nedeľa, 23. novembra 2014

Vďaka za cestu do Assisi.


Radostný deň vám všetkým želám.

Zase som sa dlhšie neozvala. Pritom už minulú sobotu sme sa vrátili z úžasnej púte "Po stopách sv. Františka". Boli to nádherné plné a veľmi podnetné dni. Odniesla som si veľa dojmov, myšlienok a spomienok, ktoré budú ešte dlho vo mne zrieť. Určite naše putovanie niekedy spracujem podrobnejšie, jeden príspevok na všetko to bohatstvo nestačí, no akosi si stále neviem nájsť dosť času a pokoja, aby som si k tomu sadla a pre začiatok aspoň roztriedila fotky.

Dnes chcem ale písať o niečom inom. O mnohých drobných pozornostiach, ktoré som počas tohto výletu dostala od Pána. Niektoré aj "s venovaním", aby som nemala pochybnosť, od koho sú.

V Assisi - neďaleko miesta narodenia sv. Františka.

utorok, 11. novembra 2014

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?


Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.


Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás k spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dobre zvolené volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.


Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.


Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

štvrtok, 6. novembra 2014

Vďačné chvíľky: Niekedy som nevďačná.


Už zase. Zase prešlo toľko času a nič. Žiaden nový článok. Neviem si nájsť čas, aby som myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou, zachytila pre vás do tohto virtuálneho priestoru. Nie, nechcem povedať, že "nemám čas". Je to otázka priorít. A organizácie času. Kyvadlo sa rozhýbalo. Kým kedysi robilo len malé výkyvy okolo stredu (takže čas na písanie blogu som si vždy našla), teraz sa kýve chvíľu tam, chvíľu zase inde... a okolo priestoru na sedenie za počítačom a pokojné zaznamenávanie myšlienok len tak preletí. Horko-ťažko stihnem vložiť pár fotografií so stručným popisom víkendu, ale väčšinou len venujem chvíľu potulovaniu sa virtuálnym priestorom a kochaniu sa tým, o čo sa zdieľate vy.

Otázka priorít. Chcem písať. Naozaj chcem. Problém je v tom, že tie ostatné "chcem" sú akosi nástojčivejšie, akčnejšie, zdanlivo (alebo aj skutočne) rýchlejšie, možno aj "objektívne dôležitejšie"... alebo skôr subjektívne dôležitejšie? Asi ako ktoré. Ešte s tým zápasím. Som vďačná, že si dokážem nájsť čas na veci, ktoré som vždy pokladala za dôležité a predsa som ich dlhé roky nevedela uchopiť a zvládnuť. Dnes to ide. Ešte to škrípe, a žerie podľa mňa priveľa času, ale ide. A som za to vďačná. Som šťastná, že sa  konečne ako-tak darí.

Sú aj ďalšie veci, ktoré sa rozbiehajú. A idú... a stoja ma čas. A dávajú - radosť, pokoj, pocit užitočnosti.

A písanie? Je dôležité? Myslím, že áno. Aspoň pre mňa. Možno aj pre niekoho z vás, neviem. Len si musím vyhradiť čas. Čas, ktorý budem venovať vám, a zdieľaniu toho, o čo sa s vami chcem deliť. Tej Dobrej zvesti, ktorú každý deň viac a lepšie objavujem. Alebo skôr, ktorá sa mi dáva objavovať. A ktorú chcem, aby ste objavili aj vy.


Napríklad tento týždeň sa vám chcem priznať. Bola som nevďačná. Naozaj. Aj slzičky boli. A pritom som dostala tak veľa. Žeby práve pre to? Dostala som vzácne chvíle (dva úžasné dni) - a chcela som ich VIAC. Dostala som krásnu prírodu a vzduch a čas na chalúpke - a chcela som VIAC. Dostala som nádhernú prechádzku spoločne s rodinou a chcela som VIAC. Chcela som aj huby a dary prírody a žiť ako ... ako.

Chamtivosť. Nikdy som si nemyslela, že sa ma týka. Nikdy som netúžila po peniazoch, po majetku, po moderných alebo drahých veciach. Ale asi je to v nás - následky dedičného hriechu - chceme VIAC. Čokoľvek dostaneme, vždy chceme VIAC. A potom sme nespokojní. Namiesto, aby sme sa radovali z toho čo máme, smútime za tým, čo nemáme.

Ale už nechcem smútiť. Chcem sa tešiť a ďakovať. Za všetko, čo každý deň dostávam.

# Za prechádzku a nájdenú prášivku (aj keď som ju nakoniec nezjedla).
# Za rodinu. Za mojich úžasných chlapov.
# Za vzduch, a kus slovenskej zeme, kam môžeme chodiť.
# Za čas. Za ten vzácny tovar, s ktorým môžeme nakladať podľa svojho rozhodnutia. (Čo na tom, že nestíhame byť na dvoch miestach naraz a v jednej chvíli robiť aspoň tri rôzne veci)
# Za Chvíle, keď sme spolu.
# Za stromy. A kopce. A za vôňu jesene. Za pohyb a za únavu.
# Za spoločenské hry.
# Za cestu. Kamkoľvek ideme, môžeme si aj chvíle strávené spolu v aute (alebo inom dopravnom prostriedku) užívať ako spoločné chvíle. (Alebo naopak, ako chvíle samoty - so svojimi myšlienkami, s knihou, s obrazmi mihajúcimi sa za oknom...)
# Za modlitbu. V týchto dňoch sa veľa modlíme. Osamote i spoločne. Za našich zosnulých. Aj za tých,  ktorých sme nepoznali a za ktorých sa nikto nemodlí. Som vďačná, že tieto vzácne chvíle môžeme prežívať spolu.
# Som vďačná za sviatosť zmierenia. A za povzbudenie, ktoré každý deň od Pána dostávam.
# Som vďačná za návštevy - Návštevu rodiny a s rodinou. Návštevu hrobov našich predkov. Návštevu u Otca nebeského v Jeho chráme...
# Som vďačná za všetky svoje malé víťazstvá. A tiež za prehry. Lebo mi pripomínajú, že nie som dokonalá (len PERFEKTNÁ :) ). Že svoj poklad mám v hlinenej nádobe. A že to čím som až tak veľmi nezáleží od toho, čo robím a už vôbec nie od toho, čo sa mi darí, alebo nedarí. Som vzácna a dôležitá, pretože SOM. Pretože ma tu Niekto chce. Pretože ma zahŕňa Svojou Láskou. A keď niečo robím - je fajn, keď sa darí. Ale rovnako dobré je aj vtedy, keď sa nedarí... Dôležitá je snaha, láska, rozhodnutie. Dôležité je CHCIEŤ.
# Som vďačná aj za únavu. A za urobenú prácu. Aj za tú, čo som (ešte) nestihla urobiť, alebo ktorú vôbec nestihnem. 
# Som vďačná za chvíľky tvorenia - aj keď som nestihla dokončiť. Však ešte nie je všetkým dňom koniec.
# Vďaka za malé darčeky pre dedka a babičku - tentoraz venčeky z jesenných darov na drôtenom základe. Za lásku, ktorú som mohla dať.
# Som vďačná za rozkvitnutú levanduľu. Nie je zvykom aby kvitla v tomto čase, a predsa ešte zakvitla. Asi chcela rozvoniavať na venčeku pre babičku. ;-)
# Som vďačná... 

... za rozkvitnutú levanduľu

... za voňavú úrodu

... za rozrastenú kapucínku

... za kŕdeľ vtáčikov na strome.
(A za drahého, ktorý na mňa myslel.)

... za kúštik tvorivosti a "novú" záclonku v kuchyni.

... za zákutia, z ktorých je teplo na duši

... za krásu v detailoch

... a za nádheru vo veľkom

... za jesenný čas ukladania sa na spánok

a posledné zbytky letnej krásy.

Za venček, ktorý ešte stále visí na dverách...

... a za nové venčeky, čo som smela uviť pre drahých zosnulých

(vtáčí zob, šipky, levanduľa - pre babičku)

(levanduľa, šípky, vratič - pre deda)


Som vďačná za návšetvy (u živých i zosnulých príbuzných)...

A jeden čisto levanduľový - pre nás, aby voňal.


Želám vám radostné dni. 
A aby ste boli vždy spokojní a vďační za to, čo máte. 
Letitia.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...