V hmle

Radostný deň vám želám. A prinášam zopár obrázkov a k nim niekoľko myšlienok z nášho nedávneho víkendu v prírode.

Tešila som sa, že aspoň na chalúpke budem môcť slobodne chodiť po vonku. Plánovala som dlhé prechádzky, očakávala som široký výhľad a objavovanie nových cieľov. Nuž, hmla bola tak veľká, že som si trúfla ledva na krátku prechádzku po notoricky známom okolí. Ale to neznamená, že by som si ju neužila. A ako bonus som dostala možnosť sústrediť sa dovnútra - na modlitbu a tiež zaujímavé myšlienky. 

 

Bielo všade naokolo - svet pohltila "ničota"

Myšlienka 1: 
Keď chodím v hmle, nevidím ďaleko. Niekedy nevidím takmer nič. Žiadne výhľady naokolo, žiadne krásy v diaľke ani rušivé momenty. Dokonca ani cieľ cesty, alebo najbližšiu zákrutu. Obklopuje ma biela "tma" a ticho. O to viac sa môžem sústrediť na svoje myšlienky a tiché hlasy vo svojom srdci... 

Myšlienka 2: 

V hmle sa dá ľahko zablúdiť. Nevidím kam idem. Aj keď sa obrátim, už nevidím, odkiaľ som prišla. Nevidím nič na boku, vpredu ani vzadu. A ani hore na oblohe. Žiadne orientačné body, žiadne rozptýlenie. Len pár krokov pod nohami. 

Niekedy je to tak aj v živote. Nevidíme kam ideme a už jasne nevnímame ani to, kde sme boli pred chvíľou. Zdá sa nám, že sa potácame bielou hmlou a nevieme ktorým smerom je cieľ. 

Vtedy sa modlím, aby som videla aspoň na ten chodník pod nohami. Aby som vedela kam stúpiť a ktorým smerom vykročiť. Aj keď len vo viere, že raz sa z tej hmly vynorí cieľ po ktorom túžim. 

Myšlienka 3:
V hmle nie je dobré meniť smer. A keď aj vieme, že potrebujeme odbočiť, alebo keď sa chceme pozrieť iným smerom než dopredu, odporúča sa otáčať vždy len v štvrť-kruhoch. Aby sme nestratili smer podobne ako keď Janko a Marienka v lese zbierali jahody. Lebo ak nevidím orientačné body, musím mať orientáciu v hlave (alebo v kompase pri ruke). 

K tomu mi napadá rada od kohosi múdreho: "Keď prežívaš emocionálne búrky, nerob vážne životné rozhodnutia." Je to ako hmla - nevidíš jasne cieľ ani cestu. Vtedy je dobré držať sa toho chodníka, ktorý si si vybrala za jasného počasia - keď si jasne videla, ktorým smerom sa chceš uberať.

Aj ja som si na ceste lúkou, ktorej okraje som v hmle nedovidela, dávala pozor, aby som nezišla z vyšliapanej cestičky. A aby som v honbe za pekným záberom nestratila smer, ktorým chcem po nej ísť.

Zblízka bolo vidno aj bielu krásu stromov

Myšlienka 4: 
Keď nevidím krásu v diaľke, môžem sa zamerať na to, čo je blízko mňa. Na detail, krásu v maličkosti. Zaujímavo tvarovanú bylinku, kúsok ľadu, či bielo odetý strom.... (Obzvlášť zaujímavé detaily z tej istej prechádzky vám ukážem v nasledujúcom príspevku)

A v živote? Chcem si vždy všímať ľudí, ktorí sú mi najbližšie. Často sa zameriavame na tých vzdialenejších. Chceme pomáhať chudobným v Afrike, či vykorisťovaným v Indii... alebo aspoň seniorom v domovoch sociálnych služieb, alebo bezdomovcom v našich uliciach... A možno "len" deťom v našej škole, farárovi, či susedom. To všetko je dobré... 

Ale zvlášť v tejto dobe, keď nás do DSS-iek a škôl nepustia, a bežné formy sociálnych kontaktov sú ťažko realizovateľné alebo dokonca nemožné - azda je to čas, kedy by sme mali viac ako inokedy upriamiť pozornosť na tých, s ktorými sa stretávam denne. Možno sú so mnou v tej mojej "bubline", v spoločnej domácnosti, či v práci. Byť tu pre nich. Byť tu s nimi. Vnímať aktívne ich potreby. A ich krásu. Krásu Božieho stvorenia - Božieho dieťaťa. 

A už sa vraciam domov. A tiež "domov" - k mame. Mojej i Ježišovej. Hneď jej v modlitbe zverím svoje cesty i cesty tých, na ktorých mi záleží... 

Pod tvoju ochranu sa utiekame...

Želám vám pokojný čas, jasný smer k cieľu a vždy dôvod na radosť (aj keď ho niekedy musíme hľadať v hmle iných emócií).