štvrtok, 23. júna 2016

3x o AS: M. Martinková, Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou

Požičala som si v knižnici tri knihy - tri príbehy o troch autistických chlapcoch (alebo presnejšie o chlapcoch s Aspergerovým syndrómom). Tri úplne iné príbehy, tak rôzne, opísané rôznym spôsobom. Ale všetky tri ma prekvapili, potešili a veľmi povzbudili...


Michaela Martinková: Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou
alebo 
Sprevádzanie malého nadaného autistu

Druhá kniha, o ktorej vám chcem napísať, vznikla zo zápiskov jednej slovenskej mamičky. Michaela Martinková si na radu psychologičky veľmi podrobne zapisovala od skorého veku všetky prejavy a zvláštnosti svojho syna. Dalo by sa povedať, že jej kniha je podrobným denníkom, opisom rôznych situácií a reakcií malého nadaného autistu Mateja.

Podobne ako u iných detí s poruchou autistického spektra, Matej v útlom veku prestáva rozprávať, komunikovať a akoby sa uzatvára do svojho vlastného sveta napriek tomu že už od malinka priam nasáva informácie. Veľmi skoro vedel rozoznávať farby (a nielen základné), geometrické tvary, poznal písmená.

Písmená sa stali jeho záľubou hádam na celý život. Veľmi rád študoval rôzne písma (ako malý poznal azbuku) a vytváral si rôzne kódy. Aj v škole, keď ho nebavilo písať úlohu, aspoň si ju ozvláštnil tým, že výsledok zakódoval...  Dokonca, až potom, ako sa naučil čítať, bol schopný (znovu) komunikovať s ľuďmi - písomne. Aj s najbližšími.

"Keď sa naučil čítať, bola táto písomná komunikácia prvou formou kontaktu a možnosťou nazrieť za ten jeho múr. Keď som mu povedala "ľúbim ťa," viac-menej si to nevšímal. Keď som mu to napísala, usmial sa. Dá sa povedať, že začiatok komunikácie s ním bol písomný." (M. Martinková, Chlapec, ktorý myslí v obrazoch..., s. 26)

Čaro kreslenia objavil ako dvojročný. Dovtedy odmietal všetko, čo súviselo s kreslením na papier. Dokonca nezvládal ani keď videl kresliť niekoho iného, ak mu to chceli ukázať s krikom protestoval. Ale krátko po presťahovaní do nového bytu ho raz našli zanietene čosi kresliť na stenu. Odvtedy to, nad čím premýšľa, vyjadruje kresbou. Kniha Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou je plná ilustrácií z Matejovych zošitov, v ktorých si veľmi podrobne zakresľoval nové poznatky. Oblasti jeho záujmov sa časom menili. V každom období mal nejakú oblasť, ktorú skúmal do veľkej hĺbky a podrobností. Zošity boli plné podrobných nákresov vývoja Zeme, neskôr vývoja ľudského plodu od splynutia pohlavných buniek cez podrobný nákres všetkých štádií, ktoré ja už ani neviem pomenovať, až po plod pripravený na to aby sa narodil. Často veľmi podrobne nakreslil fetus v niektorom štádiu, pričom si pomocou pravítka overoval správnu veľkosť a potom dal mame za úlohu určiť, v ktorom týždni tehotenstva sa tento plod nachádza.

Ako maličkého ho fascinovali rôzne siete (elektrické, rozvody vody, plynu, telefónov). Kamkoľvek prišli, najprv si zakreslil (ak nemal papier tak do svojej mysli a do zošita si to prekreslil po návrate domov) všetky elektrické zásuvky a spotrebiče. Od mala vedel veľmi dobre zachytiť perspektívu a ak prišli k niekomu na návšetvu, dokonalý obrázok kuchynskej linky (aj so všetkými rozvodmi a zásuvkami samozrjme) nesmel chýbať...

Takto by som mohla písať dlho, ale radšej si o Matejovi prečítajte v knižke jeho mamy Michaely, ktorá nielen opisuje, čo Matej robil, ale dokázala sa mu priblížiť tak veľmi, že mám pocit, akoby som úplne chápala, čo asi cíti a ako rozmýšľa taký nadaný autistický chlapec.


Pani Martinková v knihe opisuje Mateja postupne v rôznom veku. Od batoľaťa, cez vek, kedy deti chodia do škôlky, a ďalej pokračuje mladším školským vekom. Matej mal to šťastie, že svoje nadanie dokázal prezentovať a podarilo sa mu (aj keď s veľkým vypätím mamičky, ktorá mu v škole robila asistentku) zaradiť do školského procesu.

Chodil do školy pre mimoriadne nadané deti, kde mal lepšiu možnosť rozvíjať svoje nadanie a špecifické záujmy. Aj tak sa ale nezaobišli bez problémov hlavne so zvládaním niektorých pre nás bežných situácií a spoločenských kontaktov, ako aj s nutnosťou plniť školské úlohy, ktoré mu často pripadali nudné a nezaujímavé.

Z knihy som totiž získala dojem, že Matejovi robili najväčší problém také školské úlohy, ktoré pre jeho mozog nepredstavovali výzvu. Mal problém naučiť sa jednoduché odčítanie, alebo delenie, ale niektoré náročnejšie úlohy zvládal naopak prekvapujúco rýchlo. Diktáty boli večným problémom, ale ak mohol výsledok zakódovať nejakým iným písmom, šlo mu to lepšie. Akoby v intelektuálnej výzve pociťoval akýsi druh odmeny.

Možno už v tejto úvahe preháňam, možno som k nej prišla ovplyvnená predchádzajúcou knihou (Iskra), pretože autorka tieto myšlienky v texte explicitne nespomína. Ale takto na mňa opis Matejovej práce pôsobil.


Zaujímavou témou sú vzťahy. Tak ako aj v iných knihách o autistických (a nielen tých) deťoch, aj tu som vnímala, že pre zdravý vývoj dieťaťa a jeho nezávislosť na niektorých problémových vzorcoch správania je veľmi dôležitý vrelý vzťah a úplné prijatie dieťaťa takého aké je. So všetkým čo prežíva, čo cíti, čo niekedy robí. So všetkým aké je, aj s tými vlastnosťami, ktoré sú iné, ako by sme chceli, alebo očakávali.

Nechcem tým povedať, aby sme dieťa rozmaznávali, stále mu ustupovali, alebo aby sme ho nechali rásť "ako drevo v lese". Naopak, dieťa s poruchou autistického spektra potrebuje možno ešte viac pevné vedenie a stanovenie hraníc o ktoré sa môže oprieť. Ale stále potrebuje aj cítiť, že ho chápeme a milujeme. Je potrebné často korigovať jeho správanie a s láskou ho viesť, aby sa naučilo správaniu, ktoré nebude ani neskôr prekážať jemu, či druhým ľuďom okolo neho. Aby sa naučil zaradiť medzi ľudí, vykonávať potrebné úkony, žiť. Ale neznáša, keď na neho tlačíme, vtedy sa podvedome bráni. (A dokáže si vytvoriť veľmi účinné - a pre nás často nepochopiteľné - obranné mechanizmy!) Ale trpezlivým a láskavým vysvetľovaním (spojeným s častým ubezpečovaním, že ho milujeme a aj na tých nepríjemných veciach trváme práve z lásky) dokáže urobiť aj to, čo je pre neho veľmi ťažké.

Táto myšlienka mi znovu pripomína knihu Iskra, kde autorka píše: "Keď ho necháme robiť to, čo má rád, po tom ochotnejšie bude robiť aj to, čo od neho chceme my." (parafráza, presný citát teraz neviem nájsť)


Zdá sa mi, že kniha Chlapec, ktorý myslí v obrazoh a vyjadruje sa kresbou je veľmi užitočným čítaním pre rodičov a všetkých, ktorí prichádzajú do styku s deťmi s poruchou autistického spektra, alebo s aspergerovým syndrómom. Popisuje veľmi podrobne správanie dieťaťa od malého veku po tretí ročník ZŠ.

Môj opis asi ani zďaleka nevystihuje hodnotu tejto knihy. Rodičia i všetci, ktorí by chceli nahliadnuť do duše autistu, alebo aspergera, môžu v tejto knihe nájsť množstvo cenných informácií. Hoci aj o svojom dieťati, ktoré im ešte nedokáže povedať všetko, čo by chcelo a potrebovalo. Mamička Martinková sa delí o svoje veľmi podrobné a veľmi užitočné pozorovania.

Na záver sa s nami pani Michaela delí o svoju predstavu ako sa asi jej syn učí a vníma svet. Pokým my sa snažíme všetky veci analyzovať, deliť, kúskovať a rozoberať, aby sme ich dokázali uchopiť a pochopiť, on vníma svet intuitívne a vcelku. Ak sa mu snažíme ukázať jednotlivé kúsky a vysvetľovať našim spôsobom ako fungujú, nebude nám rozumieť. Tak isto, ako my jemu väčšinou nerozumieme, keď sa nám pokúša ukázať to, čo vidí. Pretože on veci "vidí" a "vie", nie myslí si, alebo háda... Preto je pre neho nie veľmi ťažké, ale priam nemožné opraviť si chybne vypracovanú úlohu.


Knihu som si požičala v našej knižnici, ale ak by ste si chceli kúpiť vlastný výtlačok, môžete tak urobiť napr. v cez tento link: http://www.martinus.sk/ - Chlapec, ktorý myslí v obrazoch a vyjadruje sa kresbou...

Želám vám radostné dni a dobré knihy na čítanie.



(Snáď čoskoro - možno ešte dnes? - napíšem aj o tretej knihe. Tak sa zase niekedy zastavte. ;-) )

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...