Prečítané leto: 2. týždeň - o DÁŽDNIKOCH

Želám vám radostný deň!

Druhý týždeň Prečítaného leta mal tému "O dáždnikoch". A tak som sa rozhliadala v knižnici po knižkách s touto témou. 

A okrem toho som mala pripravený svoj skladací dáždnik, ak by náhodou zapršalo. Nakoniec zapršalo až v posledný deň, v nedeľu. Ale kým sme sa vychystali von, už aj pršať prestalo a my sme svoj dáždnik znovu nechali poskladaný. Inak tento týždeň vytrvalo svietilo slnko, takže sme dáždnik mohli použiť iba ako slnečník. Veď aj etymológia slova "parazól" / "para-solo" vychádza z toho, že nás chráni pred slnkom. A vytrvalo som nosila klobúk! Každý deň. Ako taký malý "dáždnik/slnečník" na hlave.

Ale poďme už ku knižkám...

Kálmán Mikszáth: Dáždnik svätého Petra

Vydavateľstvo Marenčin PT, 2011, jazyk slovenský

(Venované pamiatke 100. výročia vydania Dáždnika svätého Petra, románu Kálmána Mikszátha zo slovenského sveta, ktorý vyšiel roku 1911 v Ružomberku... v prvom slovenskom preklade do spisovnej slovenčiny od spisovateľky Hany Gregorovej-Lilgovej, manželky Jozefa Gregora-Tajovského.)

"Román Dáždnik svätého Petra je jedným z najväčších svetových úspechov maďarskej literatúry všetkých čias," začína sa anotácia na obálke knihy. "Je to najvydávanejšie, najprekladanejšie a najslovenskejšie dielo rodáka z novohradskej Sklabinej."

Nuž, trochu som sa obávala, ako to môže dopadnúť, keď maďarský autor píše román o slovenskom vidieku. Ale vôbec nebolo cítiť, žeby autor nebol zžitý so zvyklosťami slovenského ľudu. Naopak, slovenský preklad diela, ktorý som čítala, sa len veľmi málo líšil napríklad od diela Terézie Vansovej, ktorú som ochutnala len nedávno.

Možno ste videli film natočený podľa tohto románu. Myslím, že aj ja som videla aspoň úryvok z neho. Už to bolo dávno, ale film (alebo aspoň časť ktorú si pamätám) na mňa pôsobil ako výsmech katolíckej cirkvi i celého náboženstva a prostého vidieckeho ľudu. Ale nie tak kniha. Mikszáthove opisy sú láskavé, vnímavé a aj humor s ktorým opisuje niektoré nešváry nezapára, ale len hladí a rozveseľuje. Pri čítaní som si užívala láskavý, až takmer rozprávkový štýl autorovho písania a takmer bolo "cítiť jeho úsmev", ako sa vyjadril aj literárny kritik Aladár Schopflin, ktorý ďalej píše: "Mikszáth, satirik, múdry človek, tvrdý kritik života, ktorý plynie vôkol neho, v tejto knihe odsunul svoju satiru, múdrosť, záľubu v kritizovaní a odhalil pred svetom hlboko založenú citovosť svojej lásky k ľuďom." 

Pred čitateľom sa odvíja neuveriteľný príbeh, vlastne hneď niekoľko príbehov pozapletaných do úžasného klbka príhod a udalostí viacerých generácií, ktoré sa pred naším zrakom pomaličky rozpletajú do krásneho romantického šťastného konca. Všetko sa odvíja od / a smeruje k - jednému starému obdratému zaplátanému červenému dáždniku. Tento dáždnik, spočiatku sa tváriaci ako neškodné pozadie, časom sa stáva predmetom neuveriteľných zápletiek a rozuzlení. 

Román Dáždnik svätého Petra ponúka hneď niekoľko spôsobov, ako si čítanie užiť. Knihu môžeme vnímať ako obraz života v slovenskom Pohroní v 19. storočí, môžeme sa zabávať na mnohých humorných situáciách a neuveriteľných zápletkách, uvedomovať si nezmyselnosť povier ktoré si niekedy tak ochotne navymýšľame, môžeme s napätím sledovať priam detektívny príbeh pátrania po stratenom dedičstve, a tiež si môžeme užívať romantické vyústenie v závere knihy. Ja osobne tam vidím ešte jeden pohľad - ten červený dáždnik, okolo ktorého sa všetko točí a ktorý sa stal predmetom toľkých "zázrakov" a dohadov - predsa len bol nástrojom Prozreteľnosti, cez ktorý (aj keď prirodzenými ľudskými prostriedkami) Boh napĺňal svoje plány, vypočul vrúcne prosby a modlitby a prejavil svoju vôľu.

Daniel Hevier: Skladací dáždnik a dáždnikový skladateľ

(Mladé letá, 1986, slovenský jazyk)

Táto knižka je obojstranná. Takže vám nikto nemôže povedať, aby ste čítali pekne od začiatku, keď vám sa chce čítať od konca. Vlastne táto knižka má iba dva začiatky a žiaden koniec. A tak aj keď ju začnete čítať od konca, budete ju čítať vlastne od začiatku... Ja som začala od básničkového začiatku.

Skladací dáždnik

Sú tu milé jednoduché smiešne básničky pre deti. Asi som už na takýto druh literatúry trochu pridospelá. Alebo som si možno nevyhradila dostatok času a pokoja, aby som si ich poriadne vychutnala? A možno bola chyba, že som si ich chcela čítať sama. Pretože takéto smiešne básničky si treba čítať spolu. A spoločne sa zabávať na zábavných rýmoch, nezmyselných kombináciách a zvukomalebných rýmovačkách. A tiež na grafickom prevedení niektorých básniček. Uvedomila som si, že je to možno čosi ako surrealizmus pre najmenších. :-) Som si istá, že detičky sa budú zabávať. A ani nezbadajú, a prečítajú sa cez celú knižku (alebo aspoň jej básničkovú polovičku)... 

 Pretože keď dočítate do prostriedku, môžete knihu otočiť a pokračovať v čítaní. 

Dáždnikový skladateľ

Z druhej strany je knižka plná krátkych "srandovných" rozprávok. Prvá a najdôležitejšia rozprávka hovorí o dážnikovom skladateľovi. Viete, to je taký skladateľ, ktorý... ale veď si prečítajte sami. Podobných rozprávok na rôzne témy je v knižke presne 14. O školskej muche, o skrini plnej rukávov, o predavačovi balónov, o zle naladenom ladičovi, o semafore, ktorého boleli oči, o šibnutom koníkovi... Každá z nich je dôkazom autorovej záľuby v netradičných kombináciách a slovných hračkách. Takže aj deti, ktoré majú rady rôzne prekáračky a rozumovačky a ktoré sa dokážu zabávať na nezmysloch, si určite čítanie tejto knižky užijú. 

P.L. Traversová: Mary Poppinsová

(Albatros Praha, 1987, český jazyk)

Marry Poppins patrí ku klasike detskej svetovej literatúry. Ale mňa akosi doteraz obchádzala a tak som sa rozhodla využiť tému o dáždnikoch a konečne zistiť, čo je to zač. A čo na ňu hovorím? Nuž... určite je to milá zábavná knižka pre deti. Pre začínajúcich čitateľov ideálna, pretože má veľké písmená a krátke príbehy. Zábavný a nepredvídateľný dej. Príbehy sa odohrávajú na hranici fantázie a uveriteľnosti. Vlastne nie - sú to fantastické a neuveriteľné rozprávky... ale po skončení kapitoly nikto nevie, či sa "to stalo naozaj". Či vychovávateľka Marry Poppinsová naozaj čaruje, alebo len dokáže neuveriteľne povzbudiť detskú fantáziu... Pretože to všetko sa nám zdá byť naozaj skutočné - akokoľvek je to neuveriteľné. Celkom ako sen.

A kto je v skutočnosti Marry Poppinsová? To sa nikdy nedozvieme. 

Osobne sa mi knižka čítala pomaly, podobne ako napr. Pippi Dlhá Pančucha, ktorú som ako dieťa nie a nie prečítať. Vždy som si prečítala pár príbehov, asi sa mi aj páčili, ale nezaujali ma natoľko, aby som túžila čo najskôr pokračovať v čítaní. Tuto som mala podobný pocit. Príbehy boli milé, zábavné, ale necítila som to nutkanie čítať ďalej a ďalej. Možno je to tým, že sú to samostatné príbehy bez náväznosti a dejovej línie, ktorá by udržiavala napätie "ako to bude ďalej". Alebo sú jednoducho až priveľmi fantastické, hoci zároveň založené na "obyčajnom" detskom dni. Podobne ako aj Pippi. 

V. Sutejev: Rozprávky a obrázky

(Vydavateľstvo Progress, Moskva)

Knižku Rozprávky a obrázky som ako dieťa milovala. Čítala som ju už toľko krát... Najprv ako dieťa, potom svojmu dieťaťu. Rozprávka Pod hríbom je krásnym príkladom dáždnikovej rozprávky. Tak, ak máte tú možnosť, prečítajte si ju. Ja som ju tentoraz už nečítala, len som vám odfotila niekoľko obrázkov.

Kazimierz Wójtowicz: O kázni a dáždnikoch

(LÚČ, 1990, slovenský jazyk)

Ani túto knižku som nemala v rukách. Len viem, že obsahuje mnohé zaujímavé príklady a podobenstvá. Napríklad ten o kázni a dáždnikoch, ktorý som už viackrát počula/čítala rôzne prerozprávaný. Ale stále rovnako poučný. Veď, keď sa modlíte za dážď, a veríte, že Boh vašu prosbu vyslyší, je prirodzené, aby ste si so sebou vzali dáždnik, nie?

Milan Rúfus: Nové modlitbičky 

(Mladé letá, 1994, slovenský jazyk)

Zato som celkom neplánovane siahla do rodinnej knihovničky po túto útlu zbierku básničiek od Milana Rúfusa. Mohla som si čítať a modliť sa jednu za druhou. Krásne myšlienky, vždy znova mi vháňajú slzy do očí. Najmä modlitbičky za rodinu, za deti, za rodičov, za mamkino srdce, za otcove ruky... (niečo z nich si môžete prečítať aj tu - link)

Básnik sa modlí za deti 

Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.

A možno ešte viacej, ako chleba.

Aby im v duši pusto nebolo.

Aby ich mali radi okolo. 

Aby im bolo mäkko
ako v mame

keď bolia veci, ktoré nepoznáme,

tu každé dieťa
plaché ako laň

na hlave musí cítiť teplú dlaň. 

Bože, 

o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.

V čase keď ešte ani nevie, Kto si. 

Našiel ťa hore ten džavot tenkých hláskov? 

Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou. 

A prečo vám o nej píšem v týždni o dáždnikoch? Predsa kvôli tejto "Vrúcnej modlitbe za dážď".

Gretchen Crowe (ed.): Prečo Ruženec? Prečo dnes?

(zachej.sk, 2020)

Niekedy som objavila zmienku o dáždniku na nečakaných miestach v knihách, ktoré vôbec nemali byť o dáždnikoch. Najviac ma prekvapil tento text v knihe o ruženci. Kapitola hovorí o ťažkých časoch v Hirošime po výbuchu atómovej bomby a o tom, ako tam rehoľné sestričky budovali prvý útulok pre osirelé deti potulujúce sa po uliciach zničenej Hirošimy: 

"... Predstavte si nás v dome bez okien, tečúcej vody a bez jedla, ako žijeme doslova z ruky do úst a kŕdeľ detí sa rozrastá na päťdesiat. Počas prvých mesiacov sme nemuseli mať špajzu, lebo do nej nebolo čo uložiť, no nemali sme ani kuchyňu. Varili sme na zadnom dvore na otvorenom ohni, a keď bolo treba, dali sme nad hrniec dáždnik. ..." (s. 94)

Foto zo spomienkového zhromaždenia k 30. výročiu
Sviečkovej demonštrácie

Spomienka na Sviečkovú demonštráciu: 

https://letitia-tiba.blogspot.com/2018/03/bratislavsky-velky-piatok-30-rokov-od.html

Na záver mi nedá nespomenúť spomienku na dáždniky, ktoré sa stali priam symbolom jednej dôležitej udalosti. Dôležitej pre mňa osobne, ale aj pre Slovensko a pre našu slobodu. Ide o tzv. Sviečkovú demonštráciu. Vtedy sa mnoho ľudí stretlo na námestí pred Slovenským Národným Divadlom so zapálenou sviečkou a s dáždnikom v ruke (keďže v tom čase už niekoľko dní vytrvalo pršalo) a modlili sa za slobodu pre kresťanov aj pre všetkých ľudí v našej krajine. Štátna moc sa rozhodla tvrdo zasiahnuť a rozháňali zídený dav vodnými delami, idúcimi policajnými autami, aj obuškami. Polámané dáždniky mi vtedy ostali hlboko v mysli ako symbol tohto prejavu viery a nádeje na jednej strane a (márneho) odporu moci na strane druhej. Dalo by sa povedať: "Zlomený dáždnik ako symbol slobody."

Ale teraz vám už želám pokojné a radostné slnečné dni. Príroda síce potrebuje aj vlahu a nám tiež dobre padne aspoň malé ochladenie na pár dní. Ale túžim, nech v našom srdci svieti slnko bez ohľadu na počasie.