nedeľa, 23. novembra 2014

Vďaka za cestu do Assisi.


Radostný deň vám všetkým želám.

Zase som sa dlhšie neozvala. Pritom už minulú sobotu sme sa vrátili z úžasnej púte "Po stopách sv. Františka". Boli to nádherné plné a veľmi podnetné dni. Odniesla som si veľa dojmov, myšlienok a spomienok, ktoré budú ešte dlho vo mne zrieť. Určite naše putovanie niekedy spracujem podrobnejšie, jeden príspevok na všetko to bohatstvo nestačí, no akosi si stále neviem nájsť dosť času a pokoja, aby som si k tomu sadla a pre začiatok aspoň roztriedila fotky.

Dnes chcem ale písať o niečom inom. O mnohých drobných pozornostiach, ktoré som počas tohto výletu dostala od Pána. Niektoré aj "s venovaním", aby som nemala pochybnosť, od koho sú.

V Assisi - neďaleko miesta narodenia sv. Františka.

Ste zvedaví? Naozaj, každý deň som dostávala malé i väčšie prekvapenia. Po niektorých som túžila, no nechcela som sa na ne priveľmi viazať, aby mi ich nezískanie nepokazilo pocity z cesty. Na iné som si len pomyslela, že by to bolo fajn... a boli tu. A ďalšie prekvapenia, niektoré naozaj úžasné, prišli celkom nečakane, ani som nevedela, že existujú.

František a vlk - kachlička na stene domu.

Hneď na začiatku, asi na polceste (psychologickej, zemepisne neviem ako je to ďaleko) medzi Slovenskom a cieľom našej cesty (Assisi), sme sa zastavili v Padove. Meste, podľa ktorého nesie meno asi najznámejší svätec Anton Paduánsky. Tu mu nepovedia inak, ako "santa" (svätec), každý vie, o koho sa jedná. Navštívili sme baziliku Antona Paduánskeho, v ktorej je pochovaný. A ja som sa nádejala, že by som si konečne mohla vytvoriť k tomuto svätému vzťah ako k skutočnej historickej osobnosti (pretože ma doteraz priveľmi zaťažovala jeho povesť - zázračného navrátiteľa stratených vecí). Aj sa tak stalo.

Viac som od Padovy nečakala, ale dostala som. Baziliku a hrob svätej Justíny, rodáčky z Padovy (konečne poznám patrónku mojej svokry!). Hrob sv. evanjelistu Lukáša (môj obľúbený evanjelista! - čítavali sme si postupne z jeho evanjelií na mojom prvom stretku). Nad Lukášovým hrobom visel obraz podobný freske, podľa ktorej bol namaľovaný obraz Panny Márie Trnavskej (tú mala rada moja babička, vraj ju umelec maľoval podľa fresky vytvorenej samotným Lukášom, ktorý chodil veľa rokov s historickou Máriou, matkou Ježišovou. Od nej poznal všetky príbehy Ježišovho detstva a mladosti a poznal aj jej fyzickú podobu).

Sv. Anton - mocný orodovník a kazateľ.

K tomu som dostala aj zopár svetských maličkostí.

Neverila som, že na tomto mieste, kde sme mali len krátku zastávku a ešte kratší čas voľna (bez nutnosti držať sa skupiny), stihnem zohnať pečiatku. (Zbieram pečiatky z každého miesta, ktoré "dobyjem" - na pamiatku.) No, podarilo sa, hoci nepoznám veľa rečí, a aj moja angličtina je biedna. V Taliansku tiež nie je angličtina tak rozšírená, ako sme zvyknutí... a keď som konečne našla toho, kto mi mohol tú pečiatku dať,  zdá sa, že anglicky nevedel. Pýtal sa odkiaľ som, a potom sa veľmi opatrne spýtal, či neviem po rusky. Prišlo mi to smiešne, pretože ruština je tuším jediná cudzia reč (ak nerátam český jazyk), ktorú som kedy jakž-takž vedela. Dokonca som z nej maturovala, i keď to bolo už pred 26 rokmi. A tak sme boli potešení obaja, mladý muž, ktorý sa učil po rusky a ja tiež, hoci som už veľa pozabúdala.

Tá pečiatka je nádherná. Podobne ako všetky pečiatky, ktoré sa mi podarilo získať na všetkých miestach. Naozaj som dostala razítko na každom mieste, ktoré sme navštívili. A pritom to často boli miesta, kde som neverila, že budú ochotní opečiatkovať jednej pútničke zo Slovenska jej zošitok.

O hľadaní "pokladov" - geokešingu ste už iste niečo počuli. Možno aj odo mňa. My túto hru vnímame predovšetkým ako možnosť nájsť zaujímavé miesta v cudzom svete. Alebo "označiť si" na mape miesta, ktoré sme navštívili. Toto mal byť ten druhý prípad. Samozrejme za predpokladu, že stihneme vôbec k nejakej "keške" dôjsť a nájsť ju. Stihli sme. V Padove, aj na niektorých iných miestach. Už - už to vyzeralo, že sa nezadarí, ale nakoniec sme ju našli. A veľmi som sa potešila, že aj tento nepravdepodobný darček som dostala.

Cesta k bazilike sv. Antona.

Kostol sv. Juraja.

Značka na chodníku.

Na každom mieste, ktoré sme navštívili som dostala mnoho podobných prekvapení. Koľkokrát som už bola zmierená, že TU pečiatku určite nedostanem (nemám kde, nemám kedy) - dostala som. A všetky krásne. Z úžasných miest. Budú mi pripomínať všetky tie vzácne chvíle.

Na inom mieste som si vravela, že mi tu bolo krátko, túžila som sa sem vrátiť a do autobusu som nastupovala s povzdychom: "Sem sa už nikdy nevrátim." Aj slzičky vyšli, ako sa mi odtiaľ nechcelo... A potom prišlo prekvapenie. Najprv nemilé - zabudnutý batoh. Ale potom sa ukázalo, že máme ochotných šoférov, ktorí ma hneď zaviezli naspäť a ja som si na tomto milom mieste mohla vychutnať ešte ďalších zopár, síce krátkych, ale vzácnych chvíľ.

San Damiano - miesto úmrtia sv. Kláry.

Chyžky v Rivotorto - tu spočiatku bývala komunita bratov. .

"Niekto" ma má veľmi rád.

A ja, hoci som si uvedomovala tú úžasnú vytrvalú nežnú starostlivosť... predsa som pred odchodom domov ostala nervózna, či mám dosť jedla na cestu (je to taký môj osobný problém - mám dosť špecifické potreby, čo sa týka jedla a asi trochu prehnaný strach, že nejaká z nich nebude splnená). Ale nakoniec mi to "docvaklo":

"Naozaj si myslím, že Ten, ktorý sa celý týždeň staral o moje najmenšie túžby a priania, by sa nepostaral o to, čo naozaj potrebujem?"

A konečne som sa mohla upokojiť. Už nie preto, že by som sa spoľahla na svoje plánovanie. Ale jednoducho som konečne vložila dôveru do rúk Toho, ktorý sa iste o mňa (a VŽDY) postará.


Carceri - jaskynka brata Lea.

 
Kostol sv. Jakuba z r. 1088 - tu sme bývali.

Teda tu sme bývali. Kostol sv. Jakuba je súčasťou komplexu.

František a vtáčiky - detail na múre ktoréhosi domu.

Sv. Juraj - detail na múre.

La Verna - tu sa František rád modlieval...

Vavrín - alebo bobkový list. :)
 
San Damiano - olivový sad.

Z mojich viac ako tisíc darov: 

Som vďačná za...
# ... Evanjelistu Lukáša, ktorého som neplánovane "stretla" na tejto ceste. 
# ... za svätú Justínu, patrónku mojej svokry. 
# ... za všetky tie pečiatky a kešky a kamienky a žalude... ktoré som cestou našla (získala). 
# ... Som vďačná za mesto Assisi. Je nádherné. Starobylé (nielen románske) kamenné stavby, dláždené kľukaté uličky, domy zdobené kachličkami a freskami... a celých 5 dní a nocí, ktoré som mohla v tomto stredovekom mestečku tráviť. 
# ... Som vďačná za dobré jedlo a vodu (dala sa piť aj vodovodná voda), a za ľudí ktorých sme tu stretali...
# ... Vďaka za všetky sväté omše (každý deň), za možnosť pri niektorých spievať žalm, alebo magnifikat pri spoločnej večernej modlitbe (vešperoch). 
# ... Som vďačná za všetky tie sväté miesta spojené so životom Františka a Kláry. 
# ... Som vďačná za moje meno (Leticia) vyšité na papieri - darček od obchodníka s vyšívanými fertuškami. 
# ... San Damiano, Rivotorto, Porciuncula, Carcerri, Greccio, Fonte Colombo, La Verna... 
# ... Vďaka za cestu. Za putovanie pešo na niektoré miesta. Tá cesta mala zmysel, dala mi veľa (fyzicky, psychicky, ale aj duchovne). 
# ... Vďaka za ochotnú taliansku sestričku, ktorá sa ponúkla, že ma posledné dve serpentíny odvezie autom, keď som už nevládala do kopca. 
# ... Vďaka za obraz cesty, námahy, snahy, putovania... a tiež milosti, ktorá nás ochotne "odvezie", keď už sami nevládzeme. Nie je nutné prešliapať celú cestu vlastnými silami. Ale je potrebné vydať sa na cestu a usilovať sa stále... A keď už nevládzem, Pán mi pošle "auto" (alebo výťah, ako hovorievala sv. Terezka z Lisieux) a bez námahy (i bez zásluh) ma posunie o kus ďalej. Vďaka za to! 
# ... Vďaka za spomienky. A za ich zdieľanie s mojim najdrahším. 
# ... Vďaka za sv. omšu priamo pri Františkovom hrobe. 
# ... Vďaka za modlitbu pri jaskynke brata Lea (o slobodu k chudobe a slobodu od materiálnych vecí).
# ... Som vďačná za stretnutie so slovenskou klariskou (s. Gabrielou) a jej svedectvo. 

... A vďaka ešte za mnoho ďalších vecí. Keby som tu chcela napísať všetky, iste by to už nikoho nebavilo čítať. Ale moje srdce je plné vďačnosti. A asi najviac som vďačná za poznanie, že s Ním sa nikdy a ničoho nemusím báť. Ani toho, že budem mať málo síl. Ani toho, že mi niečo dôležité bude chýbať. Ani zlyhania a nedokonalého plánovania. Ani nedostatku. A dokonca ani toho, že by som nedostala dosť radosti. Veď On dáva svojim miláčikom radosť každý deň. Len načiahnuť ruku... a prijať DAR. 

Vďaka, Pane. Pripomínaj mi to prosím často. Aby som nikdy nezabudla. Aby som neupadala do malomyseľnosti, smútku, alebo strachu. Ale aby som Ti VŽDY dôverovala a z Tvojich rúk prijímala s vďakou všetko, čo pre mňa každý deň chystáš.

Vďaka. 


Aj vám želám veľa radostných, krásnych a plných chvíľ. Aby ste z každej veci, ktorú prežívate čerpali silu, múdrosť a radosť do života.

Letitia.

utorok, 11. novembra 2014

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?


Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.


Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás k spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dobre zvolené volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.


Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.


Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

štvrtok, 6. novembra 2014

Vďačné chvíľky: Niekedy som nevďačná.


Už zase. Zase prešlo toľko času a nič. Žiaden nový článok. Neviem si nájsť čas, aby som myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou, zachytila pre vás do tohto virtuálneho priestoru. Nie, nechcem povedať, že "nemám čas". Je to otázka priorít. A organizácie času. Kyvadlo sa rozhýbalo. Kým kedysi robilo len malé výkyvy okolo stredu (takže čas na písanie blogu som si vždy našla), teraz sa kýve chvíľu tam, chvíľu zase inde... a okolo priestoru na sedenie za počítačom a pokojné zaznamenávanie myšlienok len tak preletí. Horko-ťažko stihnem vložiť pár fotografií so stručným popisom víkendu, ale väčšinou len venujem chvíľu potulovaniu sa virtuálnym priestorom a kochaniu sa tým, o čo sa zdieľate vy.

Otázka priorít. Chcem písať. Naozaj chcem. Problém je v tom, že tie ostatné "chcem" sú akosi nástojčivejšie, akčnejšie, zdanlivo (alebo aj skutočne) rýchlejšie, možno aj "objektívne dôležitejšie"... alebo skôr subjektívne dôležitejšie? Asi ako ktoré. Ešte s tým zápasím. Som vďačná, že si dokážem nájsť čas na veci, ktoré som vždy pokladala za dôležité a predsa som ich dlhé roky nevedela uchopiť a zvládnuť. Dnes to ide. Ešte to škrípe, a žerie podľa mňa priveľa času, ale ide. A som za to vďačná. Som šťastná, že sa  konečne ako-tak darí.

Sú aj ďalšie veci, ktoré sa rozbiehajú. A idú... a stoja ma čas. A dávajú - radosť, pokoj, pocit užitočnosti.

A písanie? Je dôležité? Myslím, že áno. Aspoň pre mňa. Možno aj pre niekoho z vás, neviem. Len si musím vyhradiť čas. Čas, ktorý budem venovať vám, a zdieľaniu toho, o čo sa s vami chcem deliť. Tej Dobrej zvesti, ktorú každý deň viac a lepšie objavujem. Alebo skôr, ktorá sa mi dáva objavovať. A ktorú chcem, aby ste objavili aj vy.


Napríklad tento týždeň sa vám chcem priznať. Bola som nevďačná. Naozaj. Aj slzičky boli. A pritom som dostala tak veľa. Žeby práve pre to? Dostala som vzácne chvíle (dva úžasné dni) - a chcela som ich VIAC. Dostala som krásnu prírodu a vzduch a čas na chalúpke - a chcela som VIAC. Dostala som nádhernú prechádzku spoločne s rodinou a chcela som VIAC. Chcela som aj huby a dary prírody a žiť ako ... ako.

Chamtivosť. Nikdy som si nemyslela, že sa ma týka. Nikdy som netúžila po peniazoch, po majetku, po moderných alebo drahých veciach. Ale asi je to v nás - následky dedičného hriechu - chceme VIAC. Čokoľvek dostaneme, vždy chceme VIAC. A potom sme nespokojní. Namiesto, aby sme sa radovali z toho čo máme, smútime za tým, čo nemáme.

Ale už nechcem smútiť. Chcem sa tešiť a ďakovať. Za všetko, čo každý deň dostávam.

# Za prechádzku a nájdenú prášivku (aj keď som ju nakoniec nezjedla).
# Za rodinu. Za mojich úžasných chlapov.
# Za vzduch, a kus slovenskej zeme, kam môžeme chodiť.
# Za čas. Za ten vzácny tovar, s ktorým môžeme nakladať podľa svojho rozhodnutia. (Čo na tom, že nestíhame byť na dvoch miestach naraz a v jednej chvíli robiť aspoň tri rôzne veci)
# Za Chvíle, keď sme spolu.
# Za stromy. A kopce. A za vôňu jesene. Za pohyb a za únavu.
# Za spoločenské hry.
# Za cestu. Kamkoľvek ideme, môžeme si aj chvíle strávené spolu v aute (alebo inom dopravnom prostriedku) užívať ako spoločné chvíle. (Alebo naopak, ako chvíle samoty - so svojimi myšlienkami, s knihou, s obrazmi mihajúcimi sa za oknom...)
# Za modlitbu. V týchto dňoch sa veľa modlíme. Osamote i spoločne. Za našich zosnulých. Aj za tých,  ktorých sme nepoznali a za ktorých sa nikto nemodlí. Som vďačná, že tieto vzácne chvíle môžeme prežívať spolu.
# Som vďačná za sviatosť zmierenia. A za povzbudenie, ktoré každý deň od Pána dostávam.
# Som vďačná za návštevy - Návštevu rodiny a s rodinou. Návštevu hrobov našich predkov. Návštevu u Otca nebeského v Jeho chráme...
# Som vďačná za všetky svoje malé víťazstvá. A tiež za prehry. Lebo mi pripomínajú, že nie som dokonalá (len PERFEKTNÁ :) ). Že svoj poklad mám v hlinenej nádobe. A že to čím som až tak veľmi nezáleží od toho, čo robím a už vôbec nie od toho, čo sa mi darí, alebo nedarí. Som vzácna a dôležitá, pretože SOM. Pretože ma tu Niekto chce. Pretože ma zahŕňa Svojou Láskou. A keď niečo robím - je fajn, keď sa darí. Ale rovnako dobré je aj vtedy, keď sa nedarí... Dôležitá je snaha, láska, rozhodnutie. Dôležité je CHCIEŤ.
# Som vďačná aj za únavu. A za urobenú prácu. Aj za tú, čo som (ešte) nestihla urobiť, alebo ktorú vôbec nestihnem. 
# Som vďačná za chvíľky tvorenia - aj keď som nestihla dokončiť. Však ešte nie je všetkým dňom koniec.
# Vďaka za malé darčeky pre dedka a babičku - tentoraz venčeky z jesenných darov na drôtenom základe. Za lásku, ktorú som mohla dať.
# Som vďačná za rozkvitnutú levanduľu. Nie je zvykom aby kvitla v tomto čase, a predsa ešte zakvitla. Asi chcela rozvoniavať na venčeku pre babičku. ;-)
# Som vďačná... 

... za rozkvitnutú levanduľu

... za voňavú úrodu

... za rozrastenú kapucínku

... za kŕdeľ vtáčikov na strome.
(A za drahého, ktorý na mňa myslel.)

... za kúštik tvorivosti a "novú" záclonku v kuchyni.

... za zákutia, z ktorých je teplo na duši

... za krásu v detailoch

... a za nádheru vo veľkom

... za jesenný čas ukladania sa na spánok

a posledné zbytky letnej krásy.

Za venček, ktorý ešte stále visí na dverách...

... a za nové venčeky, čo som smela uviť pre drahých zosnulých

(vtáčí zob, šipky, levanduľa - pre babičku)

(levanduľa, šípky, vratič - pre deda)


Som vďačná za návšetvy (u živých i zosnulých príbuzných)...

A jeden čisto levanduľový - pre nás, aby voňal.


Želám vám radostné dni. 
A aby ste boli vždy spokojní a vďační za to, čo máte. 
Letitia.

štvrtok, 23. októbra 2014

Prečítala som: Time management jako duchovní úkol

Ako ste si možno už všimli, dostala som pár kníh od vydavateľstva Zachej.sk - na prečítanie a napísanie o nich. A, ako som písala minule, veru, nie som si istá, či mi ten tlak "musíš prečítať všetky knihy v limite a včas o nich napísať" vyhovuje. V snahe dostáť záväzkom (nielen tomuto) sa mi zdá, že mi unikajú niektoré iné veci, ktoré by som chcela robiť. Možno to ani celkom nie je o čase, ktorý venujem čítaniu kníh (a písaniu o nich), ale súvisí to s nastavením mysle. Stále rozmýšľam nad tým, čo treba (napísať), a neostáva dosť "pocitu slobody" napríklad pre písanie na blog o bežných radostiach či starostiach a tvorivostiach, ako som to robievala doteraz.

Takže, hoci mám možno čas lepšie zorganizovaný, niektoré (pre mňa dôležité) veci mi akoby unikajú pomedzi prsty. A to napriek tomu, že som balíček kníh načala práve  knihou Anselma Grüna a Friedricha Assländera - Time management jako duchovní úkol. Recenziu tejto knihy som pôvodne chcela zverejniť spolu s webom Dobré čítanie, ale už sa mi nechce čakať, tak som sa rozhodla, že vám o tejto knihe napíšem ešte raz - trochu inak.


Priznám sa, že som od tejto knihy očakávala niečo trochu iné. Tešila som sa, že mi poradí, ako si zorganizovať povinnosti, ako nájsť čas pre odpočinok a predovšetkým pre chvíle s mojim Bohom. Hľadala som niečo v zmysle "Čas sme dostali od Prozreteľnosti, a nie je jedno, ako ho využívame." Po prijatí tejto myšlienky mali prísť praktické rady, ako, kedy a kde si vyhradiť čas na modlitbu, na prácu, na vzťahy a na všetko potrebné, aby som nepremárnila ani minútu. Od slovného spojenia "duchovní úkol" v nadpise som očakávala vyslovene kresťanský (možno až katolícky, keďže kniha vyšla v katolíckom vydavateľstve "Karmelitánské nakladatelství") pohľad. "Návod", ako si zorganizovať čas podľa Božích plánov.


Ale kniha je koncipovaná oveľa všeobecnejšie. Zaradila by som ju skôr k mnohým knihám o "osobnom rozvoji". Je písaná predovšetkým pre ľudí, ktorí sú hnaní množstvom požiadaviek okolia i svojich vlastných očakávaní a túžob. Vychovaní európskou kultúrou sme často preťažení a naučení pracovať "ako hodinky" - podľa daného rozvrhu, alebo podľa svojho "dokonalého" plánu - tak aby sme všetko stihli. Aj mnohá v poslednom čase vydávaná literatúra nám radí ako ešte efektívnejšie využívať čas, aby sme toho stihli viac - viac práce, viac zábavy, viac "radostí"... viac, viac, viac.
(Tuším som od knihy očakávala práve niečo takéto, navyše duchovne zdôvodnené.)

Ale človek nie je stroj. Máme svoje telesné, ale aj duchovné potreby. Kniha Time management jako duchovní úkol sa venuje práve napĺňaniu týchto potrieb. Aby sme samým naháňaním sa za "šťastím" nestratili skutočnú radosť, ktorá žije v nás. Pomáha nám nájsť rovnováhu medzi činnosťou a odpočinkom, modlitbou a prácou. Dnešnému uponáhľanému človeku pripomína, že každá vec má svoj čas. A keď tento čas tvrdošijne využívame na iné, už sa nikdy nevráti, nemôžeme ho "chytiť za pačesy" ak už prešiel okolo nás.


Autori rozlišujú medzi viacerými chápaniami nášho pojmu čas. najvýraznejšie sú dva prístupy: Chronos - je čas, ktorý ukazujú hodiny. Často je tým "bôžikom", ktorý riadi životy mnohých Európanov. Ale zaujímavý je ešte iný pojem - Kairos - to je čas ako priestor vhodný pre niečo konkrétne. Kairos je čas, ktorý keď premárnime (alebo využijeme na iné), už sa nevráti. Takto rozoznávame napríklad rôzne etapy života človeka. Čo sa nenaučíme v detstve, už budeme ťažko doháňať. Čo nedosiahneme v produktívnom veku, na starobu už nedoženieme. Ale aj naopak, bolo by nemúdre chcieť zodpovednosť od dieťaťa, ktoré ešte na to nie je zrelé... Vieme, že vo vývoji človeka existujú fázy, kedy je potrebné, aby sa dieťa naučilo to, či ono. Čas, kedy začína chodiť, učí sa hovoriť, uchopovať predmety, vývoj hrubej a jemnej motoriky, písmo, matematické zručnosti... všetko sa vyvíja postupne a keď nezachytíme ten správny vek, vždy bude mať človek s tou oblasťou problémy.

Ale platí to aj pre neskoršie obdobia života. Je čas mladosti, kedy sa učíme veci, sme plní energie a slobody. Neskôr je vek pre zodpovednosť, založenie rodiny, ale aj vytváranie hodnôt, dosahovanie cieľov, úspechu. No a v ešte vyššom veku je čas postupne opúšťať niektoré oblasti svojho záujmu a prenechávať zodpovednosť mladšej generácii. Sústrediť sa na to podstatné, čo pretrvá až do našej večnosti.

Preto je dôležité, uvedomiť si, čo žijem. Uvedomiť si prítomnú chvíľu. Čo teraz prežívam? Čomu sa chcem venovať práve v tejto chvíli? Od väčších časových úsekov (štúdium, budovanie kariéry, materstvo...) až po tie najmenšie (cesta do práce, čas na jedlo, rozhovor s niekým...) Vždy potrebujem vedieť, čomu chcem venovať práve tento čas. A prežívať ho naplno. Nemôžem robiť naraz viac vecí, pretože potom žiadnu nerobím poriadne. Potrebujem vedieť, aké mám v danej chvíli priority a podľa toho zadeliť svoj čas. Aby som neskôr, keď sa obzriem nemusela ľutovať - prečo som toľko času premárnila "poletovaním vo vetre" udalostí a názorov iných, ktorým som dovolila riadiť svoj život. Prečo som tak často robila veci, ktoré "sa mi prihodili" a nie tie, ktoré som naozaj chcela robiť...

Za každou kapitolou knihy autori navrhujú "cvičenia", ktoré majú čitateľovi pomôcť preniesť prečítané myšlienky do reálneho života. Mne najviac utkvel v mysli návrh, aby som si naplno uvedomovala svoju chôdzu. Autor to nazval "meditačná chôdza". Často máme tendenciu pri chôdzi premýšľať. Alebo skôr sa nechať unášať myšlienkami. V duchu sa s niekým hádame, formulujeme si odpovede na domnelé otázky, predstavujeme si, čo nás čaká v práci, či naopak, premietame si to, čo sme prežili pred odchodom z domu... Sme "už tam", kam máme namierené, alebo naopak "ešte tam", odkiaľ ideme. Ale nikdy nie "práve tu", kde sme. Tieto myšlienky sú často zbytočné a neproduktívne. Len čo zaťažujú našu myseľ. Cestu do práce (alebo kamkoľvek inam) môžeme využiť lepšie - napríklad ako skvelý relax. Môžem si uvedomovať každý krok, každý pohyb, došliapnutie nohou, sledovať svoj dych - nádych (jedna noha) - výdych (druhá noha). Uvedomiť si seba samého, usmiať sa, vidieť a prijať okolie... A po takejto "prechádzke" si môžem povedať, že som skvelo využila čas. Nie, že som ho "stratila presunom", ako to často vnímame.


Kniha je popretkávaná myšlienkami viacerých duchovných smerov. Miestami je citovaná biblia, alebo regula otca benediktínov sv. Benedikta, ale často v nej nájdeme aj myšlienky budhizmu, konfucia, zenových majstrov, či východných filozofov.

Nie je to vyslovene kresťanská literatúra, aj keď Anselm Grün, jeden z autorov, je benediktínsky mních. Ale práve preto ju iste ocenia aj tí, ktorí žiadne konkrétne náboženstvo nevyznávajú.


Za recenzný výtlačok ďakujem blogu Dobré čítanie.sk
Ak vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť napríklad tu: http://www.zachej.sk/


Všetkým vám želám radostné dni a dobre rozdelený čas medzi prácu i modlitbu a odpočinok.
Letitia.

streda, 22. októbra 2014

Kŕmim. Už aj v kuchyni.



Čo sa to tam šerá za oknom? Nejaká strieška. Žeby to bolo... 

 
Áno, je to kŕmidlo pre vtáky. Nutne som potrebovala jedno aj v kuchyni. Aby som mohla pozorovať veselé sýkorky, kým varím, alebo umývam riad. Veď už chodili pýtať. Dokonca mi párkrát vleteli na balkón, hoci je zakrytý sieťou proti holubom. Ak som v tej chvíli otvorila balkónové dvere, začali splašene lietať a nevedeli trafiť von. Ale stačilo znovu zavrieť a počkať opodiaľ a vtáčik hneď urobil hop a skok, a už aj sa prešupol cez otvor o ktorom som ani nevedela.

No ale prečo nútiť vtáky, aby hľadali čo nebolo určené pre ne na miestach, kde vlastne nemajú čo hľadať? Radšej som im hneď vedľa na okno položila búdku, do ktorej teraz pravidelne sypem slnečnicové semienka.

Nápojový lístok tam majú na zmätenie.
Vlastne - pre hygienu - namiesto obrusu.


Kŕmidlo mi podľa želania vyrobil môj ochotný manžel. A hneď mi ho aj primontoval na okno. Sýkorky sa ešte trochu boja, keď popod záclonu niekoho v kuchyni zazrú. Ale poživeň si našli hneď. Zdá sa mi, že dokonca už počas práce chodili obkukávať, čo im tí dvojnožci chystajú. Verím, že vtáčiky už vedia, že okná sú tu pre ne - aby im na ne ľudia dávali dobroty. :)


Prezraďte nám, aj vy kŕmite vtáčiky? Či čakáte až kým napadne sneh?
Želám vám radostný deň.
Letitia.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...