Letitia svetu: Prečítala som: Pražské Jezuliatko

piatok 14. januára 2022

Prečítala som: Pražské Jezuliatko

Radostný deň vám všetkým želám!

Dnes by som sa s vami chcela podeliť o jednu milú knižku, ktorú som čítala v okolí vianočného obdobia. Je to kniha Silvie Koscelanskej-Hajdučekovej Pražské Jezuliatko.

Priznám sa, že o Pražskom Jezuliatku som toho veľa nevedela, a dokonca som sa oň ani nijako zvlášť nezaujímala, preto som prijala ponuku vydavateľstva zachej.sk ako výzvu. Prečítam si knihu, niečo sa dozviem, a azda získam bližší vzťah k tejto soške, ktorá je paradoxne viac uctievaná vo svete, ako v našich krajinách, kde prebýva. Teda, aby som bola úprimná, nikdy som netúžila mať vzťah k "soške". Ale verím, že podoba Pražského Jezuliatka, podobne ako mnohé iné vyobrazenia Ježiša a jeho svätých nám má pomáhať pri budovaní vzťahu k samému Bohu, k Ježišovi a v tomto prípade zvlášť k jeho detstvu.

Obraz dieťaťa Ježiša mi je veľmi blízky už od čias, keď som sa zoznámila s Terezkou od Dieťaťa Ježiša (sv. Terézia z Lisieux). Stále viac spoznávam úžasný nepochopiteľný paradox, že mocný, ba všemohúci Boh sa stal malým dieťaťom odkázaným na starostlivosť ľudí (svojich stvorení). Že Kráľ všetkých kráľov sa narodil v chudobnej maštali chudobným rodičom a prijímal chválu od chudobných pastierov. Že ležal bezmocný v jasličkách a mal len to, čo mu dali ľudia okolo neho. Ostával skromný nepoznaný...

Tá istá pokora a "nemohúcnosť" sa dnes prejavujú napríklad v Eucharistii, keď sa Ježiš vydáva do rúk ľudí. "Poslušne" vchádza do kúska chleba (hostie) na slovo kňaza. Bezmocne leží tam, kde ho my ľudia položíme. Prichádza k nám vždy keď otvoríme ústa, aby sme prijali Sviatosť oltárnu. On, veľký a mocný Kráľ a Boh, ostáva úplne bezmocný v našich rukách. Z lásky. Pretože nám chce zjaviť moc bezmocnosti.

Takto bezmocne ležal v jasličkách v Betleheme. A keď ho ľudská nenávisť chcela zahubiť, stále oddane čakal, či ho zachráni človek - Jozef, jeho "pozemský otec" varovaný vo sne.

Soška Pražského Jezuliatka nepredstavuje Ježiška ako novorodeniatko položené v betlehemských jasličkách, ako ho poznáme na vianočných zobrazeniach. Pražský Ježiško je trochu starší, je to asi dvojročný chlapček, ktorý už stojí na vlastných nohách. V rukách drží kráľovské jablko (celý svet), na prsiach má zavesený kríž - symbol svojej lásky a obety a nášho vykúpenia, žehná nám a kraľuje našim srdciam.

Ježiš, zobrazený ako dieťa, má zvláštne čaro. Vieme kým je - všemohúcim Bohom. Je stále ten istý. Ježiš, Boh, ktorý zostúpil na zem, aby vykúpil človeka. Kráľ, zvrchovaný vládca, ktorý neprezentuje svoju moc, ale svoju lásku a pokoru. "Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva," hovorí. Jezuliatko nám ukazuje, ako byť dieťaťom. Malým láskavým skromným, no s vedomím svojej dôstojnosti Božieho syna či dcéry.

Hľadím na malého Ježiša a v srdci mi rastie úžas. Moje srdce sa topí pri pohľade na Kráľa kráľov, ktorý sa ku mne skláňa v podobe dieťaťa (a ktorý sa mi dáva v podobe chleba).

Soška Pražského Jezuliatka v kostole sv. Ladislava v Bratislave

"Milovať malého Ježiška detinskou láskou a pokorou ... v tom spočíva veľkosť svätých."

Pražské Jezuliatko, uchovávané v barokovom Kostole Panny Márie Víťaznej na Karmelitánskej ulici v Prahe, sa stalo známym nielen v Česku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Dalo by sa povedať, že ktorým smerom sa vydáte, tam môžete ľúbeznú sošku Jezuliatka uvidieť, či už je to na Madagaskare, v letiskovej kaplnke v New Yorku, vo vietnamskom kláštore, v bavorskom dedinskom kostolíku, alebo v hojne navštevovaných svätyniach Jezuliatka v Bogote v Kolumbii, v Quebecu, v africkom Benine, ba dokonca aj v Kalkate v Indii.

Zamilovali si ho nielen svätí ... Jezuliatko svojich ctiteľov rado a štedro obdarúva. Skrze neho sa stále dejú uzdravenia a zázraky. Mnohí, ktorých núdza naučila modliť sa a prosiť, sa neraz stali svedkami toho, aké pravdivé sú slová, ktorými Ježiš sľubuje: "Čím viac ma budete uctievať, tým viac vám budem žehnať."

(Z úvodu knihy, s. 8)

Hneď na úvod knihy ma zaujala legenda o počiatku histórie Pražského Jezuliatka. O tom, ako sa malý Ježiško zjavil mníchovi bratovi Jozefovi keď zametal...

"Brat Jozef, vieš dobre zametať, ale vieš sa pomodliť aj Zdravas' Mária?"

"Áno."

"Tak sa pomodli!"

Brat Jozef sa začal modliť, a pri slovách "Požehnaný plod života tvojho" ho chlapec prerušil: "To som ja." A potom zmizol.

...

Po rokoch sa mu dieťa zjavilo znova: "Prišiel som, aby si sa na mňa mohol znovu pozrieť a aby tvoja soška bola presne taká, aký som."

Kniha podrobne opisuje históriu milostnej sošky. Nielen legendu o jej vzniku, ale tiež podrobné historické súvislosti, kde sa kedy soška nachádzala, ako putovala najprv s rodinou Lara Mendozovcov. Šľachtičná Marie Manrique de Lara sa vydala za českého šľachtica Vratislava II. z Pernštejna a tak sa soška dostala do Čiech. Ale nebolo to také jednoduché. História Ježiškovej pražskej sošky je skutočne veľmi bohatá a zaujímavá. Zahŕňa zakladanie kláštorov a rušenie kláštorov, chudobu a hlad, vďačnosť a štedrosť, vojny a rozbroje, reformáciu a protireformáciu, hlad, mor, dôveru a modlitby, zázraky a uzdravenia, dokonca zabudnutie, časy, keď bola soška Jezuliatka pohodená v odpadkoch za zboreným oltárom a mala zlomené rúčky, neochotu a skúposť, ale aj lásku a zbožnosť...

Je tu podrobne opísaný výzor sošky aj jeho odievanie. Niektoré "kúsky odevu" sú priam úchvatné, mnohé majú vysokú nielen historickú hodnotu. Sú vyhotovené z drahých materiálov, ako napr. ťažký brokát tkaný zo zlata a striebra a zdobené pravými perlami a drahokamami. Mnohé z nich sú bohato vyšívané, čím nám pripomínajú lásku a obetavosť českých paní a dievčat.

"Tradícia prezliekať sošku pochádza bezpochyby už z roku 1656, ba možno ešte z dávnejších čias, lebo sama Polyxena z Lobkovíc, ktorá Jezuliatko darovala, ho priniesla oblečené v šatočkách, ktoré sa zachovali až dodnes.

Prvé zaručené správy o prezliekaní sú známe z roku 1713, keď v Prahe panoval mor, ktorý si vyžiadal tisícky obetí (aktuálne, však?). Obyvatelia Prahy žijúci neďaleko Chrámu Panny Márie Víťaznej sa vtedy utiekali k Jezuliatku, umiestnenému v kaplnke pod chórom. ... Zaujímavé je, že tých, ktorí sa utiekali k Jezuliatku, nákaza morom obišla. Mnohí potom z vďačnosti darovali Jezuliatku svoje šperky, zlato a brokáty na ušitie šatočiek pre milú sošku. V Ježiškovej "garderóbe sú aj zamatové šatočky zdobené bohatou zlatou výšivkou, ktoré mu darovala cisárovná Mária Terézia.

Jezuliatko je oblečené vždy do šatočiek liturgických farieb a prezlieka sa šeťkrát v roku. ...

Nasleduje veľké množstvo svedectiev o vypočutých modlitbách, zázrakoch a uzdraveniach. Niektoré sa zdajú byť priam neuveriteľné, mnohé svedčia o veľkej dôvere, ale najmä o nesmiernej láske a ochote Pána Ježiša k jeho ctiteľom.

Sú tu príklady mnohých svätých, aj obyčajných ľudí a ich vzťahu a dôvery k Jezuliatku. Zaujalo ma napr. malé írske dievčatko Nellie Organová, ktorá sa po svojom zázračnom uzdravení s Ježiškom rozprávala celkom bezprostredne a bez zábran. Raz ho vraj poprosila, aby jej dal svoju "loptičku" (zemeguľu) a sľúbila mu za ňu svoje malé črievičky.

Ďalším príkladom až detskej viery dospelého muža, ktorý mi utkvel v pamäti bol istý mních, ktorý mal stále so sebou sošku malého Ježiša. Raz, alebo aj viackrát sa stalo, že mu sošku niekto ukradol. Tento mních sa neznepokojoval, ale jednoducho povedal Ježišovi: "Neviem, kde by som ťa mal hľadať, teraz je to už na tebe. Prosím, vráť sa." A ráno bola soška zase na svojom mieste.

Vidíme aj príklady veľkých svätých, ako sv. Terézia z Lisieux, sv. Terézia Benedikta z Kríža (Edita Steinová), svätý Klement Mária Hofbauer... a mnohí ďalší mali Ježišovo detstvo vo veľkej úcte.

Mnoho strán knihy Pražské Jezuliatko sa venuje úcte Jezuliatka v celom svete. A to doslova - od najvzdialenejších kútov Európy, cez Áziu a Ďaleký východ... až po nielen indiánske oblasti v Amerike.

Aby sme mohli lepšie prežívať svoju úctu k (nielen Pražskému) Jezuliatku aj my, veľkú časť knihy zaberajú rôzne modlitby k nemu. Je tu kompletná ranná a večerná modlitba, modlitby pri rôznych potrebách (modlitba študenta, modlitba za uzdravenie chorého, modlitba k Jezuliatku v jasličkách...), modlitby ktoré sa modlia pravidelne pri oltári Pražského Jezuliatka, modlitba Otca Cyrila od Matky Božej - bosého karmelitána, prvého a najhorlivejšieho ctiteľa Pražského Jezuliatka, deviatnik k Dieťaťu Ježiš a Vianočná novéna, ruženec na počesť Ježišovho detstva, Litánie k Ježišovmu menu, uctenie najsvätejšieho mena Ježiš... a mnoho iných.

Novénu k Dieťaťu Ježiš som sa začala modliť na "Prvý sviatok vianočný", teda na Božie narodenie (25. decembra) a deviaty deň mi vyšiel akurát na sviatok Ježišovho mena (3. januára). Ale niekde v knihe sa píše (teraz to neviem nájsť), že sa deviatnik k Ježišovmu menu modlili od 15. do 23. januára, takže to ešte stihnete aj tento rok.

Čo sa týka celkového dojmu z čítania, priznám sa, že asi nie som tak celkom cieľovým čitateľom tejto knihy. Môj vzťah k soške Pražského Jezuliatka ostal taký, aký bol. Možno si ho viac vážim kvôli mnohým zázračným vyslyšaniam a starostlivosti, ktorú Ježiško oplácal svojim ctiteľom. Tiež si vážim sestričky, ktoré sa o neho s láskou a obetavo starajú. A teším sa, že jeho úcta je rozšírená naozaj široko po celom svete. No vždy budem mať v úcte dieťa Ježiša v akejkoľvek podobe zobrazenia.

Cez vianočné obdobie som si užívala modlitbu pri našom rodinnom betleheme, kde som sa Ježiškovi v jasličkách klaňala aj s prispením modlitieb uvedených v tejto knihe. Za to som autorke vďačná. Verím, že po knihe Silvie Koscelanskej-Hajdučekovej siahnem vo vianočnom období aj v nasledujúcich rokoch. Ak nie pre iné, tak pre mnohé výstižné modlitby k dieťaťu Ježiš. Ale teraz ju už založím do poličky, kde bude dovtedy odpočívať.

Teraz pre zmenu čítam knihu Piotra Glasa - 40 dní duchovného boja. Čítam ju pomaly, každý deň jednu kapitolu, aby som mohla jej myšlienky hlbšie prežiť a premeditovať. Mala by som ju takýmto tempom prečítať ešte pred ziačiatkom pôstneho obdobia, takže vám potom o nej zase niečo napíšem. Verím, že aj pre niekoho z vás môže byť zaujímavým duchovným sprievodcom (možno počas 40 denného pôstu pred Veľkou nocou?).