piatok, 24. apríla 2015

Drak sv. Juraja



Ako každý rok, aj dnes sme oslavovali sv. Juraja. A k Jurajovi, ako inak, patrí drak. Toho nášho sme tentoraz vyrobili z lístkového cesta. Vlastne to bola len jednoduchá modifikácia jablkovo-makovej štrúdle.

Po vyvaľkaní som si rádlikom odrezala  pásik cesta na laby, jazyk a oči. Ostatnú časť som naplnila a zavinula normálne ako štrúdľu. Vajíčkom prilepila nohy, jazyk a oči. Zrenice tvoria dve hrozienka. Potom bolo treba už len nožničkami ponastrihovať šupiny draka. Ak ste to ešte nikdy neskúšali, asi vás prekvapí, aké je to jednoduché. Stačí cesto nastrihnúť špičkou nožníc a ostne sa vytvoria samy. Trochu som sa bála, či sa po natretí vajíčkom pichliače nezalepia, preto som vajíčkom šetrila. Nabudúce potriem drako-štrúdľu hojnejšie.

Je to jednoduché a rýchle, no efektné. Odporúčam.








Pochutili sme si.

Krásne jarné (pre niektorých sviatočné) dni želám aj vám. 


Vďačná chvíľka: "Prečo...?" - "Aby..."

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať... Aj vtedy, keď život bolí. Alebo keď sa zdá, že viac berie ako dáva.

Zákaz...

Mamičky to dobre poznajú. Okolo troch rokov dieťaťa prichádza obdobie otázok: "Prečo?" 
"Prečo slnko svieti?" "Prečo je tráva zelená?" "Prečo kvietok vonia?" "Prečo si musím umyť zuby?" ... Nikdy nekončiace otázky.

A rodičia poctivo hľadajú odpovede: "Slnko svieti, lebo je veľmi horúce." 
"A prečo je horúce?" nedajú sa deti.
"Lebo ..." postupne sa začíname zapletať do vysokej astronómie, jadrovej fyziky a podobne. Ale dieťaťu stále nestačí. Na každú odpoveď kontruje novou otázkou "Prečo?"

Kresťanskí rodičia možno využijú túto otázku na budovanie vzťahu so Stvoriteľom, čím si snáď trochu uľahčia odpovede. "Slnko svieti, lebo ho Boh tak stvoril." 
"A prečo ho tak stvoril...?" 
A sme v koncoch.

Niekde som čítala, že sa deti vlastne nepýtajú na spôsob fungovania, ale na dôvod vecí, ktoré vidia okolo. "Prečo slnko svieti?" "Aby nám bolo teplo a aby sme videli." Takéto odpovede podľa spomínaného článku dieťa uspokoja. Spoznalo príčinu vecí. A je spokojné. Všetko je tak, ako má byť.

Prečo? Aby sme predišli úrazu.

Aj v dospelosti si niekedy kladieme otázku "Prečo?"

Väčšinou, keď nás niečo trápi. Niečo bolí. A neprestáva. Možno sa nám zdá, že sa veci nedejú tak, ako by sa mali. Bolesť. Smútok. Beznádej. A žiadna cesta von, k radosti.

 "PREČO?"

Asi každý, kto prežíva nejaké trápenie si kladie túto otázku. Nájde útechu v odpovedi?

Pýtame sa "prečo?" a hľadáme odpoveď: "Lebo."

Lebo som niečo zanedbal? Lebo som nebol dosť...? Lebo som... ? Lebo iní sú zlí? Lebo... Hľadáme vinníka. Hľadáme chybu. Sústredíme sa na to zlé, na čo by sme mohli zviesť svoj hnev.

Pomáha to? Budeme svoju bolesť niesť ľahšie, keď zistíme, kto alebo čo za to môže? Keď budeme vedieť, na koho sa "máme hnevať"? Alebo keď sa budeme hnevať na seba - ale už budeme "vedieť prečo"? Čo sme mali urobiť, neurobiť, urobiť inak?

Pravdaže, môžeme a máme! sa poučiť z vlastných i cudzích chýb. Aby sme nabudúce neurobili podobnú. Aby sme se vyhli podobnej bolesti inokedy - ak je to možné. Ale útechu takto nenájdeme.

Možno sa aj náš balkón pýta: "Prečo?"
"Prečo ma rozbili? Prečo mi vzali kvety a dlaždice, všetko?

Aj Ježiš, keď ho viedli na Golgotu sa možno pýtal "Prečo?" Keď sa potil krvou v Getsemanskej záhrade, azda aj Jemu v mysli skrsla otázka: "Prečo?" "Prečo, Otče, musím tak veľmi trpieť?" "Prečo to všetko musím znášať?" "Prečo chceš, aby som tento bolestný kalich vypil až do dna?" ...

Čo mu bolo odpoveďou na tieto otázky? "Lebo to Boh Otec tak chce?" "Druhých ľudí má radšej ako teba?" "Lebo ľudia zhrešili?" "Lebo sú zlí a neprijímajú pravdu?" "Lebo ťa nenávidia?" "Lebo sa nechali a vždy znova nechajú oklamať nepriateľom?" "Lebo..." ? Neviem. Takéto odpovede asi Spasiteľovi nepomohli znášať kríž s láskou. K čomu by mohli viesť? K znechuteniu. K hnevu. K beznádeji. K ešte väčšej bolesti. To sú odpovede "kniežaťa tohto sveta". Odpovede, ktoré zväzujú a bolia hádam ešte viac, ako samotná otázka. A berú odvahu. Odvahu niesť svoj kríž.

Skúsme to ešte raz a inak. "Prečo...?"

"Aby som ich zachránil." "Aby mali život. A mali ho v hojnosti." (Jn 3,14-17) "Aby som premohol smrť. A hriech. Aby premohol moc zlého." (Jn 16,33, 1Jn 2,14, 1Jn 5,4) "Aby sme aj my mohli žiť v láske. V jednote s Ním." (Jn 12,32.46.50) "Aby sme mali radosť. A aby naša radosť bola úplná." (Jn 15,11;16,20-22.24;17,13)...

Toto sú myšlienky pokoja. A lásky. Myšlienky, ktoré dodávajú útechu tam, kde je bolesť. Akákoľvek. Pretože vieme, že každá bolesť má zmysel. Pretože bolesť nesená s láskou prináša pokoj. Liek na smrteľnú chorobu duše. Nádej. A uzdravenie.

Vyprázdnený. Obratý o všetko... Ešte aj o zvyšky starej farby.
Prečo?

Skúsme aj my hľadať v odpovedi na otázku "Prečo?" nie príčinu, ale dôvod. Nie vinníka, ale milovaného, ktorého môžeme (a chceme!) obdarovať. Nehľaďme do minulosti, ale do budúcnosti. Na to, čo nás čaká. A na našich blížnych. Možno tých, ktorým potrebujeme odpustiť...

Prečo musím znášať toto trápenie? Aby ... sa naplnil Boží plán lásky. Lebo On vždy vie, prečo dovolil túto bolesť.  ...

Aby sme sa naučili odpúšťať. Aby sme sa naučili milovať - lebo láska je skutočnou láskou len vtedy keď bolí. Aby sme našli pravú radosť, ktorá nie je (len) v splnených prianiach, alebo príjemných zážitkoch, ale vo všetkom, čo prežívame, ak to prežívame s láskou.  Aby sme prijímali lásku aj od tých, od ktorých to možno nečakáme. Aby...

Možno aj keď neveríte v milujúceho všemohúceho a vševediaceho Boha, nájdete útechu v myšlienkach na cieľ namiesto príčiny. Prečo musím znášať chorobu? Aby... sme sa ako rodina upevnili v láske. Aby som "musel" prijímať službu od iných. Aby som sa naučil odpočívať. Aby... To sú len príklady. Určite nájdete ten váš dôvod, cieľ, ku ktorému vás azda privedie práve tá vaša bolesť.
A keby aj nie, hádam vás zahreje aspoň vedomie, že dôvod určite existuje. Nech už vás vaše trápenie povedie kamkoľvek, cieľ cesty bude určite stáť za všetko, čo ste museli pretrpieť. 

Pretože som si istá, že všetko - VŠETKO - čo sa na tomto svete deje má zmysel. A dôvod všetkého je, aby sme mali viac - lásky, radosti, pokoja... aby sme mali ŽIVOT. Skutočný a pravdivý život. Život v plnosti.

Aby bol krásny.

Ešte krajší ako vlani.

Aby odolával korózii.

A prinášal radosť i bezpečie.

A zdravie.

Nám. Susedom. Ľuďom idúcim okolo...

Priestor pre krásu.

Za čo som dnes vďačná: 

# Vďaka za slnko, ktoré nám osvetľuje a rozohrieva deň.  Aj vtedy, keď je skryté za mrakmi. 
# Vďaka za jar, ktorá s toľkou energiou vyráža kvety a listy, zeleň i vône. Aj keď je často sprevádzaná príznakmi alergie, verím, že aj pri všetkom kýchaní a kašľaní si s nami. 
# Vďaka za svetlo v duši. Za Tvoju neustálu prítomnosť v nás. Aj keď nás čaká niečo ťažké. Aj keď ostávame sami medzi ľuďmi. Aj keď sa bojím. Aj keď sa mi nechce. Aj keď zlyhávam. Aj keď sa nedarí. Keď strácam čas. Keď strácam dych. Keď mám pocit, že padám na dno. Ty si stále so mnou. Držíš ma v náručí. Ty ma stále rovnako miluješ! 
# Vďaka za sv. omšu s najdrahším. Pri príležitosti sviatku jeho patróna. 
# Vďaka za nepohodlie, ktoré povedie k opraveným balkónom. Teším sa, že už nebudem musieť fotiť kvietky v maličkých výrezoch, aby nebolo priveľmi vidno ošarpané truhlíky. Teším sa, že už sa nebudem báť stáť na okraji balkóna s (nereálnou?) predstavou, že sa podo mnou kúsok betónu ulomí. Už môžeme pokojne spávať, bez strachu, že úlomok omietky padne na niekoho (niečo) dolu. 
# Vďaka za ten prísľub krásy a kvality(?).
# Vďaka za synovu izbu, za novú maľovku, za očistené a stále dobré parkety... aj za obmedzenia, ktoré nás prerábka stála. Za ochotu pracovať. Za ochotu potisnúť sa. Za zblíženie (zase o ďalší kúsok). Za spoločnú prácu. I spoločný odpočinok. Za vzájomnosť. Za čas strávený spolu. 
# Vďaka za každý rok, každý deň, každú chvíľku, ktorú som smela prežiť s mojim najdrahším. A za každý rok, deň, chvíľku jeho celého života. Za každý nádych a výdych. Za to, aký je. Za to kým je - pre nás, pre mňa, pre syna, pre Teba! 
# Vďaka za našu vzájomnú lásku, ktorá (presne podľa slov nášho oddávajúceho) stále rastie. Dozrieva - a rastie. 
# Vďaka za každý deň, za každú chvíľku života. Za všetko, čo v každej chvíli od Teba dostávam. Vďaka!

Vďaka!

Želám vám krásny deň sv. Juraja!




utorok, 21. apríla 2015

Z knihovničky: Keď Boh robí citronádu.

.

Poznáte to motto?

Keď vám život nadelí citróny, urobte si citronádu. 

Boh to robí vždy tak. Nedá nám nič "kyslé", ak nemá v pláne premeniť to na vzácny dar. Dar, ktorý bude stáť za všetko príkorie a nepríjemnosti, ktoré sa nám prihodili. Len si niekedy dá načas - poznáte to: "Božie mlyny melú pomaly, ale isto."

Kniha Dona Jacobsona Keď Boh robí citronádu je plná skutočných príbehov reálnych ľudí, ktorí sú v závere vďační za všetko, čo sa udialo.

Keďže každá kapitola je o inom človeku a inom deji, rozhodla som sa čítať knihu postupne - každý večer jednu historku. ... "No dobre, tak dve," hovorila som si, keď som prvú príhodu zhltla. ... Ale ani dve mi nestačili. Nakoniec som hneď v prvý večer prečítala asi polovicu knihy a šla som spať riadne neskoro.

A tak to bolo vždy. Keď som vzala knihu do ruky, zahĺbila som sa do jej deja a chcela som hneď čítať ďalší a ďalší príbeh. Je písaná veľmi pútavo a ľahko na čítanie. A hoci prvé odseky každej časti opisujú nejakú smutnú udalosť, necítila som sa pri ich čítaní nepríjemne. Naopak, už v týchto prvých riadkoch je zakaždým votkaná nádej a presvedčenie o tom, že "všetko nám slúži na dobré." (Rim 8,28)

Pocit reálnosti jednotlivých epizód zdôrazňoval aj stručný životopis ich protagonistov za každým príbehom.

Keď Boh robí citronádu   Keď Boh robí citronádu (druhý diel)

Ak ste už túto knihu prečítali a žiada sa vám viac - viac povzbudenia  - viac radosti - viac vďačnosti - mám pre vás dobrú správu. Druhý diel tejto knihy obsahuje ďalších 32 skutočných príbehov plných nádeje

Všetkým vám želám, aby ste si tú svoju citronádu vedeli vychutnať. A aby podľa možnosti nebola priveľmi kyslá. 



Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Kumrán.sk.
468x60(1)

piatok, 17. apríla 2015

Vďačná chvíľka: Súcit s agresorom?

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Priznám sa, sú dni, alebo dokonca týždne, keď sa mi veľmi nedarí. Nie že by som nedostávala množstvo úžasných darov každý deň. Chyba je inde. To ja si často neviem vyhradiť čas, aby som si sadla, aby som sa dívala, aby som všetky tie vzácnosti uvidela, ocenila, zapísala a za ne neprestajne ďakovala.


Jeden z dôvodov, ktoré mi azda zacláňajú zrak pred radosťou z mnohých (zdanlivo drobných?) darov sú problémy, ktoré vidím okolo seba. V rôznych rovinách. Od krutého prenasledovania kresťanov vo svete (Irak, Sýria, Líbya, Keňa...), cez spoločenskú situáciu na Slovensku i v Európe, až po medziľudské vzťahy v mojom priamom, či (cez internet) sprostredkovanom okolí. Keď vidím, ako si ľudia navzájom dokážu ubližovať, srdce mi krváca. Chce sa mi zavrieť oči a ujsť mysľou niekam ďaleko, akoby som si chcela navrávať, že "to nie je pravda," že sa ma to netýka. Ale nechcem byť pštros. Nechcem zatvárať oči pred bolesťou iných a žiť si "svoje súkromné nebíčko"...

piatok, 10. apríla 2015

Narodeninový darček.



Prvého apríla to boli presne 4 roky, odkedy je naša chalúpka naša. Teraz sa tam dlhší čas nedostaneme, takže "narodeninové obrázky" nafotím niekedy neskôr. Dnes sa s vami podelím len o jednu novinku - "narodeninový darček pre chalúpku" - aj keď neplánovaný. Je to skôr náhoda ako zámer, že sme tieto "gulášové misky" objavili teraz nedávno.

Už dlho sme chceli nejaké pekné misky na guláš. Ale našim predstavám vyhovovali jedine ručne točené a ručne  maľované - a ak má byť ručná práca aj patrične ohodnotená, dosahuje cenu, ktorú sme si v potrebnom množstve nemohli dovoliť.

Až teraz pred sviatkami som v IKEA uvidela misky správneho tvaru - a po chvíľke hľadania aj v správnej farbe. Navyše boli so zľavou, pretože v zásielke sa objavilo väčšie množstvo keramiky druhej triedy. V praxi to znamená sem-tam nejaká minibodka v glazúre, čo nám nevadí. Naopak, výborne to ladí s "ľudovým, nedokonalým" štýlom, v ktorom si chcem našu chalúpku zariaďovať. 


Už v obchode som ich v duchu videla ozdobené bielou a hnedou kontúrkou. Doma som sa teda chopila farieb a pustila som sa do práce. Za nejaké dve hodiny bolo hotovo. Ešte nechať farbu poriadne zaschnúť, vypáliť (doma v rúre) a môžeme jesť. 






Želám vám radostné dni a veľa krásnych chvíľ a krásnych vecí, ktorými sa obklopíte.


-------------------------
Relevantné linky:
Naša chalúpka - Boží dar

Prvé narodeniny
Tretie výročie 

Maľované taniere
Maľované obkladačky do kuchyne
"Medovníčkové" kachličkové podšálky.

pondelok, 6. apríla 2015

Šibačka. Prečo to robíme?



Zdá sa mi, že nie je veľa národov, ktoré dodržiavajú na Veľkú noc zvyk šibať dievčence, alebo ich polievať vodou. Okolitým národom to pripadá barbarské a kruté. Prečo to vlastne robíme? Je to naozaj pohanský zvyk starých Slovanov, ako tak často čítam z rôznych zdrojov? Možno. Ale moja babička mi ešte ako malej dala iné vysvetlenie.

Vraj, keď sa jeruzalemské ženy  zhromažďovali a šepkali si zvesti o zmŕtvychvstaní, keď sa tá nová radostná zvesť šírila, svetskej moci sa to nepáčilo. Rímski vojaci rozháňali hlúčiky "klebetníc" korbáčmi, možno aj vedrami vody. A na pamiatku týchto žien, ktoré niesli zvesť veľkonočného víťazstva napriek nepriazni, máme dodnes zvyk, že dievčence na druhý deň po Veľkej noci (po nedeli) dostávajú (symbolicky!) korbáčom.

Oblievačka mi zase podvedome pripomína vodné delá, namierené počas tzv. Bratislavského veľkého piatku (25. marca 1988) na zhromaždenie (nielen) veriacich na námestí pred Slovesnkým národným divadlom. Tiež sa vtedy mocipáni pokúšali umlčať ľud a nedovoliť šírenie pravdy, slobody a viery.

Vždy na Veľkonočný pondelok myslím na tieto symboly. Myslím aj na prvotnú cirkev, ktorá zrodila mnohých mučeníkov. Trest bičovaním za šírenie evanjelia je v knihe Skutkov apoštolov spomínaný veľmi často.

Preto mi nevadí, keď vidím na ulici mládencov s korbáčmi. Teším sa, keď sa moji chlapi vyberú na prúty, aby si tajne pripravili "mučiaci nástroj". A vo Veľkonočnú nedeľu chystám vajíčka. Viem, že ani tento zvyk pre nás nie je prázdnym dodržiavaním tradície, ale má svoje vlastné - aspoň pre mňa dosť silné - posolstvo.

Pravdaže, nič netreba preháňať. A už vôbec nie krutosť, alebo bezcitnosť vo vzťahu k ženám. Takže áno, aj tento zvyk dodržiavame, ale s mierou. Tak, aby nikomu nebolo ublížené.
 




Aké vajíčka som nachystala pre svojich šibačov? Mám záľubu skúšať vždy niečo nové, a tak som tento rok podľahla pokušeniu vyskúšať si vajcia oblepené drobnými prírodninami. Iba dve, pre mojich chlapov. Moje výtvory nie sú ako z ÚĽUV-u, ale sú robené s láskou. A teraz si budem o to viac ceniť tie pravidelne ozdobené diela ľudových umelcov.

Chcela by som si vyskúšať aj odrôtované vajíčka. Videla som niekoľko veľmi pekných vzorov. Ale drôt ostal na chalúpke a ja v Bratislave. Takže drôtovať budem môcť až niekedy inokedy.

Zvyšné vajíčka som obliekla len do zmršťovacích košieľok s čipkovým vzorom. Ostalo mi už len toto jedno - s ovečkami. Ostatné sme odniesli s kyticou rozkvitnutých halúzok babičke.

Ostalo mi už len toto jedno...


... ostatné sme odniesli babičke. (Krásne jej kvitne barvenka.)

Želám vám veľa radosti v (nielen) v týchto dňoch. A nech vám vaše zvyky vždy dávajú zmysel. 
Letitia. 

nedeľa, 5. apríla 2015

Ó, bratia, veľký div sa stal... Pán Ježiš Kristus zmŕtvych vstal!

.
Zdroj: http://www.spevnik.sk/

Veľkonočná radosť dnes zaplavila naše srdcia. A ja sa po takmer týždni znovu vraciam do sveta internetu, aby som aj vám zvestovala tú veľkú radosť. Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych! Premohol smrť a vedie aj nás do večného života! 

A ako sme tieto sviatočné dni prežívali? Podelím sa, podobne ako každý rok, aj s vami.

Zelený štvrtok: 
Už tradične - slávnostná večera s pečeným baránkom s horkými zeleninami a s nekvaseným chlebom (lokšami). Potom spoločná liturgia sv. omše a aspoň hodinka nočného bdenia s opusteným Spasiteľom v Getsemany.

Jahňacina na spôsob veľkonočnej večere

Hodinka so Spasiteľom
(v kaplnke svetských karmelitánov)

Veľký piatok: 
V tento deň sme plánovali navštíviť kalváriu v Dvoroch nad Žitavou. Ale nakoniec sme zmenili plány. Modlitbu krížovej cesty v prírode sme však nevynechali. Zašli sme "len" do Marianky. A veru sme tu neboli sami, množstvo pútnikov, rodín, skupiniek v modlitbe prechádzalo od jedného zastavenia k druhému.





Poobede znova liturgia v kostole (v tento deň sa nikde na svete neslúži svätá omša). Poklona krížu, na ktorom zomrel spasiteľ sveta. A stráž pri "božom hrobe". Po celý deň od veľkopiatočných obradov až po vigíliu vzkriesenia v sobotu po západe slnka môžu veriaci navštíviť symbolický hrob a zotrvať nejaký čas v tichej modlitbe. Len v noci je väčšina kostolov zatvorených.

Niektorí putovali aj s krížom na pleciach...

Tichá modlitba pri "Ježišovom hrobe".



Aj naša domáca výzdoba bola v tento deň skromná. 



Biela sobota:
V znamení ticha. Celý vesmír akoby utíchol v očakávaní...  Tento deň sme začali spoločnou modlitbou Ranných chvál s bratmi františkánmi v kaplnke božieho hrobu. Na raňajky (alebo skôr na desiatu, lebo sa mi nedarilo a cesto muselo kysnúť dlhšie ako som predpokladala) bol smotanový báleš. Pôvodne to mali byť krížové žemličky, ale urobila som príliš mäkké cesto, takže sa mi nepodarilo vytvarovať bochníky. Nevadí, chutilo nám a to je hlavné.

Najdôležitejší bod tohto dňa je však večerná vigília vzkriesenia. Začína sa vždy až po západe slnka, kedy sa podľa židovskej tradície začína nový deň. My sme liturgiu začali skutočne po zotmení, obrad sprítomňujúci víťazstvo svetla nad tmou bol o to pôsobivejší.

Ozvena jasavého "Aleluja!" bude v našich srdciach (dúfam!) žiť ešte veľmi dlho. 


Náš domáci paškál - veľkonočná svieca -
vlastnoručne zdobená.
 

Veľkonočná nedeľa: 
Oslava vzkriesenia pokračuje. Treba pripraviť paškál - veľkonočnú sviečku. Už tradične si zapaľujeme paškál, ktorý si vyzdobíme sami doma. Pravda, mal byť pripravený už skôr, ale voľajako som nestíhala, tak som ho zdobila až dnes.

Svätú omšu sme tentoraz slávili spolu s klientmi domova seniorov. Chcela som im prispieť k sviatočnej atmosfére a zaspievať - veľkonočné piesne, liturgické spevy, žalm, dokonca som smela spievať aj veľkonočnú sekvenciu. Našla som materiál k nádhernému nápevu. Počula som ho len raz, myslím, že ho vtedy spieval páter Gabriel, ale odvtedy mi k veľkej noci patrí a spievam si ho aspoň pre seba (aj keď som si dobre nepamätala slová). A teraz, keď mám slová i noty na papieri, môžem ho spievať tak ako má byť. Škoda, že nemám nahrávku, aby ste sa tou krásou mohli pokochať aj vy, aj ak neviete čítať noty.


Vajíčka budem zdobiť až večer: len-tak-tak aby boli ráno pripravené pre šibačov. Ale o tom zase nabudúce. :)

Želám vám krásne sviatky a veľa radosti v srdci.
Letitia. 


---------------
Možno vás zaujíma:
Ako sme prežívali Veľkú noc vlani: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2014/04/velkonocne-trojdnie.html

Predvlani: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2013/04/velkonocny-tichy-cas.html
Ešte rok pred tým: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/04/velkonocne-trojdnie.html
Veľkonočná radosť 2012: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/04/kristus-zmrtvychvstal-nam-aleluja.html
Kvetná nedeľa 2012: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/04/velky-tyzden-sa-zacina.html
Recept na pečeného baránka: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2011/06/zeleny-stvrtok-pecene-jahna.html
Lokše - ako na to: http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/09/domace-lokse.html
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...