"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)
Aj v lete pokračujem v hľadaní darov, ktorých každý deň dostávam tak veľa. Chcem, aby moja vďačnosť rástla. A s ňou porastie aj môj pocit šťastia. Chcem byť vďačná (a šťastná) vždy a všade. A nech sa mi prihodí čokoľvek, viem, že vždy je tu niečo dobré, niečo, za čo môžem ďakovať.
Preto hľadám dary. A počítam dary, ktoré každý deň dostávam. A chcem sa o ne podeliť aj s vami.
Pridajte sa k nám. Viac radosti zažíva ten, kto je vďačný. Okrem toho môžete vyhrať napr. knihu od Ann Voskampovej Tisíc darov a niekoľko ďalších drobností, ktoré ešte len vyrobím. [link]
Nezabudnúť na prítomný okamih.
Zdá sa vám, že už mi to ďakovanie ide celkom automaticky? Že už sa vlastne ani nemusím namáhať a vďačnosť mi sama plynie zo srdca? Áno, v istom zmysle je to pravda. Už si málokedy pripustím, že by bola nejaká vec (alebo dokonca človek) zlá (a len zlá).
Ale zároveň je tiež pravdou, že
"s každým nádychom musím zápasiť o vďačnosť so svojim sebectvom." Nejak takto to napísala aj Ann vo svojej knihe. A práve tak to často aj ja prežívam.
Niekedy je deň, kedy sa mi akosi "vôbec nechce" zapodievať sa "nejakou vďačnosťou". Zdá sa mi, že by som sa chcela ukryť do svojej ulity a prečkať nepríjemný čas v akomsi stave "ničnecítenia". A potom večer opatrne vystrčím tykadlo a za všetky veci, ktoré ma dnes stretali (a ktorých som sa bála), slávnostne poďakujem. Akoby som si chcela povedať: "Vidíte, ja nešomrem, som vďačná!" Ale je to naozaj tak?
Iste, vždy je lepšie vzdať vďaku aspoň dodatočne, napríklad večer. Môžem aspoň spätne uznať že všetko to, čo som cez deň zažívala bol dar.
A vďačnosť môže v srdci rásť.
Ale naozaj, naozaj boli tie chvíle pre mňa darom? Použila som ho (ten dar)? Tešila som sa z neho? Mala som z neho úžitok? A bola som JA DAROM PRE DRUHÝCH?
Je lepšie, keď aspoň večer konečne prijmem všetky tie veci - a
všetkých ľudí (predovšetkým ľudí!) - ktorých som dnes stretla. Môžem im
darovať (aspoň) modlitbu. Môžem ďakovať za ľudí, ktorí boli ku nám milí. Môžem ďakovať aj
za tých, ktorí boli nepríjemní. A môžem zvolávať všetko dobré do ich
životov...
Ale už nemôžem vrátiť tú chvíľu a konať to,
čo som mohla
(mala?)
vtedy dať.
Nebolo by lepšie ostať naozaj PRÍTOMNÁ v
každej chvíli, v každej situácii, na každom mieste, kde sa nachádzam?
Vnímať ľudí ktorých stretávam a situácie, ktoré prežívam a priamo - hneď
- vtedy a tam - posväcovať to miesto i situáciu modlitbou. Spájať sa s
Darcom a počúvať Jeho jemný hlas. Vnímať tú šepkanú výzvu k láske.
"Neposudzuj, miluj." "Modli sa za nich. Môžeš priniesť kus požehnania
hneď teraz." "Skús sa usmiať." "Podaruj svoj úprimný záujem. Spýtaj
sa... Podeľ sa..." A tak ďalej. V každej situácii inak. Každý človek,
ktorého stretávam možno potrebuje iný dar. A ja mu ho môžem dať.
Teda
aby sme si rozumeli, nemôžem dať každému všetko, čo potrebuje. Ale
každý môže NIEČO odo mňa dostať. Niečo, čo mu bude požehnaním... Či už
ho prijme, alebo nie. Možno mu pomôže hneď, a možno si ho len "uloží do
vreca s haraburdím" a raz... možno o mnoho rokov spolu s inými darmi od
iných ľudí aj táto moja drobnosť prinesie v jeho živote ovocie...
Možno.
A možno nie. To už nie je moja starosť.
"Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám." (Lk 10, 6)
Ak prijímam prítomnú chvíľu, môžem ju meniť. Môžem ju posvätiť.
Svojou vďakou. Modlitbou. Láskou. Aj slovom, pohľadom, skutkom.
Keď
som naladená v prítomnej chvíli, môžem počuť. A poslúchnuť. A dávať
lásku. Priamo v tej chvíli. Tým ľuďom, ktorých stretávam. A ktorí to odo
mňa potrebujú.
 |
| #1614. Vďaka za osamelý kvietok na susednom balkóne. |
Inokedy zase
prichádzam o milosť uzdravenia.
Niečo ma trápi. A ja síce viem, že najlepším (vlastne jediným skutočným) liekom je vďačnosť. Ale "ešte nie som pripravená" ďakovať. Chce sa mi plakať, ľutovať sa, utápať sa v svojej krivde... Len nie prijať danú situáciu (ako dar) a prejaviť vďaku. V skutočnosti je to rozhodnutie. Ja nechcem ďakovať. Ešte teraz nie. Chcem sa ľutovať...
Len ja sa môžem rozhodnúť, či budem smutná, alebo vďačná. Duch sveta sa mi snaží nahovoriť, že predsa teraz nemám dôvod na vďačnosť... A ja mu tak často naletím. Nechám sa spútať jeho medovými motúzmi...
A keď nakoniec precitnem a konečne sa rozhodnem ten (neželaný) dar prijať - bude ešte pre mňa darom? Bude zdrojom toho požehnania pre ktoré bol určený?
Verím, že áno. Bude darom. Bude požehnaním. Bude možno poučením... Vždy je lepšie prijať dar neskoro ako vôbec. A som rada za to, že v poslednom čase neostáva nič, za čo by som aspoň dodatočne nevzdala vďaku a následne neprijala požehnanie z tej veci. Vidím to vo svojom živote, cítim to na sebe.
Len mi je ľúto chvíľ, ktoré premrhám. Keď nechávam milosti prejsť okolo mňa a namiesto aby som rástla vo vďačnosti, radosti a láske, ostávam stáť na mieste a až potom "chytám čas za chvost". A liek ostane akýsi zriedený. Ako keď necháte šumivý celaskon pridlho rozpustený v pohári - už nemá tú silu, časť vitamínov "vyskákala von" (alebo sa rozložila, neviem, čo presne sa stane s vitamínom C, keď ostane pridlho stáť, ale vždy lekárnici radia, že je treba vitamín vypiť hneď po rozpustení).
A tak sa zas a znova rozhodujem, že chcem byť vďačná hneď. Vždy. V každej chvíli. Hneď ako sa mi čosi prihodí - čokoľvek. Nechcem reptať. Nechcem sa ľutovať, alebo hnevať... Chcem ďakovať. Aj za nehodu. Aj za nepochopenie. Aj za... za všetko, čo ma v "dnešný deň" postretne.
(Len pre úplnosť: Prijať nejakú vec, neznamená vždy s ňou
súhlasiť. So zlou vecou nebudem súhlasiť. Zlo musím odmietnuť. Ale
zároveň môžem prijať tú konkrétnu situáciu ako dar. A byť vďačná.)
 |
| 1630. Prvá rajčina už má červenú farbu. :) |
 |
| Kapusta vyrástla aj keď bola uložená "opačne". |
 |
| Ďumbier už rastie. Uvidíme, čo z neho bude. |
Z mojich viac ako tisíc darov:
#1594. Som vďačná, že môžem byť "vitamínom M" (M, ako mamička) ;-)
#1595. Som vďačná za synov úsmev a odpoveď na otázku ako sa má: "Teraz dobre"
#1605. Ďakujem za radosť, ktorú smiem rozdávať pri stretnutiach s ľuďmi.
#1607. Som vďačná za čaj - teplý, osviežujúci, liečivý.
#1609. Vďaka za mäsovú polievku. Pre rekonvalescenta s boľavým hrdielkom tak dobré a výživné jedlo.
#1614. Vďaka za osamelý kvietok na susednom balkóne. Priniesol mi posolstvo o vytrvalosti a odvahe rásť a kvitnúť aj v ťažkých podmienkach, v osamelosti, pustatine...
#1615. Vďaka za piesne Jaromíra Nohavicu. (V moři je místa dost...)
#1617. Vďaka za radosť z práce. Za radosť pri práci.
#1619. Vďaka za višne. Sú kyslé, ale osviežujúce. Ovocie zo záhradky je vždy tak plné vitamínov!
#1622. Som vďačná aj za vlasy, ktoré sú teraz o dosť kratšie, ako by som chcela. Najskôr som bola veľmi sklamaná, ale teraz viem, že aj nechcená zmena účesu môže byť (je!) požehnaním.
#1624. Vďaka za radosť z maličkostí - za usmiatych plyšákov počas upratovania...
#1630. Prvá rajčina už má červenú farbu. Vďaka!
#1631. Vrabce, čo sa nám hašterili na balkóne priniesli aj do nášho bytu trochu radosti a energie. Vďaka za tie malé veselé stvorenia!
#1632. Som vďačná za "akrobatický" let dážďovníkov (vtáky podobné lastovičkám), keď lovia. Kúsok vzrušenia prechádza pri tom pohľade aj na mňa.
...
Som vďačná aj za množstvo darov, ktoré som si nestihla zapísať. A možno niekedy ani všimnúť... Vďaka!
Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň
dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v
komentároch, alebo v komunite na
www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na
Facebooku, alebo
na G+, kde som založila nové stránky. A samozrejme po celé leto je otvorená súťaž o knihu
Letná h(o)ra vďačnosti - [
link]!
Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.
