utorok, 14. mája 2013

Vďačný utorok: Dnes o puzlinkách.

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."
(1Sol 5, 16-18)

Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.




Dnes by som vám chcela porozprávať jeden príbeh. Stalo sa to niekedy začiatkom nášho manželstva. počas adventu. Chystala som svojmu drahému adventný kalendár a takisto pripravil kalendár on pre mňa. Bolo to prekvapenie, nečakala som to. Ale potešila som sa.

Nebol to kalendár so sladkosťami. V prvý deň som dostala maličký vystrihnutý obrázok s vtáčikom. Mal tvar malého obdĺžnika a na zadnej stane súradnicu biblického citátu. Usúdila som, že je to záložka do môjho mini-svätého-písma. Prečítala som si citát a kartičku nechala založenú v Biblii.

Na druhý deň som dostala ďalší podobný obrázok. Bola na ňom zobrazená ruka so sviečkou a súradnica z listu sv. Jána apoštola. Prečítala som si citát a chcela som si "záložku" založiť do Písma. Ale... mala taký nejaký divný tvar. Na spodnej strane jej vytŕčal taký podivný rožtek. Dosť ostrý a... skrátka sa mi "záložka" takto nezdala dosť dokonalá - a tak som si ju upravila. Rožtek som jednoducho odstrihla.

Každý deň som dostávala podobné miniobrázky. Ale aj ďalšie mali trochu zvláštny tvar, i keď taký vytŕčajúci roh už nemal žiaden z nich. Postupne - vlastne veľmi rýchlo som zistila, že to nie sú len samostatné obrázky. Boli to časti väčšieho rozstrihaného obrázku, ktorý som si mala postupne skladať ako puzzle. Na začiatku obrázky nepasovali k sebe, preto som to hneď nepochopila.

Keď som dostala všetky časti, zložila som si obrázok dokopy. Ale radosť z krásneho adventného darčeka kalila jedna maličkosť - chýbajúci odstrihnutý rožtek.  Hanbila som sa. Ale tiež som sa poučila. (I keď nie vždy sa podľa tohto poučenia správam. Ešte aj teraz sa mi stáva, že si dary - či už od ľudí, alebo od nebeského Darcu - chcem upravovať.)

Poučenie znelo:
"Prijímaj dary také aké sú. Nesnaž sa vylepšovať veci, ktorým nerozumieš. A niekedy aj keď si myslíš, že rozumieš, nepoznáš všetky súvislosti a namiesto vylepšenia by si mohla niečo pokaziť." 


Ako hovorím - poučenie som dostala - ale nie vždy som ochotná sa ním riadiť. Oj, ako rada vylepšujem veci. Opravujem. Nechápem, a potom som nespokojná. Sťažujem sa v duchu na to, či ono. Nevyhovuje mi to - "takto" by to bolo lepšie... Radím. Presviedčam... A môj drahý mi ešte stále občas (keď sa zas a znova snažím niečo "opraviť") nezabudne pripomenúť, ako som si "vylepšila" puzlinku.
Stále sa musím učiť prijímať veci také aké sú. Stále musím bojovať so svojou nespokojnosťou. Stále mám pyšné predstavy že "ja" všetko viem najlepšie a ostatní (niekedy vrátane Boha, alebo povedzme vrátane "osudu") sa mýlia.

A vždy znova si musím pripomínať puzlinku s odstrihnutým rožtekom. Všetky veci majú svoj význam. Aj tie, ktorým nerozumieme. Aj tie, ktoré sa nám nepáčia. ešte nevieme ako zapadnú do celkovej mozaiky, ale sú potrebné - tam kde sú, také aké sú.

Strážcovia mojich byliniek...

Nie vždy majú dokonalý tvar z pohľadu sveta, ...

... ale sú vyrobené s láskou. A preto ich mám rada.

Teraz čítam knihu Katriny J. Zeno, Som žena. Akurát tento víkend som si prečítala báseň, ktorú Katrina prevzala od neznámeho autora:

Plán Majstra Tkáča

Náš život je nádherný koberec,
ktorý tkáme spolu s Bohom.
Boh starostlivo navrhne vzor pre každého z nás.
Nie vždy vidíme,
kam vedú jednotlivé nitky,
musíme sa však zveriť Majstrovej ruke
a napĺňať jeho plán.
On vidí vzor na lícnej strane,
kým my sa dívame iba z rubu.
Musíme sa zveriť do jeho rúk.
Občas sa do vzoru vpletie i nitka žiaľu,
je to však jeho plán.
Hoci je to pre nás ťažké, chápeme,
že to on vkladá nitky do člnka,
on vie, čo je najlepšie.
A tak musíme ďalej trpezlivo tkať
a ostatné zveriť jemu...
Krosná raz zmĺknu
a poletujúci člnok zastane.
Vtedy Boh rozprestrie utkaný kus
a vysvetlí,
že vo vzore, ktorý pre nás plánoval,
potrebuje zručná ruka Majstra tmavé nitky
rovnako ako zlaté a strieborné. 


(K. J. Zeno, Som žena, s.88)

Táto báseň takisto hovorí o nitkách nášho života, ktoré sa nám niekedy nepáčia. Sú tmavé, nepríjemné, boľavé. Najradšej by sme svoj život tkali len s krásnych svetlých nitiek, zlatých, strieborných, radostných, bezbolestných. Ale pre celkovú nádheru - a pre naše skutočné šťastie - sú potrebné aj tie druhé.

Nie (len) preto, aby sme si vážili pekné a radostné chvíle. Nie (len) preto, aby sme prežívali vďačnosť za dni, keď nejaké trápenie nemáme. Bolesti sú potrebné aj pre iné - minimálne preto, aby sme sa naučili milovať. Skutočne milovať, nie len sa vznášať na romantickom obláčiku. Milovať pravou láskou, ktorá bolí. A ktorá lieči bolesti iných. Preto musia byť na svete bolesti, aby sme sa naučili cítiť s inými a pomáhať iným. Aby nám záležalo na iných a aby sme boli ochotní namáhať sa, aby sme im mohli pomôcť, alebo aspoň trochu uľahčiť v ich trápeniach.

Bolesť buduje spoločenstvo. Bolesť nám pomáha prežívať jednotu. Jednotu s trpiacimi. Jednotu s blízkymi. Jednotu s tými, ktorí nás potrebujú a ktorých potrebujeme my...

Ak by nebolo trápenia, nepotrebovali by sme nikoho - a to by bol potom veru smutný život.





1784. Maľovaná obloha.

Ale ešte iná myšlienka mi v súvislosti s mojou puzlinkou prichádza na myseľ. V posledných týždňoch je pre mňa veľmi dôležitá. Snažím sa ju uchopiť a nepustiť, lebo je to presne tá myšlienka, ktorú si potrebujem pripomínať.

Tou puzlinkou som JA. 

Ja som takou puzlinkou.

Mám "zvláštny tvar". Niektoré veci na mne ma vyrušujú. Chcela by som ich zmeniť. Nehodia sa do obrazu, aký som si vytvorila o tom, aká by som mala byť. Aký by mal byt človek, aká by mala byť žena, matka, manželka... Sú na mne niektoré vlastnosti - niektoré "rožky" - ktoré by som rada odstrihla. Aby som bola aspoň trochu viac podobná "obrázku - záložke do Svätého Písma". Chcela by som zmeniť to, či ono a trápim sa, že mi to nejde.

A pritom som možno iba nepochopila že mám byť práve taká aká som. Že veci, ktoré ma na mne vyrušujú a ktoré by som tak rada zmenila - že práve tieto veci sú obdarovaním pre druhých. Pre svet. Pre moju rodinu, ľudí s ktorými sa stretávam. Aj pre mňa samotnú.

Snažím sa zmeniť. Pracujem na sebe. Modlím sa. A pokúšam sa obrusovať tie "rohy", čo vytŕčajú. A - asi našťastie - sa nedarí. Keby som ich obrúsila, už by som to nebola ja. Síce by ešte ostal obrázok, ktorý je na mne namaľovaný (aspoň jeho časť), ale ten odstrihnutý rožtek by v celkovom obrázku chýbal. Bolo by tam prázdne miesto, ktoré som mala vyplniť práve ja. (Podobne, ako ostalo prázdne miesto po odstrihnutom rožku v mojom adventnom kalendári. )

1787. Zmoknuté púpavy

A podobnou puzlinkou je aj každý z vás, ktorí tieto riadky čítate.

Každý z vás je jedinečný.

Ste presne takí, akí máte byť.

Nevravím aby sme si pestovali neresti alebo spokojne podliehali svojim hriešnym túžbam. Ale vlastnosti, ktoré sú našou súčasťou nezmeníme. Možno sa niekto snažil zmeniť vás. Možno vaši rodičia. Učitelia. Rovesníci. Alebo manželský partner. Možno vy sami máte pocit, že by ste mali byť iní. Citlivejší? Menej citliví? viac aktívni? pokojnejší? rýchlejší? dôslednejší? štíhlejší? silnejší? bohatší? usilovnejší? zhovorčivejší? tichší? vyšší? nižší? ... 

My ľudia sme stále nespokojní. Už od chvíle, ako naši prarodičia ochutnali z ovocia poznania dobrého a zlého, vo všetkom vidíme chyby. Chceme ich opravovať. Chceme obrusovať to, čo sa nám nepáči. Chceme meniť veci. - Na svoj obraz. Alebo podľa obrazu, ktorý sme kdesi prijali ako správny.

A pritom zabúdame, že ten skutočný obraz je oveľa väčší. Presahuje naše videnie. A v tomto nádhernom obraze je dôležitý každý kamienok. Každý človek, ktorý prišiel na tento svet. Každý jeden. Každý taký aký je.

Všetci sme puzlinkami jedného veľkého obrazu. A ak máte pocit, že má niekto "divný tvar", je to preto, že práve takýto tvar zapadne na jeho miesto, ktoré má v tom veľkom nádhernom obraze zapĺňať. Keby nebol. Keby nebol taký aký je - aj s tým, čo sa nám na ňom zdá divné - obrazu by niečo chýbalo.





Ann Voscamp navrhuje, aby sme každý deň našli len tri dary od nebeského Ocka. Do roka ich takto nazbierame tisíc. A aby sa nám ľahšie hľadalo, na každý deň vypisuje tému, aké dary budeme v ten deň hľadať.

Teraz, na začiatku mája, to boli "dary nájdené v komplikovaných (náročných, zložitých...) ľuďoch". Spomenula som si na moju skúsenosť s puzlinkou.
A na to, ako som chcela meniť samu seba. A ako som potom dostala poznanie, že som potrebná práve taká aká som. Aj so svojimi náladami. Aj so svojimi slabosťami. Aj s ťažkosťami, ktoré mi robia "normálne veci". Aj s vlastnosťami, ktoré mi komplikujú život...

A spomenula som si na ďalších ľudí. Ľudí, ktorí nejakým spôsobom nezapadajú. Možno prežívajú emócie inak, ako by sme čakali. Alebo majú iné priority života ako my. Možno nevedia zapadnúť do "normálnej" spoločnosti. Niektorí majú rôzne zdravotné, alebo psychické inakosti (ťažkosti? obdarovania?).

Spomenula som si aj na bezdomovcov; na deti ktoré vyšli z detského domova; na deti, ktoré sa narodili (vďaka Bohu, že sa smeli narodiť) s Dawnovym syndrómom, alebo s iným "postihnutím". Myslím na ľudí, ktorí trpia nepochopením spoločnosti, lebo niektoré veci vnímajú inak. Ľudí s "postihnutím" autistického spektra v rôznej miere...

Slovo "postihnutie" dávam do úvodzoviek, pretože, ako sa mi stále viac otvárajú oči, vidím, že to, čo nazývame postihnutím je často v skutočnosti obdarovanie. Iste, niektoré veci majú títo ľudia ťažšie. Hlavne je ťažké prežiť v spoločnosti, ktorá vôbec nechápe ich potreby ale ani ich dary. Ale práve títo ľudia môžu obdarovať nás. Svojim iným pohľadom na svet. Vecami, ktoré my nevidíme, ale oni ich vidia. Môžu obohatiť náš priemerný svet niečím zvláštnym (nie v zmysle exotiky), môžu odhaliť farebnosť tohto sveta, ktorú by sme bez nich nevideli.
A môžu nás obdarovať - aj nás často obdarúvajú - svojou láskou. A tiež našou láskou k nim. Potrebujú nás. A my potrebujeme ich. Potrebujeme sa navzájom.

A ja som vďačná za každého jedného človeka. Za to, že ľudia sú - že ste - presne takí akí ste. Aj keď by som niekedy mala nutkanie meniť niektorého človeka, nebolo by to dobré. Boh má svoj plán. Každý človek má svoj vývoj. A každý má svoje miesto na tejto planéte. Každý má svoju jedinečnú úlohu medzi nami.

Vďaka za každého jedného. Vďaka za každého z vás. Vďaka za ľudí, ktorých stretávam vo svojom živote.

A som vďačná aj za seba. Za to, aká som. Za mojich rodičov. Za život, ktorý ma formoval. Za... za všetko. Vďaka!


1782. Jahôdky
1782. Vďaka za prísľub čerstvých jahôd

... možno pre nás, možno pre zvieratká.

Aj dúha je "len" rozklad svetla -
z "dokonalého" bieleho svetla
vznikajú čiastkové farebné pruhy.


Z mojich tisíc darov:
1746. Vďaka za ľudí. Za všetkých ľudí. Že sú - že sme takí, akí sme. Aj so svojimi "zaujímavými" stránkami. Aj s vlastnosťami, ktoré by sme najradšej "odstrihli".
1746. Ďakujem, že akýkoľvek sme, sme stvorení na Boží obraz. Ďakujem, že aj povahy, ktoré sa nám môžu zdrať komplikované sú darom. Že každý - akýkoľvek je - má cenné dary. Prináša veci, ktoré iný nevidí. Obohacujeme sa navzájom tým, že sme každý iný.
1746. A ďakujem za podobenstvo o puzlinke, ktoré mi pripomenulo tieto myšlienky.

1777. Ďakujem za misku po babičke. Za to, že som si ju dokázala opliesť drôtom, a že mi hádam ešte pár rokov vydrží. Vďaka za všetko, čo som dostala od babičky. Aj keď sa mi niektoré veci vtedy nepáčili, teraz som za všetko vďačná. A vďaka za spomienky, vďaka za pamiatky - veci, ktoré budujú mosty až do večnosti.
1778. Dokončený stôl. A spoločná práca na ňom.
1780. Ešte stále kvitnú tulipány.
1781. Vďaka za záhradku. Že mi v nej všetko rastie. Vďaka za radosť z práce.
1782. Jahôdky. Hoc sú ešte maličké, už majú prvé kvietky. Vďaka za prísľub čerstvých jahôd - možno pre nás, možno pre zvieratká (ak neprídeme včas).
1784. Maľovaná obloha. Jej odraz v okne.
1790. Ďakujem za radosť, ktorú sme mali aj v daždi.

1794. Darček ku dňu matiek, od mojich chlapov. :)
1798. Darček pre moju mamu. A radosť pri jeho tvorení. Vďaka za záľubu v tvorení a za schopnosť naučiť sa napr. háčkovať, alebo pracovať s drôtom...
1799. Vďaka za lásku, ktorá sa mi často rozhorí v srdci, keď robím niečo pre svojich najbližších. Mám na mysli obyčajné veci. Denné povinnosti, ako napr. príprava obeda.
A ďakujem aj za ten zemiak, v tvare srdca, ktorý som dostala (ako darček ku dňu matiek?)


Som vďačná aj za všetky tie dary, ktoré som dostala a ktoré ma potešili, ale ktoré som si nestihla zapísať... Vďaka za všetko!


Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný. 
Letitia.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a
stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Maminy MojaKomunita.sk
Pozývam vás tiež k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk


4 komentáre:

  1. Leti velmi mně to naplňuje. Děkuji za tvojí upřímnost ..a slova Boží moudrosti! Tady něco do skoku :-)..Jetro "o koberci" http://www.youtube.com/watch?v=7xBMtFQch0Y

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mija, ďakujem, za milý komentár. Povzbudil. :)
      A ďakujem aj za link na pieseň. Nepoznala som ju.

      Radostné dni. Leti.

      Odstrániť
  2. Tak s podobným upravovaním darov bojujem aj ja, na tvojom príklade s darovaným puzzle po kúskoch sa mi to dokonale vybavilo. Ale zas, ako dobre, že sa môžme stále v niečom zlepšovať, nie?:))

    Z predchádzajúcich príspevkov vnímam vašu/tvoju čoraz väčšiu zanietenosť pre chalúpku, zrejme je len otázka času, keď sa tam presuniete natrvalo.

    Príjemné májové dni, nás čaká v nedeľu Rebečkino prvé sv. prijímanie a pripravuje sa naň s čerstvo nafasovanými antibiotikami, tak ak môžeš, spomeň si na nás, nech sa dá ako tak dokopy, aby mohla to svoje prvé Stretnutie prežiť čo najviac naplno. Vďaka:)
    Gabi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No, my by sme sa tam radi presťahovali. Ale pokým treba chodiť do práce a do školy, tak to zatiaľ nevyzerá...
      Tentoraz sme sa tam dostali po strááášne dlhom čase, tak sa snažíme doháňať, čo sa dá, preto toľko aktivít a príspevok na chalúpkovú tému. :)

      Budeme na vás a na Rebeku myslieť, nech si svoj veľký deň užije a prežije naplno.
      Majte sa krásne. Leti.

      Odstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...