Vďačná chvíľka: Všetko má zmysel, ak to robím pre Nebo

Pondelok:
 Po dlhom čase som zašla do kostola s vystavenou Sviatosťou Oltárnou.
Vďaka za slnečný lúč, ktorý rozjasnil Eucharistiu počas mojej modlitby.
Vďaka za pocit radosti a slávnostnosti, za Tvoju krásu, velebu, moc a slávu! 

Stáva sa to niekedy aj vám? Že sa vám nechce ráno vstávať a ísť do práce? Čo s tým? Často nachádzam rady typu "Zmeňte prácu. Za nejakú zaujímavejšiu, menej namáhavú, takú, čo vás bude baviť a napĺňať." To môže byť dobrá rada. Ale nie vždy realizovateľná. A najmä - po čase zákonite prichádza stav, keď prvotné nadšenie opadne, keď rutina začne "liezť na nervy", keď nové výzvy namiesto motivácie unavujú... No a potom ešte je tu mnoho ľudí, ktorí môžu byť radi, že majú vôbec nejakú prácu, ktorou prispievajú do rodinného rozpočtu. Ale znamená to, že musia chodiť do zamestnania každé ráno s nechuťou?

Stalo sa mi to aj tento pondelok. Zobudila som sa, a zdalo sa mi, akoby moja práca nemala zmysel, akoby som sa išla týždeň nudiť a namáhať celkom zbytočne. A pritom mám prácu, ktorá priamo pomáha ľuďom, takže aj z čisto ľudského hľadiska určite zmysel má. Čo majú robiť ľudia, ktorí naozaj chodia do práce len aby uživili rodinu? Musia mať pocit, že ich námaha nemá zmysel?

Nemusia.

Vtedy to prišlo - "Aha!" - Nečítala som práve v knihe od Ann Voskampovej, že všetko na tomto svete - každá námaha, každá bolesť, každá práca, každá ochota... môže priniesť ovocie nekonečnej ceny? (možno to tam bolo napísané úplne inak, ale v podtexte som vnímala túto myšlienku)
A nehovorí niečo podobné Terezka z Lisieux, ktorá bude mať tento týždeň sviatok?

"Robte malé veci s veľkou láskou." 

A tak som aj ja vykročila v to ráno do zamestnania s úsmevom. Vždy - a všetko môžeme obetovať Bohu. A on to znásobí a premení na niečo úžasné. Aj keď nám to možno zatiaľ nedáva zmysel, možno vidíme len námahu a pocit márnosti. No ak všetky svoje námahy obetujeme Jemu, môže ich pretvoriť na mnoho milostí.

Tak hovorila Mária vo Fatime - "Obetujte Bohu všetky svoje námahy a utrpenia. A vyprosíte tak odvrátenie vojny." 

A presne to chcem robiť. Každé ráno sa obrátiť k Bohu a povedať mu: "Neviem, čo všetko ma dnes čaká, ale chcem všetko darovať Tebe. Všetko, čo dnes budem robiť, chcem robiť pre Teba. Všetko, čo sa mi prihodí, chcem prežívať s Tebou a spolu s Tebou sa nechať "lámať a dávať", aby aj cezo mňa prichádzalo na svet požehnanie." A hneď má zmysel úplne všetko. Každá námaha, každá práca, každá nepríjemnosť... a samozrejme aj každá radosť a možnosť poslúžiť niekomu.

Som vďačná za tú myšlienku.

Utorok: Som vďačná za všednú cestu. Aj za prekážky na ceste, ktoré treba obísť.
Za nepríjemnosti, ktoré nás približujú k Tebe. Za radosť všedných dní. ...

Vďaka za kvety pri ceste.
Za malé radôstky, ktoré nám spríjemňujú všedné chvíle - ak si ich všimneme. 

Streda: Vďaka za novú, ešte voňavú knihu Ann Voskampovej Cestou zlomenosti.
Už ju môžem čítať aj v "naozajstnej" papierovej podobe. 

Štvrtok: Som vďačná za balkón s kvetmi a s výhľadom na kostol.
Som vďačná za krásu, za slobodu, za vzduch, za modlitbu, za mesačnú a hviezdnu
oblohu, za pokoj, za rodinu...
 A ešte za veľa vecí počas celého dňa a myšlienky, najmä počas večernej modlitby.

Na štvrtok nám Ann vymyslela tému "Nesmelé, nedostatočné dary". A práve v tento deň som mala krízu, pocity zlyhania. Že nie som dosť dobrá. Snaha o porovnávanie sa s inými (ktorá zákonite musí končiť fiaskom). Cítila som sa neschopná, pomalá, takmer zbytočná - nedostatočná. - Tak som skúsila aspoň nesmelo poďakovať za svoju nedostatočnosť:

"Vďaka za moje slabosti a neschopnosti. Ty vieš, prečo mi ich nechávaš. Prečo nám (všetkým) nechávaš vlastnosti, ktoré nás robia slabými, neschopnými, nedostatočnými, biednymi. Ty chceš, aby sme sa navzájom potrebovali. Aby sme sa učili milovať (a znášať) sa navzájom, i znášať a milovať samých seba. Takých akí sme - nedokonalých. Aby sme sa učili prijímať  druhých ľudí takých akí sú - nedokonalých. Aby sme sa učili prijímať SEBA takých aké sme! Aby sme sa učili prijímať Tvoju lásku - aj keď sme slabí a nehodní. Keď máme pocit, že si Tvoju lásku nezaslúžime. 

Veru nezaslúžime - dávaš sa nám zadarmo. Dávaš a nepoznáš mieru. Dávaš vždy viac, ako sme schopní dať my... "

Smiem byť darom na mnoho spôsobov.
Kŕmiť tých, čo sa už sami nenajedia. Ušiť, čo je potrebné. Zaspievať žalm,
priniesť trochu slávnostnosti (spevu) k svätej omši. Umývať riad, ktorého je priveľa.
Poslúžiť v akejkoľvek potrebe (veľkej i malej). Ponúknuť počúvajúce srdce... 

Piatok: Som vďačná za cestu na chalupu.
Za pokoj, ticho, vzduch, voľnosť, čas - na rozjímanie, na čítanie, na modlitbu,
na myšlienky, ktorými si mi napĺňal myseľ. Za dary prírody.
Za vŕbku, ktorá ešte stále žije. Za hríbiky, ktoré rastú na našom pozemku. 

Vďaka za hojnosť masliakov - na pozemku.
Bolo na praženicu, a niečo sme aj usušili na vianočnú polievku. 

Sobota: Naplnený deň. Naplnené pľúca (ten vzduch mimo mesta!).
Naplnené zmysly (krása, vôňa, ticho, chuť...). Naplnená duša. Naplnený košík.
Naplnený žalúdok. Naplnená váza. Unavené telo. Uvitý veniec...

Prítomnosť je darom s dátumom expirácie. 

(Myšlienka z knihy Ann Voskamp, Cestou zlomenosti.) 

Nedeľa: Ďakujem za moju babičku (a nenarodenú dcérku Terezku Annu).
Za možnosť navzájom sa obdarúvať aj teraz - modlitbou, sviečkou, kvetom,
krásou, spomienkami, svojou prítomnosťou...

Som vďačná za svokrovcov, za návštevy u nich, za bezproblémové vzťahy,
za záhradku, za prácu, ktorou im vieme poslúžiť, za plody o ktoré sa s nami delia...

Ďakujem aj vám, že ste dočítali až sem. A želám vám radostné dni - či už budú všedné, alebo sviatočné, či sa tešíte na to, čo vás čaká, alebo to budú ťažkosti a námahy... Nech sa každá chvíľka vášho života premení na požehnanie pre svet.