Semienko dokonalej radosti

8.7.2011

Sľúbila som, že budem postupne písať o veciach, ktoré ma oslovili na charizmatickej konferencii. Plním svoj sľub a ako prvé sa pokúsim spracovať to, čo ma oslovilo asi najviac. Aj keď táto myšlienka nesúvisí priamo s témou svatby v Káne Galilejskej.

Sestrička Lucie Cincialová spomenula vo svojom príspevku príbeh o svätom Františkovi, ako vysvetľoval bratovi Leovi, čo je dokonalá radosť. Možno to poznáte:
František hovorí: "Keby sme šli až na kraj sveta a všetci by sa na naše kázanie obrátili k Bohu, v tom by nebola dokonalá radosť. Keby sme uzdravovali všetkých chorých, slepých a mrzákov, ani v tom by nebola dokonalá radosť... Ale keď prídeme mokrí a premrznutí uzimení a hladní pred bránu nášho kláštora a nebudú nás chcieť pustiť dnu, vynadajú nám a pošlú nás preč, ba aj palicou nás vyobšívajú a vyženú od brány kláštora... ak toto všetko pokojne znesieme s láskou, v tom bude dokonalá radosť."

Spomenula som si, ako som tento príbeh počula prvýkrát. Veľa som nad ním uvažovala a akosi mi nešiel do hlavy. Čomu sa to teda mám tešiť? Nemá mi prinášať radosť všetko to pekné a dobré, čo v živote stretávam? Mám vyhľadávať len trápenie a príkoria? Však aj tie drobnosti, ktoré mi prinášajú "obyčajnú" ľudskú radosť mi hádam posiela môj Dobrý Pastier. Ako to teda je? Mám naozaj odvrhnúť všetko potešenie, ktoré môžem dostať od ľudí?

Myslím že nie. Čo vlastne znamená slovo "dokonalá" radosť? Aká je to - dokonalá? Je lepšia ako tá "druhá"? Nedokonalá? Pomôžem si podobným slovným spojením "dokonalá" a "nedokonalá" ľútosť. Aj nad týmito slovami som v detstve dlho premýšľala. Až som nakoniec prišla k záveru, že dokonalá ľútosť je tá, ktorá ľutuje samotný čin. Teda nie je vyvolaná niečím ďalším (strachom z trestu, pochopením následkov, a pod.). Ak ľutujem to ŽE SOM UROBILA NIEČO ZLÉ, potom je moja ľútosť "dokonalá". Slovko "dokonalá" neznamená, že by už nemohla byť lepšia. Ide len o motív - čo vlastne ľutujem - samotný hriech, alebo jeho následok? Ak ľutujem len to, čo som (si) svojim konaním spôsobila, potom je to "nedokonalá" ľútosť.

S radosťou to bude podobné. Ak sa teším nejakému vonkajšiemu potešeniu, je to dobré. Však preto sú všetky dobré a pekné veci na svete, aby nás tešili. Ale ak sa raz stane, že nebude ničoho na svete, čo by ma potešilo, čo ostane? Nikdy nevieme, čo nám osud pripraví, nevieme kedy prídeme o niečo, na čom sme si zakladali svoje šťastie. Sú ľudia, ktorí prežívajú rôzne utrpenie a takmer už nevidia nič, čo by im mohlo prinášať radosť. Sú potom odkázaní prežívať len smútok a beznádej?
Dokonalá radosť je tá, ktorá nie je závislá na žiadnych vonkajších podmienkach. Je to radosť, ktorú môžeme prežívať stále. Bez ohľadu na to, čo sa deje okolo nás, bez závislosti na správaní druhých ľudí, bez závislosti na našom zdraví a pocitoch, bez... Radosť, ktorú nám nemôže nikto vziať. (Ján 16, 22)

Nie je to akási nirvána, stav netečnosti, keď nás nič nezaujíma, nič nás nemôže vyviesť z rovnováhy, nič nás nenahnevá... Stav bez pocitov smútku, či hnevu. Nie je to akési naivné poskakovanie s ružovými okuliarmi na srdci. Myslím si, že je správne prežívať svoj život so všetkými emóciami, ktoré nám prináša. Chcem si naplno vychutnať aj svoje slzy, využiť energiu, ktorú mi dáva môj hnev, snažiť sa meniť veci k lepšiemu alebo sa ich pokúšať s bolesťou prijať. Chcem sa radovať z maličkostí i z tých veľkých vecí. Chcem prijímať potešenia od mojich najdrahších, aj od tých vzdialených. Takisto ako chcem aj ja rozdávať radosť všade, kde sa dá.
Ale popri všetkom, čo budem prežívať, túžim mať v srdci tú radosť od Pána. Tú dokonalú, ktorá nebude závislá na stvorení, ale len na mojom spojení so Stvoriteľom.

Hneď som sa aj zamyslela: Mám aspoň maličký kúsok takejto radosti? Vždy som sa snažila tvrdiť, že som šťastná. Stále, aj keď ma práve niečo rmúti. Ale je to naozaj tak? Je moja radosť skutočná, alebo je to len prázdne tvrdenie, pretvárka, snaha byť so sebou spokojná?
Hľadala som vo svojom srdci. A som presvedčená, že malinké semienko dokonalej radosti tam je. Také malé, ako semienko horčice. Rozhodla som sa, že ho budem často polievať (Božím slovom) a doprajem mu veľa slnka (v Božej prítomnosti), budem sa snažiť dopriať mu priestor, plieť svoje závislosti, svetské starosti a všelijaké tie zbytočnosti, ktoré zadúšajú dobré semeno (práve v túto nedeľu 10.7.2011 sa čítalo evanjelium o rozsievačovi)... Aby moje semienko mohlo rásť. Aby z neho vyrástol veľký ker, možno až strom, na ktorom budú môcť hniezdiť vtáky.

Chcela by som, aby môj "radostný strom" prinášal tieň, v ktorom si budú môcť odpočinúť pocestní, ktorých stretnem na svojej ceste. A hádam prinesie nové semená, ktoré sa azda uchytia v ich srdci.