7.7.2011
Ani neviem ako, neviem prečo, ale vybrali sme sa na katolícku charizmatickú konferenciu v Brne. Nezaujímali sme sa nijako zvlášť o charizmatické hnutie, o veľké kresťanské akcie a už vôbec nie tie, čo sa konajú v Čechách. Ale tentoraz nás niečo zaujalo. A keď sme - teda môj muž - začali hľadať o konferencii čosi bližšie, zaujalo nás (okrem iného) hlavné motto tohtoročnej konferencie: "Urobte všetko, čo vám povie." (Ján 2,5)
Túto vetu sme mali napísanú na svadobnom oznámení. Nielen preto, že bola povedaná na svadbe v Káne, ale vnímali sme ju ako motto, ktoré nás má sprevádzať našim manželstvom, rodičovstvom, vlastne celým životom. Vždy som tento odkaz (testament našej Matky) vnímala veľmi silno a naozaj som sa snažila budovať svoje manželstvo i celý život v tom duchu - urobiť všetko, čo mi môj Dobrý Pastier povie. Len vtedy môžem byť šťastná, len vtedy bude v našej rodine dostatok "dobrého vína", keď budeme plniť Jeho vôľu a napĺňať svoje nádoby "vodou", ktorú On premení na to najlepšie čo môžeme potrebovať. On nám chce robiť radosť, len mu to musíme dovoliť.
Ako spomínal aj jeden z prednášajúcich (myslím, že to bol Raniero Cantalamessa), ľudia často vstupujú do manželstva s "veľkou láskou", s množstvom nadšenia s predstavou, že im "vína" vystačí na veľa rokov... Ale to ľudské víno sa raz minie. "Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia..." (Ž 127)
Vtedy sa môže stať, že sa pokúsime živoriť len z vlastných zdrojov. Ak sa spoliehame na seba, budeme zbytky "vína" stále viac riediť vodou, až napokon zistíme, že nechutí ani nám, ani našim deťom, ani nikomu... Čo s tým? Ponúka sa jediné krásne riešenie - dovoliť Bohu, aby nám dal svoje "víno". Ak On bude centrom nášho života a našej rodiny, ak ho necháme žiť u nás, budeme môcť prežívať Jeho lásku, Jeho radosť, Jeho pokoj...
Takto nejako som si to predstavovala pred ... už 18-timi rokmi. A takto som sa to snažila vždy žiť.
Myslím, že sa nám aj darí. Ale ako to už býva, časom nadšenie vyprchá, veľké myšlienky vyblednú, zvyk sa pokúša zatieniť aj najväčšie odhodlania. A tak nám padlo veľmi vhod, zase si vyhradiť pár dní pre seba a nášho vzácneho Hosťa. A pripomenúť si ten základ, na ktorom sme sa od začiatku pokúšali stavať náš vzťah, náš domov.
Syna sme nechali doma s babičkou a my sme si užívali niekoľko dní duchovných prednášok a ostatného programu. Rozhodli sme sa, že budeme na noc cestovať domov. Okrem iného preto, že spoločná cesta autom je výbornou príležitosťou, kedy môžeme "byť spolu". V aute sa vieme najlepšie porozprávať, zdieľať. Je to priestor, kde si užívame spoločenstvo. A tak sme každý večer cestovali z Brna do Bratislavy a cestou preberali všetko, čo sme počuli, zažili, prežili, čo nás inšpirovalo, nadchlo, možno aj sklamalo. Prípadne sme si pustili CD komunity Emanuel.
Postupne sa pokúsim niektoré myšlienky spracovať v rubrike Fortunistika.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!