Radostný deň vám všetkým želám!
Dnes rozmýšľam nad tým, prečo sa mi v poslednom čase nedarí na blogu obnoviť moje "
Vďačné chvíľky", ktoré tu svojho času bývali pravidelne každý týždeň. Keď si spätne čítam tie staré príspevky, vidím v nich myšlienky, ktoré mi ešte stále majú čo povedať. Som si istá, že pokračovanie v tradícii vďačných blogov by mi aj teraz dalo veľa.
Koľkokrát som sa už rozhodla vrátiť k pravidelnému písaniu o daroch, ktorými ma Nebeský Ocko každý deň obdarúva! Obzvlášť v minulom roku, ktorý mi pripadal tak náročný. Ale pravidelné vďačné príspevky sa na blogu neobjavujú. A čo je horšie, zbierka vďačností pokrivkáva aj v mojom modlitebnom denníku. "Prečo?" pýtala som sa. Veď viem, že je to dobré, prinášalo to dobré plody, a dokonca mi to pripadalo tak ľahké, priam samozrejmé. Prečo sa mi teraz nedarí?
"A prečo to vlastne chceš robiť?" dostala som v mysli protiotázku. A vzápätí aj upozornenie: "Nemôžeš vstúpiť dvakrát do tej istej rieky."
Naozaj sa pokúšam vstúpiť do tej istej rieky? Veď viem, že voda už bude iná, tá minuloročná už dávno odtiekla... A vtedy sa mi v hlave objavil ďalší obraz. Obraz "
rieky vytekajúcej z pravej strany chrámu".
"... odmeral tisíc lakťov a previedol ma cez vodu; voda bola po členky.
Opäť odmeral tisíc a previedol ma cez vodu; voda siahala po kolená.
Zasa odmeral tisíc a previedol ma, voda bola po pás.
Potom odmeral tisíc: rieka, cez ktorú som nemohol prejsť, lebo voda vzrástla, že bolo treba po nej plávať. Bola to rieka, ktorá sa neprebrodí." (Ez 47,1-9.12)
Stalo sa mi azda niečo podobné? Keď som s tradíciou vďaky začínala, "voda mi bola po členky" - bolo to ľahké, vyzobkávala som si malé radosti a tešila sa z nich. Neskôr som nachádzala radosť aj v náročnejších situáciách ("voda po kolená" - napr.
link,
link) a učila som sa spracovať aj ťažké témy vďakyvzdania ("Voda po pás" - napr.
link,
link). Až prišiel čas, keď sa rieka nedá prebrodiť, treba v nej plávať? Strácala som pevnú zem pod nohami a preto som sa vrátila na breh?
Neviem. Skôr som mala pocit, že už sa mi vďačnosť stala zvykom. Až priveľmi "obyčajným". Ako košeľa, ktorú si po dlhom nosení na sebe ani neuvedomujem. Na ktorú som si tak zvykla, že už ani neviem, či je ešte dosť čistá a vhodná na nosenie. Vlastne na ňu vôbec nemyslím... Zaujímavé, že som podobné myšlienky zapísala už v novembri 2012 (
link).
Vnímala som, že sa potrebujem niekam posunúť. Ale kam? možno som naozaj strácala pevnú zem pod nohami. Nevedela som, kam ma prúd vďačnosti ďalej ponesie. A možno som sa bála "položiť na hladinu". Teraz to vidím ako chybu. A tak si dávam nové rozhodnutie. Naozaj poctivo a pravidelne sadať k počítaču, aby som spracovala týždeň, ktorý práve ubehol. Prejsť svoj "denník vďačnosti" a vzdávať vďaky za to, čo bolo v tom týždni darom. Čokoľvek to bude. Pretože verím, že všetky dary od Pána sú dobré.
Tak poďme začať napríklad od Nového roka - prvým týždňom roku 2021:
 |
V roku 2021 želám nám všetkým radosť, pokoj, vieru, nádej,
plnosť lásky, šťastie...
vždy dôvod na vďačnosť, a dobrú chuť k jedlu. |
1. január:
# Prechádzka v hmle
# Relax na chalupe
# Stolné hry s rodinou
# Čečina v truhlíkoch
# Čítanie (Skrytý význam Vianoc od T. Kellera)
Som vďačná, že môžem tráviť čas s rodinou. Som vďačná za chvíle oddychu. Za slobodné prechádzky krajinou (zelenou, hnedou, či zasneženou, alebo skrytou v hmle. Všetky tieto možnosti sa striedali). Som vďačná za kúsok krásy a tvorivej aktivity - aj keď len malej, ako aranžovanie čečiny do truhlíkov v oknách...
A zo srdca ďakujem Pánu, že sme smeli byť tak dlhý čas v lone prírody, mimo veľkomesta, kde by prísny lockdown bol o niečo ťažšie znesiteľný. Že sme si ešte mohli dopriať pár dní prírody, voľnosti, vzduchu a priestoru, slobody. Voľný nádych, pohľad do krajiny, pohyb kam nás oči viedli.
 |
| Prechádzka v hmle |
