Ihriská a dvory

Zo starého albumu

Keď som bola malá, chodievala som von - na ihrisko, ktoré sme mali priamo pred domom. Bývalo tam vždy veľa detí, naše ihrisko bolo vychýrené - chodili sem dokonca aj deti z Dunajskej. A to je čo povedať, pretože na Dunajskej bolo tiež vychýrené ihrisko - aj dopravné s križovatkami, značkami a semaformi (neviem, či niekedy aj svietili). A tiež mali raketu (druh preliezky).
U nás sme mali kocky, rebrík (preliezky), veľké hojdačky pre malých (s ohrádkou) aj veľkých, prevažovačky (kvargle), obrovskú šmykľavku, samozrejme pieskovisko a občas nám zavesili aj "štrangle". To bola taká vysokánska tyč, na ktorú sa dali zavesiť štyri dlhé špagátové sedačky. Decká sa na ne zavesili a potom sa mohli točiť ako na kolotoči. Bola to úžasne adrenalínová záležitosť. Keď sme sa dobre roztočili, leteli sme vysoko, vysoko... Ale bolo treba držať sa nohami strednej tyče. Niektoré deti sa pustili a nechali sa hojdať popri tyči. Ale vždy som sa bála, že to niekoho (ešte horšie mňa) o ňu tresne. 

V rohu ihriska bol malý domček pre "dozorkyňu". Ten názov znie strašne, ale oficiálny názov znel asi práve tak - bola to teta, ktorá mala dozor nad poriadkom na ihrisku. Aj vďaka nim sa asi rodičia nemuseli báť pustiť deti von samé. Ale občas sme z nej mali naozaj pocit ako z bachara. Vždy sme striehli ktorá "dozorkyňa" má dnes službu. Pretože ako vždy, jedna bola "dobrá", druhá nepríjemná. Tá nadávala "dobrým deťom", ale o výtržníkov, čo nám niekedy robili zle, sa nestarala.

Neskôr sa do domčeka "nasťahovali" dvaja starší manželia. Boli veľmi milí. Už sme ich nevolali "teta dozorkyňa" a "ujo dozorca", hoci sa ich zamestnanie asi naozaj oficiálne volalo takto. Ujo si vždy vedel urobiť poriadok, výtržníkov naháňal hoci aj s metou. Najskôr ho provokovali, neskôr sa stiahli a už nám dali pokoj.
Pri nich bol na ihrisku vždy poriadok. Každé ráno aj večer dôkladne všetko pozametali, ale nikomu nenadávali, že sa dostalo trochu piesku von z ohradeného pieskoviska. Ráno piesok pokropili, aby sa z neho dalo dobre stavať. Zavesili hojdačky... ale hlavne, boli vždy a ku každému milí. K sebe navzájom, k mamičkám aj k deťom. 
Často sa s nami rozprávali a prekárali. Ujo dobre nepočul, občas nahluchlosť trochu zahral a tak vznikali často smiešne situácie, keď "nie a nie pochopiť", čo chce dietko vlastne povedať.
Keď sme vysmädli, často sa pri domčeku vytvoril dlhý rad detí, čo stáli na pohárik vodičky. Vždy nás ochotne napájali. Všetkých nás poznali po mene a nikdy nešetrili milým slovom. Aj keď som už bola veľká, vždy keď som sa vracala zo školy, už zďaleka ma zdravili svojim veselým "Ahoj, Evulenka!" a mne bolo hneď ľahšie na duši, hoci aj by som mala za sebou ťažký a nepríjemný deň.

Vedľa ihriska bol park - skôr trávnatá plocha s pár stromami a kríkmi. Keď nás omrzeli hojdačky a prelizky, šli sme sa zabávať na trávu. Hrali sme guľky (už ani neviem aké sú pravidlá, čo je mi ľúto), alebo sme si v kríkoch urobili domček (cudzie tety nás vždy odháňali, že polámeme kríčky), či sme sa pokúšali vyšplhať na čerešňu (ovocie bolo vždy objedené skôr ako malo šancu chytiť červenú farbu).
Niekedy sme si kreslili kriedou na chodník. Alebo keď nebola krieda, našli sme niekde úlomok z tehly (staré tehly boli akési sypkejšie, s tými sa kreslilo rovnako dobre, ako s kriedami. Akurát mala potom škôlka (na skákanie) namiesto bielej farby tehlovú červenú. Ale neskôr naliali na chodníky nový asfalt - taký viac smolový s drobnými kamienkami. Na to sa už nedalo dobre maľovať kriedou. Preto sme chodievali kresliť na chodník pred domom, kde bol ešte starý drsný asfalt. No nikdy sme tam nemohli byť dlho. Čo ako sme sa snažili byť potichu, vždy nás teta z prízemia vyhnala, že robíme hluk.

Občas sa stalo, že nás viac ako zábavky na ulici lákalo preskúmať niečí dvor. A tam sme sa vybrali (potichu ako myšky, aby nás domovník nevyhnal) na dvor. Na dvore bol prašiak (konštrukcia, ktorá mala slúžiť, a aj slúžila na prášenie kobercov) a šikmina (kus múru pri dome, ktorý sa dvíhal asi v 45° uhle nad schodmi do krytu). Prašiak bol najlepšou preliezkou, dokonca aj s hojdačkou a ten šikmý kúsok múru najlepšou šmykľavkou. Samozrejme len dovtedy, kým nás niekto zo susedov nevyhnal von na ulicu.

 Torzo prašiaka ešte existuje

Potom sme šli okúňať pre zmenu fontánu Marína...