piatok, 18. júla 2014

Vďačná chvíľka: Verím.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Je toho toľko, čo som vám chcela napísať. Toľko rôznych myšlienok. Ale akosi som si nenašla čas sadnúť k počítaču a napísať kompletný príspevok. A už sú preč. Rozplynuli sa v priestore a čase, alebo aspoň ostali neaktuálnymi. Zdá sa, že by som sa mala sťažovať na túto situáciu, byť sklamaná zo stratených tém, hnevať sa na okolnosti (alebo na seba?), ktoré mi nedovolili dokončiť to, čo som mala v pláne. A predsa. Učím sa ďakovať. Ďakovať v každej chvíli. Ďakovať aj za to, čo sa mi nepáči, alebo čo zmení moje plány neželaným smerom. A tak sa aj teraz pokúšam o vďačnosť. Vďačnosť za svoju nedokonalosť, za skrížené plány, za vedomie, že vždy, v každej chvíli a za každých okolností môžem veriť premyslenému Božiemu plánu.

Viem, že robím chyby. Viem, že často som sama na príčine, keď sa niečo nedarí. Nie, nechcem tvrdiť, že Boh je pôvodcom niečoho zlého, alebo boľavého. Ale všetko - všetky naše zlyhania, všetky dôsledky našich hriechov - môže (vie, CHCE!) zmeniť na dobré. Na niečo tak dobré, že to za tú námahu, sklamanie a bolesť stojí. VŽDY.

Je ťažké veriť tomu tvárou v tvár utrpeniu človeka. Zvlášť, ak nevidím žiadne východisko z tohto trápenia. Ale myslím, že je ešte ťažšie tvárou v tvár nekončiacemu utrpeniu neveriť, že má nejaký zmysel, ktorý za všetku tú bolesť stojí.

Ilustračné foto: Andrea Eliášová

Chodievam dobrovoľníčiť do jedného domova pre seniorov. Väčšinou sú to radostné návštevy pri ktorých rovnako ako ja prinášam kúsok radosti jeho obyvateľom, tak aj oni mňa obohacujú veľkou radosťou a láskou. No posledné týždne trávim veľa času s klientkou, ktorej zdravotný stav sa stále viac zhoršuje. Trpí. Trpí stále viac. Zakaždým keď k nej prídem, jej bolesť (duševná aj telesná) je väčšia. Pred časom stačil záujem, ľudská blízkosť, pár teplých slov a spomienok (a tichá modlitba v srdci), aby som na jej tvári uvidela slabučký úsmev. Niekedy vládala len odpočívať s ružencom v ruke (len ho držala, preberať zrnká už bolo nad jej sily) a ja som pri jej posteli odriekala modlitbu. Teraz už nedokáže ani zmeniť polohu, napiť sa, povedať súvislú vetu... len odovzdane znáša bolesť a nemohúcnosť. Dokedy? Ako dlho ešte bude takto (alebo ešte viac?) trpieť? Neviem. Pohľad, i spomienka na ňu bolí moje srdce.

Odovzdávam ju Bohu. Ježišovej láske. A verím. Verím, že On chce každého uzdraviť. Neviem prečo je potrebné utrpenie. Ale verím, že aj toto má zmysel. Že všetko čo On dovolí je tu pre to, aby nás uchránil pred ešte väčším a dlhším - nikdy nekončiacim trápením. Je to dôležité. Neviem prečo. Ale On to vie...

Nejdem viac teoretizovať. Naše slová sú tak nedostatočné.

Radšej chcem vzdávať vďaky. Aj za túto ženu. Za jej život. Za to, že som ju smela spoznať. A možno vniesť do jej dní trošku viac lásky, aspoň trošičku zmierniť jej bolesť. A učiť sa od nej. Som vďačná za Božiu lásku k tejto mojej sestre v Kristovi. Viem, že ju miluje - tak veľmi. Som vďačná za Jeho starostlivosť a nežnosť, ktorou ju zahŕňa a objíma. Viem, že trpí spolu s ňou. A nesie ju týmto ťažkým obdobím. Viem, verím, že má pre ňu pripravený príbytok v nebi. A modlím sa, aby ju čím skôr previedol do tohto nebeského príbytku. Modlím sa každý deň, aby jej uľavil v bolesti. Ale len On vie, čo je naozaj pre ňu (a nielen pre ňu) najlepšie. Dôverujem Mu. A v tejto dôvere mu odovzdávam túto svoju trpiacu sestru. Nech sa stane Jeho vôľa. Lebo verím, že Jeho vôľa je VŽDY požehnaním.

"Vzdávajme vďaky a stane sa zázrak. VŽDY. " 

Toto často hovorí Ann Voskampová. Verím, že aj teraz sa stane zázrak. Ešte netuším aký. Ale s bolesťou srdca usilovne i keď namáhavo vzdávam vďaky za túto ženu. A očakávam zázrak. Zázrak Božej lásky. Zázrak, ktorý bude stáť za to. Aj keď ho možno (ešte) neuvidím svojimi pozemskými očami. Ale verím, že Boh sa nikdy nedá zahanbiť.

Ilustračné foto: Andrea Eliášová

Ale chcem sa s vami podeliť aj o iné veci. O zázraky, ktoré už vidím. O situácie, keď sa veci "kašľali" a až neskôr som zistila že všetky tie katastrofy viedli k niečomu, čo za tú trochu nepohodlia stálo.


# 1956. Napríklad keď som potrebovala ísť k lekárke. Dvakrát som sa musela vrátiť po kartičku, len aby som zistila, že som si vzala inú. Tak znova... opustiť plnú čakáreň a o polhodinu sa vrátiť do ešte plnšej. Zdalo sa, že to bude "akcia" na celý deň. Už sa mi do mysle vkrádala nespokojnosť, no z posledných síl som sa pokúsila za tú situáciu poďakovať a vložiť ju do Božích rúk. A hop! o chvíľku sa otvorili dvere a okolnosti sa obrátili tak, že som vchádzala do ambulancie prvá (alebo druhá?) zo všetkých čakajúcich.

Nuž, znovu sa mi potvrdilo, že vďakyvzdanie predchádza zázrak.

Prišla som domov dosť zavčasu, aby som stihla vyprevadiť syna na akúsi akciu. Dokonca by som ešte stihla dôjsť do domova, ako každý utorok. Keby ma doma nečakala ďalšia "katastrofa".

Kúpeľňa plná vody, ktorá sa prelievala cez prah.

# 1957. Upchatý odtok spôsobil, že voda z práčky vtekala "odtokovým kanálom" späť do kúpeľne. Vravím si: "OK, tak preto mi Pán Boh zariadil rýchle vybavenie u lekárky, aby som mohla "zachrániť" babičku." (Vďaka!) Neviem ako by si sama poradila s tou potopou. Pustila som sa teda do upratovania a vysúšania. Ako dobre, že som kedysi ešte za gymnaziálnych štúdií šla v správny deň na nultú hodinu - ktorú sme nakoniec strávili upratovaním vytopenej chodby. Vedeli ste, že najrýchlejšie pozbierate vodu zo zeme lopatkou na smeti? - Vďaka za tú skúsenosť! (a ani spodnú susedu sme nevytopili. Vďaka aj za to!)

# 1958. No, ale ešte bolo treba odstrániť príčinu problému - upchatý kanál. Takže - zavolať krtkovaciu službu, alebo to skúsiť opraviť sama? Skúsila som najprv sama. Problémov neúrekom, ale všetky sa postupne vyriešili tak nejako - zázrakom. Hoci som ani na správny postup nevedela prísť, po nejakom čase námahy (a trochu aj beznádeje) som zrazu pocítila, že sa cesta potrubím uvoľnila... a keď som začula žblnkot odtekajúcej vody, vydralo sa mi zo srdca jedno veľké - Ďakujem!

A tak, postupne - s ťažkosťami a následným nečakaným úspechom - sme doriešili aj zopár ďalších problémov. Už nemusíme volať vodárenskú službu, všetko je OK. Aj to, čo sme už mesiace nevedeli dať do poriadku. Vďaka!


# 1963. Takže v tento deň som už do domova seniorov nešla. Namiesto toho som sa tam objavila netradične v stredu. A ukázalo sa, že aj toto bolo súčasťou božích plánov. Najprv ma privítala vrchná sestra s tým, že dnes majú krízovú situáciu, lebo hneď niekoľko zamestnancov ochorelo. Padlo im veľmi vhod, že som sa tam nečakane objavila - mohla som porobiť aspoň čosi pre hladký chod domova aj v tento ťažký deň.

# 1966. Ale to nebolo všetko. Nechcem si namýšľať, ale myslím, že moja hlavná úloha v tento deň spočívala v modlitbovom zápase. Veľa nechýbalo a museli by prepustiť jedného klienta "domov" k jeho závislému synovi. Nebolo by to dobré ani pre jedného z nich. A tiež pre jeho manželku, ktorá by ostala v domove. Nevedela som pomôcť, a tak som si na chvíľu sadla na lavičku a odovzdávala tú situáciu Božej múdrosti. Odriekala som zdravas za zdravasom, nech sa nebo postará o to, čo sa zdalo byť ľudsky nemožné. A veru - stalo sa. Zapadlo do seba zopár nepravdepodobných drobností a ten pán mohol ostať v domove s nami a so svojou ženou.

Vždy keď ich vidím, srdce mi až tak pookreje, aký krásny pár je z nich. Obaja až tak rozkvitli, keď môžu tráviť čas spolu. On tlačí jej invalidný vozík a pri tom celý žiari hrdosťou a láskou, ona sa o neho stará drobnými pozornosťami a milými slovami. Krásny povzbudivý príklad dobrého manželstva. Kiež by sme aj my s manželom vyzerali v ich rokoch podobne.

Som vďačná za ten príklad. A som veľmi vďačná že som smela, možno len malou troškou, prispieť k ich spoločnému šťastiu v týchto dňoch.



Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk

štvrtok, 17. júla 2014

I rodiče by měli dělat chyby


V pondelok sme boli so synom v knižnici. Kým on hľadal knihy pre seba, mne padol zrak na poličku s novinkami. Všimla som si knihu od "známej psycholožky a rodinnej terapeutky" Jiřiny Prekopovej - I rodiče by měli dělat chyby.

Téma ma zaujala a na, dá sa povedať, kontroverznú autorku som tiež bola zvedavá. Veľa som o nej čítala na internete - chvál i ostrej kritiky. Pomyslela som si - za požičanie knihy z knižnice nič nedám, aspoň si urobím názor priamo z jej písmeniek.

Navyše som práve mala na ceste (alebo skôr na pošte) knihu od vydavateľstva kumrán Dosť bolo dokonalých mám, ktorá tiež hovorí o tom, že nemusíme byť "dokonalé". Zdá sa že je to podobná téma. Kým mi kniha príde, môžem si prečítať čosi od Jiřiny Prekopovej. Aspoň tieto knihy navzájom porovnám.


Podľa nadpisu som očakávala niečo o tom, že sa nemusíme stresovať, aby sme sa vyhli každej rodičovskej chybe. Naopak, deti by z nášho jednania mali cítiť slobodu a radosť (pohodu).

Jednak nie je možné vyhnúť sa všetkým chybám - dokonalí rodičia neexistujú, podobne ako neexistuje žiaden dokonalý človek. A okrem toho, aj naše deti potrebujú vidieť, že tí veľkí dospelí, ktorých obdivujú a sú im vzorom, tiež niekedy robia chyby. A naši drobci môžu pozorovať, ako sa k svojim chybám postavíme - pozitívne, priznať si chybu, podľa možnosti ju napraviť, poučiť sa a s odvahou ísť ďalej. V živote isto tiež často zakopnú (veď nič nepokazí len ten, kto nič nerobí), a tak sa im veľmi zíde vzor aj v tejto oblasti. Naopak, ak by sa naučili, že nesmú robiť nijaké chyby (ako ich ich zdanlivo dokonalí rodičia), potom by strácali odvahu do života a stávali by sa z nich opatrnícki, perfekcionistickí, bojazliví a pasívni dospelí.

To boli moje myšlienky. Kniha je však iná.

Zdá sa mi, že tému vymedzenú nadpisom používa Jiřina len ako nejaký "oslí mostík" k témam jednotlivých kapitol. Viac z nej cítim opis rôznych druhov chýb - či už rodičovských chýb vo výchove alebo chýb, pred ktorými chceme uchrániť svoje deti. Samozrejme autorka nezabúda doporučiť "správny spôsob" ako sa týmto chybám vyhnúť.

Jedine prvá kapitola nazvaná Chybovat se musí aneb o smyslu chyb sa ako-tak venuje vyššie opísanej myšlienke. Autorka v nej odmieta snahu o dokonalosť (perfekcionizmus, ktorý stotožňuje s autoritárskou výchovou k poslušnosti) rovnako ako pasivitu (nezáujem o hľadanie správnej cesty vo výchove, benevolentnú výchovu).

"Na chyby lze v krajnosti pohlížet dvojím naprosto odlišným způsobem," píše autorka. "V prvním případě se chybám ze strachu vyhýbáme. V druhém případě se jich kvůli chybjejícímu strachu dopouštíme." 

Ale aká je podľa Jiřiny tá zdravá stredná cesta som sa z knižky nedozvedela. Zato sa autorka smelo púšťa do "vysvetľovania" filozofických príčin - prečo Boh chcel, aby sme boli nútení "žít směrem kupředu a na chyby pohlížet jen zpětně." ... "Ale proč? ... Mnohem spíš mu šlo o to, aby mohl lidi postaviť do zákona polarity, neboť v našem kosmu plyne energie jen mezi dvěma póly..."

Ďalej sa už autorka venuje len opisu rôznych typov rodičovských chýb a radám ako sa im vyhnúť. Aby som bola spravodlivá, musím priznať, že niektoré myšlienky a tipy mi pripadali inšpiratívne, ale mnohé naopak naivné, alebo ťažkopádne. Často ma vyrušovalo, ako sa celou knihou vinie jediné správne riešenie konfliktov - pevné objatie a vzájomné vykričanie si svojich emócií. Hovorí o tom vo viacerých kapitolách s takou samozrejmosťou, až ma občas mrazilo na chrbte.

Ak mi v iných knihách niekedy až mierne prekáža množstvo citácií a "overených (vedeckých) faktov", tak teraz som naopak mala pocit, akoby Propokopvá písala len o vlastných dojmoch podporených zopár teóriami svojich obľúbených autorov (Hellinger), alebo tézami, ktoré si pamätá zo školy. Takmer som mala pocit, že "takto by som to mohla napísať ja" na svojom blogu. Ale "uznávaná psycholožka" by sa predsa len mala opierať o overené fakty a svojim čitateľom tiež ponúknuť zdroje, ktoré jej teórie potvrdzujú. Nepresvedčili ma ani fiktívne príbehy vykonštruované autorkinou fantáziou pre podporu jej myšlienok.


Priznávam, že už keď som túto knihu brala do ruky, mala som dosť rezervovaný postoj. Nemala som v úmysle nechať sa ňou nekriticky formovať, naopak, podrobovala som každú myšlienku a formuláciu prísnemu skúmaniu. Ale s podobným postojom som brala do ruky aj iné knihy, väčšinou také, ktorých autora som zatiaľ nepoznala, hoci mali ambíciu ovplyvniť (samozrejme kladne!) život čitateľa. A hoci som často našla myšlienky voči ktorým som sa vymedzila, väčšinou som pri čítaní objavila aj poklad, ktorý stál za to. V knihe I rodiče by měli dělat chyby - ak nejaký poklad bol - tak som ho už pravdepodobne dávno poznala.

Asi najväčším prínosom celej knihy je podľa mojej skromnej mienky posolstvo vyplývajúce z jej nadpisu: Rodičia, nebojte sa robiť niekedy aj chyby. Aj vašimi chybami sa vaše deti učia.

A ešte zopár myšlienok by sme si mohli vziať k srdcu. Napríklad o usporiadaní rodiny, ale to je myslím všeobecne známe: Najbližšie by mali stáť pri sebe manželia (rodičia). Až po manželovi (manželke) by mali byť pre mňa dôležité deti. Moji rodičia ešte trochu ďalej, a takto postupne cez priateľov, súrodencov atd. Ďalšia prínosná myšlienka z témy "rodinných konštelácií" hovorí, že tak ako nemá zmysel zatajovať dôležité veci v živote, nemôžeme ignorovať ani niektorých rodinných príslušníkov - napríklad preto, že nežijú spôsobom, ktorý by sme schvaľovali. Vždy keď sa pokúsime niečo (niekoho) dôležité(ho) vytesniť zo svojho života, ostane ako kostlivec v skrini zapáchať a postupne rozkladať tie vzťahy, ktoré sú pre nás dôležité.

Vlastne Jiřina to nepíše takto, podáva podobnú myšlienku oveľa magickejšou formou.  Bála by som sa zveriť svoju rodinu do jej rúk. Nie preto, že by nakoniec neprišla k sľúbeným výsledkom, ale skôr sa bojím, čo iné (nepoznané a v tajnosti pôsobiace) by sme si z tej spolupráce ešte priniesli.


Toto hodnotenie knihy pôsobí asi hodne negatívne. Neviem, nakoľko je to môj subjektívny názor ovplyvnený tým, čo som o autorke čítala predtým. Ale ja by som Prekopovú ako autoritu na výchovu detí, napriek niektorým názorom s ktorými súhlasím, asi neodporúčala.

Vám želám radostné dni a nech vás vedú samé dobré myšlienky. 
Letitia.

štvrtok, 10. júla 2014

Z knihovničky: F. Riversová, Šarlátová niť


Na knihu Francine Riversovej - Šarlátová niť som sa dlho tešila. Až tak dlho, že potom, ako mi konečne prišla domov, nevedela som sa odhodlať otvoriť ju a začítať sa. Hľadala som ten pravý pokojný čas, aby som sa mohla nerušene ponoriť do deja. A ten čas prišiel - ako inak, cestou na dovolenku.

A môžem povedať, že ma autorka ani tento raz nesklamala.


Hneď na prvých stranách som sa dokonale dokázala stotožniť s hlavnou hrdinkou. Narozdiel od predchádzajúcich kníh F. Riversovej Vykúpená láska a Dieťa zmierenia, ktoré opisujú vyslovene hraničné situácie, aké sa bežnému človeku tak ľahko neprihodia. Táto kniha je o problémoch, ktoré sa môžu týkať každého (každej) z nás. Príbeh bude vždy iný, ale zápletka, pocity, dokonca vety a spôsob komunikácie... môžu byť veľmi podobné. Úplne som sa v Sierre videla. Mnohokrát reagujem, alebo sa cítim podobne ako hrdinka tejto knihy. Často mi vbehli slzy do očí pri zdanlivých maličkostiach, s napätím som čakala ako dopadne naoko banálny rozhovor... Pretože pri čítaní knihy som mala pocit, akoby autorka písala aj o mne.

Samozrejme toto sa týkalo predovšetkým prvých kapitol, kým sa problémy nevyhrotili natoľko, že už sa môjho skutočného života netýkali. Neskôr, ako sa manželské problémy zväčšovali a partneri sa od seba stále viac vzďaľovali, často som sa pristihla pri myšlienkach, že ich nechápem - prečo sa viac nerozprávajú? Prečo si nepovedia, čo cítia, prečo nehľadajú oporu jeden v druhom... Ale postupne som si uvedomovala, že mnohé chyby hrdinky knihy robím aj ja. Nie som dokonalá (ako asi nikto), a keby môj manžel bol iný, ktovie, ako by sa vyvíjal ten náš vzťah. 

Podobne ako vo všetkých Riversovej knihách, aj tu môžete očakávať šťastný koniec, len sa k nemu musia jednotlivé postavy dostať. Ale ak sa hrdinky predchádzajúcich kníh dopracúvali k zmene veľmi pomaly (niekedy sa mi pri čítaní zdalo že až priveľmi pomaly) a bolestne, tak tentoraz prišiel obrat náhle. Tak náhle, až mi bolo ťažké uveriť tomu ako, a hlavne prečo, sa Sierrino prežívanie tak radikálne zmenilo. Čo sa to vlastne stalo? Zdá sa, že mi chýba zopár vysvetľujúcich viet... Alebo ide o neprenosnú skúsenosť, ktorú človek nepochopí, kým niečo podobné neprežil.

Podobne dramatický obrat som osobne nezakúsila a tak ani neviem posúdiť, nakoľko je niečo podobné možné. Ale často sa presviedčam o, predpokladám, hlavnej myšlienke knihy - že manželstvo postavené len na vzájomnej príťažlivosti, vášni, či "dobrom sexuálnom živote", nemá dosť pevné základy aby odolalo všetkým životným búrkam. Práve naopak, vášnivé tzv. udobrovanie môže umlčať rastúce problémy, takže namiesto ich vyjasnenia (vyrozprávania) a vyriešenia (spracovania) ostanú pochované na dne srdca, kde budú rásť a nenápadne budovať stále väčší múr rozdelenia medzi partnermi. Vzťah muža a ženy musí byť postavený na tom najhlbšom, čo obaja v sebe majú. To najdôležitejšie, najvnútornejšie - najvzácnejší poklad srdca - by mali manželia spolu zdieľať.

A ak je tým základom všemohúci Boh, potom je stavba neotrasiteľná. Môže prísť k rôznym problémom, môže sa stať (a pravdepodobne sa stane), že treba niektoré veci zmeniť, opustiť, vzdať sa ich, "rozbúrať" a postaviť nanovo inak... ale ak dovolíme Pánovi, aby spravoval náš život - i naše manželstvo - potom nás bude viesť k sebe - do kráľovstva spravodlivosti radosti a pokoja i vzájomnej lásky.


V knihe sa striedal opis života Sierry a jej rodiny so zápiskami zo starého denníka z čias osídľovania Ameriky. Bol to ďalší dojímavý príbeh o Sierrinej dávnej príbuznej Mary Kathryn a útrapách jej života a jej vzťahov. Zaujímavé boli reálie z Divokého Západu, rovnako ako Kathrynino hľadanie zmyslu života a vzťahu k Bohu.

Paralelný dej často osviežoval a uvoľňoval napätie pri čítaní o trápení Sierry. I keď častejšie som mala pocit, že ma vyrušuje a zdržuje, do deja určite patril a vhodne ho dopĺňal. To len ja som bola občas nedočkavá na pokračovanie o Sierre a Alexovi.

Kresťanské kníhkupectvo, obchod. Knihy, CD,DVD, šperky, tričká.


Ak by ste chceli mať aj vy túto knihu vo svojej knihovničke, môžete si ju objednať napríklad vo vydavateľstve Kumrán - link, ale určite sa dá nájsť aj v kamenných kníhkupectvách, napr. Martinus.
A jednému z vás už tradične môžem poslať svoj výtlačok. Postačí, ak sa oň prihlásite dolu v komentároch.

Želám vám radostné dni a nech má aj ten váš príbeh šťastný koniec. Ten najšťastnejší. 
Letitia.

piatok, 27. júna 2014

Kašírovaná hlava a iné darčeky


Záver školského roka, sviatky, začiatok leta a dovolenkového obdobia... Nájde sa viacero príležitostí na obdarúvanie. A tak som znovu vyrábala darčeky. :)


Kašírovaná hlava napr. na klobúky: 

Keďže som sa rozhodla pre túto prácu len krátko pred dátumom odovzdania, a pretože kašírovaná technika potrebuje dosť dlhý čas na schnutie, nemohla som si dovoliť opravy alebo druhý pokus. Muselo to skrátka vyjsť na prvý krát. Teraz by som niektoré veci zmenila, aby sa mi pracovalo ľahšie, ale dúfam, že výsledok môjho snaženia obdarovanú poteší. (Áno, potešil!) 

Ak by ste si chceli skúsiť vyrobiť niečo podobné, tu je môj postup:

Potrebovala som
- nafukovací balón,
- starý papier nachystaný na recyklovanie,
- škrob. (Škrob som si uvarila z kukuričného škrobu (niečo ako Solamyl). Možno by bolo lepšie použiť hladkú múku. Nabudúce skúsim kašírovať pšeničným škrobom.) 
- nejaký podstavec.

Ako podstavec som použila plastové vedierko, okolo ktorého som obtočila vrstvu papiera (lepšia je vlnitá lepenka zo starej škatule). Na vedierko som položila nafúknutý balón (pozor neprefúkať, aby sa vám na hotovú hlavu smestil aj klobúk!).
Na túto konštrukciu postupne lepíme kúsky natrhaného papiera namočeného v rozvarenom škrobe. Keď máme pokrytú celú "hlavu", pokračujeme ďalšou vrstvou. Urobila som cca 5 vrstiev papiera, pričom som striedala farby, aby som videla, kde ešte nie je pokrytá celá vrstva. Na vrch išiel čistý biely papier, lebo som už nemala čas (ani farby) hotový výrobok maľovať. A vlastne to ani nepotreboval - mám rada čisté nefarbené veci. Ale ak chcete, môžete svoj výrobok vyzdobiť plagátovými farbami, alebo vzorom vystrihnutým (alebo ešte lepšie vytrhaným) z papiera, prípadne obrázkom zo servítky... Ja som rozmýšľala prilepiť škrobom aj nejaké vylisované suché kvietky. Určite by to vyzeralo efektne. Možno nabudúce urobím niečo také.



Keď máme nalepenú dostatočnú vrstvu papiera, necháme celý výrobok poriadne vyschnúť. Trvá to asi tak dva-tri dni. Potom príde zábavná časť. Musíme vytiahnuť podstavec (vedierko) a prepichnúť balón. Vlastne by sme ani nemuseli, ale nechcela som ho tam nechávať, tak som vzala ostrý nôž, a ... bum! Balón vyfučal, stiahol sa a odlepil od papiera. Trochu ma vystrašilo, že sa pod balónom uvoľnilo aj zopár kúskov papiera, preto som ešte potom spevnila spodnú vrstvu ďalšími kúskami papiera namočenými v škrobe (už len jednu vrstvu). Do podstavca som vsunula pás vlnitej lepenky, aby bol pevnejší. (To som tiež mohla urobiť už na začiatku.)


Potom bolo treba vystrihnúť podstavu - tiež z vlnitej lepenky - a nalepiť ju odspodu na "krk", ktorý som už pred tým zastrihla na požadovanú dĺžku. Lepila som znovu škrobom. Tiež vyčnievajúci okraj som "domodelovala" kuchynskými utierkami namočenými v škrobe.


Znovu necháme poriadne vyschnúť. Prebrúsime prípadné nerovnosti šmirgľovým papierom a je hotovo. Ak chceme, môžeme ešte dotvoriť nejaké detaily. Ja som len pripísala na spodnú stranu venovanie.



Takto nejako by mala kašírovaná hlava slúžiť svojej majiteľke.

Vrecúško na hygienické potreby a uterák - dva v jednom. 

Tento nápad som videla niekde na internete a hneď som sa rozhodla, že by to bol skvelý darček. Teraz bola príležitosť. Tak som kúpila menší uteráčik, preložila kúsok na spodnej časti a prešila. Pardon, vlastne šil syn, ja som mu len zašpendlila kde majú byť priehradky (som na neho hrdá).

Myslím, že to bude užitočný pomocník na cesty. Zmestí sa do neho zubná pasta i kefka, šampón, mydlo, či krém, čokoľvek človek potrebuje. Aj uterák je hneď po ruke, ak treba opláchnuť len tvár a ruky.


Uško na zavesenie - ak treba.


Zbalené na cestu.


Puzdro na tablet.

Za návod na toto púzdro ďakujem našej Ajke. Asi by som na to prišla nejako aj sama, ale určite som vďaka Ajke ušetrila kopu nervov a času, ktorý by som musela venovať na plánovanie a potom aj na opravovanie chýb. Vlastne, aj teraz som pár krát musela párať - to keď som si látku zošila naopak... Nech mi je ospravedlnením, že bola neskorá nočná hodina, keď to človeku už tak nemyslí. ;-)

Na prácu som spotrebovala recyklované materiály, ako to mám rada. Rifľovinu z vynosených nohavíc a na podšívku poslúžila flanelová košeľa. Dokonca aj suchý zips som našla v domácich zásobách z pradávnych dôb.




Na záver už len malá levanduľová kytička. Druhú podobnú, len s červenou mašličkou, dostala synova učiteľka, ale nestihla som si ju odfotiť.



Želám vám všetkým radostné leto a veľa krásnych dní.
Letitia.

nedeľa, 22. júna 2014

Momentky z chalúpky

Čo sme zažili cez víkend? Nuž... napríklad toto:

Do kŕmidla sa nám nasťahoval vtáčik. :)


Lebo jeho miesto na okne zabrala čerstvo odrôtovaná (rozbitá) miska s čerstvo naaranžovaným rozchodníkom


streda, 18. júna 2014

Vďačná chviľka: Vďaka za hojnosť darov!

Konečne. Konečne sme sa zase po mesiaci dostali na chalúpku. Bolo mi to ľúto, pretože teraz na jar je tam nielen najviac práce, ale tiež najviac krásy. A oboje na nás márne čakalo celý máj. Ale práve preto som vďačná za tie chvíle, ktoré nám tu konečne boli dopriate.


Už pri príchode nás privítala rozkvitnutá asi metrová tráva. Ledva sme sa cez ňu prebrodili k chalúpke. Vzápätí  som si všimla more margarétok. Boli nádherné! Ale... bolo ich hádam aj trošku priveľa. Keď sme tu boli naposledy, pokúšala som sa vyplieť skalkovú predzáhradku od buriny. Ale "zopár" margarétok som nechala. Viem, že sú nádherné. Nie, nesadili sme ich, sú to divoké poľné rastliny. Vždy sme ich pri kosení obchádzali, aby sme si mohli užiť ich krásne biele kvety. Ale že mi takmer celkom zakryjú práve kvitnúce sukulenty - to som nečakala.

Pri bližšom pohľade však vidno aj sukulenty - nádherne rozkvitnuté, alebo aspoň chystajúce sa kvitnúť. Takže Vďaka! Vďaka za tú záplavu bielych margarétok. A vďaka aj za krásne žlté rozkvitnuté rozchodníky.



Ďalšie prekvapenie hojnosti ma čakalo v "zeleninovej" záhradke. Nie, červenú repu na hriadke takmer nevidno. Ani cibuľka nevyzerá, že by z nej ešte tento rok niečo bolo. Nestíhala som plieť, ani polievať. Jediné, čomu sa darí sú tentoraz jahody. Vlastne lesné jahôdky. Naozaj som to nečakala.

Ešte nedávno som sa v duchu sťažovala, že aj tú biednu úrodu jahôd tento rok premeškáme. Hneď vzápätí som dostala plnú misu jahôd od dedka. (Vďaka za promptne vyslyšanú túžbu!) A o pár dní ďalšiu várku. (Dvojnásobné vďaka!) No aby som nemala už vôbec žiadne dôvody na sťažnosti, na chalúpke ma čakala takáto nádherná úroda!


Malé krásne voňavé chutné lesné jahôdky. Oveľa viac, ako som mohla čakať. Viac, ako som kedykoľvek videla pokope (vrátane lesných čistiniek). Boli hustejšie, vyššie, bohatšie, ako som si vedela predstaviť v najsmelších snoch. A plocha obsypaná jahôdkami bola tiež oveľa väčšia, ako sa mi javilo podľa rastliniek, ktoré som našla po zime. Po obratí ich bolo za dve misky. Mňam! užili sme si ich do sýtosti. Vďaka! Vďaka Pánovi všetkého tvorstva! Vďaka za tú hojnosť!

Aj keď, chcelo by to ešte nejaký osvedčený recept na niečo dobré - aj pre mládež odmietajúcu vziať do úst čerstvé ovocie.  (Keby len vedel, o akú dobrotu sa oberá.)


Ďalší voňavý darček nás čakal kúsok ďalej pri terase. Nádherne rozkvitnutá levanduľa. Už sa krásne rozrastá. A voní. A má nádhernú farbu. Aj čmeliačikom sa páči, rovnako ako sa im páčia rozkvitnuté rozchodníky. Dúfam, že si stihnem vziať aspoň trochu - na zopár voňavých kytičiek pre radosť. 


 
No ďalší darček bol tak trochu nechcený. Na jednej z mladých borovičiek sme našli takéto podivné hlinené guľky. Predpokladám, že v nich rastie, vyvíja sa nejaký živočích. Neviem aký. Dobrý, či ... vlastne živé tvory nemôžu byť zlé, všetky si plnia len svoju úlohu, ktorú im Stvoriteľ vložil do génov. To len nám ľuďom záleží na konkrétnych veciach. Napríklad na stromčekoch, ktoré sme si vysadili okolo chalúpky.

Keďže sme nášho podivného tvora nechali tak ako sme ho našli, teraz s napätím očakávame, či sa z toho vyliahne niečo, čo nám rovno zožerie celú borovičku, alebo to bude nejaký dravý "užitočný" hmyz, ktorý ju naopak ochráni pred škodcami. Uvidíme. (Tipujem zase na nejakú osičku hrnčiarku. Ak niekto viete, prosím poraďte.)



A to je z tohto víkendu všetko. Želám vám radostné dni a vďačnosť za všetko, čo vás postretne.
Letitia.



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...