Domáce lokše

Je čas hodov, odpustov, pútí, čas husaciny, lokšov, kapusty. A môjmu najdrahšiemu sa furt zbiehali sliny na domáce šišky. Tak sme sa rozhodli dnešné (sobotné) doobedie venovať spoločnému obracaniu sa v kuchyni. Poviem vám, taká spoločná práca je veľmi dobrý prostriedok na zlepšenie nálady i rodinných vzťahov. :)

Už včera som nasolila kačku, ráno sme ju len šupli do rúry. Kapustu nakrájal Gaudi, ja som zatiaľ opražila cibuľku a skaramelizovala cukor. (Dozvedela som sa len nedávno, že je lepšie cukor pod kapustu opražiť na karamel, je potom chutnejšia. Ak náhodou tento trik nepoznáte, je to jednoduché: Keď máme cibuľu osmaženú do sklovita, odhrnieme ju na okraj hrnca, do stredu nasypeme kryštáľový cukor (přiměřeně) a miešame, kým nezhnedne a nedostane charakteristickú karamelovú vôňu. Potom zalejeme trochou vriacej vody a môžeme pridať kapustu.)

Potom sme sa pustili do prípravy lokšov. Trochu som sa toho bála, dokonca aj moja babička robievala neskôr lokše z práškového cesta, ale zvládli sme to veľmi ľahko. Koniec kupovaným lokšom! 

Môžete si na to smelo trúfnuť aj vy. Ponúkam vám postup, podľa ktorého to určite zvládnete. :)

Postup prípravy lokšov: 

Uvarené, vychladnuté a ošúpané zemiaky (v knižke píšu 3/4 kg, my sme robili asi z kila) pretlačíme. (Tu sme trochu tápali, ako ich najlepšie pretlačiť. Dodatočne mi mama poradila, že oni ich kedysi strúhali na jemnom strúhadle alebo mleli na mäsovom mlynčeku.) Osolíme (dali sme cca 2 necelé lyžičky soli) a pridávame toľko múky, koľko cesto "prijme". (Aj tu sme trochu tápali. V knižke písali 15dg polohrubej múky, dala som viac a zdalo sa mi, že by to už mohlo byť akurát. Ale pri vaľkaní som zistila, že som pokojne mohla dať aj dvojnásobok. Cesto bolo priveľmi mäkké a lepivé, takže som potom ešte dodatočne pridávala múku a hodne podsýpala aj posýpala, aby sa vôbec dali vyvaľkať lokše.)
Takže koľko múky treba prisypať? Keď už máme cesto, ktoré sa dá miesiť do bochníka, nasypeme si múku na dosku a miesime na doske. Cesto bude postupne prijímať múku z dosky. Keď všetku prijme, prisypeme ďalšiu. Takto postupujeme, kým cesto neprestane lepiť.

Potom vytvarujeme valček (bochník) a necháme ho chvíľu odpočinúť. (Nie som si istá, či cesto potrebuje odpočinok, ale ja som ho potrebovala. ;) ) Potom z valčeka ukrajujeme kúsky (z valčeka hrubého asi ako keď spojím palec s prostredníkom som odkrojila cca na hrúbku palca), ktoré rozvaľkáme na tenučkú placku veľkosti panvice a nasucho opekáme.

Pokusy s doma pečenými lokšami sme dlho odkladali hlavne kvôli otázke, na čom by sme ich mohli piecť. Kedysi sa iste piekli priamo na rozpálenej peci, v čase môjho detstva ich babička robila na kovovej kruhovej platni, čo sa dávala na plynový sporák, ale odkedy máme sklokeramickú varnú dosku, nevedela som si rady. Kdesi som čítala, že sa dajú piecť lokše aj na teflónovej panvici. S teflónom sa mi do toho moc nechcelo, ale máme doma dve "obyčajné" panvice - jedna je z "nerezu", druhá ťažká smaltovaná. Zvýšené okraje mi síce trochu zavadzali, ale Gaudi sa nesťažoval (pri sporáku som nechala jeho, ja som radšej vaľkala) a lokše sa nám piekli celkom dobre.
A hlavne výborne chutili! :)


No a ako zákusok sme si ešte spravili domáce šišky. Podľa toho istého receptu ako na fašiangy.

Všetkým vám želám radostnú a bohatú jeseň. A ak si budete chcieť vyskúšať lokše podľa môjho receptu, určite sa pochváľte, ako sa vám darilo. Samozrejme rada tiež odpoviem na akékoľvek nejasnosti, či iné otázky. 

Majte sa krásne a "dobrú chuť"!
Leti.

Stužkový náramok

Po dlhšom čase konečne zase jeden "tvorivý" príspevok. :)

V Paray le Monival sme často videli predávať stužku na ruku s nápisom. Bola to jednoduchá hodvábna stužka za 1€, z toho polovica mala ísť na nejaký "dobrý účel", ktorý sme najprv nevedeli preložiť. Nakoniec som podľahla a jeden taký náramok s citátom zo žalmu som si kúpila. Bolo tam čosi ako "Stvor vo mne srdce čisté, Pane, Bože môj". Ale číslo žalmu som si nezapamätala a ani sa mi ho doma nepodarilo nájsť. A prečo si súradnice jednoducho neprečítam z náramku? Nuž, už som ho stihla stratiť - ešte vo Francúzsku.

A tak sa mi usídlila v hlave myšlienka, ako by som si mohla niečo podobné vyrobiť sama. Prípadne aj pre iných, ako darček. Najskôr som koketovala s myšlienkou nápis vyšívať, ale... Nakoniec mi padol vhod tip od Domculienky - a tak, keď som sa "náhodou" ocitla na moje narodeniny v Lidli a na pečiatke, ktorú práve mali v ponuke som sa dočítala: "Na papier a textílie - odolné voči praniu a vyváraniu do 90°C", pečiatka sa hneď ocitla v nákupnom košíku. Kúpila som si ju "k narodeninám" ;-) aj keď som ešte poriadne nevedela, ako a či vôbec ju využijem.

Kúpu vhodnej stužky som ešte nejaký čas odkladala (ako všetko - je to naozaj nepraktická vlastnosť, to odkladanie). Až cez víkend na mňa odkiaľsi vykukol tento kúsok oranžovej z domácich zásob. Priam sa núkal na tvorbu, tak som sa pustila do toho.

Najskôr musím jednotlivé písmenká vložiť do drážok na pečiatke. Pečiatka je pôvodne určená na 4 riadky hustého textu, ale dajú sa do nej vložiť aj tri redšie riadky - ako som to urobila ja. Každý riadok som potom napečiatkovala na stužku osobitne (ďalšie dva riadky šli "len" na podložený papier).

Aby som trafila text tam kde ho chcem mať - na stužku, najprv som si opečiatkovala nápis na papier, pričom som si obkreslila obrysy pečiatky. Potom stačilo priložiť stužku na správne miesto (ako podklad som použila polystyrén a stužku som naň prišpendlila, aby sa mi nepohla zo správneho miesta), priložiť pečiatku podľa obrysu a zatlačiť.

Voila! - Hotovo. :) Text je napečiatkovaný, usušený, už len stužku uviazať na ruku.
A teraz mi môže každý deň pripomínať, aby som sa nezabúdala radovať a ďakovať.

Vďačný utorok - 1. lekcia: Všímať si maličkosti

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

 Toto je heslo mojich posledných dní. Učím sa. Učím sa vzdávať vďaky - za všetky malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať.

To bola prvá lekcia. Ako som ju zvládla? Posúďte sami.
(Podľa tipu Ann Voskampovej si píšem a počítam dary, ktoré každý deň dostávam. Ak by som zapísala každý deň len tri, do roka ich je tisíc. Mne to ide rýchlejšie, zdá sa mi, že dostávam tisíc darov každý deň. Ale nestihnem si všimnúť všetky. A už vôbec nie zapísať... Tak aspoň zopár každý deň)


Radosti pri varení (sobota):
179. Srdce v tekvici
180. Výhľad cez kuchynské okno - do záhrady, na najdrahšieho vonku, na zelenú krásu za oknom, vzduch a vtáky...
181. Tekvica v tvare škriatkovej čiapky - vylúdila úsmev na mojej tvári než som ju rozkrájala. Vďaka za úsmev. :)
182. Úroda rajčín
184. Oči, čo vidia, aj keď slzia a štípu...
185. Život, tlačiaci sa z cibule

179. Tekvicové srdce

182. Úroda rajčín

185. Život, tlačiaci sa z cibule

Keď som šla cibuli, túžiacej po živote, dopriať trochu vlhkej zeme, vzala som so sebou foťák... Všetkým krásam som nestihla priradiť číslo, tu sú aspoň (niektoré) obrázky:

Život tryskajúci zo smriečkov

Nádhera kvetov, aj keď je to "len" burina

Kolobeh prírody - kvet dáva pokrm hmyzu...

Milión krás v drobných kvietkoch

187. Kobylka, čo "čítala ingrediencie" na pudingu za oknom (asi olizovala zbytky pudingu, ale vyzeralo to celkom akoby čítala - nasmiali sme sa na nej spoločne... :)) 
188. Ovečka namaľovaná na balíku toaletného papiera - potešila, ako ma vie potešiť každá ovečka. 
189. Pomaľované nebo po západe slnka
196. Milióny hviezd na nebi. Tisíce malých zrkadielok, v ktorých sa odráža krása ich Stvoriteľa. 
197. Uvedomila som si, že všetko na tejto zemi sú zrkadielka. A každé z nich odráža Boha z inej strany. Je tak krásny, tak veľký, tak mocný, tak nežný... ako ktorékoľvek z jeho stvorení - a ešte nekonečne viac. :)

200. Ovečka "obhrýzajúca" krík
Videli sme ju cestou.

Tento svietnik sme si kúpili v Lurdoch - čakal len na nás -
do baníckeho prostradia sa vyslovene hodí. :)
Tuším som mu zabudla "priradiť číslo" ;-)

Prvú lekciu som snáď ako-tak zvládla. Načim pokročiť ďalej. "Radujte sa neustále. A pri  všetkom vzdávajte vďaky". Inšpirovaná knihou Tisíc darov, učím sa ďalej. Keď sa nedarí, keď ma premáha smútok, bolesť, alebo slabosť, nezdar, nechuť, či nepochopenie... Ako vtedy ďakovať? Za čo? Učím sa, hľadám... a nachádzam.

Asi som odhalila tajomstvo. Keď poďakujeme, veci sa menia. Aj tie zlé, alebo tie, ktoré sme pokladali za zlé sa menia. Vďačnosťou dávame všemohúcemu právo meniť veci na dobré. Veci, ktoré nás chceli roztrpčovať, nahnevať, znechutiť... Dovolíme im klíčiť a priniesť úrodu. Sama som prekvapená účinkom vďaky v mojom živote. Pokiaľ som ochotná ďakovať...

Len je zvláštne, ako ťažko sa vzdávam svojho "práva na hnev", svojho smútku, nervozity, nepokoja. Nechceme pustiť opraty z rúk. Kŕčovito zvieram v ruke to "jablko" z raja, o ktorom aj mne had nahovoril, že je niečím "viac", než mi chcel dopriať dobrý Boh. Prosím o dar vďačnosti. Vždy a vo všetkom. A s ňou ruka v ruke kráča radosť.
Vďaka za radosť. Vďaka za vďačnosť. :)

215. Astry - farebné hviezdičky na balkóne

Žltú "hviezdu" som dostala od najdrahšieho.
Celé leto mi takto krásne kvitne.

Prosím, podeľte sa aj vy o svoje radosti a dary. Nech sa navzájom povzbudíme, za čo všetko môžeme byť vďačné/vďační. Komentáre sú tú pre vás. :)

Nech sa vám - vlastne, nech sa nám spoločne darí nachádzať vždy niečo, za čo môžeme vzdávať vďaky. A radovať sa - neustále.
Pokojné noci a radostné dni vám želá
Leti.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Putovanie s Matkou

V týchto septembrových dňoch máme hneď niekoľko sviatkov našej Matky. Hneď v úvode sú pekne pokope jej narodeniny (8. 9.) aj meniny (12.9.). Tieto dátumy sú pre mňa obzvlášť dôležité, preto nás veľmi potešilo, že v Novej Bani, kde sme trávili víkend sa v nedeľu konala púť s Pannou Máriou do Kohútova.

Som veľmi vďačná za túto krásnu akciu, z ktorej sme načerpali skutočne veľa - povzbudenia, radosti a ... niečoho krásneho.

Oltárny obraz vo farskom kostole.

Púť sa konala pri príležitosti narodenia Panny Márie - patrónky farnosti. Veriaci sa zišli ráno vo farskom kostole. Po krátkej modlitbe sa vydala procesia aj so sochou Fatimskej Panny Márie cez mesto.

Spočiatku bol zástup tých, čo sa zapojili do procesie neveľký, početne takmer prevažovali miništranti (nebolo ich málo!). Ale ako sme prechádzali Novou Baňou, ľudia sa postupne pridávali a zástup sa predlžoval. Ďalší ľudia čakali priamo na mieste v Kohútove a ešte iní prichádzali počas modlitby ruženca. Takže počas svätej omše bolo celé veľké priestranstvo okolo kaplnky zaplnené "dietkami" našej milej oslávenkyne.

Aj pán farár so zaujatím počúva príhovor pozvaného kazateľa.

Mimochodom, počas príhovoru cez svätú omšu som konečne pochopila, čo znamená invokácia "Hviezda ranná". Kazateľovi tiež ďakujem za osvetlenie súvislosti okolo Panny Márie "Karmelskej".
Ďakujem. :)

Obraz vo vnútri kaplnky v Kohútove

Po svätej omši (v oznamoch sme sa ešte dozvedeli o pripravovanej obnove tohto areálu pri príležitosti 150. výročia) sme sa zase v procesii vybrali späť do farského kostola, kde sme túto púť zakončili krátkou adoráciou pri Sviatosti Oltárnej.
Pripadalo mi to symbolické. Matka nás vedie k Ježišovi. V živote, i na tejto ceste.

Šli sme aj okolo novo-upravenej banskej šachty

Informačná tabuľa píše o šachte Althandel, ktorej ústie sa nenašlo.
Toto (vraj) bola šachta "Tág".

Spoza jedného z plotov nás pozorovali aj takíto diváci.
Samozrejme aj my sme si obzreli ich. ;-)

Už sme zase späť vo farskom kostole

Adorácia pred Sviatosťou

Naša Matka

Cestou som dostala zase veľa pozorností od "Otecka". Medzi nimi jedno obzvlášť pekné stretnutie. Prihovorila sa mi dovtedy neznáma osôbka - jedna z mamín na MojaKomunita.sk. Teším sa, že sme sa spoznali. Vďaka! :)

Náhodné foto - láska z tekvice

Včera pri varení sa na mňa usmialo srdce. Iste mi chcel "Niekto" pošepkať že ma má rád. :)

Ďakujem!

Nová rubrika - Vďačný utorok

Už od mladosti cítim ako svoje "povolanie" prežívať a šíriť radosť okolo seba. V rokoch dospievania som si dokonca dala "životné" motto - Rozdávať Radosť.

Dá sa povedať, že už od malička som si všímala maličkosti. Mala som radšej drobné, malé, slabé... Obdivovala som lienku, púpavu, žubrienky... viac, než napr. leva, orchideu, či žraloka.

Ako som rástla, začala som chápať, že za všetky krásne a dobré veci treba ďakovať. Aj keď sú to (zdanlivo) maličkosti. Vnímala som ich ako pozornosti od Niekoho, kto ma má rád. A aby som nezabúdala na všetky tie radosti, ktoré prežívam, hľadala som rôzne spôsoby, ako si ich zaznamenávať.

Najskôr to bola truhlička radostí. Vždy keď som prežila niečo pekné (no vždy - keď som nezabudla), zapísala som si to, čo som zažila na papierik a vhodila do vyrezávanej krabičky. Možno tam tie lístky ešte niekde mám... :)

Neskôr som si založila zošitok, ktorý som nosila stále so sebou. A každý večer som si poctivo sadla a zapísala aspoň jednu, alebo dve veci, za ktoré Bohu v ten deň ďakujem.
Pamätám si na posledný zápis (v týchto dňoch je tomu 15 rokov - jej, už toľko?). Bolo to o kráse slovenských hôr (boli sme vo Vysokých Tatrách, a na chvíľu som obdivovala Belianske Tatry - zas celkom iné, ako Tatry, či Západné Tatry - Roháče). A tiež o kráse ľudského ducha (bolo to v deň keď som sa dozvedela o úmrtí matky Terezy). Spomínala som na jej návštevu Slovenska, na to, ako si na letisku pozreli do očí s mojou mamou, kým ja som bola so školou kdesi na "terénoch" a o návšteve matky Terezy v Bratislave som sa dozvedela z novín...

Potom som z istých dôvodov písať prestala. No to neznamená, že by som prestala byť vďačná. Aspoň nie vedome. Ale zdá sa, že keď človek prestane pomenovávať veci, akoby si ich prestal uvedomovať, už si ich tak pozorne nevšíma, neutvárajú tak významne jeho vnútro... Naopak, utvára nás to, o čom hovoríme, nad čím sa rozčuľujeme, čo kritizujeme... a tak sa vnútri usádza duch kritický, alebo naopak ľahostajný...

Uvedomila som si to pred pár rokmi. A tak som sa znovu snažila uvedomovať si pekné veci. Ukladať si ich do pamäte a hovoriť o nich. Píšem o tom v tomto príspevku.

V poslednom čase sa čoraz častejšie šíria internetom myšlienky na vďačnosť za malé veci, všímanie si maličkostí, alebo povedzme "odkazov od Otecka," ako rada hovorí česká spisovateľka Hana Pinknerová.

Neskôr som pri náhodnom surfovaní našla webovú stránku (blog?) Anny Voskampovej A Holy Axperience. Aj keď po anglicky takmer neviem, s kostrbatým prekladom od Googlu som pochopila myšlienku vďačnosti za každodenné dary od nášho dobrého Ocka. Pokúsila som sa zaviesť zbieranie prejavov lásky aj v našej rodine - aspoň  týždeň, ako aktivitu pri sviatku sv. Valentína.

Myšlienka "vyhľadávania odkazov lásky" - milých a pekných vecí, ktoré každý deň stretávam - mi už ostala v hlave. A v duši. Preto ma veľmi potešilo, keď som videla, že sa kniha Ann Voskampovej Tisíc darov pripravuje aj pre slovenského čitateľa. Hneď som si ju objednala. Teda nie pre seba, bol to darček, ale aj tak už čítam. Konečne sa dozvedám súvislosti. A veru je toho ešte veľa, čo som nevedela.

Nie som zatiaľ ani v polovičke, ale už som si založila zošit a začala som si zapisovať. Zdá sa, že do tisíc napočítam čoskoro (no, pár mesiacov to asi potrvá), ale naozaj ma teší nachádzať každý deň množstvo vecí, za ktoré môžem byť vďačná.

Táto misa plodov z dedkovej záhrady ešte nemá číslo.
Odfotila som ju skôr, ako som začala dary číslovať.

Zistila som, že vďačnosť mení človeka.  Začínam sa viac usmievať, aj na veci, ktoré ma predtým rozčuľovali. Mám radosť keď "musím" urobiť to, či tamto. Usmievam sa pri práci aj pri pohľade na strúhaný syr (no, ten syr mi pripomína jednu epizódku z knihy - vyčarila mi úsmev vtedy keď som ju čítala, a vyčarí ho vždy, keď vidím strúhaný syr ;) ).

171. Rozkvitnutý babičkin oleander

172. Pažítka v kvetináči

Takže stretneme sa v utorok. Podelím sa s vami o niektoré dary tohto týždňa a pripíšem niečo - možno o knihe Tisíc darov. Alebo o niečom, čo som v tomto týždni zažila.

Pridáte sa? Komentáre sú tu pre vás.

Letitia.

Svetová "párty" tisícich darov je na stránke Ann Voskamp