Vďačný utorok: Strom zasadený pri vode.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Ďakujem za hru. Za staré veci. Za radosť.
Za ľudí, ktorí sa majú radi...

Aj keď je už utorok dávno preč, chcem sa s vami podeliť o niektoré povzbudivé myšlienky. Dlho som nevedela, o čom tento týždeň písať. Ale včera, keď som dopisovala text k pôstnemu kalendáru na dnes, slová proroka Jeremiáša (Jer 17, 5-10) mi ostali v hlave. A dozrievali. Spojili sa mi so smútkom a niekedy až beznádejou mnohých z nás.

 Dnes končí pontifikát pápeža Benedikta XVI. Mnohí hľadia do budúcnosti s neistotou. Aký bude jeho nástupca? Bude nám "dobrým pastierom"? Nezavedie nejaké zmeny, s ktorými nebudeme vedieť súhlasiť? Mnohé otázky, očakávanie, napätie, niekedy doslova vyprahnutosť. Podobne, ako tamariška na púšti, ktorú spomína prorok. Je závislá od občasných dažďov, od obláčikov, ktoré priveje horúci púštny vietor. A keď nezaprší (čo sa stáva na púšti často), ostáva suchá, vyprahnutá, mrie... Alebo môže prísť príval, ktorý jej vymelie korienky...

Takejto púštnej kvetine sa podobám, ak sa spolieham na to, že moje potreby vyplní človek. Ak vkladám svoje očakávania do človeka. Je jedno, či to bude náhodný okoloidúci, alebo môj manžel, deti, rodičia, susedia, alebo môj farár, biskup, dokonca pápež. Ani pápež nemá moc naplniť všetky moje potreby. Aj on môže robiť chyby, alebo aspoň kroky, ktorým nebudem rozumieť. A ak ostávam závislá len na človeku, vždy hrozí, že ma sklame. Nebude sa správať tak ako si myslím, že by sa mal. Nepovie mi slová na ktoré čakám, neurobí niečo, čo si myslím, že od neho potrebujem. ...  A sklamanie je na svete. Možno aj zranenie. Budem nešťastná, vyprahnutá, smutná, zranená...  Alebo dokonca odíde. Možno odíde navždy - na večnosť. A ja zrazu nebudem mať nikoho, o koho by som sa oprela...

Aby ste ma nechápali zle - je dobré očakávať pomoc od ľudí. Je správne veriť svojmu manželovi a spoliehať sa na neho. A myslím, že v zdravej spoločnosti môžu rodičia očakávať od svojich starších detí, že budú pomáhať v domácnosti, alebo tešiť sa z ich úspechu. Je dobré budovať susedské vzťahy, a keď potrebujem, požiadať druhých o pomoc. A tak to aj robím. Plne sa spolieham na svojho muža, pretože mu verím, pretože ho milujem a žijeme manželskú jednotu. Podobne verím aj ďalším ľuďom - svojmu synovi, mame, ľuďom ktorých stretávam na chodbe domu, na ulici, v kostole... Verím aj pápežovi - tomuto odchádzajúcemu, že vie čo robí. A tiež tomu novému, ktorého meno ešte nikto nepozná, že bude našu cirkev ďalej viesť pod vedením Ducha Svätého tam, kam chce Ježiš, jej hlava.

Ale popritom všetkom som sa rozhodla, že najviac sa budem spoliehať len na Pána. Od neho budem očakávať všetko, čo potrebujem. Mnohé svoje dary mi dáva cez ľudí. To On rád. Vzťahy sú pre Neho dôležité. A tak verím svojmu manželovi, pretože svoju lásku ku mne čerpá každý deň od Boha. Verím, že z môjho syna vyrastie dobrý človek, pretože Pán mu pomáha rásť a mne pomáha vychovávať ho. ... Verím, že aj nový pápež bude dobrým pastierom, pretože sa bude spoliehať na vedenie Ducha svätého.

A keď sa tieto moje očakávania nesplnia? Aj to je možné. Zatiaľ nechcem nad tým rozmýšľať, ale modlím sa, aby som aj prípadné sklamania, možno veľké sklamania, prijala s vierou, že tú skutočnú "živú vodu" - skutočnú nádej, radosť i lásku dostávam od samého Stvoriteľa, od môjho Spasiteľa, a od Učiteľa, ktorého mi poslal. V akej podobe tieto vzácne dary dostanem, kedy, cez koho, alebo cez čo... to už nechám plne na Neho. On to vie najlepšie a Jeho dary sú vždy dobré. Lepšie, ako by som si vedela ja predstaviť, alebo naplánovať.

Preto verím. Preto sa teším. Preto ďakujem. Snažím sa. Učím sa. Vždy, pri všetkom, za každých okolností, ďakovať Darcovi všetkých dobrých darov.

Ďakujem za svetlo. Aj za tieň.

Toto hovorí Pán: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, v zemi soľnatej, kde sa nedá bývať.
Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou.
Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie.
(Jer 17, 5-10)

"Ani v suchom roku nebude mať starosti..." To je vtedy, keď ľudia sklamú. Ak moje šťastie nezávisí (len) od ľudí, nemusím sa trápiť, ani keď okolnosti nie sú dokonalé. Mojou oporou bude vždy Pán. Všemohúci a nekonečne milujúci Ocko!
 

Spomienka na leto:
Ďakujem za teplo, ktoré sa k nám každý rok vracia.

Z mojich tisíc darov:
1398. Vďaka za knihy, ktoré napísal Joseph Ratsinger (Benedikt XVI.) Vďaka za jeho slová, ktoré sú tak hlboké a zároveň tak ľahko pochopiteľné. Vďaka za trilógiu Ježiš Nazaretský, ktorú už máme kompletnú doma. 
1400. Vďaka za celý pontifikát Benedikta XVI. Zvlášť za jeho posledné príhovory, ktoré som mohla sledovať cez TV. Za jeho milé slová plné lásky, pokory, viery i nádeje...
1403. Vďaka za možnosť zapojiť sa do spoločnej modlitby deviatnika za neho. 
1423. Slovo. Dnešné slovo proroka Jeremiáša o tamariške na púšti a strome rastúcom v oáze. Chcem byť ako ten strom - zasadený pri vode. A vďaka, že si mi oporou!
1425. Vďaka za príbeh o veveričke a krtkovi, ktorý mi prišiel na myseľ v pravom čase. 
1427. Dôvera. Dôvera v Neho!

Všetkým vám želám, aby ste našli trvalý a istý zdroj dôvery. Aby ste mohli rásť a prekvitať, ako ten strom, zasadený pri vode.
Radostné dni a pokojné noci vám želá
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Vďačný utorok: Radostný pôst

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

1374. Spoločné prežívanie pôstu v rodine

1373. Pôstne obdobie.
Môžem sa spoľahnúť na Jeho dary.

1374. Nadšenie s akým zbierame zrnká dobrých skutkov

Chvíle stíšenia.

Z mojich tisíc darov:
1369. Sýkorky a drozdy za oknom.
1370. Úľava v chorobe.
1371. Upiekli sme si "chlieb z manny". Vďaka za spoločné chvíle s rodinou. Vďaka za symbol, ktorý nám hovorí, že sa vždy môžeme spoľahnúť na Jeho štedrú ruku. 
1372. Vďaka za starostlivosť s akou si navzájom pomáhame. Vďaka za službu (často až prekvapujúcu), ktorú sme ochotní si navzájom poskytnúť, keď ostatní nevládzu. 
1374. Vďaka za nadšenie s akým zbierame zrnká dobrých skutkov, aby mohli vyrásť a priniesť úrodu.
1376. Vďaka za pomaranč. Padol mi veľmi dobre. 
1377. Horká čokoláda (a jej účinok).
1380. Nemožnosť tráviť čas inak nám pomohla nájsť si čas na iné - lepšie veci (napr. televízny prenos modlitby s pápežom).
1382. Dvadsať spoločných rokov. 
1386. Problémy s PC ma nútia prežívať viac času "off-line". 
1387. Spoločná hra so synom. 
1389. Vďaka za knihy od Jozefa Ratzingera (Benedikta XVI.). Vďaka, že už vyšiel aj tretí diel trilógie Ježiš Nazaretský v slovenčine. A vďaka, že máme 1. diel doma a môžem ho čítať. Je to tak obohacujúce. A tak vhodné teraz na pôstne obdobie. 
1390. A vďaka za pápeža, ktorý píše tak zrozumiteľným a "čitateľným" spôsobom.
...

1377. Vďaka za horkú čokoládu.

1382. Dvadsať spoločných rokov.

Chcem sa s vami podeliť ešte o jednu myšlienku. Dlho som nevedela, ako uchopiť pôst, aby dával zmysel. Čo to vlastne máme v tom pôste robiť. Resp. keď si máme nejaké veci odriekať, aký to vlastne má zmysel? Prečo to robíme? Ako to správne robiť... Teraz, v posledných dňoch som objavila jednu krásnu myšlienku, z ktorej budem v tomto pôstnom období (a nielen v ňom) hodne čerpať. Už si nie som istá, kde som ju našla, možno je to kombinácia viacerých zdrojov. Pochádza asi z myšlienok Benedikta XVI. v jeho príhovoroch na začiatku pôstu (k popolcovej strede, k 1. pôstnej nedeli, z posolstva na pôstne obdobie...), alebo z jeho kníh, ktoré teraz čítam, prípadne z nejakých iných zamyslení (www.mojakomunita.sk, kniha S Abrahámom za stolom...). Neviem už presne, a nechce sa mi pátrať. Radšej sa s vami o túto krásnu myšlienku podelím:

Hovorí, že keď sa vrámci pôstu vzdávame niektorých vecí, nemáme byť smutní. Pôst je radostný. Pretože nám pomáha uvedomiť si aké dobré a krásne "veci" dostávame od nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Koľké dobrá už teraz dostávame (možno neviditeľné, duchovné) a aká nepredstaviteľná slasť nás čaká vo večnosti, keď ostaneme slobodní od všetkého hmotného!

Zriekanie sa vecí nám pripomína, že namiesto tých vecí, po ktorých možno túžime, máme ich radi a chceli by sme si ich dopriať, dostávame niečo neporovnateľne lepšie a krajšie. Zakaždým, keď zatúžim po niečom, čo som sa rozhodla odoprieť si (hoci je to dobré a dovolené, ale rozhodla som sa počas pôstu sa tejto veci vzdať) - vždy keď mi padne pohľad na nedojedenú bonbonieru, ktorá musí počkať do nedele, alebo keď mám nutkanie zapnúť si v piatok počítač a skontrolovať príspevky na vašich blogoch... - v každej tejto chvíli si spomeniem, že na mňa čaká niečo ešte omnoho lepšie a dôležitejšie. Aj keď nenápadné a tiché, ale určite to stojí za to. A vždy sa v takej chvíli usmejem. A už teraz sa na to teším.

Ďakujem za túto myšlienku a za radosť, s ktorou môžem prežívať toto pôstne obdobie!

A ďakujem aj za čas choroby, vďaka ktorému som mohla všetky tieto príhovory počúvať, aby sa ku mne dostala okrem iného aj táto krásna myšlienka.

Z kytice k výročiu už mi ostali len tieto biele tulipány...

... ale aj takto samostatne sú nádherné!

Vďaka za krásu stvorenia.

Želám aj vám radostné prežívanie tohto pôstneho obdobia. A nech vždy skoro zistíte, koľko dobra získate za každú nepríjemnosť ktorá vás v živote postretne.

Radostný čas vám!
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Chlieb na spôsob manny

 Chceli sme si nejako ozvláštniť tento predveľkonočný čas. Preto sme siahli po knihe S Abrahámom za stolom - Recepty z Biblie z vydavateľstva LÚČ. Otvorili sme ju na kapitole 7. "V púšti sa nezomiera od hladu" s úmyslom každý víkend (nedeľu) si uvariť / upiecť niektorý z receptov.

V prvú pôstnu nedeľu som vybrala chlieb "na spôsob manny". To preto, aby sme si pripomenuli putovanie po púšti. (Štyridsať-denný pôst nám pripomína 40 rokov Izraelského národa na púšti.) Jedli sme chlieb "z manny", aby sme si aj my, podobne ako Izraeliti na púšti, uvedomili, že nie svet (v ich prípade púšť) nás uživí, ale ak sa spoľahneme na Pána, on nám dá, aj v rozpore s tým, čo by sme očakávali, všetko čo potrebujeme. Ba ešte viac. Potomkovia Izraela cestou po nehostinnej púšti nepomreli, Boh sa o nich postaral. Dal im vodu zo skaly, mäso v podobe veľkého kŕdľa prepelíc aj chlieb z neba - mannu.

V túto nedeľu sme si tiež čítali evanjelium o tom, ako Ježiša pokúšal diabol na púšti (znova púšť).  "Ak si Boží syn, urob z týchto kameňov chleby" (a znova chlieb). Aj tieto naše chlebíky by mohli byť takými premenenými kameňmi. Iste by vyhladovanému po pôste chutili. Ale Ježiš odolal pokušeniu, pretože "nielen z chleba žije človek".

Chceme si aj my pripomínať, že nielen jedlo a pitie a čo si oblečieme, alebo kde budeme bývať... je dôležité. Nielen o to sa máme starať, čo je nám príjemné a po čom túži naša telesná prirodzenosť. Ale je tu aj niečo viac, niečo na čom NaozaJ záleží - byť zjednotený s našim milujúcim Ockom. A konať tak, ako to On od nás chce. Aby sme dávali a nepočítali... aby sme dávali - svoju lásku, svoje ruky, svoj čas, svoj chlieb... Aby sme sa delili s blížnymi o to najcennejšie čo máme - o Jeho Lásku. Aby sme nezabúdali, čo je dôležité a nereptali spolu z Izraelským ľudom na púšti proti Bohu, ktorý nás vyviedol na púšť. Veď On sa aj na púšti o nás postará!

Až keď opustíme "mastné hrnce" Egyptskej krajiny, až keď prejdeme cez púšť odriekania, až keď prijmeme láskavé vedenie nášho Otca, až potom môžeme prekročiť "Jordán" a vojsť do zasľúbenej zeme, ktorá oplýva "mliekom a medom". Ale nebojme sa! On sa o nás stará počas celej cesty "púšťou". Už teraz sme v Jeho rukách. Už teraz zakúšame radosť z Jeho prítomnosti a z Jeho nekonečnej lásky k nám!

 
Tento chlebík je sladký, tak ako manna mala výbornú chuť. V recepte je použitá "manna" - sladký výťažok zo stromu jasanu mannového. Netuším, kde by som podobný produkt mohla zohnať, preto som použila obyčajný med. Možno ešte lepší by bol trstinový, alebo hnedý prírodný cukor. Môžete skúsiť. Chuť chlebíka bola trochu zvláštna, pripomínala mi marcipán - asi preto, že sa do cesta dávajú podľa receptu posekané mandle. Na budúce skúsim recept trošku obmeniť. Ale rozhodne by som z toho chcela urobiť tradíciu a zakaždým na začiatku pôstneho obdobia piecť podobný "chlieb z neba".
 

Mám radosť, že sa pomaly zbavujem strachu piecť z kysnutého cesta. Nabudúce to bude nejaké pečivo k raňajkám/večeri a raz, možno onedlho sa odvážim vyskúšať domáci chlieb? Kiežby. :)

Želám aj vám "chutnú" prípravu na Veľkú noc a odvahu robiť veci, o ktorých ste si mysleli, že ich nezvládnete.
Letitia.

Dvadsať

"Národný týždeň manželstva" sa pomaly chýli ku koncu. Možno neušiel vašej pozornosti. A možno áno. My sme nezabudli. I keď - vzhľadom k (predovšetkým) zdravotným okolnostiam sme slávili skôr striedmo. Ale predsa. Nemohli sme ignorovať čas, ktorý je pre nás tiež obdobím pekného okrúhleho výročia.

Veru, už je to doslova pár okrúhlych rôčkov, čo sme sa rozhodli... Stretli sme sa u rodičov, usmievali sa na seba, jedli, pili, ďakovali... Predovšetkým rodičom. Ale aj nebeskému Ockovi a Mamke a mojej babičke (s menom rovnakým, ako Ježiškova babička), ktorá to podľa môjho presvedčenia celé z neba splietla dokopy. ;-)

Som vďačná za tých 20 rokov. Ďakujem za lásku, ktorá, presne podľa slov nášho oddávajúceho, stále rastie. Ďakujem za syna, plod tejto lásky. A za každý deň, ktorý sa môžme navzájom jeden druhému dávať. Ďakujem za všetko.

Kytica od môjho najdrahšieho. :)

Želám vám pokojnú a radostnú nedeľu. Hlavne aby ste mali dosť lásky na rozdávanie pre svojich najdrahších.
Letitia.

PS: Ak sa vám (podobne ako mne) stane, že vo februári nenájdete iný darčekový papier, než vianočný, môžete si poradiť jednoduchým malým trikom. Z kontrastného (alebo aj nie) papiera vystrihnete vhodný symbol, nalepíte na kúsok tvrdého papiera, obstrihnete tak, že okolo ostane kúsok biely a hrubšou (montážnou) lepiacou páskou prelepíte ten najvianočnejší motív na papieri. Štýlové? Alebo z núdze cnosť. :)

Radostný deň vám!

Fialové obdobie...

Zátišie na stole.
Miesto spoločnej rodinnej modlitby.

Včera sa nám začal veľký pôst. Preto sa aj náš domov odel aspoň trošku do fialovej farby. Mnohé dekorácie, alebo skôr pripomienky tohto obdobia, som vytiahla z krabice od vlani. Napríklad pôstny adventný kalendár už poznáte.

Tentoraz som sa pustila do jeho postupného skenovania. Ale nechcela som to tu zapratať 40 rovnakými blogovými príspevkami, takže výsledky môjho snaženia môžete podrobnejšie vidieť na samostatnej stránke http://letitia-tiba.blogspot.sk/p/blog-page.html. Sú tam aj pdf súbory na stiahnutie - ak by sa vám náhodou moje obrázky zapáčili natoľko, že by ste si ich chceli vytlačiť. ;-)
Texty s úvahami / vysvetlením symbolov dopĺňam každý deň. Tak si ich môžete priebežne sledovať.

Náš pôstny kalendár - zatiaľ prázdny

"Vyfarbovací" kalendár z ponderedinmyheart.typepad.com

Zátišie

Keď zrno padne do zeme a odumrie,
prinesie hojnú úrodu.

Možno si pamätáte, že sme mali minulý rok na dverách zavesený kríž z papiera. Naň sme postupne prilepovali farebné kvietky vždy, keď sme urobili nejaký dobrý skutok, alebo sebazaprenie, skrátka niečo, čím sme sa počas pôstneho obdobia viac spájali s Ježišom. (Vidno ho napr. v tomto príspevku a už vyplnený v tomto príspevku.)

Tento rok sme zvolili trošku iný spôsob. Inšpirovala som sa podobenstvom o pšenici. "S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme, či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva." (Mk 4, 26-29)
 
Naše dobré skutky sú možno tak drobné, ako tie zrniečka pšenice. Ale Boh im dá vyrásť a prinesú veľkú úrodu. Jedno päťnásobnú, iné tridsaťnásobnú... "Ak pšenica padne do zeme a odumrie, prinesie veľkú úrodu." A tak aj my prinášame svoje malé obety a ponúkame ich Ježišovi. Aby z nich On urobil svoje veľké dielo. Ak sa spojíme s Ním, aj naše malé skutky prinesú veľké ovocie.

Aby sme to videli aj názorne, na kvetnú nedeľu všetky nazbierané zrnká zasadíme a budeme ich až do Veľkej noci polievať. Uvidíme, koľko "úrody" z nich bude.

Želám aj vám radostný a požehnaný pôstny čas. 
Letitia.

-----------------------------
Naše staršie pôstne aktivity nájdete v týchto príspevkoch:
http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/02/popolcova-streda-nas-postny-adventny.html
http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/04/velky-tyzden-sa-zacina.html
http://letitia-tiba.blogspot.sk/p/blog-page.html

Ďalšie (aj zahraničné) inšpirácie sú tu:
http://ponderedinmyheart.typepad.com/lenten-calendar-2013.html
http://deti.vira.cz/
dawnathome.typepad.com/ash_wednesday_1.html
showerofroses.blogspot.com/jesus-tree.html
ponderedinmyheart.typepad.com/a-little-late-for-lent.html
ponderedinmyheart.typepad.com/settling-into-lent.html

Vďačný utorok: Tak kto je proti nám?

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Tento týždeň mi nebolo dobre. Choroba sa usídlila v mojom tele, podobne ako aj v mnohých iných rodinách naokolo (v našom meste, aj na vašich blogoch). A že tie bacily zákerné stále mutujú, tentoraz je aj nemoc akási silnejšia a vytrvalejšia a nepríjemnejšia... Trápi nás viac, ako sme zvyknutí z minulých rokov. Ešte stále nevládzem dlhšie sedieť pri PC. Preto sa dnes s vami podelím len o jeden dar, za ktorý som vďačná. Ale o to vzácnejší.

Ako som už vravela, tentoraz ma nemoc trápi viac, než býva zvykom. Ba povedala by som, nepamätám si, že by som sa niekedy mala tak zle, ako tento týždeň. Už je to lepšie, ale celé dni som si nevedela nájsť polohu na uvoľnenie a odpočinok. Bolesť, napätie, nepohoda... ani ležať, ani sedieť, ani spať, ani odpočívať, už vôbec nie čítať, alebo niečo robiť... Nič sa nedalo. A práve vo chvíli, keď mi bolo asi najhoršie, keď som sa pokúšala nájsť si polohu aby som si aspoň trošku odpočinula... keď som sa pokúšala aspoň trochu driemať, keď už spať sa nedalo... začala mi znieť v hlave jedna pieseň.

Poznala som ju, to áno. Aj sa mi páčila. Počúvala som ju väčšinou vo francúzštine, alebo som hrala na flaute. Ani som nevedela, že poznám jej slová. Až teraz, vo chvíli, keď som to najmenej čakala, začala som si v duchu spievať:

"Veď náš dobrý Pán je tu s nami. Tak kto je proti nám? ... "

Áno! Môj dobrý Pán, môj Pastier, ktorý ma nadovšetko miluje je stále so mnou. Aj v tejto chvíli, v ktorej sa trápim a bolí to a neviem si nájsť pokoj a polohu, On je tu a trpí spolu so mnou a vo mne. Nie som sama, je tu. Vždy. Stále, môžem sa na neho spoľahnúť. Stále ma miluje.

"Tak kto je proti nám?" Kto mi môže ublížiť, keď je so mnou môj Pán? Vari choroba? Bolesť? Nepohoda? Únava? ... Nie, nikto a nič mi neublíži, aj keby to tak vyzeralo. Aj keď sa mám podľa tela zle. On je tu so mnou a dáva mi svoju Radosť.

Opatrne som sa usmiala. - Vďaka za tento úryvok piesne, ktorou si ma potešil a povzbudil. :) - Ale pieseň pokračovala ďalej...

"Vzdajme vďaku Pánovi..."

Ó áno, rozhodla som sa ďakovať vždy a pri všetkom. Naviedol ma na cestu ďakovania a teraz, keď som v pokušení trápiť sa, prichádza v slovách piesne a pripomína mi, aby som nezabúdala vzdávať vďaky.

"... za jeho lásku večnú. On nás ňou naplní..."

Ďakujem za lásku, ktorou ma miluje stále. Každý deň. Včera, dnes, zajtra, už od stvorenia sveta a až do konca vekov... Vždy, za každých okolností.  Jeho láska (ku mne, k tebe, ku každému človeku) je večná. Je nemenná. Nezáleží od toho, čo robím, alebo nerobím. Nezáleží od toho, ako sa cítim. Nezáleží ani od toho, aká som. Nezáleží, či ja Jeho milujem, alebo Ho odmietam. Jeho láska ku mne je tu - bez ohľadu na to, čo som zažila, ako sa ku mne správajú iní, či sa o mňa zaujíma aj niekto z ľudí... Bez ohľadu na to, čo sa mi stalo, alebo nestalo, či som zlyhala, alebo sklamala... Alebo som chorá a nevládzem ani len spať.
Nikto a nič ma nemôže odlúčiť od Jeho lásky. On ma miluje a vždy milovať bude. Aj keby som cítila čokoľvek iné. Aj keby mi okolnosti chceli našepkávať, že ma trestá, alebo sa na mňa hnevá, vždy môžem veriť Jeho Láske. On je tu a môžem sa na Neho spoľahnúť.

Vždy ma miloval a bude milovať. Môžem si tým byť istá. A nielen to - On nás ňou naplní. - Aj ja môžem byť plná Jeho lásky. Lásky, ktorá nezávisí od iných ľudí. Od toho, čo urobia, alebo neurobia. Od toho, čo sa mi stane, alebo nestane. Jeho láska je večná a nemenná. A ja naozaj chcem a túžim, aby aj mňa naplnil takouto láskou.

Láska bolí, asi áno. Ale aj tak je to vzácny poklad, po ktorom túžim. Inak by nemala cenu. Ďakujem Pánovi za Jeho lásku ku mne. A za Jeho Lásku, ktorou chce naplniť aj mňa.

A pieseň pokračuje ešte ďalej - poslednou vetou:

"Radosť mi dá každý deň!"

Áno. každý deň ma napĺňa svojou Radosťou. Aj dnes. Aj v tejto chvíli, keď sa zvíjam na posteli a nenachádzam spôsob, ako si uľaviť. Ale On sa skláňa ku mne a daruje mi svoju radosť.

Začala som si spievať - pošepky, hlas som nemala. Ale chcela som sa o túto radosť podeliť aj s ostatnými doma.

"... veď náš dobrý Pán je tu s nami. Tak kto je proti nám?
Vzdajme vďaky Pánovi za jeho lásku večnú.
On nás ňou naplní. Radosť mi dá každý deň!"

Je benis le Seigneur mon berger.mp3

Po kliknutí na obrázok vyššie si môžete vypočuť francúzske znenie tejto piesne.
A nižšie si prečítajte celý text piesne v slovenčine

Hoden chvál
(c) Komunita Emanuel

1. Hoden chvál  je môj Pán jemu hrám,
pri ňom mi nikdy nič nechýba.
Na zelených pastvinách sa o mňa postará.

Každý deň hoden chvál je náš Pán,
pozná túžby v srdciach ukryté.
Stojme stále pevne v ňom

R: Ak náš dobrý Pán je vždy s nami,
tak kto je proti nám?
Vzdajme vďaky Pánovi,
za jeho lásku večnú.
On nás ňou naplní,
radosť nám dá každý deň!

2. Keď som s ním, zlého sa nebojím,
aj keď kráčam tmavou dolinou.
Jeho prút a palica, tie sú mi útechou.

V temnotách, keď nás strach prekvapí,
nechajme sa jeho Duchom viesť.
Kráčajme, nebojme sa.

R: Ak náš dobrý Pán je vždy s nami,
tak kto je proti nám?
Vzdajme vďaky Pánovi,
za jeho lásku večnú.
On nás ňou naplní,
radosť nám dá každý deň!

3. Predo mnou, Pane, prestieraš stôl,
pred tvárou mojich nepriateľov.
Svojho Ducha vylievaš,
oplývam milosťou.

Ani púšť nech vieru nezlomí,
smrťou Pán každý hriech porazil.
Pokoj náš sa nestratí.

R: Ak náš dobrý Pán je vždy s nami,
tak kto je proti nám?
Vzdajme vďaky Pánovi,
za jeho lásku večnú.
On nás ňou naplní,
radosť nám dá každý deň!

Želám vám, nech vás celý tento týždeň napĺňa skutočná radosť a láska bez ohľadu na okolnosti, choroby, či trápenia.

Radostné dni! Leti.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Pohánkový vankúšik

Tak už aj ja. Tak ako mnohí okolo (či už v reálnom svete, alebo tu v blogosfére), aj ja som tento týždeň podľahla útoku bronchitídy. Zatiaľ sa zbytok rodiny drží, čo je dobre. A ja sa snažím využívať všetky dostupné prostriedky úľavy, aj nahrievací vankúšik plnený pohánkou. Viete taký ten, čo vložíte na 2 minúty do mikrovlnky (400W) a potom si ho priložíte na boľavé miesto a liečite sa teplom. Na boľavú  priedušnicu ako stvorené.

Mala som taký milý vankúšik v tvare myšičky. Veru, mala - do včera. V zápale boja sa nám totiž podarilo zohriať ho až priveľmi. Ktosi zabudol stíšiť mikrovlnku na polovičný výkon (máme silnú mikrovlnku) a semienka vnútri prihoreli. Hm, tá vôňa... aromaterapia by mala vyzerať inak. Preto, ak som chcela využívať služby nahrievacieho vankúšika naďalej, bolo potrebné ušiť si nový.

Ochotný manžel mi hneď na druhý deň priniesol balík čerstvej pohánky a pustila som sa do práce. Zvolila som tú najjednoduchšiu cestu vhodnú aj pre chorú osobu. Odstrihnúť spodok vyradených nohavíc, zaendlovať, zošiť, naplniť.
Hotovo, môžem sa nahrievať.

Až budem mať viac síl, možno mu ešte ušijem farebný mäkučký obal. Len neviem, či už by obal nebol priveľmi hrubý. Aby sa to teplo dostalo kam má. 

Myšička už čaká v prádle na druhú príležitosť.

Myšičku som už vyzliekla. Kožuštek operieme a ušijem jej novú náplň. Nemôžem ju predsa len tak vyhodiť, nie?

Želám vám radostné dni a zdravie v tele i na duši. 
Leti.

............................................
PS: Fašiangové a predpôstne témy akosi nestíham včas napísať. Ale môžete sa (zatiaľ) inšpirovať niektorými vlaňajšími príspevkami. Napr.:
- Recept na "jednoduché" fašiangové šišky. (Naozaj to nie je ťažké, zvládla som to na prvý krát, aj keď som sa doteraz kysnutého vždy "bála".)
- Popolcová streda, naše rodinné zvyky a náš pôstny kalendár. (Chystám sa pre vás naskenovať podrobne všetky obrázky, tak dúfam, že sa mi to podarí čím skôr, aby ste ich v prípade záujmu ešte stihli použiť)
- A tu je malé zamyslenie k sviatku sv. Valentína.

Vďačný utorok: Slovo pre život.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Autor fotografie: Zuzana Marčáková.
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Tento týždeň sa takmer všetky moje vďaky sústreďujú okolo stretnutia On je živý v Nitre. Bol to zase jeden veľmi príjemný, radostný a požehnaný čas. Tentoraz neviem, či budem písať o prednáškach a myšlienkach, ktoré som tam zachytila (niečo z vlaňajších tém môžete nájsť TU a TU), skôr sa skúsim podeliť o niečo vnútornejšie.

Aj vlani som si počas večera milosrdenstva bola vziať lístok s Božím slovom. A dostala som krásny citát, ktorý ste mohli po veľkú časť roka vídať tu na bočnej lište pod názvom "Slovko". Na lístku, ktorý som si vytiahla stálo:

"Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom." [Ž 29, 11]

 Toto slovo ma skutočne sprevádzalo po celý uplynulý rok. Vždy, keď som sa cítila slabá, alebo neschopná zvládnuť to, čo bolo treba, pripomínala som si tento Boží prísľub. Pán dá silu svojmu ľudu. A naozaj dal.

Koľkokrát sa mi stávalo, že som nevládala. Alebo som si myslela, že nevládzem. Zmocňovala sa ma únava, slabosť, potom pocit bezmocnosti, alebo neschopnosti a hnev, predovšetkým na seba... alebo aj na iných, "tých, ktorí mi (podľa mňa) krivdili".
Ale stačilo si spomenúť na prísľub, ktorý som dostala. Stačilo povedať "Áno". Vyhlásiť hoci len vo svojom vnútri, že som - že chcem patriť - k Božiemu ľudu. A uveriť Jeho slovu, ktoré mi poslal - že mi dá dostatok sily na to, čo chce, aby som urobila. A že ma požehná a naplní svojim pokojom.

Viete, Jeho pokoj nie je závislý na okolnostiach sveta. Už som sa nemusela obávať, že ma nejaké okolnosti (či už vonkajšie - počasie, iní ľudia..., alebo vnútorné - moja slabosť, choroba, povaha...) oberú o môj pokoj. Nuž, keby bol len môj, iste by som oň ľahko prišla, ale ja som mala prísľub, že ma naplní pokojom môj Pán. Ten, ktorý ma tak miluje. Ktorý premohol smrť. A daroval mi život. Život v plnosti. Život v radosti. Aj keď to niekedy (väčšinou... takmer nikdy!) nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale prežívam ho s ním a preto sa môžem radovať vždy a vo všetkom čo ma postretne.

Nie, nešlo všetko ľahko a samo od seba. Ani som nedostala silu ako superman, žeby som odrazu zvládla niekoľkonásobne viac, ako po minulé roky. Ale vždy som dostala odpoveď.

Jeden príklad za všetky.
V lete sme boli v Tatrách. Vybrali sme sa na menšiu túru, ale po ceste nás zastihol dážď. Tým sa terén trochu sťažil a celá cesta bola o čosi namáhavejšia, navyše začali dochádzať zásoby jedla, ktoré by mi vyhovovalo... Skrátka asi v polovičke spiatočnej cesty mi "došli sily". Čo robiť? Zvládnem to? Klasické otázky. Jasné, že "nejako" by som do ubytovne došla. Ale bála som sa následkov. A tiež nervozita z únavy a hladu stúpala, čo sa veľmi ľahko prejaví v komunikácii s ostatnými, predovšetkým so synom.
Našťastie mi práve vtedy prišiel na myseľ onen prísľub - "Pán dá silu svojmu ľudu." Áno, môžem veriť, že Ty mi dáš dostatok síl, ktoré potrebujem na spiatočnú cestu. A veru dal. A ešte ostalo - práve akurát toľko, aby som pomohla aj synovi znášať jeho problémy.
"Pán požehná svoj ľud pokojom." Veru požehnal. Akonáhle som si to uvedomila všetka nervozita i zárodok hnevu boli preč. Ostal len pokoj a istota, že "to" zvládneme. Akokoľvek, ale zvládneme.
Počas dovolenky prichádzali aj ďalšie ťažkosti a starosti - zdravotné i iné... ale všetky sme "nejako" zvládli - v pokoji.

Tú istú silu som dostávala vždy znova. Aj doma. Pri práci. Počas medziľudských napätí. Pri ceste kamkoľvek... Vždy si stačilo spomenúť - "Pán dá silu... požehná pokojom." A všetko išlo ľahšie. Hneď sa mi ľahšie hľadala sila i motivácia k veciam, ktoré mi padli zaťažko. Vždy som našla silu dokončiť, čo sa mi zdalo, že už nezvládnem. Vždy som našla odvahu urobiť, čo bolo treba aj keď sa mi do toho tááák veľmi nechcelo. Len si včas spomenúť - silu a pokoj hľadaj v Pánovi. A dá ti, čo potrebuješ. Vďaka za to!

Autor fotografie: Zuzana Marčáková
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Aj túto sobotu som si bola vziať Slovo na ďalší rok. A znovu sadlo. Až tak, že som sa tam začala potichu smiať. Pán ma pozná. A presne vie, čo potrebujem. A nielen že to vie, chce mi to dať aj patrične najavo. Takže už sa nebudem môcť vyhovárať. Ostáva mi jediné - prijať Jeho plán, prijať silu a pokoj, ktorý mi ponúka a dovoliť mu, aby zmenil aj túto konkrétnu oblasť môjho života.

Ešte zatiaľ neprezradím, čo bolo na lístku napísané. Je to priveľmi osobné. Prezradím len, že sadlo celkom presne. (Ani som nevedela, že takáto veta je vo Svätom písme, a už vôbec nechápem, prečo si ju niekto vybral a napísal, vložil do košíka, a že som si ju vytiahla práve ja. To nemôže byť náhoda!)

Už aspoň dva roky viem, že by som sa mala viac namáhať týmto smerom. Ale teraz to mám doslova čierne na bielom (alebo na bledozelenom). A verím, že zároveň dostávam prísľub pomoci. Zase o rok sa podelím, ako sa mi darilo. Zatiaľ sa majte krásne a nebojte sa - Pán sa o svoj ľud postará!

Autor fotografie: Zuzana Marčáková
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Autor fotografie: Zuzana Marčáková
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Z mojich tisíc darov: 
1343. Hudba. Možnosť hrať.
1343. Radosť. Nadšenie. Chvála. Spoločenstvo.
1344. Mikrofón. Zvukári. Počula som sa. 
1346. Dobrý dirigent. 
1347. Ostatní hudobníci. Spoločná hra. Spoločenstvo. Spolupráca. Harmónia.
1350. Prestal ma bolieť chrbát. 
1355. Adorácia. Hudba. Ježiš. Ticho. Požehnanie...
1356. Slovo. Slovo presne pre mňa. Tak výstižné. Tak živé.
1357. Sv. omša. Sv. prijímanie. Slovo. Biskup. Spoločenstvo. 
...

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Ako sme si vyrábali hromničku

Zase som si splnila jeden dlhodobý sen. Vždy som si chcela vyskúšať urobiť sviečku namáčaním knôtu do vosku - podľa starých receptúr, ako sa kedysi vyrábali sviečky v kláštoroch. (Keď som sa chcela s touto informáciou vytiahnuť pred synom, oznámil mi, že takto sa vyrábajú sviečky aj teraz v továrni. Akurát je celý proces automatizovaný a množstvo sviečok naraz namáčajú do vosku stroje. Videl to na Discovery v relácii "Jak se to dělá".)

Nevadí, čaro spoločných chvíľ s rodinou sme si užili aj tak. Konečne sa mi podarilo nazbierať dostatočné množstvo vosku - zbytky sviečok z adventného venca vystačili aspoň na naše malé pokusy. A tak sme sa, síce na poslednú chvíľu, pustili do diela.

Najprv sme si roztopili dostatok vosku.

Plnú plechovku sme napchali zbytkami sviečok.

Pripravili sme si roztopený vosk a knôt. (Všade sú knôty tak neskutočne drahé? Alebo sme natrafili na zvlášť predražený obchod?) Knôt sme postupne namáčali do roztopeného vosku. Vždy sa na ňom zachytila vrstvička vosku, ktorú sme nechali stuhnúť na vzduchu. Po ďalšom ponorení sa zachytila nová vrstvička. A tak ďalej, kým sviečka nedosiahla požadovanú hrúbku.

Užili sme si hodne zábavy (a tréning trpezlivosti), pretože ak vosk na rodiacej sa sviečke dostatočne nestuhol, alebo ak sme nechali sviečku pridlho ponorenú v plechovke, vosk sa z nej zase roztápal a zmýval. Takže vznikali niekedy dosť podivné tvary. Každopádne máme teraz úplne originálne sviečky - hromničky.

Chladenie polotovaru počas prihrievania
chladnúceho (a tuhnúceho) vosku v plechovke.

Ešte zastrihnúť knôt na vhodnú dĺžku a sviečky budú hotové.

Posledný finálny krok (zastrihnúť knôt do definitívnej dĺžky) sme už pred Hromnicami nestihli. Už sme balili a odchádzali do Nitry. Ale aspoň sme si ich takto naaranžovali v centre domácnosti. Aby nám pripomínal sviatok tohto týždňa - a myšlienku, že každú búrku (aj tú medzi nami, alebo v našom vnútri) môže utíšiť Ten, ktorý vládne búrke, vetru aj moru.

Želám vám radostné dni a všetky vaše búrky nech vedú k šťastnému zmiereniu. 
Letitia.