"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)
Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých
denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar.
Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného
ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac
radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...
Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského
Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň,
ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.
Dnes sme si čítali v
Skutkoch apoštolov. Zaujalo ma toto čítanie.
"Vo Filipách sa zhŕkol dav proti Pavlovi a Sílasovi a úradníci im
postŕhali šaty a rozkázali ich zbičovať. Keď im vymerali veľa rán, vrhli
ich do väzenia a strážcovi prikázali, aby ich dobre strážil. On ich
podľa tohoto rozkazu vsadil do vnútorného žalára a nohy im privrel do
klady.
O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy
a väzni ich počúvali. Zrazu nastalo veľké zemetrasenie, až sa pohli
základy žalára. Hneď sa otvorili všetky dvere a všetkým sa uvoľnili
putá..."
[Celý príbeh: Sk 16, 22-34]
Apoštolom sa stalo príkorie, najskôr ich zbičovali, a potom (keď im vymerali veľa rán) ich vrhli do väzenia.
Teraz sedia vo väzení. V tme. S rozboľaveným telom. Bez nejakej optimistickej vyhliadky... Situácia, v ktorej by sme asi nemali chuť ďakovať a spievať chválospevy.
A oni sa modlili.
A spievali chválospevy.
A spoluväzni ich počúvali.
A pohla sa zem.
Nastalo zemetrasenie, až sa pohli základy väzenia a všetky putá im popadali.
Boli voľní.
Nikdy predtým som si neuvedomila, ako často sa táto schéma vyskytuje vo Svätom písme Nového zákona. Apoštoli boli v zlej situácii. Ale nenariekajú. Nesťažujú sa. Dokonca ani neprosia. Neprosia Boha o vyslobodenie. Oni sa modlia a spievajú chválospevy. Ďakujú. Chvália.
A stane sa zázrak.
A dostanú to, čo potrebovali. Sú slobodní.
Ale nielen to. Keď to videl žalárnik - ten, ktorý mal na starosti stráženie väzňov. Ten, ktorý ich vsadil do pút v najtmavšom "vnútornom" väzení... - ten istý žalárnik, ktorý si bol po zemetrasení istý, že jeho väzni ušli a chcel si vziať život - tento žalárnik sa po spomínaných udalostiach obrátil k Bohu. Počúval apoštolov, uveril im a nechal sa pokrstiť.
Apoštoli vzdali vďaku a dostali požehnanie. A boli požehnaním. Pre žalárnika. A iste aj pre ďalších - nespomína sa, ako zareagovali ostatní väzni. Nevieme, ako tento príklad zapôsobil na ľudí, ktorí sa o udalostiach dopočuli. Môžeme si len domýšľať. Ale vieme, že dostali nielen to, čo im bolo vzaté (slobodu), ale omnoho viac. Získali to najcennejšie, čo na tomto svete môže byť - záchranu človeka pre večný život - žalárnika a pravdepodobne aj niektorých ďalších ľudí.
Vďakyvzdanie vždy predchádza zázrak.
Myslíte si, že dnes sa takéto veci nedejú?
Neviem. Možno len málo ďakujeme.
V ťažkej situácii málokoho z ľudí ktorých poznám napadne ďakovať a chváliť, modliť sa a spievať chválospevy. Ak sa už modlíme, tak skôr prosby, sťažujeme sa na situáciu, a "snažíme sa presvedčiť Boha" aby sa dial náš plán, nie ten Jeho. A to sa týka aj mňa. Ako často si hovorím: "Ach prečo? Ja nechcem. Prosím, nech je to inak..." Ale po takýchto slovách sa zázraky nekonajú. Alebo...
Možno príde úľava. Možno sa veci zmenia. Prečo nie? Prosba s dôverou má zmysel a môže meniť veci k lepšiemu. Keď nič iné, zmení môj pohľad.
Ale dnes sa chcem poučiť z príkladu apoštolov Petra a Sílasa. Chcem v ťažkej, možno beznádejnej, alebo až zúfalej situácii v modlitbe Boha chváliť a ďakovať mu.
Možno spočiatku tak trochu zo zištných dôvodov, pretože budem očakávať zázrak? Ale chcem sa učiť.
Chcem vždy, pri všetkom, za každých okolností vzdávať Bohu vďaky. Lebo to je Božia vôľa pre mňa. (por. 1 Sol 5, 16-18) Nie preto, aby sa stal zázrak. Aby sa stala "moja" vôľa. Ale preto, že verím v prozreteľnosť. Preto, aby sa naplnil plán - omnoho väčší a lepší od toho môjho plánu. Preto, aby som mohla prijať dar. A aby som sa ja mohla stať darom pre iných.
Vďakyvzdanie vždy, vždy predchádza zázrak.
 |
1742. Som vďačná za drobné prekvapenia,
ako napr. malý ulitnatý slimáčik na balkóne. |
Z mojich tisíc darov:
1738. Som vďačná za priateľstvo.
1739. Stretli sme sa s priateľkou. Pokecali. Priniesla mi chren, ktorý si zasadím na chalúpke.
1742. Som vďačná za drobné prekvapenia - ako napr. malý ulitnatý slimáčik na balkóne. Neviem, ako sa tam dostal, asi s nejakou kvetinou, len sa tam jedného dňa zjavil a lozil si po kvetináči. "Niekto" vie, že mám rada slimáčikov, tak mi jedného poslal až domov. :)
1743. Vďaka za vyslyšanú modlitbu. Vďaka, že som smela pomôcť.
1746. Vďaka za "podobenstvo" o puzlinke s odstrihnutým rožtekom. Niekedy vám ho opíšem podrobnejšie, zatiaľ len - je to myšlienka o tom, že všetky naše vlastnosti majú zmysel. Aj keď sa nám niekedy vidí, že by sme chceli byť iní, alebo že niektoré naše vlastnosti chceme zmeniť... Nie je to potrebné. Každý z nás je originál. Presne taký, aký je. A presne taký má svoje miesto na tomto svete. Je pre ostatných darom. Je darom pre svet. Má tu svoju úlohu - úlohu, ktorú nemôže zastúpiť niekto iný.
 |
1742. "Niekto" vie, že mám rada slimáčikov,
tak mi jedného poslal až domov. :) |
1769. Dokončený obal na mobil pre kamarátku.
1752. Čas na chalupe. Vôňa. Vzduch. Čas. Pokoj. Práca. Príroda. Život...
1761. Som vďačná za spoločnú modlitbu. Spoločné jedlo. Spoločne prežitý večer. Spoločnú hru...
1763. Ďakujem za krásu hlbokej nočnej oblohy plnej hviezd.
1764. Koncert žiab. Húkanie sovy. Svetielka z okien okolitých chalúp.
1766. Krásne ráno. Slnko. Úžasný vzduch. Spievajúce a poletujúce vtáky...
1767. Sieťka na oknách.
Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň
dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v
komentároch, alebo v komunite na
www.mojakomunita.sk.
Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.
