Streľba na Zámockej a 13. október

Bol to zvláštny týždeň... 

25. marec...

Po obnove v 70. rokoch je v "Modrom kostole
 momentálne tak "aktuálna" modro-žltá farebnosť.

Želám vám pokojnú nedeľu Letare (v preklade "Radostnú nedeľu").

Veru, už je Štvrtá pôstna nedeľa, teda sa dostávame za polovicu pôstneho obdobia. Veľká noc sa viac a viac blíži a my už teraz môžeme prežívať radosť zo spásy. Radosť, že môžeme znovu prežívať spoločenstvo s Láskou. Lebo Boh nás tak veľmi miloval, že poslal svojho jediného Syna, aby z nás sňal všetky naše viny, vzal ich na seba, zomrel a spolu s ním zomrel aj následok nášho hriechu - smrť. Je len na nás, či Jeho obetu prijmeme a či aj my/ja dovolím, aby Ježiš vzal aj moje hriechy. Či aj ja sa chcem pripojiť k jeho Kráľovstvu. Či aj ja chcem prijať Jeho milosrdenstvo a rozdávať ho iným ľuďom... 

Vďačná chvíľka: Pokoj ľuďom...

 

# ... za čas pri našej Matke (v Kohútove pri Novej Bani)

Želám vám všetkým radostný deň.

Aj dnes by som sa chcela zastaviť, aby som sa poďakovala Stvoriteľovi za všetky dary, ktorými ma/nás denne obdarúva. Je toho veľa, čo som dostala od posledného "vďačného blogu"... A je aj čosi, čo treba spracovať. 

Ale najprv k tej vďačnosti a darom: 

17. november

Dnes je 17. november. Pod oknami máme protestné zhromaždenie nespokojných občanov, ale v srdci radosť a vďačnosť. Vďačnosť napríklad aj za to, že

Chcem (a môžem!) sa modliť v spoločenstve

Obrázky sú stiahnuté zo živého vysielania Štúdia 7BOLESTNÁ

Pre kresťanov a zvlášť katolíkov je bolestné nemôcť sa zúčastniť svätej omše či iných spoločných liturgických slávení. Obzvlášť v ťažkých a napätých dňoch hľadáme pomoc a silu pri svojom Spasiteľovi. Vždy bolo normálne v najťažších časoch - vojny, hladu, moru... utiekať sa k Bohu a k našej nebeskej Matke Panne Márii. Naša história pozná mnohé príbehy o tom, že sa ľudia zhromažďovali na modlitbách a ako odpoveď prišlo niekedy až zázračné ukončenie trápenia. Či už šlo o zavrátenie vojenského nebezpečenstva, alebo ukončenie morovej nákazy...

O to ťažšie teraz znášame zákaz stretávania sa na sv. omši či pri iných bohoslužbách a modlitbách. No som vďačná za technické vymoženosti, ktoré dnes máme k dispozícii. Okamžite po zákaze verejného slávenia v kostoloch sa začali objavovať informácie o prenosoch cez internet.

A tak sa aj ja môžem pripájať z domu k modlitbám mnohých a mnohých kresťanov na Slovensku a možno aj mimo neho. Či už ide o svätú omšu z televíznej kaplnky TV LUX, z kláštornej kaplnky bratov františkánov, či o spoločné modlitby z baziliky v Šaštíne. Určite existuje ešte mnoho iných kanálov vysielaných z ďalších kostolov či spoločenstiev. A ja som vďačná, že modlitba sa neumenšuje ale naopak rastie. Aj tá spoločná. Čo na tom, že sme spojení "iba" duchovne?

Určite by bolo lepšie stretávať sa "naživo". A akonáhle to bude možné (a zodpovedné), určite sa s veľkou radosťou znovu budeme modliť spoločne. Ale teraz sa môžeme stretávať aspoň takto virtuálne - a zjednotiť v spoločnej modlitbe svoje srdcia kdekoľvek práve sme. Aj tí, čo sú uväznení v karanténe a vôbec sa nemôžu stretávať s inými ľuďmi. Aj tí, čo patria medzi ohrozené skupiny a stretnutie s vírusom COVID-19 by ich ohrozilo na živote. Aj tí, ktorí sa boja o seba či o svojich blízkych...

Obrázky sú stiahnuté zo živého vysielania Štúdia 7BOLESTNÁ

A ešte niečo. Kresťania celého sveta sa rozhodli, že sa budú spoločne modliť za zastavenie šírenia epidémie corona-vírusu a za našu ochranu. Každý deň o 20:00 sa stretávame na modlitbe. Každý ako vie a ako mu vyhovuje. Mnohí sa zjednotili aj na forme - modlíme sa vždy 5 desiatkov ruženca a "korunku k Božiemu milosrdenstvu".

Aj preto som vďačná za prenosy zo Šaštína, kde sa môžeme pripojiť okrem iného, každý večer o 20:00 k modlitbe ruženca a "korunky" pred vystavenou Sviatosťou Oltárnou. Ale k spoločenstvu modlitby sa môžu pripojiť aj tí, ktorí nemajú prístup k internetu.

Bratislavský veľký piatok - 30 rokov od Sviečkovej manifestácie

.

V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie od tzv. Bratislavského Veľkého Piatku. Alebo Sviečkovej demonštrácie, ako znie jej oficiálny názov. Bolo to asi to najsilnejšie a dovolím si tvrdiť najdôležitejšie, čo som smela zažiť vo svojej mladosti. Preto som sa s radosťou zúčastnila (a ešte zúčastním) spomienkových akcií, organizovaných počas tohto týždňa. Prinášam vám fotografie z niektorých z nich. A tiež niekoľko mojich spomienok.

Vďačná chvíľka: Druhý pôstny týždeň

S obrovským meškamím, ale predsa vám prinášam obzretie za druhým pôstnym týždňom (22. - 28. 3. 2018) Hádam sa mi podarí čím skôr doplniť aj ostatné resty. Ani sa mi veriť nechce, ako dlho som sa s vami už nepodelila o svoje radosti a vďačnosti.

13. jún - Čo nám dnes hovorí Fatima?

Dnes je 13. jún. Presne pred sto rokmi sa Panna Mária vo Fatime ukázala trom malým pastierikom po druhýkrát. A to je pekný termín, aby som sa podelila zase o nejaké myšlienky súvisiace s fatimským posolstvom. (Výročie prvého zjavenia 13. mája spomínam v mojom staršom článku - link) Čo nám odkazuje Fatima? Čo si ešte dnes môžeme z týchto udalostí vziať?

Dušičkové výlety - Slavín

.

Dnes sme sa vrámci "dušičkových výletov" vybrali na Slavín. Veľkolepý pamätník "hrdinom Sovietskej armády". Monument hlásajúci z najvyššieho bodu bratislavského Starého mesta celému svetu - "So Sovietskym zväzom na večné časy".

Biela palica

Z areálu Únie nevidiacich v Bratislave

Zajtra bude Medzinárodný deň bielej palice a pri tej príležitosti už dnes prebieha v (nielen) bratislavských uliciach akcia na podporu ohľaduplnosti voči nevidiacim chodcom. (Viac o Dni bielej palice napr. tu: http://zahori.sk/...den-bielej-palice/)
Ako som tak sedela v električke a pozorovala aktérov na priechodoch pre chodcov, spomenula som si na nedávny zážitok:

Čo pre mňa znamená, byť kresťanom?

Dnes píšem zase "trochu iný článok". Cítim, že sa s vami chcem podeliť o myšlienky, ktoré sa ma v posledných dňoch veľmi silno dotkli. 

Čo pre mňa znamená, byť kresťanom?

Keď sa nad tou otázkou poctivo zamyslím, musím priznať, že sme si zvykli na veľmi pohodlný spôsob prežívania svojej viery. Verím, že Boh je môj milujúci Otec, ktorý ma neustále zahŕňa svojou láskou. A ja som si tak trochu, ako rozmaznané dieťa, zvykla dostávať samé "cukríky". Pekné a príjemné veci. Keď sa mi niečo nepáči, "rozplačem sa" a očakávam, že ma Ocko zase niečím pekným uteší. Alebo ma aspoň objíme a urobí všetko preto, aby som "prestala plakať"...

Tak nejako. Hoci to považujem za mylnú predstavu Boha, predsa si Ho aj ja často predstavujem ako "čarovného deduška", ktorý splní každé moje prianie. Alebo možno nie každé, ale akosi - očakávam, že sa (pri Ňom) budem mať dobre.

A čo očakáva On? Sú krajiny, kde sú kresťania vystavení iným výzvam. A stávajú sa skutočnými svedkami. Pre svojich krajanov. Pre tých, ktorí ich nenávidia. A určite aj pre nás.

Keď som videla toto video, veľmi sa ma dotklo. Pozrite si ho v kľude (má slovenské titulky). A potom si skúste odpovedať - Čo znamená byť kresťanom? Čo znamená byť kresťanom pre nás? Pre mňa?

Ja teda pôjdem

V poslednom čase sa v našich mestách vyrojili takéto plagáty. Nechcela som už písať na tému referenda, je toho všade strašne veľa. Ale tie citáty ma vyprovokovali k zamysleniu. A doteraz som sa nestretla na internete s reakciou na ne, ktorá by ma uspokojila. Tak musím napísať vlastnú... Nech mi Pán Boh pomáha:

Darček pre Ježiš(k)a - pokračovanie príbehu

Možno si spomínate, ako som minule písala o našej príprave na Vianoce. Namiesto veľkých darov pre nás (no, nakoniec sme pod tým stromčekom našli nádhery kopec - asi sa máme fakt veľmi radi!), sme pripravili nejaký ten balíček aj pre iných. Pre tých, ktorí by inak žiadny darček nedostali. A nedostáva sa im ani iných potrebných vecí.

Vďaka františkánom sme si z kostola odniesli lístok so zoznamom potrieb a späť sme priniesli hotový zabalený balíček.

Darčeky pod stromčekom v refektári

Dnes som na stránke u františkánov našla fotografie z pokračovania tejto akcie. Všetky balíčky poputovali k svojim majiteľom. Niektoré do IKV v Žakovciach, iné do rodín v Oščadnici, či do útulku sestier Matky Terezy (Misionárky lásky) v Petržalke. A ďalšie balíčky dostali kamaráti z ulice, ktorých františkáni pozvali na vianočné posedenie v kláštornom refektári. Niektorí z nich sa vyjadrili, že takýto zabalený darček dostali prvý krát v živote. Bola som až dojatá, keď som vo františkánskom kostole počúvala, akej úžasnej akcie sme sa zúčastnili.

64 kamarátov prišlo na hodinu dvanástu
dvadsiatehoštvrtého decembra dvetisícštrnásť :)

Často nevedia a pýtajú sa: máte nás radi?

Prvýkrát v živote som dostal takýto darček!

Auto plné prekvapení pre deti v IKV v Žakovciach.

U sestier Matky Terezy - Misionárky Lásky.

Rodinka z Oščadnice.

Modlím sa za nich, aj za vás všetkých, ktorí navštívite tieto stránky - nech Pán naplní vaše srdcia láskou, radosťou, pokojom... a aby ste vždy vedeli prijímať dary - od ľudí i od Pána s radosťou a vďačným srdcom.

Letitia.

S kamarátmi pri vianočnom stromčeku.

Zdroj: 
Autor fotografií i niektorých sprievodných textov - Bratislavskí františkáni. 
Tieto, aj ďalšie obrázky nájdete na ich facebookovej stránke: https://www.facebook.com/pages/Františkáni-Provincia-Najsvätejšieho-Spasiteľa/140942512654867

Tri pozvánky

Dnes tu mám pre vás niekoľko pozvánok: 

- LetiTiba na Vianočnom Dobrom trhu

Možno ste zaregistrovali, že sa občas zabávam kreslením na kachličky. Výsledkom sú podložky napríklad pod šálku, ale pokojne aj pod niečo iné, napr. sviečku. Niektoré si môžete pozrieť v mojej galérii na SaShe.sk (http://www.sashe.sk/LetiTiba)
No ak by ste si chceli moje obrázky pozrieť a ohmatať naživo, aj to je možné. V sobotu (20.12.) by mali byť v ponuke stánku OZ Domček plný nápadov na Vianočnom Dobrom trhu niekde v okolí Starej tržnice. Osobne tam asi nebudem, ale aspoň moje vecičky sa pokúsia pomôcť zrealizovať dobrú vec - aby aj deti z ekonomicky slabších rodín mohli navštevovať napr. hudobné kurzy tohto OZ.

- Súťaž Advent plný vďačnosti

Ďalšou mojou veľmi obľúbenou aktivitou, je pestovanie vďačného srdca - v sebe, v mojich blízkych a podľa možnosti v každom človeku, ktorého stretávam. Túžim, aby sme boli všetci šťastní. A najviac radosti môžeme zažiť vtedy, keď sa tešíme zo všetkého, čo každý deň dostávame. Či už veríte v osobného všemocného milujúceho darcu, alebo si iba prichválite okolnosti života vrámci psychohygieny. To prvé je samozrejme lepšie ;-) ale oba spôsoby pomáhajú pre lepší pocit a viac radosti zo života.

Myslím, že tento čas okolo Vianoc je vhodnou príležitosťou, aby sme si pospomínali na všetko, za čo môžeme byť vďační v poslednom čase. Čo ste dostali za uplynulý rok? Niečo úžasné? Veľa maličkostí? Alebo možno niečo, za čo sa vám na prvý pohľad nechce ďakovať, skôr by ste sa chceli posťažovať, aké to máte ťažké... Ale aj vtedy, verím, že je možné nájsť aspoň niečo, za čo už teraz môžete byť vďační. A raz, keď uvidíte všetky súvislosti, pochopíte, prečo bolo nutné prežiť aj tie ťažké chvíle. Verím, že všetko, všetko čo prežívame je na niečo dobré. Dosť dobré, aby to stálo za to prežiť. Aj keď sa niekedy trápime, alebo sme smutní.

No ale dosť filozofovania, radšej by som mala ja písať menej, aby ostalo viac času na písanie vám. Nech sa nám príspevky v súťaži Advent plný vďačnosti postupne zbierajú. A možno sa usmeje šťatie práve na vás (momentálne je to viac ako pravdepodobné!) a práve vy budete odmenení peknou knihou, ktoré nám do súťaže venovalo vydavateľstvo Kumrán.


Zadanie súťaže nájdete tu: http://www.mojakomunita.sk/oznamy/-/blogs/sutaz-advent-plny-vdacnosti
A tu možno vložiť váš príspevok: http://www.mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost/blogy Na tomto mieste zároveň nájdete príspevky ostatných pisateľov. Zatiaľ teda len jeden príspevok, ale aj tejto prvej lastovičke sa veľmi teším.  

- Nový blog o tom, ako kráčať životom s radosťou

Niekedy si pripadám trochu ako Louis Pasteur. Určite je to hodne prehnané prirovnanie. Ale práve Pasteur bol od detstva mojim veľkým vzorom. No kým on objavoval lieky na rôzne choroby a problémy tela, ja sa skôr zaoberám zákonitosťami duše.  Ako prežívame emócie, prečo sa cítime niekedy tak a inokedy zase inak, ako reaguje normálny človek, a ako môžeme vnímať svet tak, aby sme boli spokojnenší... O niektoré (nielen moje) zistenia som sa začala deliť na novom blogu: Radostná cesta životom. 

Pôvodný plán (ktorý sa snažím dodržiavať) je, aby vyšiel nový článok aspoň raz za dva týždne - vždy v pondelok. Najbližší článok vyjde už tento pondelok 22.12. - o Láske. Tým zavŕšime druhú sériu článkov a s novými témami budem pokračovať zase až po Novom roku. Teda okrem "nezáväzných" článkov pomimo "hlavné témy".

Konečne som sa rozhodla pozvať vás na túto stránku. A veľmi netrpezlivo čakám na váš názor - obohacujú vás niečím tieto moje písačky? Má zmysel v tom pokračovať? Alebo je to skôr strata času - pre mňa času na písanie, pre vás na čítanie? Každý názor uvítam. Ale najviac si prirodzene želám, nech aj touto cestou pomáham (aspoň niekoľkým) ľuďom k spokojnejšiemu životu. Darí sa mi?

Želám vám všetkým radostné dni. A nech vás príchod Vianoc zastihne v pokoji, radosti a láske. 
Majte sa pekne! Leti.

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?

Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.

Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás k spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dobre zvolené volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.

Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.

Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

Aj tento rok je Bratislava za život

Marec je už tradične mesiacom, kedy si viac pripomíname osudy detí, ktoré sa ešte nenarodili, a ktorých ďalší život je v ohrození. Som presvedčená, že každý ľudský život je vzácny dar, ktorý nikto nemá právo druhému vziať, či upierať. Ale je na nás, na všetkých, aby sme podali pomocnú ruku každému, kto ju potrebuje. Kto z akýchkoľvek dôvodov zvažuje tak radikálny krok, akým by bolo umelé ukončenie tehotenstva, nepotrebuje naše odsúdenie, ale pomoc. Vždy existuje spôsob, ako pomôcť. Tentoraz sme sa pokúsili "aspoň" vyjadriť podporu všetkým, ktorí (ktoré) sa rozhodli bojovať. Bojovať o život svojho dieťaťa. Chceme im ukázať, že tu nie sú sami. Že akokoľvek to v médiách alebo v bežných rozhovoroch tak nevyzerá, stále je tu množstvo ľudí, ktorí veria, že ľudský život je neoceniteľná hodnota. Že stojí za to, darovať život. Že má zmysel prekonávať aj veľké prekážky, ak môžeme zachrániť život človeka.

V týchto dňoch sa v rôznych mestách Slovenska uskutočňujú stretnutia ľudí, ktorí chcú vyjadriť tieto myšlienky. My Bratislavčania sme sa stretli dnes - na Kvetnú nedeľu.

Estrela - už zase

Nechcela som dnes písať na blog a už vôbec som nemala v úmysle spomínať politickú situáciu. Ale našla som si e-mail, ktorý ma nepríjemne prekvapil. Možno si niektorí z vás spomínajú na zákon, ktorý sa pokúšajú pretlačiť v európskom parlamente pod názvom Estrela report.

Tento "report" má prikazovať členským štátom EU, ako majú viesť politiku ochrany života (presnejšie realizovať "právo" na potrat), presadzovať "práva" LGBT osôb, či sexuálnu výchovu detí. Zároveň okliešťuje (alebo skôr znemožňuje) možnosť výhrady vo svedomí pre dotknuté osoby.

V európskom parlamente hlasovali o zákone Estrela už začiatkom decembra, ale (aj vďaka ohlasom mnohých ľudí z celej Európy) neprešiel. EU parlament rozhodol, že musia zákon prepracovať pred tým, než ho znovu predložia k hlasovaniu.

Napriek tomu sa o tomto istom zákone hlasovalo znovu ani nie o mesiac. Druhýkrát neprešiel. Namiesto neho bol schválený iný zákon, ktorý zaručuje suverenitu členských štátov v eticky citlivých otázkach.

Zdá sa, že drzosť niektorých politikov (tentoraz nielen slovenských) nepozná hraníc. Dnes sa rozšírila správa, že o tomto "reporte Estrela" majú v dohľadnej dobe v európskom parlamente hlasovať znovu. Nepáči sa mi predstava tak hrubého porušenia subsidiarity v našom regióne.

To najmenšie, čo môžem urobiť, je podpísať list pre poslancov EU v tomto znení:

Európska komisia a poslanci EÚ:

"Vo svojej nedávnej rezolúcii z 10. decembra roku 2013 v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv, Európsky parlament už rozhodol, že formulácia a vykonávanie politík SRHR a  sexuálnej výchovy v školách je v právomoci členských štátov.

Táto debata je uzavretá. Prosím, neporušujter zásadu subsidiarity.

Prosím zdržte sa akýchkoľvek ustanovení, ktoré sa zaoberajú eticky citlivými otázkami. Tie patria do výlučnej právomoci členských štátov. "

S pozdravom,
Eva


Toto je len môj nedokonalý preklad, originálny list je samozrejme v angličtine.
Môžete sa pripojiť aj vy. A ktokoľvek, komu záleží na výchove našich detí.
Stačí zadať údaje na tejto stránke:
 http://www.citizengo.org/en/2410-withdraw-eu-commission-proposal-make-declaration
pozn. ZIP code je naše PSČ

Ďakujem.

(Do tejto chvíle je na stránke zaznamenaných 3592 podpisov. A každú sekundu pribúdajú. Dúfam, že ich bude dosť na podporu európskych poslancov k správnemu rozhodnutiu.)

______________________________
PS: Tento blog som napísala tak, ako sa myšlienky tlačili von, bez overovania faktov, len ako som si ich pamätala. Preto si nie som istá, či sú všetky dátumy a údaje správne. Prosím o prepáčenie v prípade drobných nepresností.

PPS: Presnejšie informácie o pripravovanom zákone nájdete v tomto článku: http://www.postoy.sk/content/sprava-estrela-sa-vracia-stoja-za-nou-aj-europoslanci-zo-smeru

Čo môžem urobiť(?)

 
Akosi veľa je toho okolo nás. Neviem, či to registrujete aj vy, alebo len okolo mňa sa v týchto dňoch zbiera priveľa informácií.

- Občianska vojna v Sýrii. Neľudské prenasledovanie najmä kresťanov v tejto krajine. A naše modlitby. Dúfam - verím, že pomôžu. Modlíme sa naďalej za mier v Sýrii i vo svete a v ľudských srdciach. Zdá sa mi, že viac pre nich urobiť nemôžeme, ale to nie je málo. Naliehavá modlitba zmôže veľa.

- Organizovanie pochodu za život 22.9.2013 v Košiciach. A s tým súvisiace napr. aj hrozivé číslo. Len tento týždeň som sa dozvedela (uvedomila som si), že každý deň na slovensku zomrie násilnou smrťou (pri umelom potrate) 35 nenarodených detí.
To číslo ma zasiahlo. Toľko životov vyhasne každý deň. A dovolím si tvrdiť - zbytočne! A toľko ďalších životov je ochudobnených, trpiacich (matky, rodiny...), pretože aj napriek tomu, čo tvrdia podporovatelia potratov, zabiť plod nie je riešením problému, ale jeho prehĺbením, alebo maximálne tak presunutím na iný, väčší problém.

- Príprava zákonov o tzv. ľudských právach - ktoré podľa skúseností v niektorých krajinách vedú naopak k potláčaniu základných ľudských práv. Mohli sme vidieť, ako sa napr. v Holandsku, Nemecku, Francúzku ľuďom bráni v uplatňovaní práva na život, práva na názor a jeho vyjadrenie, práva na (náboženské) presvedčenie, práva konať podľa svojho svedomia, alebo práva rodičov na výchovu svojich detí... [link], [link]

- Postupné zavádzanie tzv. zdravotnej výchovy [link], [link], [link]. Dlho som odkladala vypočutie tohto videa, zdalo sa mi, že sa v ňom nedozviem nič nové. Ale nakoniec som si našla čas pri varení, a veru, počúvala som s otvorenými ústami. Možno ste už počuli meno Gabriele Kuby. Jej svedectvá z refektára bratislavského františkánskeho kláštora rozhodne stoja za vypočutie [link].

- Pomaličky sa aj k nám vkrádajú mechanizmy na kontrolu rodiny, kontrolu výchovy detí, možno aj obchod s deťmi - s našimi deťmi (pre začiatok v podobe pripravovaného zákona, ktorý by zväčšil právomoci sociálnych pracovníčok [link]).

Nechcem šíriť poplašné správy. A dlho som sa podobným informáciám bránila. Ale podľa toho, čo vidím okolo seba, už mi to tak nereálne nepripadá. Keď vidím, ako sú napr. v Nemecku trestaní rodičia za to, že odmietajú, aby sa ich deti zúčastňovali povinnej sexuálnej výchovy [link, link, link]. Alebo keď sa dočítam, že až 300 000 nórskych detí bolo odobratých svojim rodičom sociálnymi pracovníkmi a vyrastajú v tzv. náhradných rodinách [link, link]. Alebo keď vidím zábery zásahu polície proti ľuďom vyznávajúcim tradičnú rodinu [link, link, link].

Keď som nedávno čítala, že český prezident V. Klaus opakovane vetoval zákon podporujúci náhradnú starostlivosť, najprv som verila potrebe prijať podobný zákon kvôli škodlivosti ústavnej výchovy na dieťa. Iste, niečo na tom je. Ale keď som si nedávno prečítala podrobnú odpoveď V. Klausa [link], vo svetle informácií o tzv. juvenilnej justícii [link, link, link], som mu musela dať za pravdu.

Dnes som mala v úmysle napísať článok o ďakovaní. Ale nemôžem "ďakovať" za maličkosti, ktorými som dnes obdarovaná ja a moja rodina a pritom zatvárať oči pred zlom a hrozbami iných ľudí, alebo iných (budúcich) čias. Nie, nechcem aby tento článok vyznel pesimisticky. Stále mám za čo ďakovať. ďakujem za všetky tie maličkosti, ktoré každý deň dostávam ja (dostávame my) osobne. A tiež za všetky možno zdanlivé drobnosti, ktoré dostávajú iní ľudia - a možno práve tieto zdanlivé drobnosti robia ich, inak ťažký život, znesiteľným.

Zároveň ďakujem za všetky tie veľké veci. Za život. Život každého jedného človeka. Za svet, na ktorom môžeme svoj život prežívať. Ale predovšetkým za lásku. Za ten nekonečný dar, ktorý nás núti niečo robiť. Urobiť aspoň to, čo môžeme urobiť pre to, aby sme pomohli blížnemu.

Či už ide o výchovu svojich detí, o pomoc svojim rodičom. O priateľské  slovo, úsmev, pomocnú ruku, telefonát, list... niekomu, kto ho od nás potrebuje. Možno býva na tej istej ulici. Možno chodí do toho istého kostola, možno sa stretávame na tom istom internetovom portáli, možno sa naše cesty skrížili celkom inak, možno sme sa náhodu stretli na ulici, v električke, vo vlaku, v obchode... možno...

A možno býva na opačnej strane zemegule. A predsa chcem niečo pre neho urobiť. Lebo viem, že je to môj brat / moja sestra. Lebo viem, že trpí a potrebuje pomoc. A ja môžem urobiť aspoň niečo. Čo môžem urobiť ja?

Som vďačná Bohu za to vyrušovanie, ktoré ma nenechá tešiť sa v súkromí zo svojich osobných malých radostí a pri tom zatvárať oči ako pštros pred trápením iných.

Niekedy neviem prakticky pomôcť. Ale vždy môžem darovať aspoň (aspoň?) modlitbu. A cez modlitbu možno nájdem aj ďalšie cesty ako pomôcť. V modlitbe, i v konkrétnej pomoci, moja láska porastie. Som vďačná za modlitbu. A tak dlho mi (znova!) trvalo, kým som si na tento (v istých situáciách jediný) spôsob spomenula.

A potom to príde. Nájde sa cesta. Keď je láska, vždy sa nájde aj cesta. Aspoň taká maličká zdanlivo nepriechodná cestička aspoň maličkej pomoci. Možno príspevok na nadáciu, ktorá týmto ľuďom pomáha [napr. yes-we-can - link]. Možno list ministrovi, keď podobných listov príde dosť, snáď budú mať vplyv na nové zákony [link]. Možno šíriť užitočné informácie [trebárs aj blogom]. Možno účasť na pochode, výroba transparentu... Veď ak nás bude dosť, bude počuť náš hlas, hlas ktorý sa ozýva namiesto umlčaných bezbranných...

A možno v niektorej konkrétnej veci to nebude nič hmatateľné. A ostaneme iba(?!) pri modlitbe. Vytrvalá modlitba zmôže mnoho. Aj tí, ktorí pracujú pre pomoc iným potrebujú naše modlitby. Prosme aj za nich. A ďakujme aj za nich.
Aj tí, ktorí sa iba tvária, že pracujú pre dobro iných (áno, mám na mysli našich "milovaných" poslancov) potrebujú naše modlitby. Aj keď o ne možno nestoja. Aby viedli ich kroky. Aby ich chránili pred zlým rozhodnutím. Aby... Prosme aj za nich. A ďakujme aj za nich.

Ale predovšetkým chcem dnes ďakovať za istotu, že nič sa nedeje bez zmyslu. Že Boh je nad všetkým. Nie preto, aby som sa nechala učičíkať v ľahostajnej nečinnosti. Práve naopak - aby som nikdy neupadla do rezignácie. Aby som sa nenechala znechutiť natoľko, že už sa nebudem o nič snažiť. Aby som si neprestala všímať potreby sveta - a potreby konkrétnych ľudí okolo seba - a aby som nikdy neprestala hľadať spôsob, ako im konkrétne môžem pomôcť!

 

Pre začiatok som sa rozhodla pre niekoľko vecí.

- Modlitba za mier (v Sýrii i vo svete a predovšetkým v ľudských srdciach) sa stáva pre mňa samozrejmosťou.
- Modlitba za nenarodené deti. To číslo, 35 detí každý deň, ma inšpirovalo k záväzku. Každý deň sa chcem za ne pomodliť 35 zdravasov. Za každé dieťatko jeden zdravas. Viac asi momentálne neviem dať, ale aspoň niečo. (Alebo môžem? [link, link, link]) A už mám v pláne vyrobiť si na tento účel zvláštny "ruženček" - s 35 zrnkami. Potom vám ukážem. :)
- A čo sa týka hroziacich zákonov, ktoré sa tvária, akoby podporovali slobodu v našej krajine, ale v skutočnosti majú byť nástrojom na našu kontrolu... Budem sledovať čo sa deje (joj, politika sa mi fakt sledovať nechce, ale je to potrebné). A budem aktívna. Budem písať, budem vyjadrovať svoj názor, pridám sa k organizátorom odporu proti škodlivým zákonom. Minimálne podpis [petícia: link,  link], či účasť na demonštrácii [link, link, link]. Nenechajme si vziať to najcennejšie, čistotu našich detí.

Modlitby za Sýriu

Priznám sa, že správy veľmi nesledujem. Ani správy zo sveta. A už vôbec nie správy o vojnách a nepokoch...

Ale nedá sa nepočuť naliehavé výzvy na modlitbu za pokoj v Sýrii. Aj svätý otec - pápež František vyzýva celý svet k modlitbám a pôstu za pokoj v Sýrii. Situácia je tam asi naozaj veľmi zlá. A ako neverím, že jej upokojeniu pomôže vojenský zásah cudzej mocnosti, tak naopak verím v moc spoločnej modlitby. 

Preto sa aj my zapojíme.

A k pôstu od jedla som sa rozhodla aj pre pôst od internetu. Aby bolo viac času, pokoja a sústredenia na modlitbu. Takže hoci mám ešte veľa plánov, čo vám chcem napísať, budeme si musieť dať prestávku - zajtra sa neuvidíme.

Ilustračný obrázok - zdroj internet

Želám vám pokojný deň.
A ak môžete, prosím, pridajte sa k nám. Nemôžeme ostať ľahostajní k utrpeniu bratov a sestier. Aj keď bývajú ďaleko od nás.
Letitia.

Depka z politiky a nová nádej

Sľúbila som vám ešte nejaké postrehy a zážitky zo stretnutia On je živý. Nebojte sa, určite ich pridám, ale teraz ešte na chvíľku odbočím. Aj keď možno nie až tak veľmi - však témou stretnutia bola práve nádej, ktorú sme dostali.

Asi nikomu na Slovensku nemohlo uniknúť - čakajú nás nové parlamentné voľby. Myšlienka na ne mi dlhý čas dokázala spoľahlivo navodiť depku zo všetkého toho, čo sa okolo nás deje. Nechcela som na to ani myslieť, nevedela som koho voliť, videla som len beznádej a žiadnu cestu k niečomu lepšiemu...

Až kým som nenatrafila na stránku http://40dni.tvojavec.sk/ . Odrazu sa mi otvorila nová nádej. Nemôžem (neviem) už veriť nikomu z ľudí (rozumej politikov), ale predsa ešte vždy verím Bohu. Spomenula som si na modlitebný zápas, ktorý predchádzal zmenám v 1989. Tiež sa vtedy organizovali modlitebné reťaze a pôsty. Aj keď ešte nebol intrernet. A zmeny, ktoré nasledovali sme si predtým nevedeli predstaviť hádam ani vo sne.

Neviem, čo sa stane teraz. Ani ako si predstaviť to dobré, čo bude Slovensko čakať po voľbách. Ale viem (verím) jediné: "Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia." (Žalm 127) A verím MU. Konečne mám nádej, viem (verím), že ak túto vec zverím (zveríme) do Jeho rúk, dopadne to dobre. Nech už si pod tým "dobre" máme predstaviť čokoľvek.

Preto mám radosť, ako stále rastie počet modliacich sa, pretože viem (verím), že kde dvaja (alebo ešte lepšie viacerí) prosia v Jeho mene o čokoľvek, dostanú to. Už sa teším - aj keď vlastne neviem na čo. :)
Hlavne sa asi teším z toho, že sme sa dokázali zjednotiť.