streda, 26. augusta 2015

Kvietkovaný mini-vešiak

.

Možno si ešte spomínate, keď som ho začala robiť. Bolo ešte kedysi začiatkom jari.

Aby sa nevylialo



Poznáte ten pocit? Chcete si príjemne posedieť na deke, k tomu nejaké občerstvenie. Niečo malé na zahryznutie a samozrejme niečo na uhasenie smädu. Tanier s dobrotami sa na deke udrží (stačí zabezpečiť, aby sa nám do toho nepustil hmyz). Ale čo s pohárom? Akokoľvek "bezpečne" ho položíte do trávy, vždy tu bude nebezpečenstvo, že sa pri neopatrnom pohybe prevráti. Čo s tým? 

Upratujeme - S drôtom v kuchyni.



Na prvý pohľad obyčajná skrinka pod drezom. Ale ako ju efektívne naplniť? Hodila by sa polička na odkladanie umývacích potrieb, ktoré nepotrebujem tak často, aby museli byť vyložené pri umývadle, nejaký kultúrnejší spôsob na odloženie zmetáčika a lopatky, aj papiere na čistenie zeleniny by uvítali vlastný priestor, kde ich ľahko nájdem a nepomiešam s odpadkami... A tak som vzala do ruky drôt, a čo mi chýbalo, to som si vyrobila. 


Drôtovaný paráčik



Jedného prázdninového dňa som dostala neodolateľnú túžbu skúsiť pripraviť parené buchty. Vcelku výzva, keďže som ich ešte nikdy predtým nerobila a jedla som parené buchty naposledy tuším ešte v školskej jedálni. Ale bolo to jedno z mála jedál, ktoré mi tam chutili (až na tú náplň), tak prečo by som to  neskúsila aj doma?

Nuž, doma by to hádam aj šlo, ale na chalúpke? Keď tu nemám nič, čo by sa dalo použiť na uloženie buchiet nad parou? Ale poradila som si. Kým kyslo cesto na buchty (a potom aj pripravené buchtičky), moje ruky sa mihali pri práci s drôtom. Najprv pripraviť drôtený kruh s pevnejšieho drôtu - na mieru, aby presne vošiel do hrnca. Potom z tenkého viazacieho drôtu motať sieťku. Začala som od stredu. Pracovala som s drôtom v jednom kuse, takže som musela robiť očká len tak malé, aby sa cez ne dala prevliecť cievka s navinutým drôtom. Keď som dosiahla dostatočnú veľkosť, začala som krajný rad sieťky primotávať k okraju - drôtenému kruhu. Nakoniec už len začistiť koniec drôtika a vyrobiť "nožičky". Na obvode kruhu sú tri "nožičky", alebo skôr háčiky na zavesenie o okraj hrnca. Nemusím hádam zdôrazňovať, že by mali byť rovnako dlhé, aby sieťka v hrnci visela rovno.


utorok, 25. augusta 2015

Dva týždne na chalúpke


Obdivovali sme dúhu...

V detstve som bola zvyknutá tráviť celé prázdniny (okrem dvoch týždňov, keď učitelia prázdniny nemali) v prírode - v mojom súkromnom zelenom údolí na Záhorí. Vždy som dokonale vypla. Zabudla na školu. Vypustila zo svojho života všetky výdobytky a zhon modernej civilizácie (aj keď vtedy toho ešte nebolo toľko, predsa - mesto a povinnosti a hodinky a televízor... a hlavne - kalendár! - to všetko ostalo doma a ja som si celou osobnosťou užívala slobodu dieťaťa v Božej prírode.

V dospelosti už nebolo toľko voľného času a príležitostí. Ale tento rok sa nám konečne zase raz podarilo prežiť na chalúpke súvisle celé dva týždne (a ešte deň, či dva navyše). A ja som po dlhom čase zase zažila ten pocit "prázdnin" - slobodu, spomalený čas, iný - prirodzenejší spôsob fungovania. A zabudnutie na mestský zhon - až do tej miery, že po návrate domov som zrazu nevedela, kde máme to či ono v kuchyni. Bolo to príjemné a veľmi osviežujúce.

A čo všetko sme na chalúpke robili? Poväčšine oddychovali a nechali čas plynúť svojim prirodzeným tempom. Ale tiež...

nedeľa, 23. augusta 2015

Čo robím celé leto? Varím.

(Predhovor: Tento post som písala už 3.augusta. Odosielam ho až dnes (23.8.), cez prázdniny tečie čas akosi inak - rýchlejšie a zároveň lenivejšie. Skokom. 
Preto vám azda niektoré formulácie budú pripadať zľahka neaktuálne. No už sa mi to nechce meniť. Ďalšie články budú nasledovať - už sme doma a je toho toooľko, čo sme cez prázdniny prežili!)


3. 8. 2015
Cez prázdniny tu veľa článkov nepribúda. Chýbam vám? Či si tiež užívate leto off-line? Budem sa snažiť postupne popridávať nejaké príspevky, nových zážitkov mám dosť. Ale zatiaľ, kým sa k tomu dostanem, môžete vidieť moje každodenné (kuchynské) zážitky tutoľa - klik!

Čo robím celé leto? Varím.

Nie, nerobím brigádu niekde v kuchyni, ani nemáme doma množstvo návštev, pre ktoré by som musela vyvárať. Je to úplne inak.
.

  
Toto leto veľa myslím na jedlo. Nie že by som bola stále hladná, naopak. Vlastne normálne na jedlo myslím veľmi nerada a od detstva je to pre mňa skôr otravná nutnosť, ako radosť života. Ale nedávno som objavila internetové stránky autorky kuchárskych kníh „Kuchařka pro dceru“ - Jany Florentýny Zatloukalové [link] a aj vďaka nej sa môj postoj k jedlu a ku všetkému čo sa týka kuchyne pomaly mení.

Nedávno som dokonca dostala jej najnovšiu knihu Snídaně u Florentýny, s podtitulom dopolední kuchařka pro dceru. [link] Rada si z nej čítam a rada podľa nej pripravujem nové jedlá. Alebo aj také, ktoré som už poznala a pripravovala, ale keď ich robím podľa návodu od Florentýny, je to oveľa príjemnejšie. S takou láskou a nadšením dokáže rozprávať aj o úplne jednoduchých veciach ako varenie vajíčka na tvrdo. A zároveň s takou ľahkosťou a radosťou píše o jedlách, ktorých by som sa normálne zľakla. Prihovára sa mi na stránkach svojej knihy ako kamarátka, ktorá stojí vedľa mňa a ukazuje mi, ako pripravím to či ono, ubezpečuje ma, že pri dodržaní postupu sa mi jedlo vždy vydarí. A naozaj sa vydarí. Samozrejme, ak napr. nepoužijem rúru o ktorej netuším, pri akej teplote pečie, alebo plechové hrnčeky namiesto porcelánových. O tejto knihe a o mojich pokusoch s receptami v nej, napíšem ešte samostatný článok. Potom sa dozviete viac.




Teraz cez prázdniny táto istá Florentýna vymyslela tzv. Veľkú prázdninovú výzvu. Na každý deň zadá na svojej stránke vyzva.kucharkaprodceru.cz novú úlohu a my máme presne 24 hodín na to, aby sme ju splnili a dôkaz (fotografiu) zverejnili na internete. (Ja som si pre tieto účely založila nový blogový priestor na www.letitia-vari.blogspot.sk) Úplne ma tá hra pohltila. Som až prekvapená, s akým nadšením hľadám vždy čo najlepší spôsob, ako splniť zadanie. Ako celý deň premýšľam nad rôznymi spôsobmi ako ešte vylepšiť svoj výkon. A hlavne s akou vervou a radosťou sa celý deň motám v kuchyni. Takmer nemám čas (alebo chuť?) myslieť na nič iné.

Ale nemyslite si, že pri tom všetkom kuchtení zanedbávam rodinu. Naopak, moji drahí si pochvaľujú, že máme každý deň niečo nové a zaujímavé. Väčšinou je to nejaký nový, alebo dlhšie nevarený druh jedla, alebo trebárs spôsob stolovania. Napríklad večera pri sviečkach, prechádzka po meste s ochutnávkou kávy, alebo zrovna minulú sobotu sme mali za úlohu stolovať „na zemi“. Užívali sme si celý deň vonku – raňajky na schodoch pred chalúpkou, obed na piknikovom stolíku pri ohnisku a na večeru opekané špekáčiky. Aj deku som si rozložila vzadu na tráve. Prázdniny máme obohatené o nové zážitky a nové chute. Vrámci výzvy som prvýkrát skúsila pripraviť napr. parené buchty, pečené karé, kysnuté lievance,  citrónový krém - lemon curd, sendvič caprese... A povzbudená radosťou z týchto kuchynských pokusov som skúšala aj ďalšie novoty – domáce slížiky do polievky, stratené vajce, oeufs en cocotte... Len mi niekedy trvá príliš dlho, kým sa s novým receptom „vyhrám“ (a potom ešte nafotím výsledok) a rodina sa už nemôže dočkať, kedy sa konečne nasýtia. Ale celkovo si užívame, a máme prázdniny zase trochu iné, plnšie.
(Každý deň nájdete nový príspevok o výzve toho dňa na stránke www.letitia-vari.blogspot.sk )





A aby toho varenia nebolo málo, keďže moja myseľ je zameraná vždy monotematicky - ako letné čítanie na dovolenku som si vybrala knihu Julie & Julia, od Julie Powellovej. Nedávno som videla film natočený podľa tejto knihy s Meryl Streepovou a Amy Adamsovou v hlavných úlohách. Zaujal ma a chcela som si prečítať podrobnejšie, ako svoj rok „nebezpečného“ varenia opisuje samotná Julie, hlavná hrdinka knihy. 

Po dlhom hľadaní som nakoniec túto knihu našla v Petržalskej knižnici na Prokofievovej ul. 5. Tak som sa tam zaregistrovala a už ju mám aj prečítanú a zase poslušne vrátenú do knižnice.

Ak by som mala knihu zhodnotiť, film sa mi páčil viac. Pravdaže som si užívala Juliino zanietenie v kuchyni, prežívala som spolu s ňou rôzne životné peripetie, problémy, ťažkosti s bývaním, kamarátkami... a samozrejme s varením. Stres i radosť, ktoré jej pôsobil projekt Julie/Julia, a všetko, okolo toho.

Kniha je napísaná podľa skutočnej udalosti. Takmer 30-ročná Julie sa rozhodla uvariť za jeden rok všetky jedlá z kuchárskej knihy legendárnej Julie Childovej Umenie francúzskej kuchyne 1. diel. Zároveň o tom píše blog. Bolo to v časoch, keď internetové komunity a svet blogosféry ešte len začínali, o to intenzívnejšie to všetko prežívala. Nakoniec sa v jej živote udiali vďaka projektu Julie/Julia celkom zaujímavé zmeny – popularita na blogu, články v novinách, rozhovory v televízii... a nakoniec vlastná kniha. Julia mala už dlho sen stať sa spisovateľkou. Konečne sa jej vďaka projektu s varením začína plniť. Mohla skončiť s večnými brigádami ako sekretárka v štátnej organizácii a robiť to, čo ju baví – a čo ju zároveň uživí, písať knihu. Tú knihu, ktorú som práve mala v rukách.

Čo sa mi na knihe nepáčilo? Priveľmi „svetský“ súčasný štýl života i zmýšľania a rozprávania. Zrejme kopíruje stav súčasnej (americkej?) spoločnosti, kde je najdôležitejšie osobné uspokojenie, realizácia a samozrejme „dobrý sex“. Kde je divné, ak niekto poznal (v biblickom zmysle) len svojho manžela (manželku), a naopak je normálne, ak sa po „vyprchaní lásky“ dvaja rozvedú a hľadajú šťastie zase s niekým iným... Toto podhubie, ktoré sa ťahalo celou knihou, spolu s "uvoľneným" slovným prejavom hrdinky, ma chvíľami rušilo a práve kvôli nemu by som knihu neodporúčala mladým ľuďom, ktorí si práve formujú náhľad na svet a obraz toho, čo „je normálne“.

Ale nebránilo mi to užiť si ľahké letné čítanie a prežívať kuchynské chvíľky spolu s autorkou. Veď aj ja sa práve snažím splniť akúsi kuchynskú výzvu a zároveň pripraviť čo najviac jedál z novej kuchárskej knihy za jeden mesiac – pretože práve toľko času mám na napísanie recenzie o nej. A píšem o tom na blog [link] . Síce asi nie tak pútavo, ako Julie, ale to mi nebráni cítiť s ňou akúsi spolupatričnosť.



Pravdaže chodíme aj von. Hneď zo začiatku prázdnin sme sa túlali po Západných Tatrách – Roháčoch. Nafotili toľko obrázkov, že by som ich mohla vidlami prehadzovať, nie po jednom upravovať a vyberať, ktorých niekoľko dám na blog. Ale verím, že sa čoskoro dočkáte. Teraz si užívame zopár týždňov na chalúpke. Odísť z civilizácie aspoň na dva týždne – to bol vždy balzam na moju dušu – už od detstva. Tu môžem celkom zabudnúť na starosti, ktoré sa v septembri zase vrátia. Tu si môžem úplne vyčistiť myseľ a nadýchať sa čerstvého vzduchu i pokojnej vidieckej atmosféry dosýta. Som vďačná Bohu i môjmu manželovi (a zamestnávateľovi), že si tie chvíle môžeme užiť aj tento rok. VĎAKA!




A čo konkrétne sme prežívali na chalúpke? Verím, že aj o tom čoskoro napíšem viac.


Všetkým vám želám radostný deň a krásne leto v kruhu vašich najbližších.
Letitia.

utorok, 14. júla 2015

Z knihovničky: Démon - memoáre

.

Keď som vyhrala túto knihu, mala som rozpačité pocity. Už predtým som vedela, že niečo takéto vyšlo. Čítala som dojmy iných čitateľov, dokonca som si prečítala uverejnenú ukážku z knihy. Ale nič z toho ma nepresvedčilo, aby som si knihu prečítala. Áno, bola tam istá zvedavosť, ale čítať o čomkoľvek z pohľadu démona? Načo by to malo byť dobré? Čo mi môže priniesť takýto príbeh? Padlí anjeli predsa nemajú s nami nijaké dobré úmysly, a nemožno im veriť vôbec nič. Prečo vôbec Lucián (hlavná postava - démon) prišiel za Clayom (hlavná postava - človek) a všetko mu to rozpráva? Aký má úmysel? Čo z toho všetkého vznikne?

Knihu T. Lee Démon: Memoáre som mala doma už niekoľko mesiacov, keď som po nej nakoniec predsa siahla. A začítala som sa.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...