Vďačná chvíľka: Vďaka, že ma sýtiš "dobrými vecami"!

Radostný deň vám všetkým želám.

Dnešný príspevok je ilustrovaný fotografiami z jedného príjemného jesenného večera, keď som si dopriala dlhú modlitebnú prechádzku pastvinami / lúkami / hoľami na Strednom Slovensku. Fascinuje ma, akú krásu pre nás Nebeský Maliar maľuje večer na oblohu. A cez deň všade okolo - v prírode, v ľuďoch, v očiach detí...  Obsahom tohto článku by mali byť niektoré myšlienky, ktoré ma oslovili - väčšinou tiež pri modlitbe (aj keď v iný deň).

Začnem od konca. Obrazom z nedeľného evanjelia. Čítali sme si o kráľovi, ktorý pozval hostí na svadbu. Ale tí "nemali čas" a jednoducho neprišli. Potom kráľ poslal iných sluhov, aby zavolali na svadbu všetkých, koho nájdu - dobrých i zlých. A hodovná sieň sa naplnila. Kráľ sa prechádzal sieňou aby si pozrel hostí. Vtedy uvidel jedného, ktorý nemal oblečený svadobný odev. "Ako si sa opovážil vojsť bez svadobného odevu?" spýtal sa ho a on onemel. Kráľ sa rozhneval a dotyčného nechal vyhodiť von "do tmy a zimy, kde bude plač a škrípanie zubami". (Mt 22, 1-14)
[Pre vysvetlenie dodám, že "svadobný odev" neboli parádne šaty, ktoré si necháme ušiť na slávnostnú príležitosť (ako je to zvykom na svadbu u nás). Tento odev pripravovali rodičia nevesty pre všetkých svadobných hostí. Takže dotyčný sa nemal na čo vyhovárať, že azda nemal dosť času alebo prostriedkov na prípravu. Všetko potrebné pripravil už kráľ, pozývajúci hostí na svadbu.]

Čo nám toto podobenstvo hovorí? Teoreticky som to vždy tak nejak vedela, ale až túto nedeľu som dostala "osvietenie" a onen obraz predo mnou vystúpil tak živo a jasne, ako nikdy pred tým.

Ide o to, že len jedno je dôležité, aby sme mohli byť účastní "svadobnej hostiny (nebeských radostí, spoločenstva svätých, večnosti v Božej prítomnosti). "Svadobný odev". Milosť Božia. Obliecť si Ježiša. Spoliehať sa na Neho, na Jeho milosrdenstvo - nie na seba a svoje zásluhy.

Nevieme, čo mal ten dotyčný oblečené. Niekedy som si predstavovala roztrhaný a možno špinavý odev nejakého chudáka. Ale možno bol naopak vyparádený. Možno si obliekol najlepšie a najdrahšie šaty, ozdobil sa zlatom, drahými šperkami a vyznamenaniami. Azda si myslel, že jeho odev je dostatočne slávnostný, aby ho "nemusel zakrývať" svadobným odevom, ktorý pripravil otec nevesty pre svadobných hostí. Chcel sa pýšiť tým, čo dosiahol sám a "nepotreboval" odev od kráľa.

Ale takto to nefunguje. V podstate nezáleží na tom, čo si tu na zemi nahonobíme. Či sa ozdobíme mnohými zásluhami, alebo sa nám nedarí a neustále padáme, sme zranení, neschopní, a nevieme sa vyhrabať z bahna... (Kráľ "zavolal všetkých - dobrých i zlých"). Záleží jedine na tom, čo chceme. Či sme hladní po Bohu. Či túžime po Jeho láske. Či sa necháme obliecť Jeho milosťou. Či mu dovolíme, aby naše hriechy a naše chyby a naše slabosti a nedokonalosti (ale aj našu pýchu a veci, na ktoré by sme chceli byť hrdí) zahalil svojou nekonečnou milosťou. Aby ich prikryl svojou obetou na kríži. Aby ich vybielil svojou krvou vyliatou za nás!

Nemýľme sa, nehovorím, že môžeme spokojne robiť zlé veci. To určite nemôžeme - pretože potom by sme si nedokázali obliecť ten svadobný odev. Kto miluje Ježiša, určite bude robiť všetko pre to, aby mu preukazoval svoju (malú a slabú, ale oddanú) lásku. Kto túži byť "na svadbe", bude sa usilovať robiť to, čo poteší ženícha a nie čo ho zarmucuje. Snažím sa povedať to, že ani tak veľmi nezáleží ako sa nám darí, ale či sme ochotní "zahaliť sa" Božou Láskou. Nie svojou, ale Ježišovou. Nie pýšiť sa svojimi zásluhami a dobrými skutkami, ale Božou láskou a milosrdenstvom. Nie spoliehať sa na to, že "sme nič také zlé neurobili", ale dovoliť Baránkovi, aby nás očistil. Skrátka - spoliehať sa len na Neho (a nechať sa Ním viesť). Nebáť sa svojich zlyhaní a nestavať na svojich zásluhách. Ale len na Jeho láske - Jeho Nemennej Láske.

To mi pripomína myšlienku z minulého týždňa, keď som sa po sviatosti zmierenia modlila "Magnificat". Hovorila som: "Velebí moja duša Pána, a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi..." Až som prišla po slová, pri ktorých som sa zarazila a musela som im venovať dlhšiu chvíľu:

"Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno." 

Koho "nakŕmil dobrotami" (v českom preklade "nasytil dobrými věcmi")? Hladných. Ktorí nie sú spokojní s tým, čo majú. Ktorí cítia, že im niečo chýba. Ktorí túžia po Ňom. Ktorí vedia, že Ho potrebujú. Ktorí cítia hlad, vedia, že majú tak málo pre večný život. Málo lásky (ktorú dávajú), málo milosti (ktorú prežívajú)... Hladným nestačia svetské radosti a úspechy, ktoré dosiahli, radosti a vzrušenie, ktoré môžu zažiť. Vedia, že potrebujú viac. Ak to vedia a hľadajú naozaj úprimne, nakoniec nájdu - a Boh ich nasýti. Dá im po čom je hladná ich duša. Nasýti ich svojou láskou, svojou prítomnosťou, svojou radosťou. Dá im omnoho viac, ako si vôbec dokážu predstaviť.

A koho poslal preč "naprázdno" (česky "poslal pryč s prázdnou")? Tých, ktorí si myslia, že od Boha (už) nič nepotrebujú. Ktorí si vystačia sami. Ktorí majú pocit, že "to stačí". Že im stačí toľko modlitby a toľko sviatostí a toľko dobrých skutkov... že im vlastne už nič nechýba. Že ani nepotrebujú nič viac. Sú spokojní. Sú "bohatí". Stačí im, čo majú. Žijú si svoj spokojný život. Ako ten nešťastník na svadobnej hostine bez patričného svadobného odevu. Pomyslel si, že stačí ten odev, čo mal a nevzal si pripravené rúcho od svadobných rodičov. Ale nestačilo. Bol poslaný preč na prázdno.

Odrazu mi prišlo veľmi ľúto ľudí, ktorí odchádzajú zo stretnutia s Pánom naprázdno. Ktorí od Neho nič "nepotrebujú". A modlila som sa, aby Pán v každom vzbudil hlad. Aby každý človek pocítil tú túžbu, ktorú môže len On naplniť. A aby sme mohli zo stretnutia s Ním (kdekoľvek ho môžeme vo svojom živote stretnúť) - aby sme z toho stretnutia odchádzali nasýtení dobrými vecami. Božími vecami. Nekonečnou radosťou a plnosťou lásky. Nie až po smrti, ale hneď - tu a teraz. Veď on je Emanuel = Boh s nami! Tu a teraz.

Niekedy svoj hlad považujeme za zlyhanie. Alebo sa necháme zomlieť pocitmi ničotnosti, neschopnosti, slabosti.. nehodnosti. Ale či nehovorí Ježiš (alebo vo vyššie spomínanej pasáži Mária), že práve títo - maličkí, slabí, neschopní, biedni... hladní - dostanú všetko a ešte viac? Budú nasýtení - a nie ledačím, ale DOBROTAMI!

O pocitoch píše aj Ann Voskampová v kapitole, ktorú práve čítam:

"Neposudzuj svoje pocity; cíť ich - a potom ich odovzdaj Bohu,"

poradila jej priateľka cez telefón. A ona sa nad tým slovom zamýšľa celú kapitolu. ... Ešte som ju nedočítala. Ale už teraz viem, že tá myšlienka znie aj pre mňa. Ako často sa trápim nad tým, ako sa cítim! Ako často ma nejaká emócia premôže a ja som potom nešťastná zo seba (alebo sa hanbím), ako som mohla dovoliť tomu smútku, alebo hnevu, alebo sklamaniu... čomukoľvek - tak ovládať moje telo?! Ako ma môže "taká drobnosť!" takto rozhodiť?! Trápim sa potom viac nad svojou (prehnanou?) emóciou, ako nad samotným problémom.

Niekedy ten problém naozaj "objektívne za to nestojí". A ja to viem. Napriek tomu, moja emócia je skutočná a intenzívne sa hlási o slovo. A čo robím ja? Pokúšam sa ju umlčať. Chcem ju schovať pod pokrievku, zamiesť pod koberec, ukryť pod masku "dokonalosti". Ale to nejde. Pocity sú skutočné. Ako píše Ann Voskampová na inej strane: "Bolesť od nás chce, aby sme ju precítili - alebo aby sme úplne otupili všetko cítenie."

Môžem svoje pocity úplne precítiť. Akékoľvek sú - aj keď sa mi vidia nevhodné... Neposudzuj svoje pocity. Nemusím hodnotiť, či sa cítim tak, ako by som sa mala cítiť. To nie je mojou úlohou. Cítim sa tak, ako sa cítim - je to fakt a nie je mojou vecou emócie hodnotiť. Pocity sú na to, aby sme ich cítili.

A potom odovzdali Bohu.

Som vďačná.

Ďakujem Bohu, že ma stále chce sýtiť dobrými vecami.
Že mi dáva každý deň ten správny dúšok svojej prítomnosti.
Že mi dáva pocítiť hlad, aby som zo stretnutia s Ním neodchádzala naprázdno.
Že ma má rád a dáva mi to každý deň mnohými spôsobmi najavo.
A že mi dnes pošepkal, aby som sa nebála precítiť všetky svoje pocity. Aby som dovolila emóciám zaznieť. A potom mu ich odovzdala. A On ich premení. Na niečo krásne. Niečo hodnotné. Niečo, čo stojí za to.

Aby som plne precítila svoj hlad (nech už by bol po čomkoľvek) - a potom mu ho dala - aby ma mohol nasýtiť. Dobrotami.

Ďakujem!

Aj vám želám - radostné rána plné nádeje na nový krásny deň. Pokojné večery sfarbené bohatou paletou emócií. A hlad po všetkom, čím vás Boh túži naplniť. Aby ste zo stretnutia s Ním odchádzali plní radosti pokoja a lásky.