Letitia svetu: Vďačný utorok: Slovo pre život.

utorok 5. februára 2013

Vďačný utorok: Slovo pre život.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Autor fotografie: Zuzana Marčáková.
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Tento týždeň sa takmer všetky moje vďaky sústreďujú okolo stretnutia On je živý v Nitre. Bol to zase jeden veľmi príjemný, radostný a požehnaný čas. Tentoraz neviem, či budem písať o prednáškach a myšlienkach, ktoré som tam zachytila (niečo z vlaňajších tém môžete nájsť TU a TU), skôr sa skúsim podeliť o niečo vnútornejšie.

Aj vlani som si počas večera milosrdenstva bola vziať lístok s Božím slovom. A dostala som krásny citát, ktorý ste mohli po veľkú časť roka vídať tu na bočnej lište pod názvom "Slovko". Na lístku, ktorý som si vytiahla stálo:

"Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom." [Ž 29, 11]

Toto slovo ma skutočne sprevádzalo po celý uplynulý rok. Vždy, keď som sa cítila slabá, alebo neschopná zvládnuť to, čo bolo treba, pripomínala som si tento Boží prísľub. Pán dá silu svojmu ľudu. A naozaj dal.

Koľkokrát sa mi stávalo, že som nevládala. Alebo som si myslela, že nevládzem. Zmocňovala sa ma únava, slabosť, potom pocit bezmocnosti, alebo neschopnosti a hnev, predovšetkým na seba... alebo aj na iných, "tých, ktorí mi (podľa mňa) krivdili".
Ale stačilo si spomenúť na prísľub, ktorý som dostala. Stačilo povedať "Áno". Vyhlásiť hoci len vo svojom vnútri, že som - že chcem patriť - k Božiemu ľudu. A uveriť Jeho slovu, ktoré mi poslal - že mi dá dostatok sily na to, čo chce, aby som urobila. A že ma požehná a naplní svojim pokojom.

Viete, Jeho pokoj nie je závislý na okolnostiach sveta. Už som sa nemusela obávať, že ma nejaké okolnosti (či už vonkajšie - počasie, iní ľudia..., alebo vnútorné - moja slabosť, choroba, povaha...) oberú o môj pokoj. Nuž, keby bol len môj, iste by som oň ľahko prišla, ale ja som mala prísľub, že ma naplní pokojom môj Pán. Ten, ktorý ma tak miluje. Ktorý premohol smrť. A daroval mi život. Život v plnosti. Život v radosti. Aj keď to niekedy (väčšinou... takmer nikdy!) nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale prežívam ho s ním a preto sa môžem radovať vždy a vo všetkom čo ma postretne.

Nie, nešlo všetko ľahko a samo od seba. Ani som nedostala silu ako superman, žeby som odrazu zvládla niekoľkonásobne viac, ako po minulé roky. Ale vždy som dostala odpoveď.

Jeden príklad za všetky.
V lete sme boli v Tatrách. Vybrali sme sa na menšiu túru, ale po ceste nás zastihol dážď. Tým sa terén trochu sťažil a celá cesta bola o čosi namáhavejšia, navyše začali dochádzať zásoby jedla, ktoré by mi vyhovovalo... Skrátka asi v polovičke spiatočnej cesty mi "došli sily". Čo robiť? Zvládnem to? Klasické otázky. Jasné, že "nejako" by som do ubytovne došla. Ale bála som sa následkov. A tiež nervozita z únavy a hladu stúpala, čo sa veľmi ľahko prejaví v komunikácii s ostatnými, predovšetkým so synom.
Našťastie mi práve vtedy prišiel na myseľ onen prísľub - "Pán dá silu svojmu ľudu." Áno, môžem veriť, že Ty mi dáš dostatok síl, ktoré potrebujem na spiatočnú cestu. A veru dal. A ešte ostalo - práve akurát toľko, aby som pomohla aj synovi znášať jeho problémy.
"Pán požehná svoj ľud pokojom." Veru požehnal. Akonáhle som si to uvedomila všetka nervozita i zárodok hnevu boli preč. Ostal len pokoj a istota, že "to" zvládneme. Akokoľvek, ale zvládneme.
Počas dovolenky prichádzali aj ďalšie ťažkosti a starosti - zdravotné i iné... ale všetky sme "nejako" zvládli - v pokoji.

Tú istú silu som dostávala vždy znova. Aj doma. Pri práci. Počas medziľudských napätí. Pri ceste kamkoľvek... Vždy si stačilo spomenúť - "Pán dá silu... požehná pokojom." A všetko išlo ľahšie. Hneď sa mi ľahšie hľadala sila i motivácia k veciam, ktoré mi padli zaťažko. Vždy som našla silu dokončiť, čo sa mi zdalo, že už nezvládnem. Vždy som našla odvahu urobiť, čo bolo treba aj keď sa mi do toho tááák veľmi nechcelo. Len si včas spomenúť - silu a pokoj hľadaj v Pánovi. A dá ti, čo potrebuješ. Vďaka za to!

Autor fotografie: Zuzana Marčáková
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Aj túto sobotu som si bola vziať Slovo na ďalší rok. A znovu sadlo. Až tak, že som sa tam začala potichu smiať. Pán ma pozná. A presne vie, čo potrebujem. A nielen že to vie, chce mi to dať aj patrične najavo. Takže už sa nebudem môcť vyhovárať. Ostáva mi jediné - prijať Jeho plán, prijať silu a pokoj, ktorý mi ponúka a dovoliť mu, aby zmenil aj túto konkrétnu oblasť môjho života.

Ešte zatiaľ neprezradím, čo bolo na lístku napísané. Je to priveľmi osobné. Prezradím len, že sadlo celkom presne. (Ani som nevedela, že takáto veta je vo Svätom písme, a už vôbec nechápem, prečo si ju niekto vybral a napísal, vložil do košíka, a že som si ju vytiahla práve ja. To nemôže byť náhoda!)

Už aspoň dva roky viem, že by som sa mala viac namáhať týmto smerom. Ale teraz to mám doslova čierne na bielom (alebo na bledozelenom). A verím, že zároveň dostávam prísľub pomoci. Zase o rok sa podelím, ako sa mi darilo. Zatiaľ sa majte krásne a nebojte sa - Pán sa o svoj ľud postará!

Autor fotografie: Zuzana Marčáková
Ďakujem za dovolenie použiť ju.

Z mojich tisíc darov:
1343. Hudba. Možnosť hrať.
1343. Radosť. Nadšenie. Chvála. Spoločenstvo.
1344. Mikrofón. Zvukári. Počula som sa.
1346. Dobrý dirigent.
1347. Ostatní hudobníci. Spoločná hra. Spoločenstvo. Spolupráca. Harmónia.
1350. Prestal ma bolieť chrbát.
1355. Adorácia. Hudba. Ježiš. Ticho. Požehnanie...
1356. Slovo. Slovo presne pre mňa. Tak výstižné. Tak živé.
1357. Sv. omša. Sv. prijímanie. Slovo. Biskup. Spoločenstvo.
...