Ihriská a dvory

Zo starého albumu

Keď som bola malá, chodievala som von - na ihrisko, ktoré sme mali priamo pred domom. Bývalo tam vždy veľa detí, naše ihrisko bolo vychýrené - chodili sem dokonca aj deti z Dunajskej. A to je čo povedať, pretože na Dunajskej bolo tiež vychýrené ihrisko - aj dopravné s križovatkami, značkami a semaformi (neviem, či niekedy aj svietili). A tiež mali raketu (druh preliezky).
U nás sme mali kocky, rebrík (preliezky), veľké hojdačky pre malých (s ohrádkou) aj veľkých, prevažovačky (kvargle), obrovskú šmykľavku, samozrejme pieskovisko a občas nám zavesili aj "štrangle". To bola taká vysokánska tyč, na ktorú sa dali zavesiť štyri dlhé špagátové sedačky. Decká sa na ne zavesili a potom sa mohli točiť ako na kolotoči. Bola to úžasne adrenalínová záležitosť. Keď sme sa dobre roztočili, leteli sme vysoko, vysoko... Ale bolo treba držať sa nohami strednej tyče. Niektoré deti sa pustili a nechali sa hojdať popri tyči. Ale vždy som sa bála, že to niekoho (ešte horšie mňa) o ňu tresne. 

V rohu ihriska bol malý domček pre "dozorkyňu". Ten názov znie strašne, ale oficiálny názov znel asi práve tak - bola to teta, ktorá mala dozor nad poriadkom na ihrisku. Aj vďaka nim sa asi rodičia nemuseli báť pustiť deti von samé. Ale občas sme z nej mali naozaj pocit ako z bachara. Vždy sme striehli ktorá "dozorkyňa" má dnes službu. Pretože ako vždy, jedna bola "dobrá", druhá nepríjemná. Tá nadávala "dobrým deťom", ale o výtržníkov, čo nám niekedy robili zle, sa nestarala.

Neskôr sa do domčeka "nasťahovali" dvaja starší manželia. Boli veľmi milí. Už sme ich nevolali "teta dozorkyňa" a "ujo dozorca", hoci sa ich zamestnanie asi naozaj oficiálne volalo takto. Ujo si vždy vedel urobiť poriadok, výtržníkov naháňal hoci aj s metou. Najskôr ho provokovali, neskôr sa stiahli a už nám dali pokoj.
Pri nich bol na ihrisku vždy poriadok. Každé ráno aj večer dôkladne všetko pozametali, ale nikomu nenadávali, že sa dostalo trochu piesku von z ohradeného pieskoviska. Ráno piesok pokropili, aby sa z neho dalo dobre stavať. Zavesili hojdačky... ale hlavne, boli vždy a ku každému milí. K sebe navzájom, k mamičkám aj k deťom. 
Často sa s nami rozprávali a prekárali. Ujo dobre nepočul, občas nahluchlosť trochu zahral a tak vznikali často smiešne situácie, keď "nie a nie pochopiť", čo chce dietko vlastne povedať.
Keď sme vysmädli, často sa pri domčeku vytvoril dlhý rad detí, čo stáli na pohárik vodičky. Vždy nás ochotne napájali. Všetkých nás poznali po mene a nikdy nešetrili milým slovom. Aj keď som už bola veľká, vždy keď som sa vracala zo školy, už zďaleka ma zdravili svojim veselým "Ahoj, Evulenka!" a mne bolo hneď ľahšie na duši, hoci aj by som mala za sebou ťažký a nepríjemný deň.

Vedľa ihriska bol park - skôr trávnatá plocha s pár stromami a kríkmi. Keď nás omrzeli hojdačky a prelizky, šli sme sa zabávať na trávu. Hrali sme guľky (už ani neviem aké sú pravidlá, čo je mi ľúto), alebo sme si v kríkoch urobili domček (cudzie tety nás vždy odháňali, že polámeme kríčky), či sme sa pokúšali vyšplhať na čerešňu (ovocie bolo vždy objedené skôr ako malo šancu chytiť červenú farbu).
Niekedy sme si kreslili kriedou na chodník. Alebo keď nebola krieda, našli sme niekde úlomok z tehly (staré tehly boli akési sypkejšie, s tými sa kreslilo rovnako dobre, ako s kriedami. Akurát mala potom škôlka (na skákanie) namiesto bielej farby tehlovú červenú. Ale neskôr naliali na chodníky nový asfalt - taký viac smolový s drobnými kamienkami. Na to sa už nedalo dobre maľovať kriedou. Preto sme chodievali kresliť na chodník pred domom, kde bol ešte starý drsný asfalt. No nikdy sme tam nemohli byť dlho. Čo ako sme sa snažili byť potichu, vždy nás teta z prízemia vyhnala, že robíme hluk.

Občas sa stalo, že nás viac ako zábavky na ulici lákalo preskúmať niečí dvor. A tam sme sa vybrali (potichu ako myšky, aby nás domovník nevyhnal) na dvor. Na dvore bol prašiak (konštrukcia, ktorá mala slúžiť, a aj slúžila na prášenie kobercov) a šikmina (kus múru pri dome, ktorý sa dvíhal asi v 45° uhle nad schodmi do krytu). Prašiak bol najlepšou preliezkou, dokonca aj s hojdačkou a ten šikmý kúsok múru najlepšou šmykľavkou. Samozrejme len dovtedy, kým nás niekto zo susedov nevyhnal von na ulicu.

 Torzo prašiaka ešte existuje

Potom sme šli okúňať pre zmenu fontánu Marína...

Veľký piatok

22. 4. 2011

Veľkonočné sviatky sme chceli prežiť v Novej Bani. Na Veľký piatok sme priviezli nejaké veci - hlavne posteľ pre Alu. A potom, aby sme si tento deň náležite pripomenuli, navštívili sme tunajšiu Kalváriu.

 Výhľad na mesto

 Kostolík 

Trochu nás vystrašil lesný strážca

A pri tej príležitosti sme hneď pohľadali našu prvú Novobanskú kešku.

Naša chalúpka - Boží dar.

Pokračujeme v spomienkových príspevkoch.


1. 4. 2011

Dlho sme túžili po chalúpke. Aspoň niečo maličké by to chcelo, kde by sme mohli prespať, kde by sme si mohli vytvoriť zázemie niekde v slovenskej prírode. Bratislava nás už akosi ubíjala. Potrebovali sme z nej vypadnúť. A nie len na výlety odviezť sa autom kamsi za humná, ale zložiť kotvu. Mať kdesi v prírode svoje miesto, kde by sme boli doma - svoje Zelené údolie. Vypadnúť v piatok, či na začiatku prázdnin a žiť s novým dychom v lone božej prírody.
Dlho sme hľadali. Niečoho sme sa museli vzdať, inde nás predbehli druhí kupci. Niekedy mi to bolo ľúto, keď sa zdalo, že už-už by sme svoju chalúpku mohli mať, ale zase to nevyšlo. No viem, že je tu niekto nad nami. Niekto, kto nás miluje a záleží mu na nás. A tak som aj túto našu túžbu zverila do Jeho rúk. Pridala som aj môj obľúbený žalm 23: "Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje..."

Dlho sme hľadali. Ale nakoniec sa na nás usmialo šťastie. Čakala na nás naozaj prekrásna chalúpka v srdci Slovenska. Obklopená horami, hoľami, už len spiežovce oviec chýbajú. Chalúpka ako z rozprávky, akoby ju postavili pre deduška Večerníčka.

A že je nám tu naozaj dobre, dokazujú aj tieto fotografie z hneď prvého víkendu, ktorý sme tu strávili.

Keď sme sa boli poďakovať za tento dar, v kostole sa spieval žalm 23: "Pán je môj pastier, nič i nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. ... Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu, kalich mi napĺňaš až po okraj..."

Ďakujeme!

Pomáhame ropuchám

Ako som sa prehŕňala fotkami, našla som aj nejaké staršie. Bolo by škoda všetko to krásne, čo sme spolu prežívali zabudnúť, tak som sa rozhodla vložiť sem aj niekoľko záznamov staršieho dáta. Začnime teda na jar.

26. 3. 2011

Koncom marca sa v Onovej škole objavil oznam, že už čoskoro budú migrovať ropuchy na Železnej studienke a preto sa bude organizovať stavba zábran, pretože už zahynulo mnoho žiab na ceste medzi žabím zimoviskom v lese a jazerami, v ktorých sa ropuchy rozmnožujú. Ochranári sa teda rozhodli pomáhať ropuchám bezpečne sa dostať cez cestu.

Najprv treba postaviť zábrany, aby žaby neskákali bezhlavo pod kolesá aut. Stavanie zábran sme nestihli, ale už nasledujúci piatok sa začali ropuchy prebúdzať a v sobotu ráno sme sa vybrali aj s niekoľkými ďalšími dobrovoľníkmi na "lov".

Vyzbrojení plastovými vedierkami a radami od profesionála, čo celú akciu organizuje, sme začali prehľadávať okolie zábran. Nebolo to také ľahké, ako sme si mysleli. Žabky boli maskované pod listami a tvárili sa nenápadne. Často sa stalo, že traja hľadači prešli a až ten posledný našiel ešte nejakú zabudnutú ropuchu. Musím priznať, že náš Ono hľadal naozaj poctivo, často si vyberal miesto vzadu a hľadal práve tie zabudnuté.
A naozaj sa mu darilo. Záležalo mu na tom, aby žiadna žabka neostala bez pomoci.

Dobrú chuť!

Väčšinou balím Onovi desiatu do krabičky. Chlebíky sa tam krásne zmestia, aj so sladkosťou alebo ovocím navyše. Ale rožky sú pridlhé, tie by som musela deformovať, aby som mohla zavrieť krabičku. A mikroténový sáčok náš malý ekológ odmieta. Súhlasím s ním, určite je desiata chutnejšia z papierového vrecúška. Navyše na papier sa dá kresliť.
A tak, aby synkovi v škole chutilo, zvykla som si vždy na desiatový sáčok prikresliť želanie.

Radostný deň aj vám!

PS: Dnes sme sa už museli ponáhľať (a obávam sa, že na obrázku je to poznať), navyše som mala doma len kompaktný fotoaparát (čo je zase vidno na fotke), ale dni školskej dochádzky sa nám už krátia a navyše sa Onovi dnešný obrázok páčil, tak som ho musela vyfotiť aj tak.

Čo som dnes pekného zažila - MHD

23.6.2011
Dnes som trochu meškala, takže sme sa museli veľmi ponáhľať, aby Ono prišiel včas na krúžok. Keď sme už od križovatky uvideli autobus pristávať na zastávke, bolo mi jasné, že si ho nemôžme nechať ujsť. A tak sme sa dali do behu - aj keď pravdepodobnosť, že ho stihneme bola vskutku mizivá.

V behu som stále upierala pohľad na autobus a jeho šoféra. Po nastúpení posledného cestujúceho sa dvere hneď nezatvorili. Nádej ožila: "Žeby nás predsa počkal?" (boli sme ešte stále dosť ďaleko)  - Autobus chvíľu čakal... potom zatvoril dvere a pohol sa.

Už-už som si chcela pomyslieť niečo o zlomyseľnosti a o šoféroch, ktorí ťa nechajú bežať a potom zatvoria dvere tesne pred nosom. Spomalila som a pohľadom sa lúčila s autobusom, ktorý sa približoval ku mne, minul ma... a zastavil. Otvoril dvere a čakal. Prekvapene sme sa s Onom pozreli na seba, potom na autobus a rýchlo sme nastúpili. Gestom sme poďakovali milému šoférovi, ktorý nám prišiel s autobusom naproti. Celou cestou sme mali úsmev na tvári.

Ďakujeme!  :)

Čo si dnes pekného zažila?

Bolo to dávno. V časoch, keď som v podstate ešte len objavovala kúzlo internetu, chat, RPG a podobné "radosti". Chodievala som dosť často do jednej virtuálnej miestnosti. Často som tu stretávala tých istých ľudí - alebo presnejšie nicky - svojich virtuálnych priateľov.
Jeden z nich mi zvlášť utkvel v pamäti. Vždy sa mi prihovoril: "Mluv, zajímáš mne," alebo "Copak jsi dneska prožila hezkého?"

Bolo to v časoch, keď som mala tendenciu "presťahovať sa" do virtuálneho sveta. Všetky tie nové veci boli "tak dôležité", myslela som na ne kade som chodila... A v reálnom živote bolo len toľko starostí... Ale jeho otázka ma vždy poctivo vracala späť - do dňa, ktorý som práve prežila. Do sveta, kam patrím a ktorý si predsa zaslúži moju plnú pozornosť! Ďakujem mu za to.
A tak som si spomínala - raz na rozkvitnutú čerešňu, popod ktorú som cestou prechádzala, raz na mačičku, ktorú sme stretli, inokedy to bola len stará susedka, ktorej sme smeli venovať milý úsmev...

Už netrávim v spomínanej miestnosti toľko času, a onen kamarát tiež nie. Ale bolo by škoda zabúdať na všetky tie drobnosti, ktoré mi každý deň prinášajú aspoň malé potešenie do života.
A tak padlo rozhodnutie - budem si ich písať sem - pre seba, aj pre vás, svojich čitateľov.

Edit 22.7.: Tak zmena. Nebudem písať každý deň svoje malé radosti do blogu. Nie preto, že by nebolo čo písať, ale jednoducho nechcem svoj deň končiť pri počítači. Ale do svojho zošitka si ich snáď nezabudnem zapísať, alebo aspoň si vždy uvedomiť vďačnosť za všetko, čo ma cez deň stretlo. A aspoň niekedy sa určite o svoje radosti podelím. 

A čo som teda zažila pekného dnes?
21.6.2011
Práve teraz sa dívam na rozjasaný mesiac z ktorého zrejme ktosi ukrojil ;)
Dnes sa nám začalo leto - a veru je už pekne horúce.
Večer som si dopriala večer chvál s mojou obľúbenou hudbou a potom sme si s kamarátkami sadli v Quo Vadis, pokecali, čosi popili (čaj, kávu, čokoládu). Ja som si okrem príjemných rečí pochutila na horúcom čaji s javorovým sirupom.
A po návrate som už len uložila synka, ktorý si zatiaľ poctivo dokončoval celoročný školský projekt. Teda ešte pred tým som mu pomohla donaliepať vytlačené papiere na veľký podklad. Tak mu budem držať palce, keď bude v škole referovať.

Ešte som zabudla spomenúť knihu Úžasný Mauric od Terryho Prachetta, ktorú si po kúskoch čítam v autobuse cestou po Ona.

Dovidenia a radostný deň vám želám! :)