Dobrú chuť!

Väčšinou balím Onovi desiatu do krabičky. Chlebíky sa tam krásne zmestia, aj so sladkosťou alebo ovocím navyše. Ale rožky sú pridlhé, tie by som musela deformovať, aby som mohla zavrieť krabičku. A mikroténový sáčok náš malý ekológ odmieta. Súhlasím s ním, určite je desiata chutnejšia z papierového vrecúška. Navyše na papier sa dá kresliť.
A tak, aby synkovi v škole chutilo, zvykla som si vždy na desiatový sáčok prikresliť želanie.

Radostný deň aj vám!

PS: Dnes sme sa už museli ponáhľať (a obávam sa, že na obrázku je to poznať), navyše som mala doma len kompaktný fotoaparát (čo je zase vidno na fotke), ale dni školskej dochádzky sa nám už krátia a navyše sa Onovi dnešný obrázok páčil, tak som ho musela vyfotiť aj tak.

Čo som dnes pekného zažila - MHD

23.6.2011
Dnes som trochu meškala, takže sme sa museli veľmi ponáhľať, aby Ono prišiel včas na krúžok. Keď sme už od križovatky uvideli autobus pristávať na zastávke, bolo mi jasné, že si ho nemôžme nechať ujsť. A tak sme sa dali do behu - aj keď pravdepodobnosť, že ho stihneme bola vskutku mizivá.

V behu som stále upierala pohľad na autobus a jeho šoféra. Po nastúpení posledného cestujúceho sa dvere hneď nezatvorili. Nádej ožila: "Žeby nás predsa počkal?" (boli sme ešte stále dosť ďaleko)  - Autobus chvíľu čakal... potom zatvoril dvere a pohol sa.

Už-už som si chcela pomyslieť niečo o zlomyseľnosti a o šoféroch, ktorí ťa nechajú bežať a potom zatvoria dvere tesne pred nosom. Spomalila som a pohľadom sa lúčila s autobusom, ktorý sa približoval ku mne, minul ma... a zastavil. Otvoril dvere a čakal. Prekvapene sme sa s Onom pozreli na seba, potom na autobus a rýchlo sme nastúpili. Gestom sme poďakovali milému šoférovi, ktorý nám prišiel s autobusom naproti. Celou cestou sme mali úsmev na tvári.

Ďakujeme!  :)

Čo si dnes pekného zažila?

Bolo to dávno. V časoch, keď som v podstate ešte len objavovala kúzlo internetu, chat, RPG a podobné "radosti". Chodievala som dosť často do jednej virtuálnej miestnosti. Často som tu stretávala tých istých ľudí - alebo presnejšie nicky - svojich virtuálnych priateľov.
Jeden z nich mi zvlášť utkvel v pamäti. Vždy sa mi prihovoril: "Mluv, zajímáš mne," alebo "Copak jsi dneska prožila hezkého?"

Bolo to v časoch, keď som mala tendenciu "presťahovať sa" do virtuálneho sveta. Všetky tie nové veci boli "tak dôležité", myslela som na ne kade som chodila... A v reálnom živote bolo len toľko starostí... Ale jeho otázka ma vždy poctivo vracala späť - do dňa, ktorý som práve prežila. Do sveta, kam patrím a ktorý si predsa zaslúži moju plnú pozornosť! Ďakujem mu za to.
A tak som si spomínala - raz na rozkvitnutú čerešňu, popod ktorú som cestou prechádzala, raz na mačičku, ktorú sme stretli, inokedy to bola len stará susedka, ktorej sme smeli venovať milý úsmev...

Už netrávim v spomínanej miestnosti toľko času, a onen kamarát tiež nie. Ale bolo by škoda zabúdať na všetky tie drobnosti, ktoré mi každý deň prinášajú aspoň malé potešenie do života.
A tak padlo rozhodnutie - budem si ich písať sem - pre seba, aj pre vás, svojich čitateľov.

Edit 22.7.: Tak zmena. Nebudem písať každý deň svoje malé radosti do blogu. Nie preto, že by nebolo čo písať, ale jednoducho nechcem svoj deň končiť pri počítači. Ale do svojho zošitka si ich snáď nezabudnem zapísať, alebo aspoň si vždy uvedomiť vďačnosť za všetko, čo ma cez deň stretlo. A aspoň niekedy sa určite o svoje radosti podelím. 

A čo som teda zažila pekného dnes?
21.6.2011
Práve teraz sa dívam na rozjasaný mesiac z ktorého zrejme ktosi ukrojil ;)
Dnes sa nám začalo leto - a veru je už pekne horúce.
Večer som si dopriala večer chvál s mojou obľúbenou hudbou a potom sme si s kamarátkami sadli v Quo Vadis, pokecali, čosi popili (čaj, kávu, čokoládu). Ja som si okrem príjemných rečí pochutila na horúcom čaji s javorovým sirupom.
A po návrate som už len uložila synka, ktorý si zatiaľ poctivo dokončoval celoročný školský projekt. Teda ešte pred tým som mu pomohla donaliepať vytlačené papiere na veľký podklad. Tak mu budem držať palce, keď bude v škole referovať.

Ešte som zabudla spomenúť knihu Úžasný Mauric od Terryho Prachetta, ktorú si po kúskoch čítam v autobuse cestou po Ona.

Dovidenia a radostný deň vám želám! :)

Ako som varila domáci syr

Moja babička kedysi varievala z kyslého mlieka domáci syr. Bol úžasne lahodný a vždy ho bolo len taký kúštiček. V poslednom čase si naň často spomínam, rada by som si znova podobný pripravila. Ale domáce kyslé mlieko už nemáme a bála som sa, že z kupovaného by to nebolo ono. Zvlášť, keď vlastne vôbec neviem, ako sa to vlastne robí.

Nuž ale nakoniec som sa predsa podujala vyskúšať čo som si pamätala. Doma sa nám nahromadilo Acidko trochu staršieho dáta a kyslejšej chuti, nuž sa mi videlo akurát vhodné na tvaroh.
A tak sa varilo, kuchtilo skúšalo... Voľačo z toho hádam bude...

Nakoniec, keď už som si bola istá, že je syr zrazený, mliečko som preliala cez čistú utierku. Čo sa nezmestilo skúsila som preliať len cez sitko (ono to odteká strašne pomaly!) a zdá sa, že aj hustejšie sitko stačilo zachytiť kúsky syra.
Mliečko som zohrievala najprv opatrne, kdesi sa mi marilo, že nesmie zovrieť, len okolo 50 - 60°C by malo mať... No keďže som vôbec nevedela, ako zistím, či už je z mlieka syr a stále sa mi to nevidelo... nakoniec som ho predsalen nechala prevrieť.

A tak sme nakoniec mali dosť tuhý (sypký) a dosť kyslý tvaroh. Od babičkinho jemnučkého fajnového "domáceho syra" to malo ďaleko. Ale keď som ho trochu prisolila a zjemnila kyslou smotanou, veruže som si na ňom pochutila. A ten babičkin budem ešte skúšať. Hádam sa mi niekedy podarí. (Už som sa poučila, že musím menej zohrievať a menej kyslé mliečko použiť.) Tak nabudúce hádam vyjde. :)

Kytica lúčnych kvetov

Od mojich najdrahších chlapov. :)

Však sú tie lúčne kvety nádherné!

Sľubná úroda na balkóne

Paradajky na balkóne už pomaly sľubujú úrodu. Zatiaľ teda aspoň jeden kríček. Druhý ukazuje zatiaľ len malilinkú bobuľku...

Aj jahody už nasadzujú plody.
Ja viem, väčšina z vás už dávno oberá úrodu, ale keďže som sa s osadením balkóna jedlými rastlinami rozhýbala až nedávno, som rada že (hádam) vôbec dačo bude.

Len ešte musím lepšie vyriešiť polievanie. Jahôdka je zavesená v závesnom kvetináči, ale akosi k nemu zabudli dodať podmisku. Takže všetka voda, ktorú jej doprajem hneď vytečie.
To sa mi jahody nenalejú!

Aha, čo som dosatala! :)

Túto nádheru mi vyrobil Ono sám v škole v prírode.
No sám... predpokladám, že im to zažehľovali učiteľky, ale to moju radosť z darčeka nezmenšuje. :)

Babička dostala smajlíka: 

A pre seba Ono vyrobil tieto veci. (Alebo žeby tiež pre babičku? Už si nie som istá.) 

Je tam zase smajlík, trojčarodejnícky Ohnivý pohár (práve čítal HP4) a letiaci náboj.

Pyramídu ešte musíme zlepiť, aby mala všetky poschodia, čo má mať. 

*****

Rozmýšľam, ako svoje darčeky využiť. Veľmi sa mi páčia a rada by som ich nosila.
Srdiečko má dierku na zavesenie, ale čo s kvetinkou? Asi si budem musieť kúpiť tavnú pištoľ a brožový mostík a budem ju nosiť povedzme na taške...
Alebo žeby na zošite? (Táto fotka vznikla náhodou, bez aranžovania - takto mi darčeky "od ruky odpadli", keď som si ich odložila.)