pondelok, 14. júna 2010

Ako aj my odpúšťame

Bolo raz jedno malé dievčatko. Raz sa mu stalo, že ju spolužiačka nešetrne sotila práve keď išli s triedou po školských schodoch. Ona spadla a udrela sa. Bola nešťastná, ublížená, ubolená. Samozrejme sa hnevala na svoju spolužiačku, plakala. A nikto ju nevedel utešiť.
Až jej spolužiak, rovnako malý chlapec, jej sľúbil, že sa za ňu onej spolužiačke pomstí. Malý rytier pohladil srdce zranenej princezničky a ju to hneď všetko bolelo menej.
A tak plánovali pomstu. Nijako vážne, nijako intenzívne, boli to skôr len detské predstavy, aj tie z čistých detských myslí čas rýchlo odvieval.

Prešlo mnoho dní a princeznička sa tak ako každý večer pred spaním modlila. Odriekala Otčenáš, Zdravas, Sláva. Ale dnes sa nedostala ďaleko. "Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje... ... a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." ... ako i my odpúšťame svojim vinníkom... odpúšťame.
Zrazu akoby udrel blesk.
"Už ako dlho plánujem s Peťom pomstu a pritom každý deň Bohu tvrdím, že odpúšťam svojim vinníkom," rozmýšľalo dievčatko. "Veď ja klamem Boha!" uvedomila si zdesená.
Po tomto strašnom zistení ledva akosi odrecitovala zvyšok modlitby, myslela len na to, ako čo najrýchlejšie plán "pomsty" zrušiť.
Hneď ráno zašla za svojim rytierom a zrušila ho. V tej chvíli bola slobodná. Už ju nijaká vina tej nepodarenej spolužiačky nijakým spôsobom nezväzovala.

Zaumienila si, že už nikdy nebude chystať pomstu, ale vždy musí odpustiť.


----------------

V časoch dospievania som tento príbeh vnímala ako krásny príklad toho, ako nás deti učia modliť sa a odpúšťať.

Áno, vždy som sa snažila neživiť v sebe žiaden hnev, "odpúšťať" hádam skôr ako si priznám, že mi niekto ublížil, nikdy nikomu neželať nič zlé (ani najhoršiemu nepriateľovi - ale však ja ani žiadnych nepriateľov nemám, každému želám len to najlepšie). "V tomto zmysle som dokonalý kresťan". 8-)
Ale niekde je chyba. Správny kresťan žije v radosti. Ale keď vás aj malé či väčšie krivdy vždy oberajú o pokoj a radosť, niečo bude asi nesprávne.

-------------

Po čase som nazbierala viac skúseností, prečítala viac kníh, vypočula viac prednášok a tiež som hodne premýšľala. A prišla som na jednu zaujímavú vec.

Tá malá princeznička by asi nevedela tak čisto odpustiť, keby jej predtým neponúkol jej spolužiak pomstu. Nejde o rozhodnutie niekomu naoplátku ublížiť, to nie. Ale vďaka nemu pocítila účasť, pochopenie a mohla si priznať, že jej bolo ublížené. A ona má právo hnevať sa.
A neskôr sa mohla tohto svojho (legálneho) hnevu vzdať.


Až vtedy, keď si priznáme krivdu (či už skutočnú, alebo hoci len domnelú), budeme môcť dať odpustenie. Len keď priznáme tomu kto nám ublížil jeho vinu (či už skutočnú alebo to len my tak cítime), len vtedy budeme schopní naozaj odpustiť.

Pokiaľ sa budeme snažiť akýmkoľvek spôsobom druhého ospravedlňovať, alebo jeho vinu zľahčovať, či tvrdiť si, že vlastne o nič nejde, nikdy neodpustíme.
Možno budeme svoj hnev popierať, pokúsime sa ho umlčať alebo niečím prekryť, ale on tu bude. Možno sa nám podarí naň časom nemyslieť, možno naozaj nestojí ani za to, aby sme sa mu viac venovali, ale je tu. A vplýva na nás - na naše myslenie, na naše rozprávanie, na naše konanie. Vplýva na naše rozhodovanie, na reakcie voči ostatným a tiež na náš zdravotný stav.
Keď si budeme zakazovať hnev skôr ako si ho priznáme, už nenájdeme cestu k odpusteniu. Pretože odpusteniu vždy predchádza uvedomenie si toho čo treba odpustiť.

Je to podobné, ako pri svätej spovedi. Veríme, že môžeme prijať odpustenie našich hriechov len vtedy, keď si svoje previnenie naplno priznáme. Prečo teda tak málo katolíkov verí, že aj k tomu aby odpustenie dali je potrebné priznať si, ČO máme odpustiť?


A len tak mimochodom - aj emóciu hnevu máme od Boha. Preto, aby sme cítili nespravodlivosť a krivdu ako problém a mali energiu niečo s tým urobiť.

Nie je dobré zotrvávať v hneve a vŕšiť jednu pomstu na druhú, to nie. Ale priznať si svoj hnev voči niekomu a jeho vinu voči nám - aby sme mohli napomôcť k náprave krivdy, ak je to možné - a aby sme mohli NAOZAJ odpustiť.

2 komentáre:

  1. Čo nie je odpustenie
    http://www.cho.cz/clanky/Cim-odpusteni-neni.html
    z knihy Daniela Ange: Kdo je můj bratr?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. 2. Odpustit neznamená popřít. Uznávám realitu toho, co jsem utrpěl, čím jsem trpěl. Nezakrývám fakta. Odpuštění je síla třeba se vztekem či se slzami přiznat zlo, které bylo spácháno, ale opravdu ho přiznat. Jedině tak budeme moci říci: Budeme žít dál a nikdy nezapomeneme, ale od nynějška budeme žít v duchu lásky a nenecháme náš budoucí vztah otrávit jedem zla.Úkon odpuštění je úkon, kterým se utváří naše lidství.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...