streda, 17. apríla 2013

Vďačný utorok: Prinášať milosť na svet

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Rozkvitol nám kaleráb.
Tak sme ho zasadili.

1610. Jar. Slnko. Teplo.

Farebné kvety.

1656. Všetko pučí. Všetko rastie.

Tento týždeň som mala v hlave toľko tém, o ktorých by sa dalo písať. Chcela som rozvinúť niektorú z myšlienok, čo som spomenula minulý týždeň. Alebo... Ale nakoniec píšem niečo celkom iné. Trochu smutné. Ale zároveň plné nádeje. Aspoň dúfam.

Z každej strany sa na nás sypú smutné správy. Ľudia trpia. Rôznym spôsobom.

Za čo máme byť vďační, keď vidíme utrpenie iných ľudí? Vari za to, že my takto netrpíme?

Niekedy sa hovorí, že by sme mali byť vďační za úplne bežné "normálne" veci. Napríklad za to, že máme dve ruky, dve nohy, oči ktoré vidia... Pretože to nie je samozrejmosť. Je veľa ľudí, ktorí toto všetko nemajú. 

Myslím, že tá myšlienka je pravdivá len spolovice.  Áno, máme dôvod na vďačnosť za všetky tieto "normláne" veci, ktoré nám Boh doprial. Všetko je to dar. Takto nás vymyslel, takto nás stvoril a my máme možnosť všetky tieto úžasné dary (ruky, nohy, oči...) využívať na mnohé dobré veci.

Ale máme sa tešiť preto, že niekto iný tento dar nemá? To už nejako nesedí. Myslím, že to by bola len druhá strana závisti. Je mi ľúto, že sused má niečo, čo ja nie? Inokedy sa budem tešiť, že má škodu, ktorá sa mňa netýka? Alebo že ja nemám trápenie, ktoré má sused? - To je závisť. Nič iné. Závisť neprináša pokoj ani radosť. Závisť nie je matkou ani sestrou vďačnosti.

Včera som si zase raz čítala blog jednej mamičky o ťažkých situáciách, ktoré prežíva. Ďakujem Bohu za to, že sa ich situácia hodne zlepšuje, že všetko, čo prežívajú, nejako s Božou pomocou zvládajú. Hoci je to hodne ťažké a náročné a každý deň prináša nové ťažkosti, z ich slov cítiť, že pokoj (Pokoj) sa vracia do ich sŕdc a do ich rodiny. Ale aj tak mi táto rodinka nevie zísť z mysle. A vlastne to ani nechcem.

V mojej mysli sa hemžia aj informácie zo sveta - ťažká situácia v Sýrii, atentát v Bostone, množstvo nevinných obetí umelých potratov... je toho veľa. Zdá sa mi to akosi ďaleko, neviem priložiť ruku k dielu a pomôcť týmto trpiacim. Nemôžem sa ani jednoducho radovať, že sa ma to netýka. Čo teda? Mám sa trápiť "s nimi"? Či sa mám snažiť "na to nemyslieť"? Alebo...?

Na stránke Ann Voscampovej som kedysi čítala takú myšlienku - Odmietanie radosti zo solidarity s trpiacimi trpiacich nezachráni. Opak áno.

Čo by malo byť tým opakom? Ann hovorí - VĎAČNOSŤ.

Môžem byť vďačná za všetko to dobré, čo mám. Môžem byť vďačná za všetko to dobré, čo majú iní. Môžem byť vďačná za tie dobré veci, ktoré možno v porovnaní s "ich" utrpeniami ani nevidno, aspoň nie z takejto diaľky, z akej sa pozerám ja, ale určite tam sú. A predovšetkým môžem - mám byť vďačná - za to, že Pán je stále s nimi. Nikdy ich neopustil. Nikdy ich neopustí. Stará sa o nich, miluje ich, trpí spolu s nimi. Tak ako viem, že v lese žijú vlky, a očakávam ich aj keď ich nevidno (príklad z knihy Tisíc darov). Rovnako môžem vedieť, že Boh je prítomný v každej situácii. On túži pomôcť všetkým svojim deťom. Všetko to zlé čo sa deje, môže priniesť dobré cenné ovocie.

Záleží na nás.

Či prijmeme Jeho požehnanie. Či budeme prinášať lásku na tento svet. Či otvoríme náruč pre Jeho dary. Či vyprosíme trpiacim - hoci aj na druhom konci sveta - milosť prijať všetko dobré z rúk Všemohúceho. Aj keď teraz to vyzerá len ako zlé. Iste - je to zlé. Všetko, čím si ľudia navzájom ubližujú je zlé. Ale všetko - všetko - čo sa človeku stane - môže - má slúžiť na dobré. Na ešte väčšie a cennejšie dobro. Každé utrpenie má cenu - veľkú cenu - väčšiu ako bolesť, ktorú prináša.

Verme tomu. A buďme vďační. Aj v bolesti. Aj v slzách.

Buďme vďační. Za to, že poznáme tajomstvo milosti. Že môžeme vnášať radosť na tento boľavý svet. Tu, kde sme. I tam, kde ju potrebujú. Sme spojení. Spojení láskou. Potrebujeme sa navzájom.

Potrebujem brata / sestru, ktorý/á žije vedľa mňa. A on/ona potrebuje mňa. Potrebujem sestry a bratov, ktorí žijú ďaleko, lebo oni potrebujú mňa. Sme navzájom spojení. Tvoríme jedno telo. A môžem pomáhať. Aj keď sa niekedy zdá, že nie. Môžem.
(Ďakujem za tieto úvahy, ktoré sa mi práve rodia v srdci, aj pre mňa sú nové. Aj ja sa rozhodujem podľa nich zmeniť svoj život. Svoju modlitbu. Viac sa angažovať za trpiacich - aj keby žili na druhej strane zemegule. Môžem pre nich niečo urobiť. A aj to chcem!)
Môžem im pomôcť modlitbou.

Sme jedno telo. Ak trpí jeden úd, trpí celé telo. Ak niektorú časť sveta trápi nenávisť, bolesť, choroba, nešťastie... trpím aj ja. Ale tak ako v tele jednotlivca - počas choroby každá bunka pracuje naplno, aby pomohla chorobu vyliečiť, ranu zahojiť... tak máme robiť aj my. V ľudskom tele niektoré bunky priamo bojujú (imunitný systém, biele krvinky...), iné časti tela podporujú tento systém (termoregulačné mechanizmy, obehová sústava...), a ďalšie pilne pracujú aby zabezpečili všetko potrebné (dýchanie, trávenie...). Ale sú ochotné zrieknuť sa všetkého, čo nie je životne dôležité (menej jedla, viac odpočinku...).
 A tak to môže byť aj s nami. Hľadajme vždy spôsoby ako pomôcť. Ak nemôžme priamo pomáhať, podporujme tých, ktorí môžu. A keď už sme vyčerpali všetky možnosti, podporujme ich modlitbou.

A nezabúdajme na život. Dobrý čestný radostný život. Prinášajme požehnanie na tento svet. Kdekoľvek práve sme, môžeme priniesť mnoho požehnania. Tým, čo práve robíme. Tým, ako myslíme. Tým, ako rozprávame.

Čo posielame ďalej do sveta? Aké myšlienky rozmnožujeme vo svojej mysli, šírime svojimi ústami, dávame ďalej prostredníctvom klávesnice?

Akú náladu si pestujeme vo svojom vnútri? - Z plnosti srdca hovoria ústa. - Čo máme v srdci, to z nás prýšti aj von - medzi ľudí s ktorými sa stretávame.

Ako sa staviame k svojej práci? radostne? vďačne? s láskou? Potom robíme presne to, čo je treba robiť - aby bolo vo svete viac lásky, viac radosti.

A o to sa chcem z celej sily snažiť po celý týždeň. Pracovať usilovne a s radosťou. prežívať vďaku v každej chvíli. Prinášať požehnanie na tento svet. A dávať. Dávať ďalej. Vyprosovať milosti pre tých, ktorí trpia. Poznať ich meno, a volať Lásku, dovoliť Láske, aby im uľahčila...

Pozývať Lásku na tento svet. Do každej situácie, kde jej je málo...

Vďaka.

Vďaka, že to viem.

Vďaka, že to smiem.

Vďaka.





Z mojich tisíc darov:

1625. Slnkom zaliate ráno.
1625. Oblaky - aby slnko priveľmi nepálilo do očí.

1627. Chutný obed. Spokojná (nasýtená) rodina.
1631. "Chlapská" výstava, na ktorej boli otec so synom celé doobedie.
1633. Naklíčené zrno - plné vitamínov a chuti. 
1636. Poobedné pozeranie filmu s rodinou. Vďaka za spoločné chvíle.
1640. Návšteva "babičiek" na cintoríne. Vďaka za nádej na večný život. Vďaka za nádej na opätovné stretnutie. Vďaka za radosť zo stretnutia v modlitbe. Vďaka za spomienky...
1641. Holub hrivnák v korunách stromov
1642. Ostrihané vlasy. Služba. Budovanie vzťahu pri strihaní. 
1646. Pestré spevavé vtáky v záhrade na orechu.
1649. Kniha - na cestu autom. Cesta autom - čas na čítanie.
1951. Jablonka aj s jabĺčkami, ktorú som videla komusi na balkóne. 

1656. Práca na balkóne. Už je teplo. Už je jar. Už sa dá pracovať vonku, rýpať sa v zemi, sadiť, siať, polievať... Všetko klíči, všetko rastie, všetko je plné života.
1657. Bielizeň sa už môže sušiť vonku. Na vzduchu. Na slnku. 
1665. Výhra - vyhrala som u Blossom krásnu pečiatku. :)
1666. Cestou po meste som videla nápadité napájadlo pre vtáky v jednej panelákovej predzáhradke.
1667. Rozkvitnutý "zlatý dážď". 


... a ešte mnoho darov, ktoré som si nestihla zapísať.


1656. Všetko klíči, všetko rastie, všetko je plné života.

Aj tráva rýchlo rastie.

1657. Bielizeň sa už môže sušiť vonku.


Ďakujem vám za návštevu a každému jednému želám veľa milostí a lásky. Aby sme všetci spolu prinášali stále viac lásky a dobra na tento svet. 

Letitia.

PS: Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...