Vďačné chvíľky: S otvorenými očami.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Dnes sa chcem s vami podeliť o pár postrehov, zážitkov, obrázkov...

1.

Cestou okolo staveniska som uvidela rásť paradajku. Vyrástla na kraji cesty pod čerstvo odkrytým asfaltom, asi tam niekomu padlo semienko. Už má aj zelený plod, len ho nechať dozrieť.

Vďaka za všímavé oko. Vďaka za život, ktorý sa tlačí všade, kde sa dá. Vďaka za tú silu, ktorá všetko pohýna k rastu, k pohybu. A že aj nás pozývaš, aby sme sa hýbali. Stále ďalej, vyššie, bližšie... k ľuďom, k Bohu, k láske. Ako tá rajčina, ktorá začala rásť tam, kde ju vlastne nikto nechcel. 

O nejaký čas som sa o nej dočítala v novinách. Odfotili ju aj iní, a keď to ukázali zodpovedným, ktosi rastlinu vytrhol. No myslím, že táto rastlinka aj tak splnila svoje poslanie - potešiť niekoľkých ľudí. Zo zrelého plodu by mal úžitok len jeden. Takto sa jej obrázkom mohli kochať mnohí. A možno sa aj trochu zamyslieť...

Zamýšľam sa napríklad nad svojim životom. Aké plody prinášam? A aké plody sa usilujem priniesť? Možno som ako ten rajčiak. Zo všetkých síl sa snažím uchrániť svoju predstavu a doviesť ju až do "červeného" konca... Bojím sa o ňu, hnevám sa, ak mi niekto (alebo niečo) prekazí plány, som nešťastná, že "to nestihnem". A pritom, možno je moja úloha iná. Možno ani tak nejde o ovocie, ktoré si ja pestujem. Možno je úžitok z toho, že som tu iný, a ani o tom neviem... 

Stačí mi veriť. Rásť, ako najlepšie viem. A výsledok nechať na Toho, ktorý to naplánoval určite lepšie ako ja! Verím Mu. A ďakujem za túto lekciu od Paradajky.

2. 

Príjemné prostredie, radosť posedieť.

Chodievam okolo jedného dvora. Nuž, skôr by som to pomenovala záhradou. Alebo dokonca park? Nie som si istá, kto sa o ten priestor stará, patrí k obytnému domu s mnohými bytmi v centre Bratislavy. Ale určite je udržiavaný s láskou. Nielen, že je dokonale uprataný, vždy pokosená tráva a všade čisto. Ale podchvíľou pribúdajú nové milé detaily. Možno by niekto (aspoň na niektoré z nich) povedal - gýč. Ale ja tvrdím - milý dôkaz, že to tu má niekto rád. Radosť pozrieť sa, vždy keď idem okolo. A veru, záľubné pohľady sem vrhajú mnohí okoloidúci.
Väčšinou býva problém dohodnúť sa medzi susedmi. Tu to funguje. Tu to žije.

(Fotené mobilom a zdiaľky - tak na detaily veľmi nešlo zaostriť)

Miesto na hru, aj na susedský rozhovor. Na krásu i na úžitok.
Pre ľudí i pre vtáčiky.

Fontánka. Alebo skôr napájadlo pre vtáky.
Kŕmidlá sú samozrejmosťou.

Aj pod vŕbou je obývané. ;-)

Vždy, keď idem okolo, rozmýšľam, aké je dôležité mať rád priestor v ktorom žijem. Koľko radosti sa dá odovzdať aj ľuďom ktorých nepoznáme a ktorých možno v živote nestretneme, ak sa s láskou o niečo staráme. Ak nechodím okolo ľahostajne, alebo znechutene, ale priložím ruku k dielu. Urobím niečo pekné, udržiavam to, zveľaďujem a ďalej zdobím podľa svojho srdca - tak, ako to mám rád. Nie podľa obrázkov v katalógoch. Ale podľa obrazu, ktorý si nosím v srdci. 

Vďaka za ten kúštik radosti, ktorou táto záhradka rozohrieva moje srdce zakaždým, keď idem okolo. Vďaka za príklad, ktorý mi dáva. 

3.

Tohoto vtáčika som odrazu uvidela na chodníku. Priamo pod nohami, takmer som ho pristúpila. Sedel na zemi a ani sa nepohol. Pozeral na mňa, ale nič nepovedal. Nevedela som, či nepotrebuje pomoc, ale potom som sa rozhodla nechať ho "na pokoji". Azda je to mláďa čerstvo vyletené z hniezda a rodičia niekde nablízku čakajú, kým ten veľký nebezpečný tvor (ja) konečne zmizne. Tak som si ho len vyfotila a šla som ďalej.

Potešilo ma toto milé stretnutie. 

Aj ten malý vtáčik ma učí. Nič neurobil, len tam bol. Ani sa nepohol. Iste vie lietať, ale krídla ani neskúsil použiť. Určite vie chodiť, ale ani nôžkou nepohol. A predpokladám, že má krásny zvonivý hlas, ale nezaspieval mi. Neurobil vôbec nič. A predsa som ostala potešená - len tým, že som ho videla. Bol tu. A to mi stačí. 

Niekedy sa tiež cítim byť "paralyzovaná", neschopná pohybu, neschopná rozhodnúť sa... a možno to nie je až taká veľká katastrofa. Niekoho som azda potešila už tým, že som. Teda - NIEKOHO - určite teší, že som. Veď ma stvoril a som tu preto, že ma tu ON chce. Aj teba. Aj vás. Každého jedného. Ste radosťou Pána - už len tým, že tu ste. 

A ja som vďačná za každého jedného z vás. 

Ďakujem Pane! A prosím o požehnanie pre všetkých, ktorí niekedy zablúdia na moje stránky.

Želám vám radostné dni.
Letitia.

♥♥♥   ♥♥♥   ♥♥♥

PS: Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk