Konečne. Konečne sa dostávam k písaniu o knihe Francine Riversovej Dieťa zmierenia.
Túto knihu som prečítala už začiatkom augusta. Vzala som si ju na dovolenku - ako čítanie na dlhú cestu. Tak to mám rada.
(Je to tá kniha, ktorú som si obalila vode-odolným obalom, pamätáte? Aj keď obrázok mora na obálke by sa na pláž asi vyslovene hodil. ;-) )
A naozaj, aj táto kniha sa mi čítala veľmi dobre.
Ako pri iných knihách, aj teraz ma prekvapili niektoré veci, ktoré som si pri jej čítaní všímala. Očakávala som tak trochu srdcervúci príbeh o záchrane dieťaťa splodeného viac ako neželaným spôsobom - v situácii, keď by asi každý z nás mal pochopenie pre ženu, ak sa rozhodne to dieťa nedonosiť.
Ale pri čítaní ma okrem hlavného príbehu až prekvapujúco zaujali aj celkom iné veci. Moja svokra vždy hovorila, že číta romány, aby sa naučila niečo o spoločnosti v ktorej sa román odohráva. Pri čítaní tejto knihy som si na jej slová veľmi živo spomenula. Aj mňa zaujali reálie zo súčasnej americkej spoločnosti. Napríklad systém vysokých škôl v USA a ako sa školy starajú o svojich potenciálnych študentov. Kapitolu o Dynahinej návšteve vytipovanej univerzity som čítala s veľkým záujmom.
Na druhej strane sú tam prísne pravidlá (napr. politika školy, cirkevného zboru, alebo kliniky) a pri ich dodržiavaní nehľadia na pravo, naľavo, ani na človeka - pretože meno školy a proklamované pravidlá sú dôležitejšie ako osud jednotlivca.
Ďalšou vecou, čo ma zarazila (aj keď som to vlastne mohla očakávať) je prísny právny systém v tejto krajine. Práva a zodpovednosť sú v "modernej spoločnosti" často tak prekrútené, že napr. zlodej môže vysúdiť právo na odškodné, ak si pri vyskakovaní z okna pri úteku z miesta činu zlomil nohu. Podobné príklady som vždy vnímala ako absurdnú výnimku z normálu. Ale tu bola s úplnou samozrejmosťou líčená napr. situácia, keď pastor, ktorý vraj "nemá licenciu na poskytovanie psychologického poradenstva", nenašiel odvahu odpovedať bezradnému dievčaťu. Jedna žaloba mu stačila, nechcel riskovať ďalšiu, ktorá by už jeho farnosť definitívne položila. A to bol "normálny stav".
Samotný príbeh bol rozhodne zaujímavý. Obdivovala som Dinah, jej miernosť, jej lásku, jej odvahu postaviť sa hádam všetkým okolo seba, a takisto vlastnej túžbe, aby bolo všetko ako pred tým. Ale vedela - niekde hlboko v sebe vedela - že nič už nebude ako pred tým. A nemohla uveriť, že by sa jej malo uľaviť zabitím nevinného tvorčeka, ktorý rastie v jej tele. Hoci ju všetci v jej okolí - aj mnohí, ktorých milovala a ktorí, zdá sa, milovali ju - presviedčali o opaku. Vlastne nie všetci. Nejaké výnimky sa našli, a som vďačná (aj za túto imaginárnu postavu), že neostala úplne sama - ktovie, ako by sa ten príbeh skončil.
Znovu musím konštatovať, že prvá polovica knihy sa mi páčila omnoho viac, ako druhá. S veľkým záujmom som sledovala vývoj osôb a vzťahov. To, ako prežívala hlavná hrdinka svoju traumu, ako sa k tomu stavali ostatní jej blízki, ako sa menil ich vzájomný vzťah, čo bolo pre koho dôležité. Alebo ako sa uznávané a zdanlivo dôveryhodné osoby ukázali ako sebecké a necitlivé a naopak.
Hltala som strany, aby som sa dozvedela, ako bude príbeh pokračovať. A zase som sa zastavovala, často po malých kúskoch, aby som spracovala a premeditovala myšlienky, ktoré som v knihe našla. Niektoré myšlienky sa ma dotkli veľmi hlboko. Niektoré strany som čítala veľmi, veľmi pomaly. A v iných častiach som sa ponáhľala, často som šla spať veľmi neskoro, lebo som chcela vedieť, ako "to skončí".
Ale od istého času som začínala mať pocit, že sa autorka snaží do jednej knihy dostať priveľa. Priveľa príbehov, priveľa myšlienok. Takmer, akoby sa pokúšala vložiť do jediného príbehu úplne všetko, čo sa o téme umelých potratov dá povedať. Niektoré príbehy okrajových postáv, ktoré mali nejakým spôsobom súvisieť s osudom hlavnej hrdinky mi pripadali už navyše. Vás možno zaujmú všetky, vlastne rozhodne sú zaujímavé. Ale chvíľami som mala chuť poradiť autorke, aby si polovičku z nich nechala radšej na inú knihu.
Čo ma ale v práve v tejto druhej časti zaujalo (a myslím, že si knihu prečítam ešte raz s dôrazom práve na toto), je znovu americké právo. Premrštená takzvaná demokracia. Napríklad opakovaná zmienka o rozhodnutí Najvyššieho súdu, že ženy nemajú právo na informácie o potrate, aj keby si ich vyslovene žiadali. Pretože by to mohlo "zhoršiť ich traumu". Ak klinika podá skutočné informácie o tom, čo vlastne znamená potrat, o bolesti pri a po zákroku, o možných rizikách, alebo pravdivé informácie čo sa vlastne pri potrate stane s plodom, hrozí jej trest.
(A teraz som kdesi zachytila, že u nás na Slovensku padlo podobné rozhodnutie. Priznám sa, že som z toho sklamaná.)
Nesmiem zabudnúť ešte na jedno. Hoci posolstvom knihy je snaha zachrániť každý počatý život. Hoci nás autorka presviedča, že aj dieťatko počaté za veľmi zlých okolností by sa malo narodiť. Hoci popisuje bolesť a traumu žien, mužov, rodín, lekárov a všetkých, ktorí majú čokoľvek spoločné s umelým ukončením tehotenstva... Nikde, ani náznakom nie je cítiť odsúdenie, alebo odmietnutie tých, ktorí sa z nejakého dôvodu rozhodli pre potrat. Naopak, v knihe je opísaných mnoho postáv, ktoré sa namáhavo vysporiadavajú so svojou minulosťou, alebo s tým, čo sa stalo ich blízkym. A vždy je tu ukázaná nádej na uzdravenie, cesta k zmiereniu a pokoju.
Tá cesta nejde cez zabudnutie. Nejde cez obety a vynáhrady. Nejde cez aktivizmus, alebo iné zapĺňanie svojho života. A nejde ani cez popretie, alebo snahu o ospravedlnenie svojho rozhodnutia. Jedine pravda nás oslobodí. Pravda, a prijatie odpustenia... A Jeho láska.
"Božie slovo je život." (s. 220)
Dá sa povedať, že žijem myšlienkou vďačnosti za všetko. Verím, že všetko, všetko, čo sa nám v živote deje má zmysel. Všetko, čokoľvek sa stane má priniesť cenný - o to cennejší, čim viac to bolí - dar. Vzácny. Dôležitý... Tá myšlienka sa vinie aj touto knihou.
Učili ju, že jeho milujúca ruka je za všetkým, čo sa stane.
"Ach, Bože, prečo si ma rozdrvil? Prečo si ma uvrhol do priepasti beznádeje? Vari takéto násilie nie je iba za trest? Ach, Ježišu, čo som urobila, že som ťa tak veľmi nahnevala? Bolo to preto, lebo... ? Ach Ježišu, čo zlé som urobila?"
(s. 34)
Všetko, čo sa deje, deje sa z Božej vôle. Boh nám nedáva zlé veci, ale dovolí ich. Ak verím, že je všemohúci, tak zároveň verím, že Boh dovolí, aby sa jeho deťom stávali všetky tie boľavé veci, ktoré sa dejú. Prečo to dovolí? Je to trest? Alebo prečo?
Dej knihy nás privedie k tomu, že (aspoň v tomto prípade, ale verím, že v každom) je aj to zlé, čo sa Dinah prihodilo, darom. Alebo cestou k daru. K vzácnemu daru, ktorý tak veľmi potrebovala jej mama, jej obaja rodičia, jej babička... Vďaka tomu, čo sa stalo, a ako to všetko nakoniec prijali, mohlo prísť zmierenie a pokoj do sŕdc mnohých a mnohých ľudí, ktorí už ani nedúfali. Ľudí zlomených a zranených tým, čo sa im stalo, alebo čo sami vykonali...
Ak sme si pri prvých kapitolách hovorili "Ako je to možné? Ako Boh mohol dopustiť niečo také?" tak na konci musíme uznať, že to (všetka tá bolesť a trápenie) za to stálo. Radosť a oslobodenie, ktoré prišlo skrze nový život a jeho prijatie. Možnosť dávať. Dávať tak veľa...
Som vďačná za toto poznanie.
Ak si chcete knihu kúpiť, môžete tak urobiť napr. TU, kde nájdete aj krátku ukážku z knihy a dojmy ďalších čitateľov.
A ak by ste ju chceli dostať odomňa, postačí, keď sa zapíšete do komentárov. Jeden z vás môže mať vo svojej knihovničke ten môj výtlačok. Alebo po prečítaní poslať ďalej, ako chcete.
Želám vám radostné dni
Letitia.
