streda, 10. septembra 2014

Mám čo čítať...



V posledných dňoch chodí k nám poštár akosi často. A poriadne zaťažený balíčkami. Budem mať čo čítať aspoň na mesiac, dva, tri... Ale, ak sa vám chce, poďte rozbaľovať so mnou.  


Ako prvú som si rozbalila knihu z "knihovničky" od Kumránu. Tentoraz je to koktail príbehov zo života - Keď Boh robí citronádu. Navnadili ma na ňu recenzie od Aly V. (Ostrov stratených príbehov) a od sestričky Františky (mojakomunita.sk). Citronáda už je doma, môžem začať čítať.



Druhý, väčší balík mi prišiel z kníhkupectva Zachej.sk. Zaviazala som sa prečítať rovno štyri knihy a napísať o nich. Teraz len dúfam, že to pri mojom tempe zvládnem a že čas, ktorý venujem čítaniu (a písaniu) nebude chýbať niekde inde. Napríklad v rodine. Na to si musím dať pozor.

Asi aj preto som sa rozhodla čítať ako prvú knihu F. Assländera a A. Grüna, Time management jako duchovní úkol. Hádam sa mi aj vďaka nej podarí "zmenežovať" svoj čas na čítanie aj na všetko ostatné tak, aby bol môj život vyrovnaný a aj duchovne v poriadku. :)


Až večer som objavila v schránke ešte jednu obálku. Prišiel mi v nej autorský výtlačok Posla s článkom o ceste vďačnosti, na ktorú tak často pozývam aj vás. Áno, vyšiel mi článok v Mesačníku slovenských katolíkov - Posol Božského Srdca Ježišovho. (Aj jednej mojej kamarátke) Teraz sa už len modlím za všetkých čitateľov (na blogu, aj v tejto tlačenej forme). Aby tiež spoznali Božiu lásku a dobrotu a každý deň, v každej chvíli, nachádzali dôvod na vďačnosť a radosť vo svojom srdci.




Želám aj vám samé dobré myšlienky, či už prečítané, alebo naopak napísané... a radosť v srdci neustále.
Letitia.

utorok, 9. septembra 2014

Mamy v jednom kole... a ako z neho von

.

Možno ste si všimli, že mi na bočnej lište pod nadpisom: Čo čítam tróni už veľmi dlho (vyše roka?!) kniha od Holly Pierlot: Mamy v jednom kole ... a ako z neho von. Link obrázku vedie na stránku časopisu Miriam, kde si môžete e-verziu tejto knihy zadarmo stiahnuť. Čo som urobila už pred vyše rokom. A pustila som sa do čítania.

Najskôr som bola nadšená. Autorka popisovala síce dosť inú situáciu, než bola u nás doma, ale z jej slov som cítila nádej, že ponúka riešenie aj mojich problémov.

štvrtok, 4. septembra 2014

Vďačné chvíľky: S otvorenými očami.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Dnes sa chcem s vami podeliť o pár postrehov, zážitkov, obrázkov...

1.

Cestou okolo staveniska som uvidela rásť paradajku. Vyrástla na kraji cesty pod čerstvo odkrytým asfaltom, asi tam niekomu padlo semienko. Už má aj zelený plod, len ho nechať dozrieť.

Vďaka za všímavé oko. Vďaka za život, ktorý sa tlačí všade, kde sa dá. Vďaka za tú silu, ktorá všetko pohýna k rastu, k pohybu. A že aj nás pozývaš, aby sme sa hýbali. Stále ďalej, vyššie, bližšie... k ľuďom, k Bohu, k láske. Ako tá rajčina, ktorá začala rásť tam, kde ju vlastne nikto nechcel. 



O nejaký čas som sa o nej dočítala v novinách. Odfotili ju aj iní, a keď to ukázali zodpovedným, ktosi rastlinu vytrhol. No myslím, že táto rastlinka aj tak splnila svoje poslanie - potešiť niekoľkých ľudí. Zo zrelého plodu by mal úžitok len jeden. Takto sa jej obrázkom mohli kochať mnohí. A možno sa aj trochu zamyslieť...

Zamýšľam sa napríklad nad svojim životom. Aké plody prinášam? A aké plody sa usilujem priniesť? Možno som ako ten rajčiak. Zo všetkých síl sa snažím uchrániť svoju predstavu a doviesť ju až do "červeného" konca... Bojím sa o ňu, hnevám sa, ak mi niekto (alebo niečo) prekazí plány, som nešťastná, že "to nestihnem". A pritom, možno je moja úloha iná. Možno ani tak nejde o ovocie, ktoré si ja pestujem. Možno je úžitok z toho, že som tu iný, a ani o tom neviem... 

Stačí mi veriť. Rásť, ako najlepšie viem. A výsledok nechať na Toho, ktorý to naplánoval určite lepšie ako ja! Verím Mu. A ďakujem za túto lekciu od Paradajky.

2. 
Príjemné prostredie, radosť posedieť.

Chodievam okolo jedného dvora. Nuž, skôr by som to pomenovala záhradou. Alebo dokonca park? Nie som si istá, kto sa o ten priestor stará, patrí k obytnému domu s mnohými bytmi v centre Bratislavy. Ale určite je udržiavaný s láskou. Nielen, že je dokonale uprataný, vždy pokosená tráva a všade čisto. Ale podchvíľou pribúdajú nové milé detaily. Možno by niekto (aspoň na niektoré z nich) povedal - gýč. Ale ja tvrdím - milý dôkaz, že to tu má niekto rád. Radosť pozrieť sa, vždy keď idem okolo. A veru, záľubné pohľady sem vrhajú mnohí okoloidúci.
Väčšinou býva problém dohodnúť sa medzi susedmi. Tu to funguje. Tu to žije.

(Fotené mobilom a zdiaľky - tak na detaily veľmi nešlo zaostriť)

Miesto na hru, aj na susedský rozhovor. Na krásu i na úžitok.
Pre ľudí i pre vtáčiky.

Fontánka. Alebo skôr napájadlo pre vtáky.
Kŕmidlá sú samozrejmosťou.

Aj pod vŕbou je obývané. ;-)

Vždy, keď idem okolo, rozmýšľam, aké je dôležité mať rád priestor v ktorom žijem. Koľko radosti sa dá odovzdať aj ľuďom ktorých nepoznáme a ktorých možno v živote nestretneme, ak sa s láskou o niečo staráme. Ak nechodím okolo ľahostajne, alebo znechutene, ale priložím ruku k dielu. Urobím niečo pekné, udržiavam to, zveľaďujem a ďalej zdobím podľa svojho srdca - tak, ako to mám rád. Nie podľa obrázkov v katalógoch. Ale podľa obrazu, ktorý si nosím v srdci. 

Vďaka za ten kúštik radosti, ktorou táto záhradka rozohrieva moje srdce zakaždým, keď idem okolo. Vďaka za príklad, ktorý mi dáva. 

3.

Tohoto vtáčika som odrazu uvidela na chodníku. Priamo pod nohami, takmer som ho pristúpila. Sedel na zemi a ani sa nepohol. Pozeral na mňa, ale nič nepovedal. Nevedela som, či nepotrebuje pomoc, ale potom som sa rozhodla nechať ho "na pokoji". Azda je to mláďa čerstvo vyletené z hniezda a rodičia niekde nablízku čakajú, kým ten veľký nebezpečný tvor (ja) konečne zmizne. Tak som si ho len vyfotila a šla som ďalej.

Potešilo ma toto milé stretnutie. 





Aj ten malý vtáčik ma učí. Nič neurobil, len tam bol. Ani sa nepohol. Iste vie lietať, ale krídla ani neskúsil použiť. Určite vie chodiť, ale ani nôžkou nepohol. A predpokladám, že má krásny zvonivý hlas, ale nezaspieval mi. Neurobil vôbec nič. A predsa som ostala potešená - len tým, že som ho videla. Bol tu. A to mi stačí. 

Niekedy sa tiež cítim byť "paralyzovaná", neschopná pohybu, neschopná rozhodnúť sa... a možno to nie je až taká veľká katastrofa. Niekoho som azda potešila už tým, že som. Teda - NIEKOHO - určite teší, že som. Veď ma stvoril a som tu preto, že ma tu ON chce. Aj teba. Aj vás. Každého jedného. Ste radosťou Pána - už len tým, že tu ste. 

A ja som vďačná za každého jedného z vás. 

Ďakujem Pane! A prosím o požehnanie pre všetkých, ktorí niekedy zablúdia na moje stránky.

Želám vám radostné dni.
Letitia.

♥♥♥   ♥♥♥   ♥♥♥

PS: Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.


Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

Aspoň drobnosť...



Minulý predĺžený víkend sa mi videl taký... nie moc vydarený.  Štyri dni voľna, ale pocit voľajaký nijaký. Akoby za nami nič neostalo... Tak som si aspoň drobnosť z drôtu vyrobila. Vešiačik na dvere kúpeľne. Už dlho sa na to chystám. Chýbalo na chalúpke v kúpeľni niečo, kde si môžeme zavesiť odevy, kým sa sprchujeme. A tak som hodinku pred odchodom sadla a drôtovala... a už je hotovo. Môžete obdivovať (alebo aj kritizovať - len radšej nie moc nahlas ;-) ).

pondelok, 25. augusta 2014

Z knihovničky: Dosť bolo dokonalých mám!



Radostný deň vám všetkým želám. Konečne si sadám k počítaču, aby som vám napísala niečo o knihe, ktorá ma veľmi oslovila.

Spomínate si na moje sklamanie z knihy J. Prekopovej I rodiče by měli dělat chyby? Jej nasledovníčka Dosť bolo dokonalých mám od Jill Savageovej ma naopak nadchla.

sobota, 16. augusta 2014

Drôtený stojan na kachličky



Inšpirácia prišla na poslednú chvíľu. Chcela som kamarátke darovať moje obľúbené podložky pod hrnček v podobe pomaľovanej kachličky a premýšľala som, ako ich zabaliť. Vždy doteraz som ich balila do lepenkovej škatuľky, do ktorej si budúci majiteľ môže podložky odkladať aj naďalej. Ale tentoraz ma "niečo" zastavilo. Nechcela som darovať škatuľku z kartónu. Z drôtu bude určite lepšia!

A tak som pri najbližšej príležitosti (čo bola zároveň posledná možná chvíľa na prácu) vzala do ruky drôt a kliešte a pustila som sa do práce. Ak by ste si chceli vyrobiť niečo podobné, prinášam aj vám postup, ktorý som použila.

Prázdninové chvíľky - Vysoké Tatry

6. - 9. 8. 2014
Na niekoľko dní sme si vyšli aj do Tatier. Stihli sme čo-to pochodiť, čo-to vidieť. Čo-to spolu zažiť.

Nosič. Tento je dosť drevený. ;)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...