Prečítala som: Time management jako duchovní úkol

Ako ste si možno už všimli, dostala som pár kníh od vydavateľstva Zachej.sk - na prečítanie a napísanie o nich. A, ako som písala minule, veru, nie som si istá, či mi ten tlak "musíš prečítať všetky knihy v limite a včas o nich napísať" vyhovuje. V snahe dostáť záväzkom (nielen tomuto) sa mi zdá, že mi unikajú niektoré iné veci, ktoré by som chcela robiť. Možno to ani celkom nie je o čase, ktorý venujem čítaniu kníh (a písaniu o nich), ale súvisí to s nastavením mysle. Stále rozmýšľam nad tým, čo treba (napísať), a neostáva dosť "pocitu slobody" napríklad pre písanie na blog o bežných radostiach či starostiach a tvorivostiach, ako som to robievala doteraz.

Takže, hoci mám možno čas lepšie zorganizovaný, niektoré (pre mňa dôležité) veci mi akoby unikajú pomedzi prsty. A to napriek tomu, že som balíček kníh načala práve  knihou Anselma Grüna a Friedricha Assländera - Time management jako duchovní úkol. Recenziu tejto knihy som pôvodne chcela zverejniť spolu s webom Dobré čítanie, ale už sa mi nechce čakať, tak som sa rozhodla, že vám o tejto knihe napíšem ešte raz - trochu inak.

Priznám sa, že som od tejto knihy očakávala niečo trochu iné. Tešila som sa, že mi poradí, ako si zorganizovať povinnosti, ako nájsť čas pre odpočinok a predovšetkým pre chvíle s mojim Bohom. Hľadala som niečo v zmysle "Čas sme dostali od Prozreteľnosti, a nie je jedno, ako ho využívame." Po prijatí tejto myšlienky mali prísť praktické rady, ako, kedy a kde si vyhradiť čas na modlitbu, na prácu, na vzťahy a na všetko potrebné, aby som nepremárnila ani minútu. Od slovného spojenia "duchovní úkol" v nadpise som očakávala vyslovene kresťanský (možno až katolícky, keďže kniha vyšla v katolíckom vydavateľstve "Karmelitánské nakladatelství") pohľad. "Návod", ako si zorganizovať čas podľa Božích plánov.

Ale kniha je koncipovaná oveľa všeobecnejšie. Zaradila by som ju skôr k mnohým knihám o "osobnom rozvoji". Je písaná predovšetkým pre ľudí, ktorí sú hnaní množstvom požiadaviek okolia i svojich vlastných očakávaní a túžob. Vychovaní európskou kultúrou sme často preťažení a naučení pracovať "ako hodinky" - podľa daného rozvrhu, alebo podľa svojho "dokonalého" plánu - tak aby sme všetko stihli. Aj mnohá v poslednom čase vydávaná literatúra nám radí ako ešte efektívnejšie využívať čas, aby sme toho stihli viac - viac práce, viac zábavy, viac "radostí"... viac, viac, viac.
(Tuším som od knihy očakávala práve niečo takéto, navyše duchovne zdôvodnené.)

Ale človek nie je stroj. Máme svoje telesné, ale aj duchovné potreby. Kniha Time management jako duchovní úkol sa venuje práve napĺňaniu týchto potrieb. Aby sme samým naháňaním sa za "šťastím" nestratili skutočnú radosť, ktorá žije v nás. Pomáha nám nájsť rovnováhu medzi činnosťou a odpočinkom, modlitbou a prácou. Dnešnému uponáhľanému človeku pripomína, že každá vec má svoj čas. A keď tento čas tvrdošijne využívame na iné, už sa nikdy nevráti, nemôžeme ho "chytiť za pačesy" ak už prešiel okolo nás.

Autori rozlišujú medzi viacerými chápaniami nášho pojmu čas. najvýraznejšie sú dva prístupy: Chronos - je čas, ktorý ukazujú hodiny. Často je tým "bôžikom", ktorý riadi životy mnohých Európanov. Ale zaujímavý je ešte iný pojem - Kairos - to je čas ako priestor vhodný pre niečo konkrétne. Kairos je čas, ktorý keď premárnime (alebo využijeme na iné), už sa nevráti. Takto rozoznávame napríklad rôzne etapy života človeka. Čo sa nenaučíme v detstve, už budeme ťažko doháňať. Čo nedosiahneme v produktívnom veku, na starobu už nedoženieme. Ale aj naopak, bolo by nemúdre chcieť zodpovednosť od dieťaťa, ktoré ešte na to nie je zrelé... Vieme, že vo vývoji človeka existujú fázy, kedy je potrebné, aby sa dieťa naučilo to, či ono. Čas, kedy začína chodiť, učí sa hovoriť, uchopovať predmety, vývoj hrubej a jemnej motoriky, písmo, matematické zručnosti... všetko sa vyvíja postupne a keď nezachytíme ten správny vek, vždy bude mať človek s tou oblasťou problémy.

Ale platí to aj pre neskoršie obdobia života. Je čas mladosti, kedy sa učíme veci, sme plní energie a slobody. Neskôr je vek pre zodpovednosť, založenie rodiny, ale aj vytváranie hodnôt, dosahovanie cieľov, úspechu. No a v ešte vyššom veku je čas postupne opúšťať niektoré oblasti svojho záujmu a prenechávať zodpovednosť mladšej generácii. Sústrediť sa na to podstatné, čo pretrvá až do našej večnosti.

Preto je dôležité, uvedomiť si, čo žijem. Uvedomiť si prítomnú chvíľu. Čo teraz prežívam? Čomu sa chcem venovať práve v tejto chvíli? Od väčších časových úsekov (štúdium, budovanie kariéry, materstvo...) až po tie najmenšie (cesta do práce, čas na jedlo, rozhovor s niekým...) Vždy potrebujem vedieť, čomu chcem venovať práve tento čas. A prežívať ho naplno. Nemôžem robiť naraz viac vecí, pretože potom žiadnu nerobím poriadne. Potrebujem vedieť, aké mám v danej chvíli priority a podľa toho zadeliť svoj čas. Aby som neskôr, keď sa obzriem nemusela ľutovať - prečo som toľko času premárnila "poletovaním vo vetre" udalostí a názorov iných, ktorým som dovolila riadiť svoj život. Prečo som tak často robila veci, ktoré "sa mi prihodili" a nie tie, ktoré som naozaj chcela robiť...

Za každou kapitolou knihy autori navrhujú "cvičenia", ktoré majú čitateľovi pomôcť preniesť prečítané myšlienky do reálneho života. Mne najviac utkvel v mysli návrh, aby som si naplno uvedomovala svoju chôdzu. Autor to nazval "meditačná chôdza". Často máme tendenciu pri chôdzi premýšľať. Alebo skôr sa nechať unášať myšlienkami. V duchu sa s niekým hádame, formulujeme si odpovede na domnelé otázky, predstavujeme si, čo nás čaká v práci, či naopak, premietame si to, čo sme prežili pred odchodom z domu... Sme "už tam", kam máme namierené, alebo naopak "ešte tam", odkiaľ ideme. Ale nikdy nie "práve tu", kde sme. Tieto myšlienky sú často zbytočné a neproduktívne. Len čo zaťažujú našu myseľ. Cestu do práce (alebo kamkoľvek inam) môžeme využiť lepšie - napríklad ako skvelý relax. Môžem si uvedomovať každý krok, každý pohyb, došliapnutie nohou, sledovať svoj dych - nádych (jedna noha) - výdych (druhá noha). Uvedomiť si seba samého, usmiať sa, vidieť a prijať okolie... A po takejto "prechádzke" si môžem povedať, že som skvelo využila čas. Nie, že som ho "stratila presunom", ako to často vnímame.

Kniha je popretkávaná myšlienkami viacerých duchovných smerov. Miestami je citovaná biblia, alebo regula otca benediktínov sv. Benedikta, ale často v nej nájdeme aj myšlienky budhizmu, konfucia, zenových majstrov, či východných filozofov.

Nie je to vyslovene kresťanská literatúra, aj keď Anselm Grün, jeden z autorov, je benediktínsky mních. Ale práve preto ju iste ocenia aj tí, ktorí žiadne konkrétne náboženstvo nevyznávajú.


Za recenzný výtlačok ďakujem blogu Dobré čítanie.sk
Ak vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť napríklad tu: http://www.zachej.sk/


Všetkým vám želám radostné dni a dobre rozdelený čas medzi prácu i modlitbu a odpočinok.
Letitia.

Kŕmim. Už aj v kuchyni.

Čo sa to tam šerá za oknom? Nejaká strieška. Žeby to bolo... 

 
Áno, je to kŕmidlo pre vtáky. Nutne som potrebovala jedno aj v kuchyni. Aby som mohla pozorovať veselé sýkorky, kým varím, alebo umývam riad. Veď už chodili pýtať. Dokonca mi párkrát vleteli na balkón, hoci je zakrytý sieťou proti holubom. Ak som v tej chvíli otvorila balkónové dvere, začali splašene lietať a nevedeli trafiť von. Ale stačilo znovu zavrieť a počkať opodiaľ a vtáčik hneď urobil hop a skok, a už aj sa prešupol cez otvor o ktorom som ani nevedela.

No ale prečo nútiť vtáky, aby hľadali čo nebolo určené pre ne na miestach, kde vlastne nemajú čo hľadať? Radšej som im hneď vedľa na okno položila búdku, do ktorej teraz pravidelne sypem slnečnicové semienka.

Nápojový lístok tam majú na zmätenie.
Vlastne - pre hygienu - namiesto obrusu.

Kŕmidlo mi podľa želania vyrobil môj ochotný manžel. A hneď mi ho aj primontoval na okno. Sýkorky sa ešte trochu boja, keď popod záclonu niekoho v kuchyni zazrú. Ale poživeň si našli hneď. Zdá sa mi, že dokonca už počas práce chodili obkukávať, čo im tí dvojnožci chystajú. Verím, že vtáčiky už vedia, že okná sú tu pre ne - aby im na ne ľudia dávali dobroty. :)

Prezraďte nám, aj vy kŕmite vtáčiky? Či čakáte až kým napadne sneh?
Želám vám radostný deň.
Letitia.

Po dlhšom čase: Spomienka na Šaštín

Neviem, či to poznáte aj vy. Keď nejakú činnosť preruším na dlhší čas, je vždy tak ťažké vrátiť sa k nej. A ak je tou čínnosťou písanie, je to o to ťažšie. Už v detstve som "musela" písať listy svojej krstnej mame. Ak som dodržala interval napísať každý týždeň, alebo aspoň každý druhý, listy sa mi písali ľahko. Opísala som všetko, čo som za ten čas zažila, o čom som premýšľala, pridala som zopár zdvorilostných fráz a samozrejme odpovedí na list, ktorý som dostala od nej. Ale ak som sa s odpoveďou oneskorila, formulácia dopisu bolo jedno veľké utrpenie. Čo mám napísať? V hlave ostávalo jedno veľké prázdno. Všetky veci sa mi zlievali do beztvarej neforemnej hmoty a čokoľvek som z nej chcela vytiahnuť, zdalo sa mi tak neaktuálne...

Podobný pocit mám aj teraz - po trochu dlhšej odmlke na blogu. Bolo o čom písať, vždy je o čom. Ale v poslednom čase sa mi zmenil časový plán dňa a ťažšie si nachádzam spontánnu chvíľu, kedy by som len tak napísala, čo sa mi preháňa hlavou. A neskôr je stále ťažšie povedať si: "teraz si k tomu sadnem a napíšem to a to". Väčšinou potom skončím len prezeraním vašich blogov, alebo dokonca niečoho celkom iného.

Dnešný príspevok by mal byť pokusom o prelomenie mlčania. Tak hádam - snáď sa zase vraciam do svojho obvyklého tempa a prijateľnej frekvencie príspevkov. (Prijateľnej pre mňa - aká frekvencia je vhodná a prijateľná pre vás, o tom mi môžete napísať do komentáru. Vďaka!)

A teraz už zopár obrázkov ešte z pred-pred-minulého týždňa.

Cestou

 
Už začiatkom októbra som bola pozvaná ako dobrovoľníčka Domova seniorov Charitas na Púť charít do Šaštína. Cestovali sme spoločne mikrobusom a zažili sme krásne chvíle - v Šaštíne i cestou. Prinášam vám zopár obrázkov (a sebe zopár spomienok).

Tu bola uložená "milostivá socha".

Sv. omša i modlitba "korunky" bola vysielaná aj na TV LUX.

 

Sv. omšu celebrovali spišský biskup Štefan Sečka
a bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko.

  

Bol to nad očakávanie príjemný deň. Splnilo sa mi všetko, po čom som hoci len v kúštičku srdca dúfala a samozrejme mnoho ďalšieho. Najmä duchovného povzbudenia bolo hodne, ľudského, príklady mnohých obetavých "chatiťákov", povzbudenie do práce i do rodinného života. Pri našej nebeskej Mamičke som načerpala povzbudenie a príklad aj do svojho života matky. Zažila som spoločenstvo mnohých premnohých zamestnancov a dobrovoľníkov charity. Ani som nečakala, že sa nás v Šaštíne zíde toľko (úplne plná bazilika bola). A to ešte koľkí museli ostať v práci, aby sa mohli postarať o svojich núdznych.

No dostala som aj kopu "svetských" potešení. Dobré jedlo, prehliadka nevšedných priestorov... pečiatku do "pečiatkovníka", kamienok do fľašky, prechádzku, kešku, kvetinku... Ale radšej vám niektoré, pre mnohých neznáme, slová vysvetlím.

Už veľa rokov zbieram pečiatky (razítka) z každého miesta, ktoré navštívim. V Šaštíne som už bola niekoľkokrát, ale odtlačok pečiatky som tu ešte nezískala. Až teraz. A práve v jubilejnom roku Sedembolestnej Panny Márie, ako podotkol kaplán, ktorý mi ju dával. Som vďačná, že sa to tentoraz podarilo.

Geocaching som už tu na blogu spomínala. Zjednodušene povedané: na mnohých miestach sveta sú poskrývané malé škatuľky, ktoré potom môžeme hľadať (a zapísať si, že sme ich našli). V Šaštíne bola tiež jedna taká, ktorú by som teoreticky mohla nájsť. Ale neverila som, že by sa v nabitom programe púte našlo dosť času na prechádzku a hľadanie.
No nakoniec som mala nielen čas, ale aj príjemnú spoločnosť. Prešli sme sa spolu popri jazierku, príjemne sme sa porozprávali, a popri tom sa mi podarilo aj siahnuť na to správne miesto a zapísať si nález. Vďaka!

Vždy ma poteší, keď si odniekiaľ prinesiem kvietok, ktorý môžem ďalej pestovať. Najvďačnejšie sú na to sukulenty - rozchodníky. Prvý som si priniesla z pútnického miesta vo Francúzku - z Lurd. Teraz sa na mňa usmial jeden prerastený rozchodník z trávnika priamo na parkovisku, keď sme už nastupovali do mikrobusu na cestu späť. Ani túto drobnosť mi Pán neodoprel. :)

Kamienok do fľašky som si zdvihla už krátko po príchode. Je to taký rodinný zvyk. Kedysi som si z navštívených miest nosievala väčšie kamienky. Niečo také, čo sa dá položiť na poličku a pamätať si (alebo ešte lepšie napísať permanentnou fixkou), odkiaľ je. Ale začali sa priveľmi hromadiť. A tak sme prešli na čosi menšie.
Z každého výletu prinesieme len taký maličký kamienok, ktorý sa dá prepchať cez hrdlo fľaše. Už máme rodinnými výletmi zaplnené dve celé (zapečatené) fľašky, tretia bude plná čoskoro. Už je v nej kamienok aj zo Šaštína. Som vďačná za všetky tieto (aj iné) drobné radosti...

Juj, a skoro by som zabudla spomenúť nečakané stretnutia. Niektoré po rokoch (20r., 10r.), iné prvý raz po niekoľkých márnych pokusoch (známosť cez internet). Samozrejme som tiež vďačná za mnohých nových ľudí, ktorých som spoznala až počas tejto púte. Vďaka za ľudí, za stretnutia, blízkosť, priateľstvo...

Želám pokojné chvíle a veľa čakaných i nečakaných, drobných i väčších radostí aj vám. 
Letitia.

Roľnícka nedeľa v Novej Bani

Tohoročná Roľnícka nedeľa sa niesla v znamení
60. výročia založenia tejto tradície.

 Som rada, že sme tento rok zase stihli Roľnícku nedeľu v Novej bani. Bola to prekrásna slávnosť vďakyvzdania nielen za úrodu a za požehnanie pri práci. Novobanský kostol sa znovu zaplnil najrôznejšími plodinami a obdivu hodnými obrazmi vytvorenými z obilnín, strukovín, korenín, ovocia a najrôznejších plodov zeme. Každý obraz v sebe skrýval hlbokú myšlienku. A často nielen jednu. Pri ich prezeraní som niekedy nevedela, či mám skôr obdivovať zručnosť a trpezlivosť ich tvorcov, alebo súlad myšlienok, ktoré vyjadrovali. Bola to jednoducho nádhera. Však sa pokochajte aj vy, zatiaľ aspoň na fotografiách. A ak sa vám podarí, určite zavítajte do Novej bane. Ešte dva týždne do nedele 12. 10. 2014 bude výstavka sprístupnená v kostole. Potom tú nádheru rozoberú a jedlé plodiny odovzdajú na charitu.