17. november

Dnes je 17. november. Pod oknami máme protestné zhromaždenie nespokojných občanov, ale v srdci radosť a vďačnosť. Vďačnosť napríklad aj za to, že

Spomienky na 17. november

Sedemnásty november pre mňa každý rok znamená hneď niekoľko dôvodov na oslavy, spomínanie, vďačnosť.

Sedemnásteho novembra je sviatok patrónky našej farnosti, nášho mesta, rodiny a tiež jednej z mojich osobných patrónok - sv. Alžbety Uhorskej. Mali sme veľkú liturgickú oslavu v našom kostole. [link z instagramu]

Len o tri dni po tomto dátume mala moja babička narodeniny. Boli sme ju navštvíť - už na mieste jej "posledného odpočinku". Kvetinka, sviečka, modlitba... a trocha spomienok. [insta-link]

A pri tej príležitosti som si spomenula na jednu oslavu jej narodenín s celou širokou rodinou... Ktosi napokon neodolal myšlienke pustiť televízne noviny. A my sme nechápali, čo to tam hovoria. O akomsi študentskom proteste, "nepodložených lživých informáciách", ako sa hlásateľka pokúšala vyvrátiť "fámy" a vysvetľovala, že sa vlastne nič nestalo... Ale z každej vety a z každého záberu som cítila vo všetkých bunkách môjho tela, že sa len poslušne pokúša o ďalšie veľké klamstvo. Podobne ako keď z Černobylu "neunikla žiadna radiácia, ktorá potom stále klesala".

Niečo sa dialo. V ten večer som ešte nevedela čo, nerozumela som tomu, pretože, hoci som mala študentský vek, už tri týždne som nechodila do školy kvôli akejsi neústupnej infekcii. No, veľmi skoro som stála s mnohými ďalšími pred Justičným palácom na podporu Jána Čarnogurského a Fera Mikloška, ktorí mali práve súd kvôli organizovaniu tzv. Sviečkovej manifestácie (link). Potom na námestí SNP.  Maľovali sme plagáty, prepisovali výzvu kardinála Tomáška a ďalšie veci... pracovali, bojovali a modlili sa. Som si istá, že najdôležitejšie boli práve modlitby. A stále sú. Vždy budú. Pretože - Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania. A ešte "Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú," a "Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia". (Ž 127, 1)

Verím, že dar slobody bol Božím plánom pre nás. A to, čo sa bude diať ďalej závisí od nás - komu odovzdáme vládu nad naším svetom - kniežaťu tohto sveta? Mamone, túžbe po moci, pôžitkoch, nezávislosti? Alebo Pánovi neba i zeme - Láske, Pravde, Radosti...

Nakoniec sme aj tento rok "oslávili" 17. November. Na Cyklomoste slobody, ktorý bol v tento deň "zatvorený" a dal sa prejsť len s "vycestovacou doložkou", podobne ako v časoch totality. Akurát vtedy tie doložky nerozdávali usmiate dievčatá každému na požiadanie. (A z tej tabule s menami obetí usmrtených pri pokuse prekonať hranice mrazí. Je medzi nimi napr. žiak 5. triedy, plaviaci sa na doske po Morave. Zasiahlo ho 140 rán zo samopalu.)

Som vďačná, že naše deti už nerozumejú, keď im o týchto veciach hovoríme. Podobne ako my sme nerozumeli, keď nám pamätníci rozprávali o hrôzach II. svetovej vojny.

Ten kontrast - spomienky, ostnaté drôty... a spokojné rodinky s deťmi

Bratislavský veľký piatok - 30 rokov od Sviečkovej manifestácie

.

V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie od tzv. Bratislavského Veľkého Piatku. Alebo Sviečkovej demonštrácie, ako znie jej oficiálny názov. Bolo to asi to najsilnejšie a dovolím si tvrdiť najdôležitejšie, čo som smela zažiť vo svojej mladosti. Preto som sa s radosťou zúčastnila (a ešte zúčastním) spomienkových akcií, organizovaných počas tohto týždňa. Prinášam vám fotografie z niektorých z nich. A tiež niekoľko mojich spomienok.

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?

Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.

Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás k spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dobre zvolené volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.

Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.

Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

Záhradka na dvore

Minule som písala o tom, kde sme sa ako deti hrávali. Keď sme trochu podrástli, už sme sa nehrávali, ale s dievčatami sme sa prechádzali, rozprávali a ohovárali chalanov. ;) Stačilo nám občas zájsť na zmrzlinu. Kopček za korunu, citrónovú sme mohli dostať aj za 50 halierov. Niekedy sa stalo, že jedna z nás nemala ani tú korunu, ale cestou sme našli päťdesiatnik na chodníku, tak aspoň na tú citrónovú bolo.
Inokedy sme sa rozprávali sediac na lavičke, častejšie na zábradlí, alebo sme ňúrali kde by sa čo dalo...

A tak sme našli jeden zanedbaný kúsok zeme na dvore za garážami. Rástla tam vysoká burina, medzi ktorou bolo množstvo odpadkov, čo vyhádzali niektorí susedia z okna (možno si mysleli, že kŕmia mačky). Bolo tam všeličo, ale najviac mi utkvela v pamäti obrovská bravčová kosť, nad ktorou sme boli všetky patrične pohoršené. Vychované na príbehoch o Timurovskej družine a ochranársky ladenej Pionierskej lastovičke sme sa s tým rozhodli niečo urobiť!

Burinu vytrháme, a urobíme si tam krásnu záhradku pre všetkých! A tak sme sa pustili do práce. Vytrhali sme všetku burinu. Potom sme vyzbierali odpadky, ktorých sme pod ňou našli neúrekom. Jedna z nás našla opustený dvor s vysadenými kvetmi - odtiaľ sme vykopali tie, ktoré sa nám páčili, a zasadili sme ich v našej záhradke. Polievať budeme hadicou, ktorá bývala v drevenej búdke. Mala slúžiť na všeobecné dobro obyvateľov domu. Najčastejšie som ňou videla niekoho umývať auto.
Ale čo urobiť, aby nám tam zase susedia z vedľajšieho domu nenahádzali odpadky?

Nápad na seba nenechal dlho čakať. Žili sme v období rôznych tabuliek zákazov a príkazov. A tak sme celkom prirodzene aj náš problém riešili podobným nápisom. U kamarátky v dome práve maľovali, tak sme vzali nejakú plechovku a zašli sme si k nim odliať trochu farby. Ja som prispela štetcami, ktoré mali normálne slúžiť na výtvarnú a nápadom. Len som tak trochu neustriehla kamarátky pravopis a tak sa na stene vedľajšej garáže dodnes skvie nápis:

Boli sme s maľovaním v najlepšom, keď sa z okna ozval hlas rozčúlenej susedky z prízemia. Zavolala nás na chodbu, kde začala najprv zisťovať o čo sa to pre všetko na svete snažíme. S úprimným nadšením som jej vysvetlila náš plán. Pridala som aj patričné rozhorčenie nad nehoráznosťou niektorých obyvateľov vedľajšieho domu, ktorí tam hádžu strašné odpadky a že teda bolo nutné napísať na múr upozornenie.
Že ten "bezprízorný" múr susediaci so záhradkou patrí k ich garáži nám vôbec nenapadlo.
Zdá sa, že som ju presvedčila. Možno aj nakazila svojím nadšením, pretože nás vyprevadila s tým, že sa pokúsi muža upokojiť...

A hoci sme záhradku zakladali s detskou naivitou a nestálosťou, neskončilo to fiaskom. Iste, po časte už sme nemali čas a chuť polievať, plieť, čistiť a starať sa o tento kúsok zeme. Ale naša záhradka nespustla. Starala sa o ňu práve spomínaná suseda a mňa dodnes teší, že namiesto buriny a smetia tam rastú pekné kvety.

Aj keď v poslednom čase... Ale to už je iný príbeh, ktorý patrí do inej rubriky.

Ihriská a dvory

Zo starého albumu

Keď som bola malá, chodievala som von - na ihrisko, ktoré sme mali priamo pred domom. Bývalo tam vždy veľa detí, naše ihrisko bolo vychýrené - chodili sem dokonca aj deti z Dunajskej. A to je čo povedať, pretože na Dunajskej bolo tiež vychýrené ihrisko - aj dopravné s križovatkami, značkami a semaformi (neviem, či niekedy aj svietili). A tiež mali raketu (druh preliezky).
U nás sme mali kocky, rebrík (preliezky), veľké hojdačky pre malých (s ohrádkou) aj veľkých, prevažovačky (kvargle), obrovskú šmykľavku, samozrejme pieskovisko a občas nám zavesili aj "štrangle". To bola taká vysokánska tyč, na ktorú sa dali zavesiť štyri dlhé špagátové sedačky. Decká sa na ne zavesili a potom sa mohli točiť ako na kolotoči. Bola to úžasne adrenalínová záležitosť. Keď sme sa dobre roztočili, leteli sme vysoko, vysoko... Ale bolo treba držať sa nohami strednej tyče. Niektoré deti sa pustili a nechali sa hojdať popri tyči. Ale vždy som sa bála, že to niekoho (ešte horšie mňa) o ňu tresne. 

V rohu ihriska bol malý domček pre "dozorkyňu". Ten názov znie strašne, ale oficiálny názov znel asi práve tak - bola to teta, ktorá mala dozor nad poriadkom na ihrisku. Aj vďaka nim sa asi rodičia nemuseli báť pustiť deti von samé. Ale občas sme z nej mali naozaj pocit ako z bachara. Vždy sme striehli ktorá "dozorkyňa" má dnes službu. Pretože ako vždy, jedna bola "dobrá", druhá nepríjemná. Tá nadávala "dobrým deťom", ale o výtržníkov, čo nám niekedy robili zle, sa nestarala.

Neskôr sa do domčeka "nasťahovali" dvaja starší manželia. Boli veľmi milí. Už sme ich nevolali "teta dozorkyňa" a "ujo dozorca", hoci sa ich zamestnanie asi naozaj oficiálne volalo takto. Ujo si vždy vedel urobiť poriadok, výtržníkov naháňal hoci aj s metou. Najskôr ho provokovali, neskôr sa stiahli a už nám dali pokoj.
Pri nich bol na ihrisku vždy poriadok. Každé ráno aj večer dôkladne všetko pozametali, ale nikomu nenadávali, že sa dostalo trochu piesku von z ohradeného pieskoviska. Ráno piesok pokropili, aby sa z neho dalo dobre stavať. Zavesili hojdačky... ale hlavne, boli vždy a ku každému milí. K sebe navzájom, k mamičkám aj k deťom. 
Často sa s nami rozprávali a prekárali. Ujo dobre nepočul, občas nahluchlosť trochu zahral a tak vznikali často smiešne situácie, keď "nie a nie pochopiť", čo chce dietko vlastne povedať.
Keď sme vysmädli, často sa pri domčeku vytvoril dlhý rad detí, čo stáli na pohárik vodičky. Vždy nás ochotne napájali. Všetkých nás poznali po mene a nikdy nešetrili milým slovom. Aj keď som už bola veľká, vždy keď som sa vracala zo školy, už zďaleka ma zdravili svojim veselým "Ahoj, Evulenka!" a mne bolo hneď ľahšie na duši, hoci aj by som mala za sebou ťažký a nepríjemný deň.

Vedľa ihriska bol park - skôr trávnatá plocha s pár stromami a kríkmi. Keď nás omrzeli hojdačky a prelizky, šli sme sa zabávať na trávu. Hrali sme guľky (už ani neviem aké sú pravidlá, čo je mi ľúto), alebo sme si v kríkoch urobili domček (cudzie tety nás vždy odháňali, že polámeme kríčky), či sme sa pokúšali vyšplhať na čerešňu (ovocie bolo vždy objedené skôr ako malo šancu chytiť červenú farbu).
Niekedy sme si kreslili kriedou na chodník. Alebo keď nebola krieda, našli sme niekde úlomok z tehly (staré tehly boli akési sypkejšie, s tými sa kreslilo rovnako dobre, ako s kriedami. Akurát mala potom škôlka (na skákanie) namiesto bielej farby tehlovú červenú. Ale neskôr naliali na chodníky nový asfalt - taký viac smolový s drobnými kamienkami. Na to sa už nedalo dobre maľovať kriedou. Preto sme chodievali kresliť na chodník pred domom, kde bol ešte starý drsný asfalt. No nikdy sme tam nemohli byť dlho. Čo ako sme sa snažili byť potichu, vždy nás teta z prízemia vyhnala, že robíme hluk.

Občas sa stalo, že nás viac ako zábavky na ulici lákalo preskúmať niečí dvor. A tam sme sa vybrali (potichu ako myšky, aby nás domovník nevyhnal) na dvor. Na dvore bol prašiak (konštrukcia, ktorá mala slúžiť, a aj slúžila na prášenie kobercov) a šikmina (kus múru pri dome, ktorý sa dvíhal asi v 45° uhle nad schodmi do krytu). Prašiak bol najlepšou preliezkou, dokonca aj s hojdačkou a ten šikmý kúsok múru najlepšou šmykľavkou. Samozrejme len dovtedy, kým nás niekto zo susedov nevyhnal von na ulicu.

 Torzo prašiaka ešte existuje

Potom sme šli okúňať pre zmenu fontánu Marína...

Von z mesta...

Na výlety sme nechodievali nijako ďaleko. Ak bolo pekné počasie (a keď sme už mali auto), vybrali sme sa v sobotu, alebo v nedeľu poobede na Železnú Studienku. Tu sme sa prechádzali okolo jazera, pozorovali vtáčiky a chrobáčiky, niekedy sme si rozložili deku na lúke pod Snežienkou a hrali sme sa na slniečku. Často sme sa stretli so známymi alebo s rodinou. Potom sme sa hrávali spoločne. S loptou na škôlku, na mačku a myš, vybíjanú, či celkom inú, možno práve vymyslenú hru. Alebo sme lozili po blízkej skale, pamätám si, ako som raz vyliezla "strašne vysoko" (asi 2 metre) a nevedela som potom zliezť dolu. Trhali sme kvety a vili venčeky z púpavy, obdivovali lienku alebo pavúka súkajúceho pavučinu. A keď som sa musela učiť noty na hudobnú, vzala som si so sebou tabuľku s kriedami a trénovala. Nakreslila som si na tabuľku notovú osnovu a hodila kúsok vaty. Kde sa prichytil, tú notu som musela prečítať. O chvíľu už mi to nepripadalo vôbec ťažké, len nudné.

V zime sme pravdaže nesedeli na deke. Ak konečne napadol sneh, vzali sme lyže a opatrne som sa spúšťala na niektorom zasneženom svahu. Alebo ak bol ľad na jazerách dosť pevný, učila som sa korčuľovať. To bývalo najmä počas zimných prázdnin - po Vianociach. Moja mama stála opodiaľ so zásobou saloniek a vždy keď som "vyhladla" a spustila sa po svahu k nej, dala mi trochu energie vo forme čokolády. V tej zime bola čokoláda tuhá a chrumkavá. Mňam! :)

Keď bolo času menej, vybrali sme sa poobede len na malú prechádzku popri Dunaji. Ale o tom som už písala.
 
Asi dvakrát do roka sme sa vybrali von na chatu. Môj strýko mal možnosť vybaviť nám víkend v ich podnikovej chate na Zochovej, alebo v Opatovej doline. Tam sme sa vždy stretli s bratrancom a sesternicou a s krstnými rodičmi. Vždy som sa na chatu veľmi tešila. Ale netešila som sa na cestu. Hoci na Zochovú je to z Bratislavy na skok, ako dieťaťu mi tá cesta pripadala nekonečná.
Na chate sme hneď rozkúrili v krbe (hlavne krstný otec) a kým rodičia vybaľovali a chystali obed, my deti sme obskendovali okolo chaty. Po pol roku sme sa dosýta mohli porozprávať o všetkých novinkách. A často sa stalo, že sme narazili na "dôležitý" spor. "Budeme mať na obed rezne, alebo šnicle?" Keď si kúpili nové auto, nevedeli sme sa zase dohodnúť, či je to Lada, alebo Žiguli. Vždy sme potom zašli za babičkou - lebo babička bola spoločná - aby nás rozsúdila. Keďže sme otázku nepoložili celú, často som vyhrávala ja - veď to od babičky som vedela, že budú "šnicle". A že je to s rezňami synonymum, to som sa dozvedela až oveľa neskôr.
Ale s autom to bolo inak. To sme sa nešli pýtať babičky, ale sesternica ma zaviedla rovno i ich novému autu a ukázala mi nápis - bola to Lada. Nechápala som, prečo nás teda ujo klamal, keď tvrdil, že idú kúpiť Žigulíka. ;-)
 
Ale dôležitejšie než naše malé hádky boli spoločné aktivity. Vždy sme spolu chodievali na prechádzky. Myslím, že zakaždým po tom istom chodníku na tú istú lúku. Po čase som už poznala cestu a chcela som viesť. Cestou sme vždy nazbierali nejaké drevo na večerný táborák. A krstná mama si zbierala žihľavu na čaj. To ja som vždy pišťala, keď sa ma náhodou dotkla pŕhľava svojim lístkom. Bola som nešťastná, že ma popŕhlila. Fenistil ešte nebol, tak som si popŕhlené miesto len nepokojne chladila v potoku. Darmo mi dospelí vysvetľovali, že to je zdravé, že niektorí sa naschvál nechávajú šľahať žihľavou, lebo im pomáha proti reume. Nevedela som to pochopiť.
 
Niekedy sme zorganizovali spoločenskú hru, alebo súťaž. Napríklad v zhadzovaní plechoviek. Už si na to veľmi nepamätám, ale viem, že ako dieťa som to považovala za ohromnú zábavu a vždy som sa na "olympiádu" tešila.
 
Posledný večer bol vždy táborák. Všetci sme sa usadili okolo ohňa s plátkami slaniny napichnutými na paličke. Ja som radšej opekala iba chlebík. Presnejšie, slanina mi nechutila, zdala sa mi priveľmi mastná. Niekedy sme skúšali opekať aj zemiaky v pahrebe. Ale to až ku koncu, keď oheň dohasínal, a kým sa opiekli, trvalo to vždy strašne dlho. Ako dieťa som sa toho nikdy nevedela dočkať.


Bratranec vždy k ohňu vytiahol gitaru a spolu s otcom hrali trampské piesne. Tisíc mil, Toulavý klobouk... a keď už minuli repertoár a keď už oheň dohasínal a už hádam aj zemiaky z pahreby boli zjedené, bratranec začal len tak brnkať. Nič konkrétne, len tak improvizoval, čo mu na myseľ prišlo. Tie chvíle som mala najradšej. Ale ako "tá malá" som práve vtedy už musela ísť spať. Keď ma mamka naozaj donútila opustiť ohník, ponáhľala som sa do postele, aby som aspoň cez okno mohla počúvať bratrancovo brnkanie.
Ale väčšinou to dlho netrvalo. O chvíľu sa zbalili všetci, zaliali oheň a šlo sa spať.

A na druhý deň sa šlo už domov - do stereotypu pracovného dňa.

Ulice Bratislavy

V časoch môjho detstva ulice často zívali prázdnotou. Naplnili sa len počas tzv. špičky, keď sa davy ľudí presúvali zo sídlisk kde bývali do "mesta" za prácou a do školy. Ak teraz v istých časoch dňa bývajú cesty preplnené autami, tak vtedy boli preplnené prostriedky MHD.
No vždy úderom ôsmej hodiny rannej, keď každý žiak a učiteľ musel byť už v škole a ostatní pracujúci v práci, sa ulice priam vyprázdnili. Električky a autobusy chodili už len veľmi zriedka, ak by niekto potreboval odviezť napr. k lekárovi. Naopak pozvoľna pribúdali na cestách nákladné autá a dodávky vybavujúce zásobovanie, či iné pracovné mechanizmy.
Čítala som kedysi fantastickú knihu o budúcnosti (O sto rokov predtým). Bola tam jedna scéna, ako sa chlapec z dnešného sveta dostal do budúcnosti. Chcel si pustiť nejaký film v televízii, ale prišla mu odpoveď, že v pracovnom čase nemá čo byť doma, iba ak by mal potvrdenie, že je chorý, alebo ak pracuje na smeny. Prišlo mi to divné, ale zdalo sa, že náš svet naozaj speje k niečomu podobnému.

Druhá dopravná špička bola poobede. Vrcholila okolo štvrtej - piatej hodiny, keď zase všetci cestovali domov z práce.
Ja som mala šťastie, že som cestovala "opačným smerom", bývala som v centre mesta a do školy som chodila v Ružinove, takže preplneným električkám som sa vyhla. Hoci jazdili tak husto ako vládali (ako v špičke), väčšina ľudí sa prepravovala opačným smerom a ja som si často mohla aj sadnúť. ;-)

Ešte nejaký čas sa potom pohybovali ľudia ulicami - za nákupmi a inými povinnosťami. Ale večer sa ulice zase vyprázdnili. O pol ôsmej začínali správy a potom o ôsmej film. Nepamätám si, žeby dávali niečo zaujímavé, ale každý poctivo sedel pri čiernobielom televízore a pozeral. Ak ste sa náhodou vyskytli na ulici, mohli ste vidieť, ako z každého okna žmurká modrá obrazovka.
Kaviarničky a iné podobné podniky zívali prázdnotou, takisto chodníky a kedysi vychýrené Korzo. Ak moja mama spomínala, že v časoch jej mladosti sa na korze každý deň popoludní prechádzala priam celá Bratislava, a ak ste chceli niekoho stretnúť, vždy ste mali takmer istotu že bude na korze, tak teraz sme ani nevedeli, kde vlastne to korzo bolo. Dalo sa to zistiť len zo spomienok starších.

Ulice boli prázdne, vyzerali jedna ako druhá. Aj pešia zóna - historická časť Bratislavy, kam mali autá okrem zásobovania zakázaný vjazd mala typické ulice. Pomerne úzka cesta s olejovými škvrnami, potom obrubník a ešte užšie chodníky. Nič nás nelákalo k prechádzkam.

Pamätám si, ako sme, už v deväťdesiatych rokoch boli na dovolenke v zahraničí. Ohromne sa nám páčila tamojšia pešia zóna a večerný život v meste. Boli sme smutní, že u nás doma vyzerajú ulice Starého mesta tak depresívne... aké bolo ale naše prekvapenie, keď sa krátko po našom návrate otvorila v Bratislave nová pešia zóna! Nadšene sme sa každý večer prechádzali a vnímali to krásne a "normálne". Vítali nás dláždené ulice ozdobné drobnými umeleckými dielami (muž v kanále, Schoenenáci, Napoleonský vojak, korunovačná cesta, umelecky spracované dlaždice pri Františkánskom kostole...) a množstvo ľudí, ktorí podobne ako my obdivovali a užívali si novinky. Konečne sa postupne vracal život do ulíc Bratislavy. Ale to už sme takmer v súčasnosti.

Namiesto úvodu

Už je to niekoľko rokov, čom sa mi dostala do ruky knižka Jula Satinského Chlapci z Dunajskej ulice.

Vzala som si ju na dovolenku ako ľahké čítanie po večeroch. Tušila som, že ma zaujme, ale nečakala som, že ma pohltí úplne. Veru, po prečítaní niekoľkých kapitol vo mne stále pevnejšie dozrievala chuť tiež spísať nejaké spomienky zo svojho detstva v Bratislave, aká vtedy bola. Len tak, pre seba a svojich blízkych. Síce moje detstvo nebolo až TAK dávno, ako detstvo Jula Satinského, ledva štvrťstoročie, ale tiež to bol svet celkom iný než v akom vyrastajú naše deti teraz.
Hneď som si začala do zošitka spisovať témy na ktoré by sa dalo spomínať. Ale  samotné písanie spomienok muselo počkať, kým sa dostanem k počítaču.
A poznáte to, keď už je človek doma obklopený svojimi zvyčajnými povinnosťami a záujmami, na podobné plány akosi nezvyšuje čas. A tak ich odkladá na neskôr a neskôr, a ešte neskôr... Až pomaly, pomaličky, ako sa hovorí: Zíde z očí, zíde z mysle. Na svoj úmysel som si dlhý čas ani nespomenula.

Až nedávno. Dostala sa mi do ruky kniha Kroniky od Boba Dylana. Niekoľko večerov som sa ponárala do rozprávania tohto umelca. A jeho život rovnako ako jeho piesne na mňa pôsobili. Až raz, krátko po jeho koncerte v Bratislavskej Inchebe sa tvorivá energia nahromadila natoľko, že zobudila starú túžbu a ja som si založila tento blog.
Prvých pár zachytených spomienok tu už je, ďalšie dúfam postupne pribudnú. A či ich aj bude niekto chcieť čítať - kto vie? To musíte posúdiť vy, návštevníci. :)

Mosty a obchody

Asi najstarší obraz, ktorý mi občas vyvstane z mysli sú naše nedeľné prechádzky popri Dunaji. Každú nedeľu sme po obede rýchlo umyli riad, obliekli sme sa a šli von. Prejsť cez Šafárikovo námestie a od starého mosta (malé "s" je tam schválne - vtedy sa volal most Červenej armády, ale nikto mu nepovedal inak, ako starý most - alebo len most, kým ten nový ešte nestál) sme sa pomalým tempom prechádzali po promenáde.
Určite som túto cestu absolvovala nespočetne krát už v kočíku, alebo keď už som v ňom nechcela obsedieť, tlačila som kočík pred sebou ako oporu svojim prvým vratkým krokom. Ale v pamäti mám už len tie prechádzky, keď som musela chodiť poctivo po vlastných.
Šli sme koľko sme vládali, niekedy "až" k stavenisku nového mosta. Zvláštne, niekedy mám pocit, že je tu Nový most, alebo predtým most SNP odnepamäti, ale predsa sa kdesi v spomienkach nachádzajú obrazy čias, keď tu namiesto mosta bolo stavenisko. Slávnostné otvorenie mosta si už nepamätám, ale viem, že niekedy, keď sme mali chuť, prešli sme novým mostom (nikto mu nepovedal most SNP) na druhý breh Dunaja a naspäť po Petržalskej strane a cez starý most domov.
V zime sme nikdy nezabudli vziať vrecko nakrájaného suchého chleba pre čajky. Vždy hladne krúžili okolo typických miest, kde im chodci hádzali čosi do zobáka. Najkrajšie bolo, keď čajka chytila chlebík priam za letu, mala som vtedy pocit, akoby som letela spolu s ňou.

Ak mám kdesi v spomienkach stavenisko Nového mosta ale jeho otvorenie už nie, tak s Priorom je to práve naopak. Často som chodievala navštíviť moju babičku, ktorá v obchodnom dome Prior (výhodný nákup pod jednou strechou) pracovala. Niekedy, keď sa mamička dlho zdržala v práci, čakala som ju práve tu, pri pani Sedovej v galantérke. A "pomáhala" som.
Bolo treba napr. porozopínať zipsy, aby sa dali zavesiť na také kovové tyčky, kde boli utriedené podľa veľkosti, aby si mohli zákazníci vybrať ten zips ktorý potrebujú. Gombíky sa do obchodu dodávali ponalepované na takých papierikoch asi 5 x 6 gombíkov. "Musela" som všetky poodlepovať a dať do košíčka, z ktorého si zákazník vybral koľko potreboval. Do oddelenia sa nesmelo bez nákupného košíka, preto som "dávala pozor" či nejaký zákazník toto pravidlo neporušuje a keď som zbadala, že sa košíky hromadia na jednej strane, preniesla som časť na stranu, kde košíky chýbali. Pripadala som si hrozne "veľká" a hrozne dôležitá ;-)
Neskôr po záverečnej som fascinovane pozorovala tetu na umývacom vozíku, ako jazdila po celej dlažbe a zanechávala za sebou mokrú stopu.
Inokedy som sa pozastavila nad tým, ako šikovne vedia predavačky kúpený tovar zabaliť do pripraveného "priorského" papiera, ktorý vždy čakal na bočnej strane pultu v obrovských roliach.
Pamätám si, ako raz prišiel do Priora akýsi zahraničný zákazník a chcel si zabaliť darček, ktorý tu kúpil. Papier potlačený logom obchodného domu ešte prijal, ale bezfarebná umelohmotná stuha mu už nepripadala ako dostatočná ozdoba. Predavačky boli bezradné, nevedeli mu pomôcť, lebo vôbec nechápali, čo chce. Nakoniec mu oko spočinulo na akýchsi nevzhľadných umelých kvetoch (mám pocit, že vtedy boli všetky umelé kvety nevzhľadné a strašne umelé). Kúpil si jeden kvet, rozobral ho, "zničil", odstrihol stonku a ozdobil ním svoj balík namiesto mašle. Potom spokojne odišiel. Vyzeralo to zaujímavo. Nie bežne alebo normálne, ale ten obraz sa mi vryl do pamäti a možno práve on bol základom môjho presvedčenia, že veci sa vždy dajú robiť aj "inak".
Keď sa otváral aj "nový Prior", bola to veľká sláva. Dovtedy mal obchodný dom len jednu časť - tú trojuholníkovú. Teraz sa otvoril prechod na prvom poschodí a mohli sme prejsť do tzv. "nového Priora" s veľkopredajňou potravín v podzemnej časti a ešte nejakými ďalšími oddeleniami na prízemí a poschodí. Z "nového" Priora sa dalo vyjsť aj na terasu s občerstvením. Vždy ma fascinoval vchod priamo na prvé poschodie so šikmou plochou, ktorá k nemu viedla z chodníka na námestí. Tento vchod ale tuším fungoval len krátko. Viac ho využívali skateri, prípadne bicyklisti na parádny rozbeh dolu kopcom. Alebo v zime malé deti na sánkach.
Často som ako dieťa chodila kúpiť chlieb do Priora. Vždy som si musela odložiť nákupnú tašku na policu pri vchode. Vzala som si košík a kúpila čo bolo treba. Nebalený chlieb, sáčkové mlieko, prípadne ešte čosi. Tie potraviny mi pripadali obrovské aj keď odvtedy sa obchody stále viac a viac zväčšujú (vrátane oddelenia potravín v terajšom Tescu). Potom som zaplatila pri jednej z troch pokladní (hovorím, že to bolo obrovské oddelenie ;) ) a mohla som sa presunúť zase k poličke aby som si nákup preložila do svojej tašky.

Odevy sme chodili kupovať do obchodného domu Dunaj. Keď vedľa neho otvorili Dom odievania, bol z toho tak trochu chaos. V prvom rade nikto nehovoril "Dom odievania" ale "nový Dunaj" a občas nám tie dva tak trochu splývali.
Neďaleko Dunaja stál Dom obuvi. Tiež mu tak nikto nehovoril, neviem, kto vymýšľal tie názvy. Hovorilo sa mu Veľký Baťa. Na každom poschodí bolo iné oddelenie - pánska obuv, dámska obuv a na prízemí bola detská obuv. V suteréne bolo oddelenie s koženou galantériou, kde predávali opasky, peňaženky a školské tašky...
Malého Baťu premenovali na obchodný dom Pionier. Tam sme chodili kupovať detské oblečenie.
Neviem, kto vymýšľal tie názvy obchodov. Ale hádam ešte fascinujúcejšie boli socialistické reklamy. Neexistovalo tu súkromné vlastníctvo ani žiadna konkurencia, všetko patrilo všetkým - teda nikomu. Ale reklama musí byť - aby sme neboli horší ako tí na západe a tiež preto aby náhodou niekto neprehliadol ako sa máme dobre a že máme všetko čo by sme mohli chcieť. A tak v televízii pravidelne chodili reklamy hlásajúce aby sme mlieko kupovali v mliekarni, ovocie a zeleninu v zelovoci a topánky v obchode s obuvou.
Občas sa objavilo čosi zaujímavejšie. Napríklad "Vitana varí za vás" s animovanou vareškou klopkajúcou na hrniec, alebo reklama na štátnu lotériu VKP (výherné knižné poukážky). Neviem, čo presne v tej reklame bolo, ale asi to pôsobilo trochu strašidelne, lebo moja sesternica potom dlho hovorila strašidlu "Vékape".