Kvietkovaný mini-vešiak

.

Možno si ešte spomínate, keď som ho začala robiť. Bolo ešte kedysi začiatkom jari.

Aby sa nevylialo

Poznáte ten pocit? Chcete si príjemne posedieť na deke, k tomu nejaké občerstvenie. Niečo malé na zahryznutie a samozrejme niečo na uhasenie smädu. Tanier s dobrotami sa na deke udrží (stačí zabezpečiť, aby sa nám do toho nepustil hmyz). Ale čo s pohárom? Akokoľvek "bezpečne" ho položíte do trávy, vždy tu bude nebezpečenstvo, že sa pri neopatrnom pohybe prevráti. Čo s tým? 

Upratujeme - S drôtom v kuchyni.

Na prvý pohľad obyčajná skrinka pod drezom. Ale ako ju efektívne naplniť? Hodila by sa polička na odkladanie umývacích potrieb, ktoré nepotrebujem tak často, aby museli byť vyložené pri umývadle, nejaký kultúrnejší spôsob na odloženie zmetáčika a lopatky, aj papiere na čistenie zeleniny by uvítali vlastný priestor, kde ich ľahko nájdem a nepomiešam s odpadkami... A tak som vzala do ruky drôt, a čo mi chýbalo, to som si vyrobila. 

Drôtovaný paráčik

Jedného prázdninového dňa som dostala neodolateľnú túžbu skúsiť pripraviť parené buchty. Vcelku výzva, keďže som ich ešte nikdy predtým nerobila a jedla som parené buchty naposledy tuším ešte v školskej jedálni. Ale bolo to jedno z mála jedál, ktoré mi tam chutili (až na tú náplň), tak prečo by som to  neskúsila aj doma?

Nuž, doma by to hádam aj šlo, ale na chalúpke? Keď tu nemám nič, čo by sa dalo použiť na uloženie buchiet nad parou? Ale poradila som si. Kým kyslo cesto na buchty (a potom aj pripravené buchtičky), moje ruky sa mihali pri práci s drôtom. Najprv pripraviť drôtený kruh s pevnejšieho drôtu - na mieru, aby presne vošiel do hrnca. Potom z tenkého viazacieho drôtu motať sieťku. Začala som od stredu. Pracovala som s drôtom v jednom kuse, takže som musela robiť očká len tak malé, aby sa cez ne dala prevliecť cievka s navinutým drôtom. Keď som dosiahla dostatočnú veľkosť, začala som krajný rad sieťky primotávať k okraju - drôtenému kruhu. Nakoniec už len začistiť koniec drôtika a vyrobiť "nožičky". Na obvode kruhu sú tri "nožičky", alebo skôr háčiky na zavesenie o okraj hrnca. Nemusím hádam zdôrazňovať, že by mali byť rovnako dlhé, aby sieťka v hrnci visela rovno.

Dva týždne na chalúpke

Obdivovali sme dúhu...

V detstve som bola zvyknutá tráviť celé prázdniny (okrem dvoch týždňov, keď učitelia prázdniny nemali) v prírode - v mojom súkromnom zelenom údolí na Záhorí. Vždy som dokonale vypla. Zabudla na školu. Vypustila zo svojho života všetky výdobytky a zhon modernej civilizácie (aj keď vtedy toho ešte nebolo toľko, predsa - mesto a povinnosti a hodinky a televízor... a hlavne - kalendár! - to všetko ostalo doma a ja som si celou osobnosťou užívala slobodu dieťaťa v Božej prírode.

V dospelosti už nebolo toľko voľného času a príležitostí. Ale tento rok sa nám konečne zase raz podarilo prežiť na chalúpke súvisle celé dva týždne (a ešte deň, či dva navyše). A ja som po dlhom čase zase zažila ten pocit "prázdnin" - slobodu, spomalený čas, iný - prirodzenejší spôsob fungovania. A zabudnutie na mestský zhon - až do tej miery, že po návrate domov som zrazu nevedela, kde máme to či ono v kuchyni. Bolo to príjemné a veľmi osviežujúce.

A čo všetko sme na chalúpke robili? Poväčšine oddychovali a nechali čas plynúť svojim prirodzeným tempom. Ale tiež...

Čo robím celé leto? Varím.

(Predhovor: Tento post som písala už 3.augusta. Odosielam ho až dnes (23.8.), cez prázdniny tečie čas akosi inak - rýchlejšie a zároveň lenivejšie. Skokom. 
Preto vám azda niektoré formulácie budú pripadať zľahka neaktuálne. No už sa mi to nechce meniť. Ďalšie články budú nasledovať - už sme doma a je toho toooľko, čo sme cez prázdniny prežili!)


3. 8. 2015
Cez prázdniny tu veľa článkov nepribúda. Chýbam vám? Či si tiež užívate leto off-line? Budem sa snažiť postupne popridávať nejaké príspevky, nových zážitkov mám dosť. Ale zatiaľ, kým sa k tomu dostanem, môžete vidieť moje každodenné (kuchynské) zážitky tutoľa - klik!

Z knihovničky: Démon - memoáre

.

Keď som vyhrala túto knihu, mala som rozpačité pocity. Už predtým som vedela, že niečo takéto vyšlo. Čítala som dojmy iných čitateľov, dokonca som si prečítala uverejnenú ukážku z knihy. Ale nič z toho ma nepresvedčilo, aby som si knihu prečítala. Áno, bola tam istá zvedavosť, ale čítať o čomkoľvek z pohľadu démona? Načo by to malo byť dobré? Čo mi môže priniesť takýto príbeh? Padlí anjeli predsa nemajú s nami nijaké dobré úmysly, a nemožno im veriť vôbec nič. Prečo vôbec Lucián (hlavná postava - démon) prišiel za Clayom (hlavná postava - človek) a všetko mu to rozpráva? Aký má úmysel? Čo z toho všetkého vznikne?

Knihu T. Lee Démon: Memoáre som mala doma už niekoľko mesiacov, keď som po nej nakoniec predsa siahla. A začítala som sa.