Ulice Bratislavy

V časoch môjho detstva ulice často zívali prázdnotou. Naplnili sa len počas tzv. špičky, keď sa davy ľudí presúvali zo sídlisk kde bývali do "mesta" za prácou a do školy. Ak teraz v istých časoch dňa bývajú cesty preplnené autami, tak vtedy boli preplnené prostriedky MHD.
No vždy úderom ôsmej hodiny rannej, keď každý žiak a učiteľ musel byť už v škole a ostatní pracujúci v práci, sa ulice priam vyprázdnili. Električky a autobusy chodili už len veľmi zriedka, ak by niekto potreboval odviezť napr. k lekárovi. Naopak pozvoľna pribúdali na cestách nákladné autá a dodávky vybavujúce zásobovanie, či iné pracovné mechanizmy.
Čítala som kedysi fantastickú knihu o budúcnosti (O sto rokov predtým). Bola tam jedna scéna, ako sa chlapec z dnešného sveta dostal do budúcnosti. Chcel si pustiť nejaký film v televízii, ale prišla mu odpoveď, že v pracovnom čase nemá čo byť doma, iba ak by mal potvrdenie, že je chorý, alebo ak pracuje na smeny. Prišlo mi to divné, ale zdalo sa, že náš svet naozaj speje k niečomu podobnému.

Druhá dopravná špička bola poobede. Vrcholila okolo štvrtej - piatej hodiny, keď zase všetci cestovali domov z práce.
Ja som mala šťastie, že som cestovala "opačným smerom", bývala som v centre mesta a do školy som chodila v Ružinove, takže preplneným električkám som sa vyhla. Hoci jazdili tak husto ako vládali (ako v špičke), väčšina ľudí sa prepravovala opačným smerom a ja som si často mohla aj sadnúť. ;-)

Ešte nejaký čas sa potom pohybovali ľudia ulicami - za nákupmi a inými povinnosťami. Ale večer sa ulice zase vyprázdnili. O pol ôsmej začínali správy a potom o ôsmej film. Nepamätám si, žeby dávali niečo zaujímavé, ale každý poctivo sedel pri čiernobielom televízore a pozeral. Ak ste sa náhodou vyskytli na ulici, mohli ste vidieť, ako z každého okna žmurká modrá obrazovka.
Kaviarničky a iné podobné podniky zívali prázdnotou, takisto chodníky a kedysi vychýrené Korzo. Ak moja mama spomínala, že v časoch jej mladosti sa na korze každý deň popoludní prechádzala priam celá Bratislava, a ak ste chceli niekoho stretnúť, vždy ste mali takmer istotu že bude na korze, tak teraz sme ani nevedeli, kde vlastne to korzo bolo. Dalo sa to zistiť len zo spomienok starších.

Ulice boli prázdne, vyzerali jedna ako druhá. Aj pešia zóna - historická časť Bratislavy, kam mali autá okrem zásobovania zakázaný vjazd mala typické ulice. Pomerne úzka cesta s olejovými škvrnami, potom obrubník a ešte užšie chodníky. Nič nás nelákalo k prechádzkam.

Pamätám si, ako sme, už v deväťdesiatych rokoch boli na dovolenke v zahraničí. Ohromne sa nám páčila tamojšia pešia zóna a večerný život v meste. Boli sme smutní, že u nás doma vyzerajú ulice Starého mesta tak depresívne... aké bolo ale naše prekvapenie, keď sa krátko po našom návrate otvorila v Bratislave nová pešia zóna! Nadšene sme sa každý večer prechádzali a vnímali to krásne a "normálne". Vítali nás dláždené ulice ozdobné drobnými umeleckými dielami (muž v kanále, Schoenenáci, Napoleonský vojak, korunovačná cesta, umelecky spracované dlaždice pri Františkánskom kostole...) a množstvo ľudí, ktorí podobne ako my obdivovali a užívali si novinky. Konečne sa postupne vracal život do ulíc Bratislavy. Ale to už sme takmer v súčasnosti.