Myslím, že to vo mne zrelo dlho. Pomaly, nenápadne sa do duše vkrádala túžba vytvoriť niečo nové, nevšedné, ladne poskrúcané. Túžba vyskúšať si tvorbu z drôtu.
Vytryskla, na svetlo sveta sa vypýtala vo chvíli, keď som si uvedomila "akútnu potrebu" štýlových háčikov. To aby som si mohla zavesiť potrebné drobnosti v provizórnej kuchyni našej novej chalúpky. Nemala som chuť kupovať tie jednoducho pravidelné z IKEi, ani tie drahé cifrované z ÚĽUVu. Kdesi vnútri som túžila vyrobiť si ich sama.
A tak som si v Hornbachu (v železiarstve) kúpila drôt - obyčajný hliníkový a kliešte so zaoblenými čeľusťami a tešila som sa, ako sa budem trápiť v snahe presvedčiť ten neznámy materiál aby sa skrútil aspoň približne podľa mojich predstáv.
Nakoniec to ani nebolo také ťažké. Háčiky sa mi pod rukami rodili vcelku bez problémov. Nie síce dokonalé ako z obchodu, ale mne sa páči práve tá ich neumelosť.
Keď už všetky veci v kuchyni viseli, prihlásila sa o slovo iná potreba. Nemali sme zatiaľ nič, na čom by mohol visieť toaleťák. Rozmýšľala som, aký stojan/vešiak kúpiť, keď sa znovu prihlásila túžba nekupovať, ale vyrobiť.
Nebolo to ťažké, nejakú veľmi hrubú predstavu som mala a nemalo mi čo brániť v ďalších tvorivých pokusoch. Však keď sa to nepodarí, nič sa nedeje, pokazený kus drôtu jednoducho hodíme do koša skôr, ako ho niekomu ukážeme. ;-)
Ale kupodivu sa darilo. Síce som ten pravý tvar neodhadla hneď od začiatku, a asi je to na výsledku trochu vidieť, ale utešovala som sa myšlienkou, že nie je problém počase vyrobiť zase nový, lepší. Ešte dokončiť retiazku a môžeme to všetko skúsiť zavesiť.
Myslím, že sme všetci obyvatelia chalúpky spokojní, kupovať z obchodu rozhodne tak skoro nebudeme. :)
Onovi tiež drôt podával ruky. Našťastie sme mali ešte jedni kliešte, tak mohol zároveň so mnou robiť svoje prvé pokusy s ohýbaním drôtu aj on. Vytvoril pekného pravidelného slimáčika, z ktorého potom vznikol zápich do kvetov. A keďže bola práve na Hogu vypísaná súťaž na vytvorenie zápichu, rozhodla som sa, že si tiež nejaké vytvorím.
