Prečítané leto: 1. týždeň - O batohoch a kufríkoch

Radostný letný deň vám želám! 

Prázdniny sú už v plnom prúde a včera nám skončil už druhý týždeň tzv. Prečítaného leta. Je teda načase splniť svoj sľub a porozprávať vám niečo o knihách, ktoré som čítala. Dnes začíname knihami o batohoch a kufroch. Podarilo sa mi ich prečítať vcelku dosť z rôznych žánrov, tak sa pohodlne usaďte a vychutnávajte. 

Jorn Lier Horst: Katharinina šifra 

(Nakladatelství Kniha Zlín, 2020, český jazyk, čítala som e-knihu)

Ako prvú som vzala do ruky nórsku detektívku Katharinina šifra. Ale nemusíte sa báť obvyklého severského drsného spôsobu. Príbeh je napísaný pokojným triezvym a zároveň láskavým štýlom a bez obáv ho môžu čítať aj slabšie povahy, alebo mladší čitatelia. Okrem neodmysliteľného napätia a očakávania kam povedú nitky pátrania, v knihe nájdeme aj zamyslenie nad vzťahmi medzi ľuďmi a ľudskými rozhodnutiami. Román vykresľuje postavy (hlavné aj vedľajšie) spolu s ich niektorými viac alebo menej kontroverznými rozhodnutiami. Často chápeme, ako k svojmu rozhodnutiu prišli. Iná otázka je, či ich aj schvaľujeme a či sú so svojim rozhodnutím nakoniec spokojní samotní hrdinovia príbehu. (Kufor hrá v príbehu nezanedbateľnú úlohu.)

Tove Janssonová: Cestovat nalehko 

(Vydala Eva Bartoňová Veselá, Ph.D. - ORSINI, 2017, český jazyk)

Od Tove Janssonovej poznáme predovšetkým milé rozprávky o večne usmiatych sympatických Muminovcoch. Vlani som od nej čítala Knihu léta [blog] - príbehy zo života dievčatka Sofie, ktoré trávi detstvo na maličkom ostrove spolu s babičkou a ockom. Tiež sú to milé pokojné a hravé príbehy. Pre čitateľa relax, oddych, zábava... a úsmev na tvári aj v duši. 

Zbierka poviedok Cestovat na lehko je trošku iná. Samozrejme, texty sú presiaknuté nezameniteľným štýlom Tove Janssonovej, je v nich cítiť jej nadhľad a cit pre výnimočnosť a hravosť. Ale zároveň tu viac ako inde vnímam niečo, čo neviem nazvať inak ako "umenie". Pri čítaní (a po prečítaní) príbehu som mala pocit, akoby som stála v galérii a dívala sa na obraz. A ten obraz na mňa pôsobil. Vytváral emócie. Nie také jednoduché a "bezpečné" emócie ako rozprávky, ktoré Tove písala pre deti. Aj keď bol príbeh zdanlivo jednoduchý, emócie, ktoré vyvolával sa vo mne miešali zvláštnym spôsobom. V doslove knižky od Evy Bartoňovej Veselej ma upútali tieto slová "... tyto povídky Tove Janssonové už rozhodně nejsou pro nevinné. Ve své přesnosti je autorka i krutá a nelítostná. Jako kdyby na nějaké plané či útěšné psaní ani neměla čas, tak jsou její texty stručné, intenzivní." Zďaleka nie všetky príbehy sa hodia na neskorú noc tesne pred spaním. Stalo sa mi, že som si skôr ako som zavrela oči, ešte "musela" prečítať kúsok z Expedície od Satinského.  

Ale musím uznať, že Tove dokázala jednoduchým rozprávaním vyjadriť emócie, charaktery či pohnútky veľmi jednoducho, výstižne a presne.

Július Satinský: Expedície 1973-1982

(SLOVART - EDITION RYBA, 2011, slovenský jazyk)

Ak kniha Tove Janssonovej Cestovat nalehko nakoniec nebola až tak ľahkým čítaním ako som čakala, tak Expedície 1973-1982 sú naopak ľahké možno až moc. Vlastne nie, sú tak akurát ľahké. Nie je tam veľa napätia ani výnimočný dej. Jednoducho sa pár chlapov zbalilo a vydali sa na cestu po Slovensku. Niekoľko dní, veľa kilometrov, nocovanie kde sa dá. A k tomu nenapodobiteľný štýl Jula Satinského.

 

Myslím, že text knihy nebol písaný pre čitateľov, Julo jednoducho zaznamenával svoje každodenné zážitky. A k tomu si zakresľoval mapky, schémy, jednoduché obrázky (dnes by sme povedali "doodle"). Skrátka tvoril to, čomu teraz na sociálnych sieťach hovoríme "cestovný denník". V priehradke na konci knihy sú vložené aj prílohy - verne zreprodukovaný zoznam vecí na zbalenie naklepaný na stroji a doplnený ručne písanými (či kreslenými) poznámkami, plán trasy, list spoluputujúcemu, alebo "historická" mapa Česko-slovenska s vyznačenými prejdenými trasami. A keďže od pána Satinského sa dá čítať úplne všetko, tak sa jeho dedičia rozhodli postupne uverejniť aj tieto jeho záznamy. A som za to vďačná, pretože čítať Julove texty je veľmi upokojujúce a nabíja ma to energiou, ktorá už-už vytryskne v podobe nejakého akčného rozhodnutia. (Mimochodom, aj na rozhodnutí založiť si tento blog má určitú zásluhu inšpirácia od Jula Satinského a jeho knihy Chlapci z Dunajskej ulice. Aj keď pôvodne mal mať blog trochu inú náplň, ako vidno na prvých cca piatich príspevkoch.) 

Čítať si Expedície 1973 - 1982 je ako mať Jula Satinského na návšteve, popíjať s ním pivo (môže byť aj nealko) a baviť sa na banálnych historkách podaných jeho jedinečným spôsobom. (Jednou vetou - Je to o ničom ale strašne dobre sa to číta a nechcem aby to skončilo.)

Lev Golinkin: Batoh, medvěd a osm kartonů vodky

(Cpress, 2017, český jazyk, e-kniha)

Táto kniha na mňa veľmi zapôsobila - a asi tomu bude zodpovedať aj rozsah môjho komentára. Mám ju požičanú z knižnice ako e-knihu, a pretože nemám čítačku, čítam ju v mobile. Na začiatku vidíme autora Leva Golinkina ako mladého študenta, ktorý by si mal spokojne užívať úspešné ukončenie štúdia. Namiesto toho ale vníma neutíchajúci nepokoj vo svojom vnútri, ktorý ho donúti znovu-objavovať svoju minulosť a svoje korene. A tak sa vyberie po stopách spomienok na minulosť a detstvo... 

Prvá časť - život v ZSSR:

Toto bolo pre mňa zvláštne čítanie. Hlavne spočiatku mi autorove spomienky pripomínali aj tie moje, len boli ešte o kúštik viac "komunistické" (škola, okťabriata - u nás iskričky a pionieri, cvičenia CO - s gumenými plynovými maskami na tvári, prvomájový sprievod - pokojne len pár dní po výbuchu v Černobyle...). Všetko som si živo predstavovala. A spomínala. Ale ďalšie kapitoly mi prinášali stále väčší úžas, hrôzu a zimomriavky. Hovorím si: "Až tak? To naozaj?" Ale verím autorovi každé slovo. A zdá sa mi, že túto knihu (alebo podobnú) by si mal prečítať každý, kto komunizmus nezažil na vlastnej koži. A tiež tí, ktorí si myslia, že ho zažili a "nebolo to až také hrozné". 

Lev Golinkin je malý chlapec, národnosťou Žid, žijúci v Charkove na Ukrajine. Spolu s ním môžeme sledovať život v bývalom Sovietskom zväze, neuveriteľne ťažký pre bežného človeka. Pre niekoho s nálepkou: "Žid" - neznesiteľný. Bezprávie od štátnych úradov i od spoluobčanov (vrátane spolužiakov a rovnako učiteľov), atmosféru strachu, neistoty a nedostatok aj základných životných potrieb. A tiež spôsob, ako sa s týmito problémami "obyčajný človek / dieťa" vyrovnával. Skrátka "normálny život". 

Táto veta mi pripadá tak neuveriteľne pravdivá - aj pre nás.

Druhá časť - cesta a pobyt v Rakúsku: 

Rodina sa nakoniec rozhodla Sovietsky zväz opustiť. Vďaka mohutnej medzinárodnej intervencii bolo možné, aby Židia legálne emigrovali dokonca aj zo ZSSR s úmyslom vrátiť sa do "vlasti" - znovuvytvoreného štátu Izrael (samozrejme väčšina nemierila do Izraela, ale do "zasľúbenej zeme" - Ameriky). Bolo to možné, ale nie jednoduché a vôbec nie isté. Aby sa vôbec dostali za hranice, museli prekonať nekonečné množstvo prekážok a keď sa im to nakoniec (s veľkou dávkou šťastia) podarilo, mohli si so sebou odniesť len dva kufre a vycestovaciu doložku - čo bol ich jediný doklad. Ostatné dokumenty - rodné, sobášne listy, diplomy, vysvedčenia, zdravotná dokumentácia... všetko bolo zničené na hraniciach. 

Po mnohých úskaliach a nebezpečenstvách konečne pokračujú v ceste z Užhorodu cez Slovensko do Bratislavy a ďalej do Viedne. Tu, v Rakúsku sa odohráva druhá časť knihy. Môžeme sledovať myšlienkové a emocionálne pochody emigrantov. Ľudí, ktorí museli vo svojej krajine bojovať o holé prežitie, čo sa podpísalo na ich správaní, prístupe k druhým ľuďom i na vedomí vlastnej hodnoty (pocit ničomnosti). Interakcie s domácimi, správanie jedných i druhých, vývoj vzájomných vzťahov a postojov. 

Chápala som ich. A myslím, že teraz viac chápem aj "iných", ktorí žijú okolo nás. Zdalo by sa, že sú nevďační, že nás obťažujú, že bezdôvodne útočia (v skutočnosti sa bránia - pred útokom, ktorý my nevidíme)... A je jedno, či sú to "ruskí Židia", alebo "slovenskí Cigáni", či "arabskí migranti"... alebo dokonca naši spoluobčania s nálepkami, o ktorých možno ani nevieme že ich nosia - ale oni mnohé roky žijú akoby ich definovali a znižovali ich dôstojnosť na minimum. Cítia sa odmietaní, neuznaní, ohrozovaní. Nosia tú svoju nálepku a postupne sa s ňou identifikujú.

Tretia časť - USA:

Človek by povedal, že konečne sú tu, v slobodnej krajine a môžu realizovať svoj "americký sen". No, ale najprv sa musia porátať s množstvom (takmer) neprekonateľných prekážok. Praktických - od jazykových problémov, kultúrnych rozdielov a nepochopenia, neexistencia akýchkoľvek dokladov, nemožnosť získať adekvátnu prácu (často vôbec nejakú prácu)... Ale ešte horšie a beznádejnejšie sú boje s démonmi vo vlastnej hlave. Ten cejch niekoho menejcenného (alebo priam bezcenného), pocit že som "nikým". Následne to mnohí vzdajú... Alebo sa naopak pachtia za úspechom, pretože majú pocit, že ich hodnota je len v tom, čo dosiahnu. Ale spokojní nebudú. 

Nechcem vám prezradiť priveľa z obsahu. Už len doplním, že hoci sa knižka zaoberá vážnou témou a opisuje priam desivé skutočnosti (či už z minulosti totalitného režimu, alebo následne z vnútorného sveta postihnutých ľudí), zachováva si príjemné ľahký, často humorný štýl. Priznávam, že som mala pri čítaní často v očiach slzy dojatia (častejšie v neskorších kapitolách, ako na začiatku). Ale nikdy som nevnímala pocit ťarchy ktorá by ma tlačila, alebo nepríjemné rozrušenie z priveľkej opisovanej bolesti. Nikdy som nemala chuť knihu odložiť ako príliš smutnú/bolestivú a ani raz mi nenapadlo že by som bola radšej, keby som to nebola čítala (čo sa mi už pri iných knihách opisujúcich ľudské bolesti stalo a vo všeobecnosti sa im skôr vyhýbam). Riadky ubiehali príjemne a ľahko. 

Judy Leigh: Ešte to nebalím, odkazuje babička

(Metafora, Grada Slovakia, 2020, slovenský jazyk)

Poslednou knižkou o ktorú sa s vami dnes podelím je Ešte to nebalím, odkazuje babička od Judy Leigh. Očakávala som knižku plnú zábavy, bláznivých náhod a nedorozumení. Láskavý humor a prekvapivé zvraty. Zistenie, že kvôli veku ešte človek nemusí patriť do starého železa a nie je bezpodmienečne nutné správať sa podľa očakávaní iných, ale predovšetkým podľa vlastného svedomia. 

Nuž, to posledné v príbehu asi je. Ale priznám sa, že som si čítanie neužila ani zďaleka tak, ako som očakávala. Zdalo sa mi, že postavy knihy rovnako ako autorka stavajú život a vzťahy (manželstvo) na základoch, ktoré už z princípu nemôžu byť pevné. Aj snahy o nápravu, o návrat k dobrým vzťahom, o oživenie manželstva či hľadanie zmyslu života stálo len na (spoločných) zážitkoch, vášni, túžbach... Ak už sme mali byť svedkami "znovuzrodenia", potom by som hľadala väčšiu hĺbku, viac zdieľania, rozhovory o tom, čo prežívajú, čo je pre nich dôležité, nie predstieranie a snaha o to zapáčiť sa / vyhovieť druhému. 

Neviem, možno som si knihu neužila preto, že som sa trochu ponáhľala pri čítaní (aby som ju stihla vrátiť do knižnice v termíne, ktorý som si vytýčila) - ale obávam sa, že ak by som mala viac času, len by som čítanie zbytočne naťahovala a neužila by som si ho o nič viac. Alebo bol problém v očakávaniach. Nakoniec to nebola ani bláznivá oddychová (francúzska) komédia, ani hodnotný a poučný príbeh o živote (a emancipácii). Na leto môže byť, ale druhýkrát ju určite čítať nebudem.

Celý týždeň som nosila namiesto kabelky malý mestský batoh.

Rozlúčim sa s vami touto veselou ovečkou a batohom, ktorý som celý tento týždeň nosila namiesto kabelky (len batoh, ovečku nie! :-D ). Želám vám pokojný čas (pri knihách, alebo pri čomkoľvek, čo vám pomôže nabiť baterky) a radostné leto. 

PS: Zajtra pridám podobný článok plný kníh "o dáždnikoch".