Tri pozvánky

Dnes tu mám pre vás niekoľko pozvánok: 

- LetiTiba na Vianočnom Dobrom trhu

Možno ste zaregistrovali, že sa občas zabávam kreslením na kachličky. Výsledkom sú podložky napríklad pod šálku, ale pokojne aj pod niečo iné, napr. sviečku. Niektoré si môžete pozrieť v mojej galérii na SaShe.sk (http://www.sashe.sk/LetiTiba)
No ak by ste si chceli moje obrázky pozrieť a ohmatať naživo, aj to je možné. V sobotu (20.12.) by mali byť v ponuke stánku OZ Domček plný nápadov na Vianočnom Dobrom trhu niekde v okolí Starej tržnice. Osobne tam asi nebudem, ale aspoň moje vecičky sa pokúsia pomôcť zrealizovať dobrú vec - aby aj deti z ekonomicky slabších rodín mohli navštevovať napr. hudobné kurzy tohto OZ.

- Súťaž Advent plný vďačnosti

Ďalšou mojou veľmi obľúbenou aktivitou, je pestovanie vďačného srdca - v sebe, v mojich blízkych a podľa možnosti v každom človeku, ktorého stretávam. Túžim, aby sme boli všetci šťastní. A najviac radosti môžeme zažiť vtedy, keď sa tešíme zo všetkého, čo každý deň dostávame. Či už veríte v osobného všemocného milujúceho darcu, alebo si iba prichválite okolnosti života vrámci psychohygieny. To prvé je samozrejme lepšie ;-) ale oba spôsoby pomáhajú pre lepší pocit a viac radosti zo života.

Myslím, že tento čas okolo Vianoc je vhodnou príležitosťou, aby sme si pospomínali na všetko, za čo môžeme byť vďační v poslednom čase. Čo ste dostali za uplynulý rok? Niečo úžasné? Veľa maličkostí? Alebo možno niečo, za čo sa vám na prvý pohľad nechce ďakovať, skôr by ste sa chceli posťažovať, aké to máte ťažké... Ale aj vtedy, verím, že je možné nájsť aspoň niečo, za čo už teraz môžete byť vďační. A raz, keď uvidíte všetky súvislosti, pochopíte, prečo bolo nutné prežiť aj tie ťažké chvíle. Verím, že všetko, všetko čo prežívame je na niečo dobré. Dosť dobré, aby to stálo za to prežiť. Aj keď sa niekedy trápime, alebo sme smutní.

No ale dosť filozofovania, radšej by som mala ja písať menej, aby ostalo viac času na písanie vám. Nech sa nám príspevky v súťaži Advent plný vďačnosti postupne zbierajú. A možno sa usmeje šťatie práve na vás (momentálne je to viac ako pravdepodobné!) a práve vy budete odmenení peknou knihou, ktoré nám do súťaže venovalo vydavateľstvo Kumrán.


Zadanie súťaže nájdete tu: http://www.mojakomunita.sk/oznamy/-/blogs/sutaz-advent-plny-vdacnosti
A tu možno vložiť váš príspevok: http://www.mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost/blogy Na tomto mieste zároveň nájdete príspevky ostatných pisateľov. Zatiaľ teda len jeden príspevok, ale aj tejto prvej lastovičke sa veľmi teším.  

- Nový blog o tom, ako kráčať životom s radosťou

Niekedy si pripadám trochu ako Louis Pasteur. Určite je to hodne prehnané prirovnanie. Ale práve Pasteur bol od detstva mojim veľkým vzorom. No kým on objavoval lieky na rôzne choroby a problémy tela, ja sa skôr zaoberám zákonitosťami duše.  Ako prežívame emócie, prečo sa cítime niekedy tak a inokedy zase inak, ako reaguje normálny človek, a ako môžeme vnímať svet tak, aby sme boli spokojnenší... O niektoré (nielen moje) zistenia som sa začala deliť na novom blogu: Radostná cesta životom. 

Pôvodný plán (ktorý sa snažím dodržiavať) je, aby vyšiel nový článok aspoň raz za dva týždne - vždy v pondelok. Najbližší článok vyjde už tento pondelok 22.12. - o Láske. Tým zavŕšime druhú sériu článkov a s novými témami budem pokračovať zase až po Novom roku. Teda okrem "nezáväzných" článkov pomimo "hlavné témy".

Konečne som sa rozhodla pozvať vás na túto stránku. A veľmi netrpezlivo čakám na váš názor - obohacujú vás niečím tieto moje písačky? Má zmysel v tom pokračovať? Alebo je to skôr strata času - pre mňa času na písanie, pre vás na čítanie? Každý názor uvítam. Ale najviac si prirodzene želám, nech aj touto cestou pomáham (aspoň niekoľkým) ľuďom k spokojnejšiemu životu. Darí sa mi?

Želám vám všetkým radostné dni. A nech vás príchod Vianoc zastihne v pokoji, radosti a láske. 
Majte sa pekne! Leti.

Mikulášske prekvapenia

Tento rok som sa rozhodla trochu zmeniť náš prístup k sviatku sv. Mikuláša.

Teda vždy som sa snažila pri príležitosti mikulášskych zvykov pestovať ducha štedrosti - aby sme sa my učili obdarovávať, robiť radosť druhým ľuďom. Pokiaľ možno tajne - aby ani naša ľavá ruka nevedela, čo dáva pravá, nieto ešte niekto ďalší, tobôž samotný obdarovaný...

Neviem, nakoľko sa mi to darilo. Mám trochu pocit zlyhania v tejto oblasti, pretože ma termín Mikuláša každý rok tak-nejak prekvapil: Užívam si jeseň plnými dúškami a odrazu - Bum! Je tu december a hneď v jeho úvode sviatok sv. Mikuláša. A tak už len narýchlo nakúpiť nejaké sladkosti, oriešky, ovocie a obligátnu kokakolku pre drahého... Pekne to zabaliť do veľkého balíčka, ako bolo u nás zvykom už od môjho detstva a hotovo. Aby sme sa tešili, aby sme mohli rozbaľovať, aby bolo čo maškrtiť pred raňajkami (namiesto raňajok), a čo vziať do školy/práce, podeliť sa s kolegami.

Ako dieťa som vždy našla na stole balíček z celofánu.
U nás som celofán vymenila za špeciálne mikulášske vrece.

(Toto je len ilustračné foto. Nenašla som žiadnu fotku
minuloročného mikulášskeho vreca, bolo treba improvizovať.)

Ale minulý rok som si už povedala - Dosť! Sladkostí a vlastne všetkého máme po celý rok dosť. Mladý už tiež neprejavoval patričné nadšenie (niekedy som skôr mala pocit, že ten zvyk je pre neho len "otravné vyrušenie"). Skrátka, mikulášska hojnosť v tomto prevedení asi už pre nás stratila zmysel.

Zapísala som si do kalendára, že chcem zmenu. A pokúsila som sa ju stihnúť.

V prvom rade namiesto obrovského balíka pre nás chcem každý rok podľa vzoru skutočného sv. Mikuláša pripraviť niečo pre tých, ktorí to naozaj potrebujú a nemajú. A tak som tento rok po prvýkrát zháňala nejaké adresy, kupovala - nie pre nás, ale pre chudobných, balila a niesla na poštu. Nemôžem povedať, že by som nejako super stíhala, všetko bolo na poslednú chvíľu. Ale pre začiatok sa mi aspoň jeden balíček podarilo odoslať - a dokonca (napriek stále sa zhoršujúcim službám Slovenskej pošty) balíček prišiel akurát včas, aby si ho mohli na Mikuláša rozbaliť.

No, a aby sme neostali celkom bez darčekov ani my, dovolila som rodinným "Mikulášom" strčiť niečo potajomky do čižmy (topánky) ostatným. Veru, ráno sme si našli plné topánky dobrôt. Zvláštne, že z každého druhu niekto nedostal - čím to asi bude? ;-)

Zdá sa, že Mikuláš si menšie množstvo darčekov vynahradil špeciálnym "nebeským" balením. Poďme si niektoré darčeky predstaviť bližšie:

Návod a papier na vytlačenie pre takéto balenie nájdete na
www.stnicholascenter.org/pages/candy-bar-wrappers

Aj takéto (rôzne) okrúhle nálepky nájdete na
www.stnicholascenter.org/pages/print-stickers

Doma odlievané čokoládky - babička to nazvala "uhlie".

Doma odlievané čokoládky Mikuláš uložil do muffinových košíčkov a zabalil do celofánu (do fólie na pečenie).

Postup odlievania je jednoduchý: 
Horkú čokoládu (45%) rozpustiť vo vodnom kúpeli a naliať do vychladených formičiek. Znovu vložiť na chvíľu do chladničky (prípadne až do mrazničky, ale len na chvíľku, aby nezmatnel povrch čokolády). To aby sa dala čokoláda z formičky vyklopiť (v prípade potreby poklepať lyžičkou a čokoládka vyskočí). Formičky som pre istotu vytrela tenučkou vrstvičkou jedlého oleja.
Do niektorých tvarov Mikuláš zalial aj celú mandľu. Myslím, že nám to všetkým chutilo.

Balíček tic-tac pre svieže myšlienky aj dych.

Inšpiráciu na toto balenie som našla na pintereste. Odtiaľ som sa dostala na stránku s tipmi a návodom (enchantedladybugcreations.blogspot.sk/snowman-poops-grinch-pills). "Snehuliačie bobky" som si nedovolila nikomu darovať (my sme všetci dobrí ;) ), ale inšpirovala som sa návodom a pripravila balíček sviežeho dychu a myšlienok od Mikuláša.
Na tejto stránke nájdete link k vinetám na "snowman poop´s" (ak by si ich niekto u vás zaslúžil ;) ) i zrozumiteľný videonávod na zabalenie cukríkov [https://www.youtube.com/watch?v=WsSECrHM4Po].

Potrebovala som tvrdší papier rôznich farieb, obrázky sv. Mikuláša (z www.stnicholascenter.org/pages/print-stickers/), ozdobnú stužku, lepidlo.

Mikuláš si pripravil aj malé prekvapenie na kľučku - pre všetkých našich susedov. 

Obrázky našiel hádajte kde? - Áno, na
www.stnicholascenter.org

Želám vám radostné dni. A veľa inšpirácie na milé prekvapenia pre vašich blízkych. 
Letitia.

Advent...

Už sa nám prehupol do druhého týždňa. Tento rok je tuším trochu pokojnejší. Aj keď zároveň plnší. Plnší aktivít, predsavzatí, povinností... ale aj modlitby, ticha, času so svojim Pánom. O niektoré naše aktivity sa chcem podeliť aj s vami.

Modlievame sa pri adventnom venci - každý deň.

Spolu s našim patrónom sv. Ondrejom...

a s kalendárom na každý adventný deň.

 

Čítame si z dejín spásy.

Tento rok nám na dverách nevisia anjeli,
ale obrázky zo Stromu Jesseho.

Nechala som sa inšpirovať výzvou Advent challenge - Vstávať o piatej a modliť sa. Síce nevstávam presne o piatej, doprajem si ešte o polhodinku spánku viac. Ale tá myšlienka ma oslovila. Vstať skôr, ako sa "zobudí svet" a prvé chvíle dňa venovať Bohu. Rozhodla som sa vydržať do Vianoc - a potom uvidím. Možno si tento nový zvyk ponechám aj po zvyšok roka, možno sa vrátim do starých koľají. Alebo to dopadne ešte nejako inak. Ale verím, že to premáhanie prinesie ovocie. A dozreje do niečoho, čo bude stáť za to. Do budúcnosti, pre život.

Ranné modlitebné zátišie
(svetlo, kríž, horúci čaj a mobil s Bibliou).

Svetlo na cestu. Napríklad na roráty.

Ešte inú výzvu som si dala počas tohtoročného adventu. Je to také jednoduché predsavzatie: Každý deň chcem urobiť niečo "vianočné". Aspoň drobnosť. Vykrojiť ozdôbky z pomarančovej šupky, zabaliť darček pre Mikuláša, ozdobiť nejakú časť bytu... 

Vykrojiť ozdôbky z pomarančovej šupky,

ozdobiť nejaké časť bytu,

alebo chalúpky...

Nachystať oriešky - pre vtáky, veveričky, na ozdobu...

Zabaliť mikulášsky balíček.

Príprava prekvapení...

 

Tu je môj zoznam plánov na každý deň. Niektoré sú už splnené, niektoré ešte musím vymyslieť. Ale zatiaľ sa mi darí. Teším sa. A skromná vianočná radosť sa mi usídľuje v srdci.

v 1. Výroba adventného venca
v 2. Odlievanie čokoládky pre Mikuláša (do adventného kalendára?)
v 3. Vykrajovanie z pomarančovej kôry
v 4. Mikulášsky balíček pre núdznych
v 5. Mikulášske tvorenie (pre blízkych)
v 6. (upratovanie +) Rôzne ozdôbky po byte 
v 7. Barborky (narezať halúzky, do Vianoc v teple rozkvitnú)
v 8. Oriešky pre vtáky (ozdobiť, zavesiť)
v 9. Výzdoba chalupy (okná, adv. veniec...)
v 10. Ísť na roráty (adventnú rannú sv. omšu - ešte za tmy)
v 11. Navštíviť niekoho, kto potrebuje potešiť / povzbudiť
v 12. Sv. spoveď
13. Piecť medovníky
v 14. Kúpiť stromček
15. Výroba pohľadníc
16. Písanie a odoslanie pohľadníc
17. Pripraviť darček pre Ježiška ("čokoľvek ste urobili jednému..." Mt 25,31-40)
18. Zimný obal na fľašu (aby tak rýchlo nevychladla voda, čo nosím so sebou)
19. Naučiť sa vianočné piesne
20. Výzdoba chalupy (dvere, venček...)
21.
22. Vyšívané papierové ozdoby
23. Venček na dvere
24. Priniesť Betlehemské svetlo.

Na fotografiách mám ešte zapálenú len jednu sviečku adventného venca. Fotila som už v piatok. Ale ak by som čakala na aktuálne fotky z tohto týždňa, je dosť možné, že by som post neodoslala ani do nedele... tak radšej posielam takto.

Pokojný a radostný čas prípravy na sviatok Narodenia želám všetkým, ktorí sem nakuknete. Či už patríte medzi mojich stálych čitateľov, alebo ste sem zablúdili celkom náhodou. Majte sa krásne.
Leti.

Advent plný vďačnosti - zapojíte sa?

Už som tuším spomínala, ako si v poslednom čase ťažko nachádzam čas na písanie. Chcela by som vám napísať o toľkých veciach. Ešte stále čakajú na spracovanie zážitky z Assisi. K nim sa pridali ďalšie, zo Štrasburgu. Nové dve (bez pár strán) prečítané knihy o ktoré sa s vami chcem podeliť. A začínajúci advent...  A k tomu všetkému som sa rozhodla aspoň raz do týždňa si nájsť čas a písať o tom, za čo som Bohu vďačná. Alebo naopak, ako sa mi darí, či niekedy aj nedarí o tú svoju vďačnosť bojovať s mojim niekedy tak sebeckým a tvrdohlavým ja.


Dnes toto predsavzatie chytám takpovediac za chvost. Utorok sa chýli ku koncu, o pár minút si sadneme k večernej modlitbe okolo adventného venca a potom ... budem musieť rýchlo dopísať tento článok, dokončiť večerné povinnosti a uložiť sa spať podľa možnosti v čase, keď za to ešte nebudem mať výčitky svedomia.

Tak za čo som vďačná tento týždeň?

Alebo viete čo? V nedeľu sa nám začal nový cirkevný rok (cirkevný rok začína vždy adventom, ako očakávanie Spasiteľa, potom sú Vianoce a tak ďalej). O necelý mesiac sa končí občiansky rok. A to je myslím výborná príležitosť na to, aby sme si pospomínali na všetky dary, ktoré sme dostali od minulých Vianoc.

Pridáte sa ku mne? 

Chcem každého z vás pozvať k účasti v súťaži Advent plný vďačnosti.

Čo treba urobiť?

1. To najdôležitejšie je - spomenúť si na to, čím ste boli obdarovaní tento rok. Možno ste dostali jeden veľký dar, ktorý zatieni všetky ostatné. Možno budete chcieť spomínať na množstvo malých darčekov. A možno bol tento rok pre vás obzvlášť ťažký - aj to sa stáva - ale určite v ňom bolo niečo, za čo môžete byť vďační. Verím, že áno. Skúste to nájsť. A pomenovať. Formulovať svoju vďačnosť za dary, ktoré každý deň dostávame z neba.

 2. Podeľte sa aj s ostatnými. Napíšte o tom. Môžete aj na svojom blogu. Ale pre účasť v súťaži je potrebné vložiť príspevok na stránku www.mojakomunita.sk/ - advent plný vďačnosti.
Pred vložením textu sa musíte prihlásiť, alebo ak ešte nie ste registrovaní - registrovať sa na stránke mojakomunita.sk Ale nebojte sa, nie je to nič náročné (môžu sa registrovať aj členovia zo zahnraničia). Ak by ste mali akýkoľvek problém, stačí keď mi napíšete a určite ho vyriešime ("prinajhoršom" vložím váš príspevok zo svojho účtu).

3. Potom už len čakáte na žrebovanie. Zo všetkých zúčastnených príspevkov bude vylosovaných niekoľko výhercov, ktorí dostanú zaujímavé knihy z vydavateľstva Kumrán.

A do kedy to všetko musíte stihnúť? Máte na to celý december (ale nenechávajte si účasť na poslednú chvíľu - mám skúsenosť, že odkladanie je najlepší spôsob, ako aj dlhý termín nestihnúť). Po Novom roku bude vyhodnotenie a žrebovanie víťazov.

Celé vyhlásenie súťaže si môžete prečítať [TU].

Želám vám krásny čas prípravy na najkrajšie sviatky roka. A veľa objavených darov, za ktoré môžete byť vďační.
Letitia.

Vďaka za cestu do Assisi.

Radostný deň vám všetkým želám.

Zase som sa dlhšie neozvala. Pritom už minulú sobotu sme sa vrátili z úžasnej púte "Po stopách sv. Františka". Boli to nádherné plné a veľmi podnetné dni. Odniesla som si veľa dojmov, myšlienok a spomienok, ktoré budú ešte dlho vo mne zrieť. Určite naše putovanie niekedy spracujem podrobnejšie, jeden príspevok na všetko to bohatstvo nestačí, no akosi si stále neviem nájsť dosť času a pokoja, aby som si k tomu sadla a pre začiatok aspoň roztriedila fotky.

Dnes chcem ale písať o niečom inom. O mnohých drobných pozornostiach, ktoré som počas tohto výletu dostala od Pána. Niektoré aj "s venovaním", aby som nemala pochybnosť, od koho sú.

V Assisi - neďaleko miesta narodenia sv. Františka.

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?

Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.

Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás k spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dobre zvolené volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.

Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.

Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

Vďačné chvíľky: Niekedy som nevďačná.

Už zase. Zase prešlo toľko času a nič. Žiaden nový článok. Neviem si nájsť čas, aby som myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou, zachytila pre vás do tohto virtuálneho priestoru. Nie, nechcem povedať, že "nemám čas". Je to otázka priorít. A organizácie času. Kyvadlo sa rozhýbalo. Kým kedysi robilo len malé výkyvy okolo stredu (takže čas na písanie blogu som si vždy našla), teraz sa kýve chvíľu tam, chvíľu zase inde... a okolo priestoru na sedenie za počítačom a pokojné zaznamenávanie myšlienok len tak preletí. Horko-ťažko stihnem vložiť pár fotografií so stručným popisom víkendu, ale väčšinou len venujem chvíľu potulovaniu sa virtuálnym priestorom a kochaniu sa tým, o čo sa zdieľate vy.

Otázka priorít. Chcem písať. Naozaj chcem. Problém je v tom, že tie ostatné "chcem" sú akosi nástojčivejšie, akčnejšie, zdanlivo (alebo aj skutočne) rýchlejšie, možno aj "objektívne dôležitejšie"... alebo skôr subjektívne dôležitejšie? Asi ako ktoré. Ešte s tým zápasím. Som vďačná, že si dokážem nájsť čas na veci, ktoré som vždy pokladala za dôležité a predsa som ich dlhé roky nevedela uchopiť a zvládnuť. Dnes to ide. Ešte to škrípe, a žerie podľa mňa priveľa času, ale ide. A som za to vďačná. Som šťastná, že sa  konečne ako-tak darí.

Sú aj ďalšie veci, ktoré sa rozbiehajú. A idú... a stoja ma čas. A dávajú - radosť, pokoj, pocit užitočnosti.

A písanie? Je dôležité? Myslím, že áno. Aspoň pre mňa. Možno aj pre niekoho z vás, neviem. Len si musím vyhradiť čas. Čas, ktorý budem venovať vám, a zdieľaniu toho, o čo sa s vami chcem deliť. Tej Dobrej zvesti, ktorú každý deň viac a lepšie objavujem. Alebo skôr, ktorá sa mi dáva objavovať. A ktorú chcem, aby ste objavili aj vy.

Napríklad tento týždeň sa vám chcem priznať. Bola som nevďačná. Naozaj. Aj slzičky boli. A pritom som dostala tak veľa. Žeby práve pre to? Dostala som vzácne chvíle (dva úžasné dni) - a chcela som ich VIAC. Dostala som krásnu prírodu a vzduch a čas na chalúpke - a chcela som VIAC. Dostala som nádhernú prechádzku spoločne s rodinou a chcela som VIAC. Chcela som aj huby a dary prírody a žiť ako ... ako.

Chamtivosť. Nikdy som si nemyslela, že sa ma týka. Nikdy som netúžila po peniazoch, po majetku, po moderných alebo drahých veciach. Ale asi je to v nás - následky dedičného hriechu - chceme VIAC. Čokoľvek dostaneme, vždy chceme VIAC. A potom sme nespokojní. Namiesto, aby sme sa radovali z toho čo máme, smútime za tým, čo nemáme.

Ale už nechcem smútiť. Chcem sa tešiť a ďakovať. Za všetko, čo každý deň dostávam.

# Za prechádzku a nájdenú prášivku (aj keď som ju nakoniec nezjedla).
# Za rodinu. Za mojich úžasných chlapov.
# Za vzduch, a kus slovenskej zeme, kam môžeme chodiť.
# Za čas. Za ten vzácny tovar, s ktorým môžeme nakladať podľa svojho rozhodnutia. (Čo na tom, že nestíhame byť na dvoch miestach naraz a v jednej chvíli robiť aspoň tri rôzne veci)
# Za Chvíle, keď sme spolu.
# Za stromy. A kopce. A za vôňu jesene. Za pohyb a za únavu.
# Za spoločenské hry.
# Za cestu. Kamkoľvek ideme, môžeme si aj chvíle strávené spolu v aute (alebo inom dopravnom prostriedku) užívať ako spoločné chvíle. (Alebo naopak, ako chvíle samoty - so svojimi myšlienkami, s knihou, s obrazmi mihajúcimi sa za oknom...)
# Za modlitbu. V týchto dňoch sa veľa modlíme. Osamote i spoločne. Za našich zosnulých. Aj za tých,  ktorých sme nepoznali a za ktorých sa nikto nemodlí. Som vďačná, že tieto vzácne chvíle môžeme prežívať spolu.
# Som vďačná za sviatosť zmierenia. A za povzbudenie, ktoré každý deň od Pána dostávam.
# Som vďačná za návštevy - Návštevu rodiny a s rodinou. Návštevu hrobov našich predkov. Návštevu u Otca nebeského v Jeho chráme...
# Som vďačná za všetky svoje malé víťazstvá. A tiež za prehry. Lebo mi pripomínajú, že nie som dokonalá (len PERFEKTNÁ :) ). Že svoj poklad mám v hlinenej nádobe. A že to čím som až tak veľmi nezáleží od toho, čo robím a už vôbec nie od toho, čo sa mi darí, alebo nedarí. Som vzácna a dôležitá, pretože SOM. Pretože ma tu Niekto chce. Pretože ma zahŕňa Svojou Láskou. A keď niečo robím - je fajn, keď sa darí. Ale rovnako dobré je aj vtedy, keď sa nedarí... Dôležitá je snaha, láska, rozhodnutie. Dôležité je CHCIEŤ.
# Som vďačná aj za únavu. A za urobenú prácu. Aj za tú, čo som (ešte) nestihla urobiť, alebo ktorú vôbec nestihnem. 
# Som vďačná za chvíľky tvorenia - aj keď som nestihla dokončiť. Však ešte nie je všetkým dňom koniec.
# Vďaka za malé darčeky pre dedka a babičku - tentoraz venčeky z jesenných darov na drôtenom základe. Za lásku, ktorú som mohla dať.
# Som vďačná za rozkvitnutú levanduľu. Nie je zvykom aby kvitla v tomto čase, a predsa ešte zakvitla. Asi chcela rozvoniavať na venčeku pre babičku. ;-)
# Som vďačná... 

... za rozkvitnutú levanduľu

... za voňavú úrodu

... za rozrastenú kapucínku

... za kŕdeľ vtáčikov na strome.
(A za drahého, ktorý na mňa myslel.)

... za kúštik tvorivosti a "novú" záclonku v kuchyni.

... za zákutia, z ktorých je teplo na duši

... za krásu v detailoch

... a za nádheru vo veľkom

... za jesenný čas ukladania sa na spánok

a posledné zbytky letnej krásy.

Za venček, ktorý ešte stále visí na dverách...

... a za nové venčeky, čo som smela uviť pre drahých zosnulých

(vtáčí zob, šipky, levanduľa - pre babičku)

(levanduľa, šípky, vratič - pre deda)

Som vďačná za návšetvy (u živých i zosnulých príbuzných)...

A jeden čisto levanduľový - pre nás, aby voňal.

Želám vám radostné dni. 
A aby ste boli vždy spokojní a vďační za to, čo máte. 
Letitia.