streda, 22. novembra 2017

Poľsko - Starý Licheň

20. 10. 2017
Táto vežička nás vítala priamo oproti hostinca, kde sme boli ubytovaní.

Zjavenie Matky Božej Licheňskej šľachticovi zranenému v napoleonskej vojne.

Keď som sa prihlásila na farskú púť do poľského pútnického miesta Licheň, nevedela som, čo čakať (viac som sa tešila na zastávku v Čenstochovej - v nasledujúcom poste). Ale neľutujem. Licheň je krásne miesto. Obrovský areál (92 ha) s mnohými zákutiami svedčí o veľkom záujme Poliakov a ich ochote prispievať značnými čiastkami na Božiu slávu. Prinášam aspoň niekoľko fotografií a kúsok z histórie Lichňa aj vám.

nedeľa, 19. novembra 2017

Ann Voskampová, Cestou zlomenosti.


Na druhú knihu Ann Voskampovej som sa tešila ako malé dieťa na Vianoce. Konečne som ju dostala do rúk, konečne som sa do nej začítala... a aká je?

Veľmi silná.

Pôsobivá.

Schopná zmeniť vám život (ak jej to dovolíte).

Vtiahne vás do myšlienkového a najmä emocionálneho sveta Ann. A len s námahou vám dovolí sa z neho vynoriť.

nedeľa, 12. novembra 2017

Utrpenie nepotrebuje riešenie, ale blízkosť

Veta v nadpise je citát z knihy Ann Voskampovej Cestou zlomenosti. Upútal ma. Vlastne celá kapitola ma zaujala natoľko, že o niektoré myšlienky sa chcem podeliť aj s vami. A na záver sa s vami podelím o modlitbu, ktorá po prečítaní kapitoly "Ako nájsť hrdinov v trpiacom svete" vytryskla z môjho srdca.


"Zlo je vždy prostriedkom na odpútanie pozornosti, odvrátenie sa od Boha." (Cestou zlomenosti, s. 215)

Zlo je - prežívať utrpenie bez zmyslu, bez Boha.

"Problém zla" spočíva (...) v tom, že nenachádzame zmysel, nevidíme Boha.

Zlo je len to, čo nás odvracia od Boha. Zlo však môžeme prelomiť, ak nedopustíme, aby nás naša zlomenosť odvrátila od Boha.


"Odvrátil niekedy Pastier zrak od nás, aby sa postaral o seba?" (Cestou zlomenosti, s. 216)

Utrpenie nepotrebuje riešenie, ale blízkosť. 


Ďakujem Ti, Pane, za Tvoju blízkosť. Že môžem veriť Tvojmu slovu, že ma nikdy neopustíš. Ani na chvíľu neodvrátiš zrak "aby si sa postaral o seba". Ďakujem za Tvoju neochvejnú vernosť.

Ďakujem, že aj mňa chceš urobiť kanálom svojej lásky. Prosím, pomáhaj mi, aby som Ti to dovolila. Aby som ostala napojená na Teba. Aby som Ťa počúvala, živila sa Tebou a bola poslušná. Aby som sa nechala viesť - presne tam, kam ma posielaš. A aby som trpiacim, ku ktorým ma vedieš, vždy ponúkala blízkosť.

Amen.


Pokojný čas vám želám. A nech sa vždy nájde niekto, kto vám bude blízko, keď to budete potrebovať.


sobota, 11. novembra 2017

Vďačná chvíľka: Dar úsmevu (aj keď nevládzem)

Želám vám radostný čas!

Aj moje dni boli radostné, hoci často (zvlášť emocionálne) náročné. Aj preto som sa zase nejaký čas neozvala so svojimi vďačnými chvíľkami. Chýbala sila, chuť a možno aj čas sadnúť si a poctivo spísať, prečo som vďačná za všetko, čo sa deje okolo mňa. Ale chcem aj dnes spolu s vami ďakovať za každý jeden prežitý deň a za všetko, čo nám život prináša. Veď kedy, keď nie teraz, počas novembra, ktorý je v mnohých krajinách mesiacom vďakyvzdania?

Za horiace sviečky. A horiace srdcia. 

Ale ešte predtým sa chcem s vami podeliť o jeden objav. - Môžem darovať úsmev - aj keď nevládzem. A vždy to stojí za tú "námahu".

Jedného dňa som šla domov z práce zvlášť unavená. Sedela som spustená v autobuse neschopná pohnúť prstom, či lícnym svalom. Kútiky úst zvesené a rovnako skleslá bola moja nálada. A pritom mi stále v mysli chodila myšlienka, že keby som niekomu darovala úsmev, isto by povzbudil aj mňa.

Áno, mám takú skúsenosť. Keď sa na niekoho usmejem (hovorím tomu, že dostanem z neba dar úsmevu pre toho, koho práve stretávam), vždy sa ujde kus radosti aj mne. Ale tentoraz som vôbec nemala silu zdvihnúť kútiky.

Tá myšlienka silnela, zvlášť keď si na sedadlo oproti mne prisadol spolucestujúci. "Mala by si ho pozdraviť úsmevom." Ale nedalo sa. Moja márna snaha bola o to ťažšia, že z oprotisediaceho vyžarovala nálada blízka bodu mrazu. Akoby sa hneval na mňa i na celý svet. Vôbec mi nebol sympatický...

Cesta ubiehala a ja som sa beznádejne dívala von z okna. Až prišla zastávka, kde som musela vystúpiť. Aspoň pri odchode sa mi podarilo pozdraviť ho letmým úsmevom. A - hneď sa rozliala radosť v mojej duši. O to väčšia, keď môj úsmev s miernym prekvapením a veľkým potešením opätoval. Všetky nesympatie razom zmizli a ja som vystupovala s radosťou a s novou dávkou energie.

Teraz už nebolo ťažké privítať úsmevom nového spolusediaceho pre zmenu v električke. Dokonca sme sa dali do reči. Vykľul sa z neho sympatický starší pán, ktorý po týždni v hlavnom meste cestoval domov. Vyhlásil, že sa mu Bratislava veľmi páči. "Je to krásne mesto. A ja som veľa cestoval po svete..."

Domov som prichádzala s úsmevom. A s novým poznatkom. Vždy má zmysel usmiať sa na druhého človeka. Urobím tak lepší deň jemu, ale tiež sebe. Aj keď nemám síl. Aj keď sa mi zná, že nevládzem ani len kútik úst zdvihnúť. Stojí za to premôcť sa a ten úsmev (aj keď ho pôvodne nemám) niekomu darovať. Dostanem ho späť aj s úrokmi.

Ďakujem!

Za spoločný čas modlitby (za duše) a za spoločné putovanie...


Za spoločenstvo Cirkvi - putujúcej, oslávenej, trpiacej.

Za čas milostí, ktorý trval celých 8 dní.

Za spoločenstvo svätých.

A za čo som v tieto dni vďačná? 

Ďakujem dobrému Bohu za mnohé osobné veci, ktoré sem písať nebudem. A tiež za... 
Za spoločenstvo Cirkvi - putujúcej, oslávenej, trpiacej. 
Za čas milostí, ktorý trval celých 8 dní. 
Za spoločný čas modlitby (za duše) a za spoločné "výlety" s rodinou na rôzne pietne miesta. 
Za čas s mojimi priateľmi, kolegami i klientmi. 
Za každodennú sv. omšu tento týždeň. 
Za večerné prechádzky, za pohyb vonku na vzduchu, za motiváciu hýbať sa...
Za modlitebnú prechádzku aj v meste (nielen v prírode).
Za príjemnú duchovnú atmosféru (ktorá priam sama vťahovala do modlitby) na Ondrejskom cintoríne. 
Za krásnu latinskú sv. omšu v našom kostole.
Za modlitbu s... 
Za horiace sviečky. A horiace srdcia. 
Za spoločenstvo svätých. 
Za spoločenstvo rodiny. 
Za vedomie, že v Jeho náručí sme všetci v bezpečí. 

Za tri malé rastlinky datlovej palmy...

Za dobré (a oku lahodiace) raňajky

Som vďačná aj za také "obyčajné" veci.
Za tri malé rastlinky datlovej palmy, čo som minulý týždeň objavila na balkóne. (Tuším na Vianoce som zasadila semienka a netušila, či z nich niekedy niečo bude.)
Za dobré (a oku lahodiace) raňajky.
Za vtípky, čo si pinkáme s manželom.
Za týždeň vo dvojici.
Za noty k znelke seriálu "To je vražda, napísala".
Za získanú hviezdičku v aplikácii, čo mi každý deň počíta prejdené kroky.
A za veľa ďalších darov a darčekov. 

Za získanú hviezdičku v aplikácii, čo mi každý deň počíta prejdené kroky

Za pokojné večery

Za objav modlitebných prechádzok - aj v meste. 

Už teraz sa teším na nové dni a na všetky dary, ktoré dostanem, ale aj tie, ktoré budem môcť darovať ja. Aj vám želám pokojný a radostný čas. Keď budete prežívať čokoľvek, keď sa budete cítiť akokoľvek... nech vždy vo vás sídli pravá radosť.


štvrtok, 9. novembra 2017

Dušičkové výlety: Sv. omša v krypte Trinitárov

8. 11. 2017


Včera (8. 11.) bol posledný deň tzv. "dušičkového týždňa". A zároveň posledná možnosť zúčastniť sa svätej omše v krypte bratislavského Trojičného kostola (Kostol Jána z Mathy). Počas týždňa od 1. do 8. novembra (okrem nedele) sa tu neslúžili sv. omše priamo v kostole, ale v podzemnej krypte.

Keďže všetci ľudia by sa do krypty nevošli, a zároveň sú medzi nami mnohí, ktorým robí problém zostúpiť po prudkých schodoch, svätá omša bola s pomocou televízie LUX prenášaná aj na obrazovku v kostole, takže aj jeho lavice boli plné veriacich účastných sv. omše, ktorí túžili získať odpustky pre úbohé duše v očistci.

Ale účasť na omši priamo pri hroboch tých, ktorí nás predišli do večnosti bol veľmi silný zážitok. Pre vás prinášam aspoň niekoľko fotografií. A ak to nemáte do Bratislavy ďaleko, na budúci rok môžete podobnú bohoslužbu zažiť aj osobne.

pondelok, 6. novembra 2017

Modlitba za "dušičky": Dnes za...


Dni modlitieb za zosnulých ešte trvajú. Pri mojom zamestnaní mám dosť priateľov, za ktorých môžem obetovať modlitby a prosby.  Verím, že väčšina z nich už je "tam", aj keď niektorí odišli len celkom nedávno. Ale myslím na nich. A myslím aj na ďalšie duše, ktoré potrebujú našu modlitbu. Aj niektoré celkom neznáme...

sobota, 4. novembra 2017

Dušičkové výlety: Krypta v Dóme sv. Martina



Minulý rok som vám ukazovala fotky z rôznych bratislavských cintorínov (link s rozcestníkom). Znovu tu máme "dušičkové obdobie" a ja by som rada v tradícii pokračovala. Do včera sme navštívili "obyčajné" cintoríny ako bratislavské Krematórium, Slávičie Údolie, či Martinský cintorín... kde sme si spomínali na našich blízkych a známych. Ale dnes sa k nim pridala novinka.

Len v priebehu tohto roka (2017) sme zistili, že v Dóme sv. Martina otvorili kaplnku sv. Anny, ktorá slúži na osobnú modlitbu pri sviatosti oltárnej. V podzemí tejto kaplnky sa nachádza krypta, ktorú otvárajú pre verejnosť len v týždni od 1. do 8. novembra. Využili sme teda príležitosť a naša poobedňajšia prechádzka smerovala sem. Neľutujem. Okrem modlitby za zosnulých sme si užili aj prehliadku zaujímavých priestorov v podzemí korunovačného dómu.

A nielen podzemí. Napríklad až dnes som objavila, že je možné prejsť až úplne dopredu a obdivovať aj priestory okolo oltára a za obetným stolom. Naskytli sa nám zaujímavé pohľady (aj keď z týchto priestorov nemám použiteľné fotografie).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...