Letitia svetu: Vďačná chvíľka: Verím.

piatok 18. júla 2014

Vďačná chvíľka: Verím.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Je toho toľko, čo som vám chcela napísať. Toľko rôznych myšlienok. Ale akosi som si nenašla čas sadnúť k počítaču a napísať kompletný príspevok. A už sú preč. Rozplynuli sa v priestore a čase, alebo aspoň ostali neaktuálnymi. Zdá sa, že by som sa mala sťažovať na túto situáciu, byť sklamaná zo stratených tém, hnevať sa na okolnosti (alebo na seba?), ktoré mi nedovolili dokončiť to, čo som mala v pláne. A predsa. Učím sa ďakovať. Ďakovať v každej chvíli. Ďakovať aj za to, čo sa mi nepáči, alebo čo zmení moje plány neželaným smerom. A tak sa aj teraz pokúšam o vďačnosť. Vďačnosť za svoju nedokonalosť, za skrížené plány, za vedomie, že vždy, v každej chvíli a za každých okolností môžem veriť premyslenému Božiemu plánu.

Viem, že robím chyby. Viem, že často som sama na príčine, keď sa niečo nedarí. Nie, nechcem tvrdiť, že Boh je pôvodcom niečoho zlého, alebo boľavého. Ale všetko - všetky naše zlyhania, všetky dôsledky našich hriechov - môže (vie, CHCE!) zmeniť na dobré. Na niečo tak dobré, že to za tú námahu, sklamanie a bolesť stojí. VŽDY.

Je ťažké veriť tomu tvárou v tvár utrpeniu človeka. Zvlášť, ak nevidím žiadne východisko z tohto trápenia. Ale myslím, že je ešte ťažšie tvárou v tvár nekončiacemu utrpeniu neveriť, že má nejaký zmysel, ktorý za všetku tú bolesť stojí.

Ilustračné foto: Andrea Eliášová

Chodievam dobrovoľníčiť do jedného domova pre seniorov. Väčšinou sú to radostné návštevy pri ktorých rovnako ako ja prinášam kúsok radosti jeho obyvateľom, tak aj oni mňa obohacujú veľkou radosťou a láskou. No posledné týždne trávim veľa času s klientkou, ktorej zdravotný stav sa stále viac zhoršuje. Trpí. Trpí stále viac. Zakaždým keď k nej prídem, jej bolesť (duševná aj telesná) je väčšia. Pred časom stačil záujem, ľudská blízkosť, pár teplých slov a spomienok (a tichá modlitba v srdci), aby som na jej tvári uvidela slabučký úsmev. Niekedy vládala len odpočívať s ružencom v ruke (len ho držala, preberať zrnká už bolo nad jej sily) a ja som pri jej posteli odriekala modlitbu. Teraz už nedokáže ani zmeniť polohu, napiť sa, povedať súvislú vetu... len odovzdane znáša bolesť a nemohúcnosť. Dokedy? Ako dlho ešte bude takto (alebo ešte viac?) trpieť? Neviem. Pohľad, i spomienka na ňu bolí moje srdce.

Odovzdávam ju Bohu. Ježišovej láske. A verím. Verím, že On chce každého uzdraviť. Neviem prečo je potrebné utrpenie. Ale verím, že aj toto má zmysel. Že všetko čo On dovolí je tu pre to, aby nás uchránil pred ešte väčším a dlhším - nikdy nekončiacim trápením. Je to dôležité. Neviem prečo. Ale On to vie...

Nejdem viac teoretizovať. Naše slová sú tak nedostatočné.

Radšej chcem vzdávať vďaky. Aj za túto ženu. Za jej život. Za to, že som ju smela spoznať. A možno vniesť do jej dní trošku viac lásky, aspoň trošičku zmierniť jej bolesť. A učiť sa od nej. Som vďačná za Božiu lásku k tejto mojej sestre v Kristovi. Viem, že ju miluje - tak veľmi. Som vďačná za Jeho starostlivosť a nežnosť, ktorou ju zahŕňa a objíma. Viem, že trpí spolu s ňou. A nesie ju týmto ťažkým obdobím. Viem, verím, že má pre ňu pripravený príbytok v nebi. A modlím sa, aby ju čím skôr previedol do tohto nebeského príbytku. Modlím sa každý deň, aby jej uľavil v bolesti. Ale len On vie, čo je naozaj pre ňu (a nielen pre ňu) najlepšie. Dôverujem Mu. A v tejto dôvere mu odovzdávam túto svoju trpiacu sestru. Nech sa stane Jeho vôľa. Lebo verím, že Jeho vôľa je VŽDY požehnaním.

"Vzdávajme vďaky a stane sa zázrak. VŽDY. "

Toto často hovorí Ann Voskampová. Verím, že aj teraz sa stane zázrak. Ešte netuším aký. Ale s bolesťou srdca usilovne i keď namáhavo vzdávam vďaky za túto ženu. A očakávam zázrak. Zázrak Božej lásky. Zázrak, ktorý bude stáť za to. Aj keď ho možno (ešte) neuvidím svojimi pozemskými očami. Ale verím, že Boh sa nikdy nedá zahanbiť.

Ilustračné foto: Andrea Eliášová

Ale chcem sa s vami podeliť aj o iné veci. O zázraky, ktoré už vidím. O situácie, keď sa veci "kašľali" a až neskôr som zistila že všetky tie katastrofy viedli k niečomu, čo za tú trochu nepohodlia stálo.

# 1956. Napríklad keď som potrebovala ísť k lekárke. Dvakrát som sa musela vrátiť po kartičku, len aby som zistila, že som si vzala inú. Tak znova... opustiť plnú čakáreň a o polhodinu sa vrátiť do ešte plnšej. Zdalo sa, že to bude "akcia" na celý deň. Už sa mi do mysle vkrádala nespokojnosť, no z posledných síl som sa pokúsila za tú situáciu poďakovať a vložiť ju do Božích rúk. A hop! o chvíľku sa otvorili dvere a okolnosti sa obrátili tak, že som vchádzala do ambulancie prvá (alebo druhá?) zo všetkých čakajúcich.

Nuž, znovu sa mi potvrdilo, že vďakyvzdanie predchádza zázrak.

Prišla som domov dosť zavčasu, aby som stihla vyprevadiť syna na akúsi akciu. Dokonca by som ešte stihla dôjsť do domova, ako každý utorok. Keby ma doma nečakala ďalšia "katastrofa".

Kúpeľňa plná vody, ktorá sa prelievala cez prah.

# 1957. Upchatý odtok spôsobil, že voda z práčky vtekala "odtokovým kanálom" späť do kúpeľne. Vravím si: "OK, tak preto mi Pán Boh zariadil rýchle vybavenie u lekárky, aby som mohla "zachrániť" babičku." (Vďaka!) Neviem ako by si sama poradila s tou potopou. Pustila som sa teda do upratovania a vysúšania. Ako dobre, že som kedysi ešte za gymnaziálnych štúdií šla v správny deň na nultú hodinu - ktorú sme nakoniec strávili upratovaním vytopenej chodby. Vedeli ste, že najrýchlejšie pozbierate vodu zo zeme lopatkou na smeti? - Vďaka za tú skúsenosť! (a ani spodnú susedu sme nevytopili. Vďaka aj za to!)

# 1958. No, ale ešte bolo treba odstrániť príčinu problému - upchatý kanál. Takže - zavolať krtkovaciu službu, alebo to skúsiť opraviť sama? Skúsila som najprv sama. Problémov neúrekom, ale všetky sa postupne vyriešili tak nejako - zázrakom. Hoci som ani na správny postup nevedela prísť, po nejakom čase námahy (a trochu aj beznádeje) som zrazu pocítila, že sa cesta potrubím uvoľnila... a keď som začula žblnkot odtekajúcej vody, vydralo sa mi zo srdca jedno veľké - Ďakujem!

A tak, postupne - s ťažkosťami a následným nečakaným úspechom - sme doriešili aj zopár ďalších problémov. Už nemusíme volať vodárenskú službu, všetko je OK. Aj to, čo sme už mesiace nevedeli dať do poriadku. Vďaka!

# 1963. Takže v tento deň som už do domova seniorov nešla. Namiesto toho som sa tam objavila netradične v stredu. A ukázalo sa, že aj toto bolo súčasťou božích plánov. Najprv ma privítala vrchná sestra s tým, že dnes majú krízovú situáciu, lebo hneď niekoľko zamestnancov ochorelo. Padlo im veľmi vhod, že som sa tam nečakane objavila - mohla som porobiť aspoň čosi pre hladký chod domova aj v tento ťažký deň.

# 1966. Ale to nebolo všetko. Nechcem si namýšľať, ale myslím, že moja hlavná úloha v tento deň spočívala v modlitbovom zápase. Veľa nechýbalo a museli by prepustiť jedného klienta "domov" k jeho závislému synovi. Nebolo by to dobré ani pre jedného z nich. A tiež pre jeho manželku, ktorá by ostala v domove. Nevedela som pomôcť, a tak som si na chvíľu sadla na lavičku a odovzdávala tú situáciu Božej múdrosti. Odriekala som zdravas za zdravasom, nech sa nebo postará o to, čo sa zdalo byť ľudsky nemožné. A veru - stalo sa. Zapadlo do seba zopár nepravdepodobných drobností a ten pán mohol ostať v domove s nami a so svojou ženou.

Vždy keď ich vidím, srdce mi až tak pookreje, aký krásny pár je z nich. Obaja až tak rozkvitli, keď môžu tráviť čas spolu. On tlačí jej invalidný vozík a pri tom celý žiari hrdosťou a láskou, ona sa o neho stará drobnými pozornosťami a milými slovami. Krásny povzbudivý príklad dobrého manželstva. Kiež by sme aj my s manželom vyzerali v ich rokoch podobne.

Som vďačná za ten príklad. A som veľmi vďačná že som smela, možno len malou troškou, prispieť k ich spoločnému šťastiu v týchto dňoch.

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.