utorok 25. februára 2014

Vďačné chvíľky: Komu darovať úsmev?

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)


Spomínate si ešte na minulý Vďačný utorok? Ako som sa rozhodla ďakovať aj za našich (niekedy nemilých) politikov.  Ako sa učím usmievať pri pohľade na obrázky ktoré ma predtým iritovali. Pohľad do arogantnej tváre - a ja cítim namiesto hnevu a znechutenia skôr ľútosť, lásku, dokonca priateľstvo.
Je to zvláštne, ako som sa zmenila. Aj keď je pravda, že za ten týždeň som nemala veľa príležitostí trénovať tento svoj nový pohľad.

Ale je oslobodzujúci.

A dostávam sa ešte o čosi ďalej. Alebo skôr - bližšie.

Vyrozprávam vám teraz jeden príbeh - maličkú epizódku o tom, ako som vo svojom srdci odhalila klietku, v ktorej už dlho väzním slobodnú radosť. Akoby som sa ju bála vypustiť.

Šla som v ten deň po chodníku a oproti mne jedna osoba, ktorá nám hodne ublížila. Zároveň sa ona vždy tvári, akoby sme ublížili my jej. Asi to tak vníma, ktovie? Vždy sa na nás zo všetkých síl mračí...

Mala som predtým dobrú náladu, radosť a lásku v srdci, na tvári radostný úsmev. 

A vtedy som ju zbadala. Zamračený pohľad, z očí srší hnev. Rozum sa už pripravoval vydať povel k povinnému zamračeniu... keď sa duša spýtala: "A prečo vlastne? Prečo sa mám mračiť? Má byť moja radosť závislá na hneve iných ľudí? Nemohla by som si svoju radosť - a áno, aj lásku k všetkým ľuďom, aj k tejto osobe - ponechať? Čo získam, keď sa podriadim - očakávaniu? A čo stratím? Stojí to vôbec za to?"

A rozum musel priznať, že na tieto otázky nepozná odpoveď. A tak tentoraz ostal rozkaz na "zamračenie sa" niekde na polceste. Na tvári som si ponechala úsmev, v srdci slobodu a v mysli zaujímavú tému na premýšľanie.


Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť nepriateľa. 
Tak znel starozákonný príkaz.

Dlho som aj ja bola v zajatí tejto myšlienky. Veď už od malička som počula od ľudí, ktorých som mala rada (napríklad od kamarátky), "tento mi ublížil, je zlý" a povinne som sa na "neho" musela mračiť. Nedajbože sa priateľsky usmiať. To by som kamarátku zradila. Už by som nemohla byť jej verná kamarátka, keď som dobrá na jej nepriateľa...

A tak som niekedy žila v dvojkoľajných pocitoch. Niečo vo mne túžilo byť priateľské ku každému. Neviem, čo to je, možno nejaká milosť, možno gény, ale niekde veľmi hlboko na dne srdca si nosím túžbu usmievať sa a prejavovať láskavú pozornosť naozaj každému.

A možno to tak má každý. Len mnohí sme si túto odvekú ľudskú túžbu zamurovali niekam hlboko pod vrstvy problémov, bolestí, zvykov, vplyvu iných ľudí, možno hriechu, či rozhodnutí, túžob... a neviem čoho všetkého. Možno sme boli stvorení práve s touto túžbou milovať každého (ľudského) tvora. Ale  dovolili sme (alebo tí, čo na nás mali od malička vplyv dovolili) aby táto prapôvodná túžba ostala skrytá na dne duše. 

Vlastne som na onú túžbu už takmer zabudla. Aj u mňa ostala pochovaná pod nánosom všeličoho možného.

Pretože dlhé roky som sa poslušne mračila na tých, na ktorých sa mračili moji milovaní. Učila som sa posudzovať, aj keď mi to nikdy dosť dobre nešlo. A ak som si nebola istá, preventívne som si priateľský ("vstřícný") úsmev k onomu človeku zakázala. Čo ak ho nie je hoden? Čo ak svojou priateľskosťou k nemu urazím / zradím svojich priateľov?

Pripadá mi zvláštne, ako dlho som žila v zajatí tohto ... strachu. Áno, bol to strach. A vlastne celkom nelogický. Ani neviem, kde sa v nás podobné strachy berú.

Naučila som sa, že hodnotiť ľudí je celkom prirodzené.

Prečo?

Neviem.

Dokonca som veľmi dlhý čas nevedela pochopiť, čo znamená "Nesúďte", "Neodsudzujte", "Milujte svojich nepriateľov". Rady, ktoré nám tak dôrazne kladie na srdce náš Spasiteľ.

Zdalo sa mi, že sa to hádam ani nedá - neposudzovať. Predsa vždy si o človeku niečo myslím. O jeho konaní a jeho úmysloch. Musím sa učiť predvídať a chrániť pred konaním zlých ľudí. Musím sa poučiť z chýb iných. A je predsa prejavom lásky odhaliť chyby iných a upozorniť na ne... pre dosiahnutie dobra.

A pri tom som si vôbec neuvedomovala, v akom zajatí tie dlhé roky žijem.

Ani som nevedela, ako splašene v tej klietke lieta vtáčik mojej duše a ako veľmi túži vyletieť von na slnko.


Až vďaka ceste vďačnosti som došla až sem. Odrazu som tú klietku vo svojom vnútri uvidela.

A otvorila dvierka. 

Aspoň myslím. 

Nech vtáčik môže slobodne vyletieť. 

Možno sa ešte bude báť, bude neisto hľadieť z dvierok klietky, ktorá mu tak dlho bola domovom... Ale verím, že nájde odvahu. A slobodu. Teším sa na to. 

Predtým sa mi zdalo ťažké nehnevať sa na tých, čo mi ublížili. Alebo presnejšie na tých, o ktorých si myslím, že mi "ublížili". Ale v tejto chvíli poznávam, že v skutočnosti je asi oveľa ťažšie, bolestnejšie a pôsobí mi väčšie utrpenie pokúšať sa o rozlišovanie medzi dobrými a zlými (ľuďmi, nie skutkami!) a úzkostlivá snaha správať sa (tváriť sa) správne.

Neviem, kam táto cesta povedie. Neviem, čo sa stane v najbližších dňoch, po tom, ako som si tieto myšlienky uvedomila.

Neviem, či dokážem žiť podľa presvedčenia, ku ktorému som práve prišla.

Ale zdá sa mi úplne prirodzené, a dokonca ľahké - milovať všetkých ľudí bez rozdielu!

Zdá sa mi prirodzené a ľahké usmievať sa aj na tých, ktorí mi ublížili alebo sa na mňa hnevajú.

Ja sa predsa nemusím báť, že ich svojim úsmevom urazím (áno, aj také myšlienky ma často zväzovali - myslela som si, že sa nesmiem usmiať na "bývalú priateľku", ktorá sa na mňa hnevá, pretože by som ju tým urazila).

Viackrát som sa stretla na internete s výrokom - "Usmievaj sa.  Síce sa tým tvoja situácia nezlepší, ale naštveš toľko ľudí, že to stojí za to." Nikdy som nechápala, prečo by som sa mala snažiť ľudí naštvať (svojím úsmevom). Ale niekedy som sa aj práve preto neusmievala - nechcela som provokovať.

A teraz konečne začínam tušiť, že môžem.

Láska smie provokovať.

A zároveň je (môže byť?) veľkým darom. Láska je vždy darom. A je vlastne jedno, komu ju dávam.

Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: "Pokoj tomuto domu!" Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.  [Lk 10,5-6]

Tak nejako.
Nemusím sa báť. Môžem želať pokoj, radosť, lásku, môžem ju vyžarovať - na dobrých aj na zlých.

Veď kto som ja, aby som súdila? Ja som povolaná len milovať.
Dobrých aj "zlých". Nikto nie je tak zlý, aby sa nemohol zmeniť, pokiaľ žije na tejto zemi. Ako povedal jeden františkán: "Kým žijeme na zemi, ešte nad nami Boh nezlomil palicu." Ak by bol človek neschopný obrátenia k Bohu, už by nebol dôvod, aby ešte žil na zemi. Kým žijeme, máme možnosť vrátiť sa k Láske, nech by bol náš život akýkoľvek!

A tak som sa rozhodla. Nechám to na Boha. A ja budem dávať len lásku, len dobro, len úsmev. :) Aj na tých, ktorí komusi (mne? niekomu z rodiny? priateľom?...) ublížili.  Ak budú hodni (schopní prijať) môjho úsmevu, ostane v ich srdci. Ak (ešte) nie, vráti sa ku mne.

Hádam. Verím tomu. Skúsim to. Potom vám poviem, ako sa mi darilo.


Z mojich viac ako tisíc darov:

# Som vďačná za čiapku, ktorú som si konečne doplietla. Bielu. Vďaka za ňu. 
# Som vďačná za bielu penu v práčke. Za práčku, ktorá ešte stále (už 40? rokov) funguje. Zdá sa, že začína dosluhovať, tak pociťujem ešte intenzívnejšiu vďaku za každý cyklus, ktorý ešte operie. Vďaka!
# Som vďačná aj za párik hrdličiek, čo nám chodí na balkón. Sýkorky a vrabce som už spomínala, holuby na balkóne nemusím (a ani nemám, vďaka!). Ale hrdlička - vlani chodila len jedna, teraz som ju videla na balkóne aj s partnerom (partnerkou? neviem rozlíšiť pohlavie u hrdličiek).  Starali sa o seba navzájom, celkom ako sa to hovorí - ako párik hrdličiek. :)

# Som vďačná za púpavu! V poslednom čase som (zase) rozmýšľala nad cieľom svojho snaženia. Čo vlastne chcem, čo mám v živote dosiahnuť, o čo sa snažiť, kam smerovať... A prišla mi na myseľ púpava. Jej úlohou nie je snažiť sa byť ružou. Alebo aspoň slnečnicou. Púpava je púpava. A ja som ja. :)

# V sobotu ma prekvapila prázdna umývačka. Šla som ju vybrať a bola už prázdna. Niekto ma predbehol. Dobre mi to padlo. Vďaka. 
# Som vďačná za novú knihu od J. Powela, Jak funguje hudba. Vskutku zaujímavá knižka. 
# Som vďačná za spoločné chvíle pri stolovej hre s celou rodinou. Som šťastná, keď sme všetci spolu a spolu sa zabávame. 
# Som vďačná aj za úsmev, ktorý smiem darovať doslova každému... Vďaka. 


Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk


A vy? Za čo ste tento týždeň vďační?

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď vo svojom srdci pestujeme vďačnosť.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

streda 19. februára 2014

Jabĺčko pre vtáčiky

Už sme si zvykli kŕmiť v zime vtáčiky. Vrabcom proso a zbytky po andulkách, sýkorkám zrnká slnečnice... a keďže sa občas objaví aj čierny drozd, ponúkla som mu jabĺčko. Tentoraz na jednoduchom podstavci skrútenom z drôtu.


utorok 18. februára 2014

Vďačná chvíľka: Vďaka za tých, ktorých nemusím.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)


Ako som minule písala, tak som sa usilovala tento týždeň žiť.

Viac si všímať všetko dobré, aj to, čo sa na prvý pohľad zdá byť nie celkom dobrým a viac za všetko, čo ma postretne, ďakovať. A teraz znovu prichádzam, aby som sa s vami podelila o niektoré veci, ktoré som si všimla.

Hneď začiatkom týždňa som narazila na internetový odkaz, ktorý ma zaujal. (http://modlitby.sk/ku-modlitbe/modlitby-za-vladu/) Hovorí sa tam o modlitbe za politikov. A nie len to. Hovorí sa tam, že by sme mali byť za našich politikov vďační. Najskôr ma to prekvapilo. Potom usvedčilo. Veru, aj moja modlitba za vládu často vyzerá tak, že repcem "Bože, prečo máme takých a onakých, prečo robia, rozhodujú, hovoria... tak a tak.. zmeň to konečne..."

Ale určite existuje aj niečo, za čo môžeme byť vďační. Určite aspoň za tie veci, ktoré opisuje autor článku - žijeme v mieri, máme relatívny dostatok všetkého, čo potrebujeme, môžeme (zatiaľ) slobodne žiť svoju vieru, nikto nás netrestá za to, čím sme. Môžeme byť vďační.

A ak mám byť verná odkazu, ktorý sa tu snažím prezentovať - že Boh je prítomný v KAŽDEJ situácii - že On má VŠETKO pod kontrolou - že On dáva vždy a za každých okolností dobré dary... Potom musím nachádzať radosť a vďačnosť aj v oblasti, ktorá mi doteraz prinášala len znechutenie.

Ostala som až prekvapená, že som si to doteraz neuvedomila.


Druhá podobná myšlienka prišla z inej strany. Už si ani nepamätám odkiaľ, ale súvisí to s Ježišovým odporúčaním: "Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!" (Lk 6, 28). Aj svätý Pavol túto myšlienku opakuje svojim poslucháčom: "Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!" (Rim 12, 14). Takisto Peter: "Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania." (1 Pt 3, 9).

A znova som si uvedomila. Tak veľmi sa snažím byť vďačná v každej situácii. Vždy si uvedomiť, že Pán je tu aj v tom, čo sa mi nepáči a od Neho môžem stále očakávať dobré dary. Zvláštne, že som si doteraz nikdy nespomenula ďakovať aj za našich politikov. Aj za tých, ktorých nemusím. Rozhodla som sa to tento týždeň zmeniť.

Na svojich pravidelných cestách vždy chodím okolo bilbordov. Teraz pred prezidentskými voľbami  sa mi často vnucujú tváre tých, ktorých "nemusím". Vždy som sa snažila rýchlo pozrieť inam, no aj tak ostala horká stopa v mojej mysli a v mojej nálade. Ale teraz to skúšam zmeniť. Pri pohľade do tej tváre si hovorím: "Ďakujem. Ďakujem za tohto človeka. Viem, že si ho stvoril /povolal na tento svet/ z lásky. S úmyslom dať to najlepšie. Ty ho miluješ. Aj ja ho chcem milovať. Prosím o požehnanie pre tohto človeka. Nie aby sa zmenil ako ja chcem, ale ako Ty chceš. Aby našiel lásku, pokoj, radosť, pravdu... Aby našiel Život. Aby našiel Teba, ktorý jediný si skutočnou radosťou, pokojom, Láskou."

Už sa nechcem hnevať. Skôr mi je týchto ľudí ľúto. Pretože zlé veci robia len nešťastní ľudia. Tí, ktorí nepoznajú radosť, pravdu, slobodu, lásku. Preto ju hľadajú v moci, bohatstve, užívaní si aj nie dobrých vecí. A tak, už sa nemodlím, aby boli títo ľudia "vymazaní z môjho sveta". Ale aby (tiež?) našli šťastie.

A začínam sa usmievať. Nastala zmena. Už sa neodvraciam s odporom, ale usmievam sa a viem, že milujem. Učím sa láske. Láske ku každému Božiemu dieťaťu - aj tomu, ktoré mi nebolo sympatické.

Pochopila som, že som povolaná milovať. Som tu, na tejto zemi, aby som milovala. A aby som milovala (aj) tých, ktorí prirodzene cit lásky nevzbudzujú. 

Aj Ježiš nám hovorí: "Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú." (Lk 6, 32)

A tak sa učím milovať. A ďakovať. Aj za tých, ktorí podľa mňa nerobia dobre.



Z mojich darov:

# Som vďačná za "kúzlo úsmev". Rozhodnutie, každé ráno začínať deň s úsmevom. Niekedy som až prekvapená, ako málo stačí. Pohnúť mimickými svalmi a nálada sa mení - deň je hneď krajší. Vďaka za to.

# Som vďačná za príjemný večer v pizerii s rodinou. Oslavovali sme. Vďaka za dobrú náladu, za rozhovor, za radosť z darčeka, za spoločnú hru (testovanie darčeka), za radosť, za spoločenstvo, za rodinu. Ďakujem aj za večerné "klábosenie" v posteli, keď som potom ukladala syna na spánok.

# Som vďačná aj za výrobu darčeka. Za nápad. Za materiál. Za trpezlivosť pri práci a za to, ako sa nakoniec podaril. Ďakujem za radosť z výsledku aj za nápad s balením... A ďakujem za radosť, ktorú som ním mohla urobiť.

# Som vďačná za chvíle na chalupe. Za to prírodné prostredie. Za pokoj. Za teplo sálajúce z krbu. Za rodinnú atmosféru. Som vďačná za chvíle strávené s rodinou pri hre. Aj za radosť z víťazstva (tentoraz synovu). Ďakujem za dlhý večerný rozhovor o zaujímavých veciach. (Rozprávali sme sa takmer tri hodiny - som vďačná za chvíle blízkosti so synom.)

# Som vďačná za chvíle pri spoločnej práci. Tentoraz na rozširovaní hracieho plánu z hama-korálok. A tiež za spoluprácu pri ukladaní chalúpky na spánok (odstaviť vodu a pod). Už sa zdalo, že vznikne konflikt a nafučanosť na všetkých stranách, ale príklad z prostredia Star-treku to zmenil na hru.

# Som vďačná za prechádzku za manželom do práce. Nechcelo sa mi a mala som iné plány, ale chcela som ho potešiť. A vykľulo sa z toho veľmi pekné neskoré poobedie. Vďaka za všetko.

# Som vďačná aj za ľudí, ktorých som videla pripravovať výdajné miesto pre bezdomovcov. Tí sa už stavali do radu na teplú polievku. A určite aj na teplé láskavé slovo. Vďaka za ľudí ochotných pomáhať a slúžiť!

Môj ružový hyacint, ktorý mi už vyše týždňa takto krásne kvitne.
Vďaka zaň, aj za toho, ktorý mi ho z lásky priniesol. :)

A za čo ste vďační vy? Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Darček - pre fanúšika Minecraftu

.

Synak mal v týchto dňoch narodeniny. Chcelo to ako darček niečo špeciálne. Niečo... čo zaujme.

Syn má rád počítačovú hru Minecraft. Našiel si ju a kúpil celkom sám, ešte keď tvorcovia dávali výhodnú cenu za beta-verziu. Odvtedy sa už pri tejto hre veľa naučil. Napríklad o elektrotechnike, programovaní, tvorbe rôznych mechanizmov, ale tiež o stratégii, hľadaní riešenia (nielen technických) problémov, alebo napr. o genetike.

Celá hra je prudko hranatá. Všetko je tu postavené z kociek, dokonca aj slnko na oblohe je hranaté. Grafika sa nehrá na "dokonalosť", ale naopak všetky objekty sú tvorené pixelami (malými štvorčekmi) rôznych odtieňov. Aj ja som sa tentoraz inšpirovala nápadom na hru "tic-tac-toe" (niečo na spôsob piškvoriek na ploche 3x3 políčka) v štýle Minecraft.

Tvorila som z hama korálkov, ktoré je treba uložiť na špeciálnu podložku a potom zažehliť. Zabávala som sa s tým zopár hodín, kým som všetky koráliky uložila na miesto. Ale myslím, že výsledok stál za to. A hlavne oslávenec moju námahu ocenil. Zábavou s piškvorkami sme už strávili niekoľko večerov. Ani som netušila, koľko možností (a stratégií) táto hra aj na tak malej ploche ponúka.

Hotovo. Ešte rýchlo zabaliť, večer oslavujeme!

Plocha maximálne jednoduchá - v štýle Minecraft.

Hracie kamene inšpirované postavičkou Stevea (postavička v hre)...

... Creepera (zelený tvor, čo príde k vám, zasyčí a vybuchne)...

... a kockou dynamitu (TNT).



 

Zvyknutým na klasické piškvorky nám po nejakom čase začali chýbať políčka. A tak sme sa so synom rozhodli hraciu plochu trochu zväčšiť. V nedeľu doobeda sme na tom začali pracovať a asi polovičku máme už hotovú. Páčilo sa mi zaujatie a trpezlivosť s akou syn ukladal korálku ku korálke. Užili sme si aj tento čas - pri spoločnom tvorení. Až budeme s prácou hotoví, zase vám ukážem.

Skúsila som nový spôsob balenia - zahnuté konce papiera zviazať.

Myslím, že sa mi tento spôsob zapáčil.

Jeden malý darček (k vyročiu) aj pre najdrahšieho.



Radostné (tvorivé) dni želám aj vám. A veľa rodinnej pohody. 
Letitia. 

streda 12. februára 2014

Vďačný utorok: Zíde z očí, zíde z mysle.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)


Už som sa dlho neozvala. Nepísala som o téme vďačnosti. Dokonca som si ani nezapisovala všetky tie úžasné veci, ktoré každý deň dostávam. Občas som v príjemnej chvíľke zdvihla svoj (duchovný) zrak k nebu a zašpekala "ďakujem". No častejšie boli chvíle menej príjemné, kedy som zo seba onú vďačnosť "vytlačiť" nevládala.

A to je práve dôvod, prečo sa vraciam. Ako sa hovorí - Zíde z očí, zíde z mysle.

Mne až pričasto schádzala z mysle moja vďačnosť. Objavovala sa, len keď som "mala chuť" ďakovať. A to je málo. Práve v časoch skúšky ma môže postoj vďačnosti vytrhnúť z trápenia. Vtedy, keď sa vďačnosť krčí kdesi na dne duše pod emóciami ako nespokojnosť, strach, frustrácia, hnev, či rezignácia, bezradnosť, smútok...

"Ťuk-ťuk!" klopala tíško aj na moje dvere. Konečne som ju začula a som späť. Teória je jedna vec. Teóriu mám zvládnutú, ako rada hovorievam. Ale ak sa niečomu venujem pravidelne, stane sa to mojou druhou prirodzenosťou. Chcem sa konečne dostať do štádia, keď budem prežívať vďačnosť takmer automaticky. Len takmer, pretože to rozhodnutie vždy bude trochu ťažké (zvlášť v nepríjemných situáciách). Vždy bude vo mne zápasiť vďačnosť s reptaním. A kto z nich zvíťazí? Asi je to ako v tom indiánskom príbehu. Zvíťazí ten "vlk", ktorého budem kŕmiť.

Rozhodla som sa.

Chcem kŕmiť svoju vďačnosť.

A tento blog - tieto naše pravidelné články o ďakovaní mi budú pomáhať. Aby som (možno tak trochu aj kvôli vám) nezabúdala. Alebo si nepovedala, že "len dnes", "len tentokrát" si "oddýchnem" a zabudnem... a budem robiť to, k čomu ma láka moja ľudská prirodzenosť - reptať, posudzovať, sťažovať sa...

Chcem.

Chcem sa vrátiť.

Vrátiť sa k pravidelnému ďakovaniu.

Ku každodennému vedomiu, že mám byť za čo vďačná. A nielen tak všeobecne - že mám byť za čo. Ale chcem každý deň rozbaľovať tie darčeky, čo mi prozreteľnosť posiela. Nie len tie príjemné, ale všetky - všetky dobré dary nech sú rozpoznané a prijaté s vďakou a radosťou. 


 Pri akejsi príležitosti pápež František povedal, že kresťan by nikdy nemal byť smutný. Veru, nemal by. A ja som sa v poslednom čase tak často nechala pohltiť pocitom znechutenia, či až rezignovanosti. Pri pohľade na niektoré správy sa azda netreba čudovať. Ale pápež hovorí (parafrázujem): Keď vidíme všetky tie zlé veci, nesmieme sa nechať znechutiť, akoby knieža tohto sveta malo posledné slovo. Nie! My veríme, že sme v rukách Božích. My máme nádej! Musíme mať radosť - Každý, kto verí ... má dôvod na radosť. Pretože "On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti." (Kol 2, 10) Môžeme veriť, že sme v Jeho rukách. A v Jeho rukách sme v bezpečí. V Jeho rukách neexistujú zlé konce... len zlé rozhodnutia - rozhodnutie človeka.

Je v mojej moci rozhodnúť sa pre radosť. Pre vďačnosť. Rozhodnúť sa vidieť to dobré - čo v nás je - a čo v nás ešte len začína klíčiť - čo možno ešte nevidieť, ale môžem z celého srdca veriť, že to tam je! Že sme Jeho milované deti! Ja, ty, on, ona... každý jeden človek, ktorého poznám...

Chcem žiť v nádeji.

A v radosti.

a    V Ď A Č N O S T I

Ako tie poľné vrabce, čo ma obveseľovali svojim bujarým čvirikaním.




Z mojich tisíc darov: 

Po väčšej prestávke píšem tak námatkovo. Dary, ktoré mi vyvstávajú v mysli.

# Som vďačná za okuliare. Za pomoc, ktorú poskytujú môjmu zraku, a asi aj za zmätky, ktoré spôsobuje fakt, že ich už potrebujem. Dokonca aj za to, že, zdá sa, nevidím ani cez ne tak, ako by som si predstavovala. Aby som mohla chápať aj iných, s ich problémami, nedokonalosťami, neschopnosťami.

# Som vďačná za moje zuby. Za to, ako mi slúžia. Ale aj za nutnosť nechať si občas opraviť kaz. Vďaka za možnosť, zájsť k zubárke. Za jej odbornosť, schopnosť pomôcť, vďaka za pomoc.

# Ďakujem za všetky moje priateľky (a priateľov), aj internetové. Ďakujem za tých (tie), ktorí majú rôzne trápenia. Som vďačná za to bratské / sesterské puto. Že si môžeme navzájom pomáhať (keď sa aj nestretneme priamo), aspoň slovom, modlitbou. Vďaka za Božiu lásku k nim.

# Ďakujem za stretnutie On je živý v Nitre.

# Som vďačná za to množstvo ľudí, ktorí tam prišli. Za tú atmosféru modlitby, spoločenstva, za možnosť adorovať pri Sviatosti Oltárnej. Ďakujem za piesne, radosť i hĺbku hudby. Ďakujem za milosti prichádzajúce skrze sv. omše. Za adoráciu pri vystavenej Sviatosti. Za blízkosť Spasiteľa. Ďakujem za miesto na pódiu, z ktorého som videla hostiu priamo, nie len zboku ako obvykle. Vďaka za silu Jeho lásky. Za objatie, za dotyk ku každému srdcu. Ako prechádzal kňaz s hostiou pomedzi ľudí, vedela som, že Ježišova Láska sa dotýka každého. Aj ľudí, ktorých sme tam priniesli vo svojom srdci. Aj ľudí, ktorých my milujeme... Vďaka za to.

# Som vďačná za možnosť komunikovať cez internet. Ďakujem, že smiem byť kanálom Jeho Lásky k ľuďom niekde "na druhom konci" chatovacieho vlákna. Vďaka za Ducha Svätého, ktorý napovie, čo povedať (napísať), keď som niekedy bezradná, keď moje (MOJE) slová by všetko akurát pokazili. Vďaka, že smiem byť požehnaním pre druhých. A takisto som vďačná za ľudí, ktorí sú požehnaním pre mňa.

# Som vďačná aj za našich politikov (a európskych politikov). Hoci je veľa vecí, ktoré sa mi nepáčia a chcela by som ich zmeniť, hoci sú veci, ktoré mi brali pokoj... Viem, že sme stále v Božích rukách. Ďakujem za Slovo, ktoré hovorí, že "On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti" (Kol 2, 10). Ďakujem za všetky tie dobré veci - mier, slobodu, možnosť (ešte stále) robiť veci, ktoré pokladám za dôležité, ďakujem aj za internet, možnosť zdieľať informácie i názory... Ďakujem za spoločenstvo modliacich sa. Aj za tých, ktorí rozličným spôsobom prikladajú ruky k dobrému dielu.

# Som vďačná za povzbudivé slová, ktoré som tiež našla cez internet. Za ľudí združených napr. v skupinke Radosť a vďačnosť na portáli MojaKomunita.sk . Ale aj za každého z vás, koho smiem poznávať cez vaše písmenká napr. na vašich blogoch.

# Ďakujem za vrabce na strome.
Už som si myslela, že pomaly vyhynú, vidím ich každým rokom menej. O to viac ma potešilo niekoľko veľkých kŕdľov, ktoré sme stretli cestou po meste. Ich veselé džavotanie rozveseľovalo aj nás.

# Vďaka za pešiu cestu domov. Za to, že naše mesto je dosť malé, aby sa dalo odkiaľkoľvek prejsť peši, ak človek chce. Vďaka za nohy, ktoré ma nesú. A za vzduch, ktorý som cestou dýchala (len na niektorých uliciach citeľne znečistený výfukmi aut). Vďaka za chôdzu z ktorej mám radosť.

# Vďaka za dobré jedlá. Za suroviny, ktoré si vymyslel, stvoril a nám dávaš. Za nápady ľudí, ako ich spracovať na dobré jedlo. Za sporák a všetko potrebné i za šikovnosť a tú trochu "šťastia", aby zo surovín vzniklo dobré jedlo. A za chuť, ktorá mi dovoľuje užiť si to všetko, aj za telo, ktoré takým príjemným spôsobom dostáva všetky potrebné živiny.

# Vďaka za kvet, ktorý som dostala z lásky. Už začína kvitnúť nežnými ružovými kvetmi. Vďaka za toho, ktorý ma má stále rád. :)

# Vďaka aj za dážď, ktorý by mal byť (vo februári) snehom. Neviem, prečo je tento rok počasie také, teplé. V našom klimatickom pásme by mala byť zima studenšia... Ale verím, že je to dobré tak ako je. Môžem si aspoň prichváliť, že sa netreba brodiť vrstvami osoleného snehu. Netreba sa babušiť do milión vrstiev a šúchať si premrznutý nos, ktorý mám pocit, že mi už-už odpadne... Ale predovšetkým som rada - som vďačná, že ľudia (ešte?) nevedia ovládať počasie. Ak by sme si mali urobiť počasie, aké sami uznáme za vhodné... tak by som sa bála. Som úprimne rada, že tú zodpovednosť ľudia nemajú.


Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

utorok 11. februára 2014

Jarné podšálky

.

Vianoce pominuli (už hodne dávno) a ja som sa rozhodla pripraviť nejaké nové obrázky na moje podšálky.

Chcelo to niečo jarné. Alebo - všetci teraz plnia svoje blogy a výklady darčekmi k sviatku sv. Valentína. Nemám rada tie sladké srdiečka a "romantické" vyzdvihovanie citu zaľúbenosti. Pri spomienke na sv. Valentína ma viac oslovuje téma manželstva. Preto som tvorila pri príležitosti NTM. (http://www.ntm.sk/ - Kvietky na obrázkoch symbolizujú členov rodiny).

Ale pokojne to môžete vnímať ako jednoduchý jarný/letný motív. Ozaj, tešíte sa už na jar, keď budú zase rozkvitnuté lúky a záhony?
 
Neha

Dotyk lupienkov
 
Traja

Spolu
 
Rozkvitnutá rodina


nedeľa 9. februára 2014

Rallye v meste

19. 1. 2014

Mysleli by ste si, že počas nedeľnej prechádzky popri rieke sa ocitnete uprostred pretekov terénnych aut? Nám sa to stalo. Odrazu sa ozval vrkot - hukot a už si to okolo nás svišťali dve výkonné terénne vozidlá...


Zbohom, Starý most 2. - Petržalská strana

Voľajako sa mi kopia resty. Aj tu na blogu. Napríklad minule som vám sľúbila fotky Starého mosta aj z druhej - Petržalskej - strany. Mám ich nafotené už bez mála mesiac a až dnes konečne prišiel čas zverejniť ich. Dosť možné, že sú už neaktuálne. Aj keď nemám pocit, že by sa s tým rozoberaním nejako prudko hýbalo. Vraj bola mostná konštrukcia v tak zlom stave, že ju musia najprv spevniť, aby sa im nerozpadla počas rozoberania. Zatiaľ mesto využíva čas na rozbitie priľahlých ulíc v Starom meste (uzávierka Štúrovej ul. - aj z týchto prác snáď čoskoro prinesiem obrázky).

Ale dosť bolo rečí, tu sú fotografie.

19. 1. 2014

Chodníková čast mosta uložená na brehu pod mostom.
 
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...