piatok, 7. septembra 2012

Nová rubrika - Vďačný utorok


Už od mladosti cítim ako svoje "povolanie" prežívať a šíriť radosť okolo seba. V rokoch dospievania som si dokonca dala "životné" motto - Rozdávať Radosť.

Dá sa povedať, že už od malička som si všímala maličkosti. Mala som radšej drobné, malé, slabé... Obdivovala som lienku, púpavu, žubrienky... viac, než napr. leva, orchideu, či žraloka.

Ako som rástla, začala som chápať, že za všetky krásne a dobré veci treba ďakovať. Aj keď sú to (zdanlivo) maličkosti. Vnímala som ich ako pozornosti od Niekoho, kto ma má rád. A aby som nezabúdala na všetky tie radosti, ktoré prežívam, hľadala som rôzne spôsoby, ako si ich zaznamenávať.

Najskôr to bola truhlička radostí. Vždy keď som prežila niečo pekné (no vždy - keď som nezabudla), zapísala som si to, čo som zažila na papierik a vhodila do vyrezávanej krabičky. Možno tam tie lístky ešte niekde mám... :)


Neskôr som si založila zošitok, ktorý som nosila stále so sebou. A každý večer som si poctivo sadla a zapísala aspoň jednu, alebo dve veci, za ktoré Bohu v ten deň ďakujem.
Pamätám si na posledný zápis (v týchto dňoch je tomu 15 rokov - jej, už toľko?). Bolo to o kráse slovenských hôr (boli sme vo Vysokých Tatrách, a na chvíľu som obdivovala Belianske Tatry - zas celkom iné, ako Tatry, či Západné Tatry - Roháče). A tiež o kráse ľudského ducha (bolo to v deň keď som sa dozvedela o úmrtí matky Terezy). Spomínala som na jej návštevu Slovenska, na to, ako si na letisku pozreli do očí s mojou mamou, kým ja som bola so školou kdesi na "terénoch" a o návšteve matky Terezy v Bratislave som sa dozvedela z novín...

Potom som z istých dôvodov písať prestala. No to neznamená, že by som prestala byť vďačná. Aspoň nie vedome. Ale zdá sa, že keď človek prestane pomenovávať veci, akoby si ich prestal uvedomovať, už si ich tak pozorne nevšíma, neutvárajú tak významne jeho vnútro... Naopak, utvára nás to, o čom hovoríme, nad čím sa rozčuľujeme, čo kritizujeme... a tak sa vnútri usádza duch kritický, alebo naopak ľahostajný...

Uvedomila som si to pred pár rokmi. A tak som sa znovu snažila uvedomovať si pekné veci. Ukladať si ich do pamäte a hovoriť o nich. Píšem o tom v tomto príspevku.


V poslednom čase sa čoraz častejšie šíria internetom myšlienky na vďačnosť za malé veci, všímanie si maličkostí, alebo povedzme "odkazov od Otecka," ako rada hovorí česká spisovateľka Hana Pinknerová.

Neskôr som pri náhodnom surfovaní našla webovú stránku (blog?) Anny Voskampovej A Holy Axperience. Aj keď po anglicky takmer neviem, s kostrbatým prekladom od Googlu som pochopila myšlienku vďačnosti za každodenné dary od nášho dobrého Ocka. Pokúsila som sa zaviesť zbieranie prejavov lásky aj v našej rodine - aspoň  týždeň, ako aktivitu pri sviatku sv. Valentína.


Myšlienka "vyhľadávania odkazov lásky" - milých a pekných vecí, ktoré každý deň stretávam - mi už ostala v hlave. A v duši. Preto ma veľmi potešilo, keď som videla, že sa kniha Ann Voskampovej Tisíc darov pripravuje aj pre slovenského čitateľa. Hneď som si ju objednala. Teda nie pre seba, bol to darček, ale aj tak už čítam. Konečne sa dozvedám súvislosti. A veru je toho ešte veľa, čo som nevedela.

Nie som zatiaľ ani v polovičke, ale už som si založila zošit a začala som si zapisovať. Zdá sa, že do tisíc napočítam čoskoro (no, pár mesiacov to asi potrvá), ale naozaj ma teší nachádzať každý deň množstvo vecí, za ktoré môžem byť vďačná.

Táto misa plodov z dedkovej záhrady ešte nemá číslo.
Odfotila som ju skôr, ako som začala dary číslovať.

Zistila som, že vďačnosť mení človeka.  Začínam sa viac usmievať, aj na veci, ktoré ma predtým rozčuľovali. Mám radosť keď "musím" urobiť to, či tamto. Usmievam sa pri práci aj pri pohľade na strúhaný syr (no, ten syr mi pripomína jednu epizódku z knihy - vyčarila mi úsmev vtedy keď som ju čítala, a vyčarí ho vždy, keď vidím strúhaný syr ;) ).

171. Rozkvitnutý babičkin oleander

172. Pažítka v kvetináči

Takže stretneme sa v utorok. Podelím sa s vami o niektoré dary tohto týždňa a pripíšem niečo - možno o knihe Tisíc darov. Alebo o niečom, čo som v tomto týždni zažila.

Pridáte sa? Komentáre sú tu pre vás.

Letitia.

Svetová "párty" tisícich darov je na stránke Ann Voskamp

4 komentáre:

  1. Mila Leti, uz jen ta tva prezdivka, tvuj cely blog je uzasnym darkem. Jsi uzasny cisty clovek s obrovskym srdcem a ver mi, pres ten monitor pri cteni tvych clanku ci prohlizeni tvych tak velmi oblibenych detailnich snimku je clovek opravdu stastny. Moc dekuji!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jej. Ďakujem za krásne povzbudivé slová. Cením si to veľmi. Vďaka. :)

      Odstrániť
  2. Hledala jsem odkaz na knihu a našla Tvůj blog. V češtině ji zřejmě ještě nevydali, neporadila by jsi mi, prosím, kde se dá objednat ve slovenštině? Moc ráda bych si ji přečetla.. Tvůj blog je moc hezký..
    Vladana

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Vlaďka.
      Myslím, že máš pravdu a v češtine táto knižka ešte nevyšla. Po slovensky ju vydalo vydavateľstvo Kumrán http://www.kumran.sk/tisic-darov-p-16251.html Na tejto stránke by sa mala dať objednať.

      Nech ti slúži. A budem rada, ak sa k nám pripojíš aj v pravidelnom ďakovaní. Každý utorok sa snažím vydať článok s touto témou (len teraz cez sviatky máme prestávku, kedy chodím na internet menej) tu
      (Vďačný utorok) alebo na portáli Mojakomunita.sk.

      Odstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...