Prvá balkónová úroda

Konečne som sa dočkala prvých červených rajčín. Tá ich horúca lákavá červeň ma hneď naplnila energiou a radosťou. Mňam!

Potešilo ma, že prežili aj moju takmer týždňovú neprítomnosť počas nedávnych horúčav. Kríčky, ktoré som zasadila do samozavlažovacích kvetináčov sú úplne v pohode. Ten, čo skončil v truhlíku vyzerá hodne vysušený, ale stále žije a dokonca plodí.

Dokonca aj šaláty to prežili, aj keď krajné lístky pripomínajú skôr tabak 8-)

Namiesto vyschnutej vŕby, na ktorej visí vtáčie kŕmidlo už mi rastie mladý topoľ. Tiež mu počas našej dovolenky uschly spodné listy, ale stále žije a rastie... O dva roky už bude hádam visieť kŕmidlo na ňom. :)

Oliva. Cez zimu takmer polovica odumrela, ale už vyháňa nové halúzky, ktoré čoskoro nahradia tie uschnuté.

Tu sú moje krivozoby. ;)

A konečne aj nejaký kvet ;)

Semienko dokonalej radosti

8.7.2011

Sľúbila som, že budem postupne písať o veciach, ktoré ma oslovili na charizmatickej konferencii. Plním svoj sľub a ako prvé sa pokúsim spracovať to, čo ma oslovilo asi najviac. Aj keď táto myšlienka nesúvisí priamo s témou svatby v Káne Galilejskej.

Sestrička Lucie Cincialová spomenula vo svojom príspevku príbeh o svätom Františkovi, ako vysvetľoval bratovi Leovi, čo je dokonalá radosť. Možno to poznáte:
František hovorí: "Keby sme šli až na kraj sveta a všetci by sa na naše kázanie obrátili k Bohu, v tom by nebola dokonalá radosť. Keby sme uzdravovali všetkých chorých, slepých a mrzákov, ani v tom by nebola dokonalá radosť... Ale keď prídeme mokrí a premrznutí uzimení a hladní pred bránu nášho kláštora a nebudú nás chcieť pustiť dnu, vynadajú nám a pošlú nás preč, ba aj palicou nás vyobšívajú a vyženú od brány kláštora... ak toto všetko pokojne znesieme s láskou, v tom bude dokonalá radosť."

Spomenula som si, ako som tento príbeh počula prvýkrát. Veľa som nad ním uvažovala a akosi mi nešiel do hlavy. Čomu sa to teda mám tešiť? Nemá mi prinášať radosť všetko to pekné a dobré, čo v živote stretávam? Mám vyhľadávať len trápenie a príkoria? Však aj tie drobnosti, ktoré mi prinášajú "obyčajnú" ľudskú radosť mi hádam posiela môj Dobrý Pastier. Ako to teda je? Mám naozaj odvrhnúť všetko potešenie, ktoré môžem dostať od ľudí?

Myslím že nie. Čo vlastne znamená slovo "dokonalá" radosť? Aká je to - dokonalá? Je lepšia ako tá "druhá"? Nedokonalá? Pomôžem si podobným slovným spojením "dokonalá" a "nedokonalá" ľútosť. Aj nad týmito slovami som v detstve dlho premýšľala. Až som nakoniec prišla k záveru, že dokonalá ľútosť je tá, ktorá ľutuje samotný čin. Teda nie je vyvolaná niečím ďalším (strachom z trestu, pochopením následkov, a pod.). Ak ľutujem to ŽE SOM UROBILA NIEČO ZLÉ, potom je moja ľútosť "dokonalá". Slovko "dokonalá" neznamená, že by už nemohla byť lepšia. Ide len o motív - čo vlastne ľutujem - samotný hriech, alebo jeho následok? Ak ľutujem len to, čo som (si) svojim konaním spôsobila, potom je to "nedokonalá" ľútosť.

S radosťou to bude podobné. Ak sa teším nejakému vonkajšiemu potešeniu, je to dobré. Však preto sú všetky dobré a pekné veci na svete, aby nás tešili. Ale ak sa raz stane, že nebude ničoho na svete, čo by ma potešilo, čo ostane? Nikdy nevieme, čo nám osud pripraví, nevieme kedy prídeme o niečo, na čom sme si zakladali svoje šťastie. Sú ľudia, ktorí prežívajú rôzne utrpenie a takmer už nevidia nič, čo by im mohlo prinášať radosť. Sú potom odkázaní prežívať len smútok a beznádej?
Dokonalá radosť je tá, ktorá nie je závislá na žiadnych vonkajších podmienkach. Je to radosť, ktorú môžeme prežívať stále. Bez ohľadu na to, čo sa deje okolo nás, bez závislosti na správaní druhých ľudí, bez závislosti na našom zdraví a pocitoch, bez... Radosť, ktorú nám nemôže nikto vziať. (Ján 16, 22)

Nie je to akási nirvána, stav netečnosti, keď nás nič nezaujíma, nič nás nemôže vyviesť z rovnováhy, nič nás nenahnevá... Stav bez pocitov smútku, či hnevu. Nie je to akési naivné poskakovanie s ružovými okuliarmi na srdci. Myslím si, že je správne prežívať svoj život so všetkými emóciami, ktoré nám prináša. Chcem si naplno vychutnať aj svoje slzy, využiť energiu, ktorú mi dáva môj hnev, snažiť sa meniť veci k lepšiemu alebo sa ich pokúšať s bolesťou prijať. Chcem sa radovať z maličkostí i z tých veľkých vecí. Chcem prijímať potešenia od mojich najdrahších, aj od tých vzdialených. Takisto ako chcem aj ja rozdávať radosť všade, kde sa dá.
Ale popri všetkom, čo budem prežívať, túžim mať v srdci tú radosť od Pána. Tú dokonalú, ktorá nebude závislá na stvorení, ale len na mojom spojení so Stvoriteľom.

Hneď som sa aj zamyslela: Mám aspoň maličký kúsok takejto radosti? Vždy som sa snažila tvrdiť, že som šťastná. Stále, aj keď ma práve niečo rmúti. Ale je to naozaj tak? Je moja radosť skutočná, alebo je to len prázdne tvrdenie, pretvárka, snaha byť so sebou spokojná?
Hľadala som vo svojom srdci. A som presvedčená, že malinké semienko dokonalej radosti tam je. Také malé, ako semienko horčice. Rozhodla som sa, že ho budem často polievať (Božím slovom) a doprajem mu veľa slnka (v Božej prítomnosti), budem sa snažiť dopriať mu priestor, plieť svoje závislosti, svetské starosti a všelijaké tie zbytočnosti, ktoré zadúšajú dobré semeno (práve v túto nedeľu 10.7.2011 sa čítalo evanjelium o rozsievačovi)... Aby moje semienko mohlo rásť. Aby z neho vyrástol veľký ker, možno až strom, na ktorom budú môcť hniezdiť vtáky.

Chcela by som, aby môj "radostný strom" prinášal tieň, v ktorom si budú môcť odpočinúť pocestní, ktorých stretnem na svojej ceste. A hádam prinesie nové semená, ktoré sa azda uchytia v ich srdci.

"Udělejte všechno, co vám řekne" - Konferencia KCHO

7.7.2011

Ani neviem ako, neviem prečo, ale vybrali sme sa na katolícku charizmatickú konferenciu v Brne. Nezaujímali sme sa nijako zvlášť o charizmatické hnutie, o veľké kresťanské akcie a už vôbec nie tie, čo sa konajú v Čechách. Ale tentoraz nás niečo zaujalo. A keď sme - teda môj muž - začali hľadať o konferencii čosi bližšie, zaujalo nás (okrem iného) hlavné motto tohtoročnej konferencie: "Urobte všetko, čo vám povie." (Ján 2,5)

Túto vetu sme mali napísanú na svadobnom oznámení. Nielen preto, že bola povedaná na svadbe v Káne, ale vnímali sme ju ako motto, ktoré nás má sprevádzať našim manželstvom, rodičovstvom, vlastne celým životom. Vždy som tento odkaz (testament našej Matky) vnímala veľmi silno a naozaj som sa snažila budovať svoje manželstvo i celý život v tom duchu - urobiť všetko, čo mi môj Dobrý Pastier povie. Len vtedy môžem byť šťastná, len vtedy bude v našej rodine dostatok "dobrého vína", keď budeme plniť Jeho vôľu a napĺňať  svoje nádoby "vodou", ktorú On premení na to najlepšie čo môžeme potrebovať. On nám chce robiť radosť, len mu to musíme dovoliť. 

Ako spomínal aj jeden z prednášajúcich (myslím, že to bol Raniero Cantalamessa), ľudia často vstupujú do manželstva s "veľkou láskou", s množstvom nadšenia s predstavou, že im "vína" vystačí na veľa rokov... Ale to ľudské víno sa raz minie. "Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia..." (Ž 127)
Vtedy sa môže stať, že sa pokúsime živoriť len z vlastných zdrojov. Ak sa spoliehame na seba, budeme zbytky "vína" stále viac riediť vodou, až napokon zistíme, že nechutí ani nám, ani našim deťom, ani nikomu... Čo s tým? Ponúka sa jediné krásne riešenie - dovoliť Bohu, aby nám dal svoje "víno". Ak On bude centrom nášho života a našej rodiny, ak ho necháme žiť u nás, budeme môcť prežívať Jeho lásku, Jeho radosť, Jeho pokoj...

Takto nejako som si to predstavovala pred ... už 18-timi rokmi. A takto som sa to snažila vždy žiť.
Myslím, že sa nám aj darí. Ale ako to už býva, časom nadšenie vyprchá, veľké myšlienky vyblednú, zvyk sa pokúša zatieniť aj najväčšie odhodlania. A tak nám padlo veľmi vhod, zase si vyhradiť pár dní pre seba a nášho vzácneho Hosťa. A pripomenúť si ten základ, na ktorom sme sa od začiatku pokúšali stavať náš vzťah, náš domov.

Syna sme nechali doma s babičkou a my sme si užívali niekoľko dní duchovných prednášok a ostatného programu. Rozhodli sme sa, že budeme na noc cestovať domov. Okrem iného preto, že spoločná cesta autom je výbornou príležitosťou, kedy môžeme "byť spolu". V aute sa vieme najlepšie porozprávať, zdieľať. Je to priestor, kde si užívame spoločenstvo. A tak sme každý večer cestovali z Brna do Bratislavy a cestou preberali všetko, čo sme počuli, zažili, prežili, čo nás inšpirovalo, nadchlo, možno aj sklamalo. Prípadne sme si pustili CD komunity Emanuel.

Postupne sa pokúsim niektoré myšlienky spracovať v rubrike Fortunistika.

Ďalšie pokusy s drôtom - "klietka" pre ružu

Vždy som chcela mať pri chalúpke aj divú ružu. Nič šľachtené len jednoduchý tŕnitý krík s jednoduchými ružovými kvetmi. Takú ako pestovala kedysi moja babička. Rozmýšľala som, kde takú zoženieme, pretože v obchodoch majú väčšinou práve tie šľachtené. Navyše som chcela aby mala minulosť - nemám rada veci, ktoré si jednoducho kúpim.
Preto ma veľmi milo prekvapilo, keď som jedného dňa našla útlu rastlinku, čo sa s vervou prebíjala cez trávu takmer uprostred nášho pozemku. Cítila som sa takmer ako Malý princ, ktorému vyrástla priateľka ruža na jeho malej planéte. A rovnako nadšene som sa rozhodla svoju ružu chrániť. Nuž chrániť - asi najlepšie sa jej bude dariť v prirodzených podmienkach, neodhodlala som sa dokonca ani len okopať a vyplieť v jej okolí. Len som mladú rastlinku označila, aby sme ju našli aj nabudúce. A hlavne, aby mi ju nedajbože niekto nepokosil.

No keď mala minulý týždeň prísť "nebezpečná kosačka", bolo treba moju ružu ochrániť výraznejšie. A tak k nej okrem jednoduchého šteku pribudlo okolo kríčka aj zopár väčších kúskov dreva - to si hádam "šofér" musí všimnúť. A aby ich niekam s myšlienkou "čo sa im to tu váľa za drevá?" neodhodil, pokúsila som sa o akúsi ohrádku - klietku z drôtu.

Nie je veľmi pravidelne úhľadná, ale mne sa páči. Skôr ma mrzí, že hliníkový drôt v tráve nie je dobre vidieť. Asi ho skúsim nejako nafarbiť?

Z núdze cnosť, alebo paráda zadarmo

Tento týždeň nám mali pokosiť trávnik okolo chalúpky. A ja pri tom nebudem, aby som dohliadla nech nepokosia čo nemajú. Odlíšia burinu od bujného porastu žeruchy? Uvidia, kde sa pokúšajú rásť slnečnice a kde sa pomedzi trávu prediera divá ruža, ktorú chcem určite uchránniť? Myslím, že tomu budem musieť pomôcť. Ale ako?

Mala som plán. "Urobím okolo rodiaceho sa zeleninového záhonu provizórnu ohrádku hoci z drôtu a špagátu, alebo s triesok pôvodne určených na kúrenie..."
Ale keď som prišla na miesto, dopadlo to celkom inak.

Pôda je tam kamenistá, netreba skoro ani zakopnúť do zeme, aby sme vytiahli väčší, či menší kameň. Nahromadila sa nám ich už riadna kopa. Nevadí, určite ich na niečo použijeme. Len som nečakala, že to bude  tak skoro. Hneď ako som vystúpila z auta, padol mi pohľad na kopu kamenia neďaleko hriadky. Jedno s druhým sa spojilo a ani neviem ako, ešte z ruksakom na chrbte som prenášala jeden kameň za druhým a ukladala ich okolo záhonu. Výsledný efekt ma až prekvapil. Myslím, že toto nebude len dočasným provizórnym riešením. Nový vzhľad záhradky sa mi zapáčil tak veľmi, až som sa vám ho rozhodla ukázať.
Viem, že som neobjavila nijakú novinku. Dnes som našla na internete viacero obrázkov podobne obrúbených záhonov. Zvláštne, že niektoré veci človek uvidí až potom, keď na ne prišiel sám (aspoň som o tom presvedčená).

Ako bonus pridávam detail šalátu, ktorý už ukazuje krásnu úrodu. Včera sme už chutnali k obedu - a cítila som sa veľmi dobre, keď som konečne mohla nielen ochutnať, ale aj návšteve ponúknuť prvé plody zo svojej záhradky. :)

Väčšie kamene sme rovno použili na obloženie ohniska. Už sa teším, keď budeme s rodinou sedieť okolo ohňa a variť kotlíkový guláš...

Rybičkové tričko - návod

Už je to pekných pár mesiacov, čo som zase raz podľahla pokušeniu čosi si vytvoriť. Bolo to pri upratovaní skrine. Padlo mi do ruky tričko a ja som váhala, či ho vyhodiť, alebo ho ešte nechať dožiť "na doma". Nakoniec som sa ho rozhodla použiť na moje "tvorivé pokusy".

Postup:
Najskôr som si  pripravila špagátové pečiatky. Jednoducho odstrihneme kúsok špagátu a prilepíme na lepenku v požadovanom tvare. Pozor, špagát by sa nemal prekrývať, inak to bude na odtlačku robiť divné vzory. Takže ak sa nám vzorka kríži, musíme špagát prestrihnúť a vzorku nalepiť z dvoch (alebo viac) častí.

Aby sa mi s pečiatkami dobre pracovalo, na zadnú stranu som prilepila držiačik z lepenky.

Musíme počkať, kým dobre vyschne lep.  Je dobré vystrihnúť si tvar pečiatky čo najtesnejšie k vzoru, aby som aspoň približne videla, kde bude rybička odtlačená.

Potom už stačí špagátovú časť pečiatky dobre ponatierať farbou na textil a odtláčať na tričko. Ja som si ešte predtým maliarskou žltou páskou vyznačila plochu, na ktorú chcem maľovať. To aby mi obrázok nelietal kadejako po tričku, ale aby som dodržala rovný okraj.

Rybičkám ešte čosi chýba... Tak som siahla po vatovej tyčinke (tzv. uchošťouch)...

 

a trochu som sa pohrala s bodkami:

Hneď vyzerajú živšie :)

Ešte dorobíme nejaké riasy a bublinky...

odlepíme ochrannú pásku a farebnými bodkami dokreslíme dno.

A je hotovo. Potom už stačí len nechať farby poriadne vyschnúť, zafixovať žehličkou a môžem v tričku robiť parádu. :)

Bonus:
Toto ovečkové tričko som si robila už dávno-dávno, hneď po svadbe. Áno, sú to poprišívané gombíky v tvare ovečiek. :)

Darček pre ocka - dáždnik

27. 4. 2011

Vieme, že najviac poteší darček od srdca. A úplne najviac taký, ktorý s láskou sami pripravíme. A tak sme tvorili. Inšpiráciu sme našli u Moniky Brýdovej. Akurát pečiatky sme si vyrobili vlastné - špagátové rybičkové. A farby sme tiež použili obyčajné na textil. Len dúfam, že sa dáždnik ockovi skoro neošúcha.

Hotový dáždnik aj s jeho novým majiteľom sme akosi zabudli vyfotiť. Tak hádam niekedy nabudúce. :)