nedeľa, 26. júna 2016

Víkend na chalúpke

Po dlhom čase sme sa zase raz dostali do Novej Bane, kde radi trávime voľný čas. Chalúpka nás privítala ako vždy "s úsmevom". Len ten pozemok okolo!



Pridlho sme tu neboli. Nekosili, nepleli... Záhradku som musela hľadať pod vrstvou buriny. Ale keď som sa pozrela bližšie...  Tá úroda malých sladkých voňavých lesných jahôdok! Obrovské množstvo malých červených bobuliek. Ani sme ich nestihli všetky pooberať. Najedli sme sa, aj domov zobrali, užili sme si spoločné chvíľky pri ich oberaní aj pri vytrhávaní aspoň tej najväčšej buriny. (Však ona do nášho ďalšieho príchodu zase dorastie.)





A aby nám nebolo málo, jedna jahôdka sa zakorenila aj v hrantíku s kvetmi na okne. Teda - pôvodne bola jedna. Ale prišla jar, a leto, a naša jahôdka sa rozhodla rozmnožiť svoje potomstvo... Už jej je hrantík malý, tlačí sa oknom snáď do izby!




Aj levanduľa kvitne ako divá. Nestihla som obrať všetku - však nech ďalej robí krásu. Ale aspoň trochu - na kytičku pre pani učiteľku sme si vzali. Aj pre moju mamu (samozrejme!).



Sušíme



Šalvia, čo minule vyzerala, že sa ešte poriadne neprebrala zo zimného spánku, už je pomaly odkvitnutá, tak som ju nechala na koreni. Ale pribudli mi zásoby medovky a mäty. Ešte stále si nie som istá, čo s nimi. Zatiaľ suším - na čaj. Už som dnes nemala silu variť sirup. ani si nie som istá, či by sa u nás vypil. Ale ak máte nejaký "super tip", sem s ním. Určite sa rada nechám poučiť.

V nedeľu sme si pre zmenu urobili výlet - hľadali sme nejaké zatiaľ pre nás neznáme Sväté brány milosrdenstva. Ale o tom napíšem až zajtra. Tak potom zase nakuknite. Zatiaľ vám želám pokojnú noc a radostné vykročenie do nového dňa!


piatok, 24. júna 2016

3x o AS: Axel Brauns, Pestrotiene a netopierci


Axel Brauns: Pestrotiene a netopierci

Tretiu z kníh, ktoré vám chcem predstaviť napísal Axel Brauns o sebe samom - autistickom chlapcovi s Aspergerovým syndrómom. Charakteristickým spôsobom opisuje príbehy svojho detstva od malého veku (2 roky) po dospelosť (20 r).

Jeho jednoduché "rýchle" vety ma zo začiatku trocha vyrušovali, pretože dej išiel na môj vkus príliš rýchlo. Akoby som nemala čas zastaviť sa. Netrávil čas dlhším opisom nejakej veci, alebo udalosti. Dej postupoval rovnomerným tempom stále ďalej a ďalej, akoby ho poháňal hodinový stroj.

Nejaký čas mi trvalo, kým som si zvykla, že medzi jednotlivými kapitolami si sama musím povedať, "stop, teraz bude pokračovať o inom," pretože kapitoly (a časti kapitol) nemajú nadpis, sú označené len číslom.  Ak som ostala rozbehnutá zvedavosťou, ako bude pokračovať predchádzajúci príbeh, často som si až po pol strane uvedomila, že už sme niekde inde.

Na druhej strane mi tento "rýchly" štýl vyhovoval, pretože som akoby čítala priamo v chlapcovej mysli (a nemusela som sa zdržiavať "ničím nepodstatným")


V recenziách na túto knižku som často čítala o novotvaroch (zaujímavých slovných spojeniach, alebo nových slovách), ktoré autor rád používa. Trochu som sa toho aj bála, ale zbytočne. Jeho slová úplne presne vystihujú to, čo prežíva a čo sa snaží povedať. "Mištičkovo krásne", "dvoj-" alebo až "trojdobré"... všetky slová zapadli na svoje miesto a ja som mala pocit, že toho malého chlapca, ktorý toto prežíva doslova vidím. A nielen to, dokonale som vnímala, čo vnímal on. (Aby som bola objektívna, nie je možné vnímať dokonale to isté, o čom niekto píše v knihe, ale mala som taký pocit, že mu úplne rozumiem.) Aj slová "Pestrotiene" a "Netopierci", ktorými Axel označuje ostatných ľudí podľa toho, ako sa mu javili vôbec nepôsobili rušivo. Naopak, pomáhali mi vniknúť do spôsobu jeho myslenia a vnímania sveta i seba samého.


V knižke je veľa zaujímavých postrehov. Zaujalo ma napríklad celkom iné vnímanie bolesti. príjemnosti, nepríjemnosti, "prítomnosti"... u Axela (a pravdepodobne aj u iných autistických detí). Tiež potreba štruktúry, pravidelnosti, predvídateľnosti... "vzorky, ktorá v sebe skrýva odmenu". Vzťah k hudbe, alebo k športu. Vzťah k škole, k povinnosti, k službe. Zdanlivá ľahostajnosť k citom iných (v skutočnosti nepochopenie), ale aj usilovná snaha pomôcť (i keď to nie vždy dopadlo podľa predstáv toho, komu pomáhal). Páčili sa mi jeho opisy školy, vzťahov so spolužiakmi, spôsob trávenia prestávok... ale aj prvé vzťahy s dievčatami, alebo hľadanie svojej životnej cesty.

Niekomu vraj tento štýl nevyhovoval, tak veľmi, že kniha ostala nedočítaná. Ja som si čítanie vyslovene užívala a keď som prišla na koniec, bolo mi ľúto, že kniha nepokračuje ďalej.

Aj Andrea Šedibová v závere knihy píše, že môže byť pre nás veľmi ťažké ocitnúť sa v koži hlavného hrdinu - autistu, ale mne sa to vďaka autorovmu výstižnému štýlu darilo veľmi dobre. A kupodivu mi to ani nebolo zvlášť nepríjemné. Rozumela som mu.

Nakoniec, na obálke knihy som sa okrem iného dozvedela, že "v roku 2003 ju nominovali na nemeckú knižnú cenu v kategórii najlepší debut." Nečudujem sa.


Ja som si knihu Axela Braunsa Pestrotiene a netopierci požičala z knižnice. Ak by ste však chceli vlastný výtlačok, môžete si ho objednať napr. tu: http://www.martinus.sk/ - Pestrotiene a netopierci

Želám vám radostné čítanie (nech už budete čítať čokoľvek) a pekné leto.

štvrtok, 23. júna 2016

3x o AS: M. Martinková, Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou

Požičala som si v knižnici tri knihy - tri príbehy o troch autistických chlapcoch (alebo presnejšie o chlapcoch s Aspergerovým syndrómom). Tri úplne iné príbehy, tak rôzne, opísané rôznym spôsobom. Ale všetky tri ma prekvapili, potešili a veľmi povzbudili...


Michaela Martinková: Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou
alebo 
Sprevádzanie malého nadaného autistu

Druhá kniha, o ktorej vám chcem napísať, vznikla zo zápiskov jednej slovenskej mamičky. Michaela Martinková si na radu psychologičky veľmi podrobne zapisovala od skorého veku všetky prejavy a zvláštnosti svojho syna. Dalo by sa povedať, že jej kniha je podrobným denníkom, opisom rôznych situácií a reakcií malého nadaného autistu Mateja.

sobota, 18. júna 2016

3x o AS: Kristine Barnett, Iskra


Požičala som si v knižnici tri knihy - tri príbehy o troch autistických chlapcoch (alebo presnejšie o chlapcoch s Aspergerovým syndrómom). Tri úplne iné príbehy, tak rôzne, opísané rôznym spôsobom. Ale všetky tri ma prekvapili, potešili a veľmi povzbudili.

Priznám sa, trošku som sa bála siahnuť po tejto (zjavne ťažkej) téme. Ale bola som prekvapená. S akou ľahkosťou a ako povzbudivo autori (autor a autorky) píšu o svojich osobných skúsenostiach. Vďaka týmto knihám som sa dozvedela veľa o živote a prežívaní ľudí, ktorých mozog pracuje trochu inak.

Ale teraz už sa chcem venovať prvej z kníh.


Kristine Barnett, Iskra
(Podtitul: Príbeh matky, ktorá vychovala génia)

Ako prvú som čítala knihu Kristíny Barnetovej Iskra. Príbeh jej syna sa začína tým, že ako batoľa postupne prestáva komunikovať a akoby sa stráca "vo svojom svete". Stále menej sa zaujíma o "normálne veci" a najčastejšie len sedí a "díva sa do blba", pozoruje svetlo a tiene - dlhé hodiny sa pozerá na jedno miesto a každý pokus o vyrušenie vedie k odmietaniu, ignorácii, alebo dokonca hnevu.

Jeho matka opisuje, ako najprv len začínali tušiť, že niečo nie je v poriadku, podstúpili rôzne vyšetrenia, až dospeli k diagnóze Aspergerov syndróm a neskôr k rozvinutému autizmu. Najväčším úderom bolo, keď sa špecialisti vyjadrili, že sa Jake nikdy nenaučí čítať a karhali matku za to, že mu dovoľuje hrať sa s "abecednými kartičkami". To bola asi posledná kvapka...

Kniha Iskra ale vôbec nepôsobí depresívne. Práve naopak, pomáha mnohým matkám "iných" detí veriť sebe, veriť svojej intuícii, a nájsť odvahu robiť veci inak. Inak, niekedy dokonca opačne, ako radia odborníci. Ako píše autorka, je desivé odmietnuť to, čo je považované za overenú pravdu, ale srdce matky bolo obdarené intuíciou, ktorá často najlepšie vie, čo je pre jej dieťa najlepšie.

Kristine Barnett nás učí, že pre dieťa (a vlastne pre každého človeka) je dôležité "žiť". Prežívať obyčajné ľudské radosti, ako je spoločné tancovanie pod hviezdami, hra v piesku, behanie pod vodným rozstrekovačom, opekanie Marsh-mallows, jedenie nanuku... Koľkokrát s obavami odložili ďalšiu terapiu, aby si mohli užiť aspoň trochu týchto "obyčajných radostí". A práve toto pomohlo malému Jakeovi, aby znovu (aspoň trochu) začal vnímať svet, svoju mamu a prejavil jej svoju náklonnosť.


Hoci v USA dostávajú deti s vývinovými poruchami veľkú pozornosť odborníkov (bezplatnú), po čase si Jakeova mama uvedomila, že sa nemôže spoliehať len na ich úsudok. Po tom, ako jej terapeutka "vytkla", že dáva synovi do škôlky abecedné kartičky a jemne, ale dôrazne jej doporučila neočakávať, že sa jej syn niekedy naučí čítať, Kristine sa vzbúrila. Hoci paradoxne tiež nepredpokladala, že Jacob bude niekedy čítať, odmietla mu stanoviť strop toho, čo dokáže. A už vôbec nie takto nízky! Vzala syna zo škôlky a vyučovala ho doma.

Hlavne sa snažila dávať mu veľa priestoru pre rozvíjanie toho, čo ho bavilo a v čom bol dobrý. Napriek "odporúčaniu" vyššie spomenutej terapeutky sa naopak postarala o to, aby mal Jake vždy prístup k toľkým abecedným kartičkám, koľko len chcel. Všimla si, že svojim záľubám (akokoľvek boli pre "normálneho človeka" nepochopiteľné) sa Jake venoval s veľkým zanietením. Či išlo o omotávanie dlhých metrov špagátu po kuchyni, pozorovanie svetla a tieňa, ukladanie farbičiek do dlhého radu, alebo hoci hru s písmenkami...

Kniha pokračuje ešte na veľa stranách. O tom, ako Jacob Barnett s pomocou svojej mamy, rodiny a komunitného centra pre autistické deti, ktoré založili na pomoc ďalším podobným deťom postupne nachádza radosť zo života, ako sa učí veci, ktoré ho zaujímajú, ako mu mama umožnila nájsť vždy ďalšie a ďalšie zdroje vedomostí po ktorých prahol. Ako ho zaviedla do observatória, kde nielen so záujmom sledoval oblohu a počúval výklad, ale sám prekvapil prítomných svojimi závratnými vedomosťami. Všetko mu bolo málo. Čítal knihy (že sa naučil čítať, to hádam ani nemusím hovoriť), študoval odborné články na internete, dokonca ako mladučký začal študovať na univerzite a v dvanástich rokoch prekvapil riešením akéhosi matematického, či fyzikálneho problému natoľko, že bol navrhnutý na Nobelovu cenu.

Hoci sa stále borí so zručnosťami, ktoré si my ani neuvedomujeme (zaviazať si šnúrky na topánkach, alebo zvládnuť nepredvídaný rozhovor s neznámym človekom), žije spokojný a radostný život, je úspešný a schopný dosiahnuť výsledky za ktoré ho mnohí ľudia obdivujú.



Na záver si dovolím citovať kúsok zo záverečnej kapitoly Postskriptum:

>"Dokáže všetko, čo bude chcieť." Toto povedal Jakeov profesor fyziky Dr. Ross. ... Takto ďaleko sme dospeli, od špeciálnych pedagógov ktorí neverili, že sa Jake niekedy naučí čítať, až po univerzitného profesora fyziky, ktorý vidí jeho neobmedzený potenciál. Toto je ten strop, ktorý chcem, aby učitelia môjmu synovi vytýčili. A čo je ešte dôležitejšie, chcem, aby takýto strop určovali učitelia a rodičia každému dieťaťu a aby sme si ho stanovili aj každý sám pre seba. 

Napísala som túto knihu, pretože verím, že Jakeov príbeh je symbolický pre všetky deti. ... Tým nechcem povedať, že každé autistické dieťa alebo každé bežné dieťa je génius. Ale ak pomôžete zapáliť v dieťaťi jeho prirodzenú iskru, bude vždy ukazovať cestu k omnoho väčším výškam, aké ste si kedy vedeli predstaviť. 

Je ťažké dôverovať dieťaťu, že si nájde svoju vlastnú cestu, obzvlášť keď nám odborníci každý deň hovoria, že deti sa musia vmestiť do presne vymedzených priehradiek. Všetci chceme svojim deťom poskytnúť tie najlepšie príležitosti, aké vieme, preto to pôsobí ako medvedia služba, ak ich neposúvame "správnym" smerom. Tešiť sa zo záujmov svojho dieťaťa, namiesto snahy presmerovať ich niekam inam, obzvlášť kaď tie záujmy nie sú úplne v súlade s kontrolným zoznamom na dosiahnutie budúceho úspechu, môže pôsobiť ako skákanie z útesu. Pre mňa to tak určite bolo. Ale tento skok viery je potrebný, ak majú vaše deti vzlietnuť. 

Ak dieťa, ktoré nikdy nemalo rozprávať alebo čítať, dokáže vystúpiť do takých nepravdepodobných výšav, prestavte si, čo môžu dosiahnuť deti bez takýchto problémov a ako ďaleko môžu doletieť, ak ich povzbudíme, aby roztiahli krídla - ponad všetky obzory, až za naše najodvážnejšie očakávania. "<



Ja som mala knižku požičanú z knižnice. Ale ak by ste si ju chceli kúpiť, ešte stále je to možné. Napríklad aj tu: http://www.martinus.sk/

*** *** ***
Chcete Jacoba Barneta, o ktorom je táto kniha vidieť "naživo"? Práve dnes som náhodou naďabila na video tohto chlapca. Môžete si ho pozrieť aj vy. (Ak chcete české titulky, stačí kliknúť na ikonku titulkov vpravo v dolnej lište.)



Alebo si ho chcete prehrať radšej na stránkach YouTube? Nech sa páči link: https://youtu.be/mMazOcpdhEg

Želám vám i všetkým vašim blízkym veľa radosti, rozlet, odvahu venovať sa tomu, čo vás priťahuje a iskru, ktorá vám dá chuť žiť a rozvíjať sa do netušených rozmerov.


utorok, 14. júna 2016

Víkend bez auta - Komárno

Len nedávno som počítala, koľko víkendov si môžem dovoliť vynechať aby som stihla prejsť cez 40 Svätých brán, ak navštívim každý týždeň jednu Bránu milosrdenstva. Došla som k výsledku - nanajvýš dva. Vrátane prípadnej choroby, pracovnej zaneprázdnenosti, alebo cesty "mimo civilizáciu". A vrátane posledných týždňov Svätého roka, kedy sa už budú brány možno postupne zatvárať.

Nemôžem si dovoliť "leňošiť doma". Ale čo robiť, ak máme auto v oprave? Je to jednoduché, pocestujeme vlakom!

Voľba padla tentoraz na Komárno. A bol z toho pekný rodinný výlet. Napriek počiatočným zmätkom s kupovaním lístka na bratislavskej vlakovej stanici. Napriek menšej nepohode spôsobenej hladom a nedorozumením. Cesta ubiehala... romanticky. Ako keď po dlhom čase znovu cestujete vlakom. Užívali sme si výdobytky moderného cestovania i spomienky a nepohodlnú jazdu v starom (takmer tak starom ako ja) vagóne.

Mesto Komárno na mňa urobilo dobrý dojem. Taký - mäkký, prívetivý, zelený...
A trochu z tej komárňanskej atmosféry chcem ukázať aj vám.

Prvá zastávka od stanice: Kostol sv. Rozálie...

... s priľahlou externou kalváriou. 

nedeľa, 12. júna 2016

Na východe Slovenska

Minulý víkend som prežila veľmi krásne dni. Naplnené do vykypenia samými krásnymi vecami. Priateľstvom. Radosťou - spoločnou radosťou. Prekonávaním výziev, zvládaním ťažkostí. Modlitbou. Milosťou. Milosrdenstvom. ... A popri tom všetkom sa mi podarilo navštíviť a prejsť až cez tri Sväté brány. Takže moje predsavzatie prejsť 40 brán do konca Roka milosrdenstva dostalo peknú posilu. Snáď sa mi to naozaj podarí...

(O tom, koľko brán by sme mali prejsť, sa zamýšľam na portáli mojakomunita.sk. Prečítajte si - odporúčam každému, sú to povzbudivé slová. [link])


Ale aby som šla pekne poporiadku: Deň prvý - štvrtok 2. 6. 

utorok, 31. mája 2016

Naše výlety: Staré Hory a Slovenská Ľupča

29. 5. 2016



Bazilika Navštívenia Panny Márie na Starých Horách

Svätá brána milosrdenstva - Staré Hory

Vzhľadom k môjmu rozhodnutiu navštíviť aspoň 40 rôznych Brán milosrdenstva počas tohto mimoriadneho Roku milosrdenstva, a vzhľadom k prázdninám, ktoré tento rok budem mať pracovné a teda oveľa menej voľného času na cestovanie, sme sa rozhodli aj tento víkend využiť na spoznávanie nových slovenských miest.

Na Starých horách sme už pravdaže boli, ale dnes to bolo iné. Dnes sme si vychutnali púť v rámci Svätého roku milosrdenstva. Bránu tu majú pekne vyzdobenú, priam láka nechať sa objať Božou dobrotou a láskou. A v rovnako láskavom duchu sa niesla celá svätá omša v tomto kostole.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...