štvrtok, 17. júla 2014

I rodiče by měli dělat chyby


V pondelok sme boli so synom v knižnici. Kým on hľadal knihy pre seba, mne padol zrak na poličku s novinkami. Všimla som si knihu od "známej psycholožky a rodinnej terapeutky" Jiřiny Prekopovej - I rodiče by měli dělat chyby.


Téma ma zaujala a na, dá sa povedať, kontroverznú autorku som tiež bola zvedavá. Veľa som o nej čítala na internete - chvál i ostrej kritiky. Pomyslela som si - za požičanie knihy z knižnice nič nedám, aspoň si urobím názor priamo z jej písmeniek.

Navyše som práve mala na ceste (alebo skôr na pošte) knihu od vydavateľstva kumrán Dosť bolo dokonalých mám, ktorá tiež hovorí o tom, že nemusíme byť "dokonalé". Zdá sa že je to podobná téma. Kým mi kniha príde, môžem si prečítať čosi od Jiřiny Prekopovej. Aspoň tieto knihy navzájom porovnám.


Podľa nadpisu som očakávala niečo o tom, že sa nemusíme stresovať, aby sme sa vyhli každej rodičovskej chybe. Naopak, deti by z nášho jednania mali cítiť slobodu a radosť (pohodu).

Jednak nie je možné vyhnúť sa všetkým chybám - dokonalí rodičia neexistujú, podobne ako neexistuje žiaden dokonalý človek. A okrem toho, aj naše deti potrebujú vidieť, že tí veľkí dospelí, ktorých obdivujú a sú im vzorom, tiež niekedy robia chyby. A naši drobci môžu pozorovať, ako sa k svojim chybám postavíme - pozitívne, priznať si chybu, podľa možnosti ju napraviť, poučiť sa a s odvahou ísť ďalej. V živote isto tiež často zakopnú (veď nič nepokazí len ten, kto nič nerobí), a tak sa im veľmi zíde vzor aj v tejto oblasti. Naopak, ak by sa naučili, že nesmú robiť nijaké chyby (ako ich ich zdanlivo dokonalí rodičia), potom by strácali odvahu do života a stávali by sa z nich opatrnícki, perfekcionistickí, bojazliví a pasívni dospelí.

To boli moje myšlienky. Kniha je však iná.

Zdá sa mi, že tému vymedzenú nadpisom používa Jiřina len ako nejaký "oslí mostík" k témam jednotlivých kapitol. Viac z nej cítim opis rôznych druhov chýb - či už rodičovských chýb vo výchove alebo chýb, pred ktorými chceme uchrániť svoje deti. Samozrejme autorka nezabúda doporučiť "správny spôsob" ako sa týmto chybám vyhnúť.

Jedine prvá kapitola nazvaná Chybovat se musí aneb o smyslu chyb sa ako-tak venuje vyššie opísanej myšlienke. Autorka v nej odmieta snahu o dokonalosť (perfekcionizmus, ktorý stotožňuje s autoritárskou výchovou k poslušnosti) rovnako ako pasivitu (nezáujem o hľadanie správnej cesty vo výchove, benevolentnú výchovu).

"Na chyby lze v krajnosti pohlížet dvojím naprosto odlišným způsobem," píše autorka. "V prvním případě se chybám ze strachu vyhýbáme. V druhém případě se jich kvůli chybjejícímu strachu dopouštíme." 

Ale aká je podľa Jiřiny tá zdravá stredná cesta som sa z knižky nedozvedela. Zato sa autorka smelo púšťa do "vysvetľovania" filozofických príčin - prečo Boh chcel, aby sme boli nútení "žít směrem kupředu a na chyby pohlížet jen zpětně." ... "Ale proč? ... Mnohem spíš mu šlo o to, aby mohl lidi postaviť do zákona polarity, neboť v našem kosmu plyne energie jen mezi dvěma póly..."

Ďalej sa už autorka venuje len opisu rôznych typov rodičovských chýb a radám ako sa im vyhnúť. Aby som bola spravodlivá, musím priznať, že niektoré myšlienky a tipy mi pripadali inšpiratívne, ale mnohé naopak naivné, alebo ťažkopádne. Často ma vyrušovalo, ako sa celou knihou vinie jediné správne riešenie konfliktov - pevné objatie a vzájomné vykričanie si svojich emócií. Hovorí o tom vo viacerých kapitolách s takou samozrejmosťou, až ma občas mrazilo na chrbte.

Ak mi v iných knihách niekedy až mierne prekáža množstvo citácií a "overených (vedeckých) faktov", tak teraz som naopak mala pocit, akoby Propokopvá písala len o vlastných dojmoch podporených zopár teóriami svojich obľúbených autorov (Hellinger), alebo tézami, ktoré si pamätá zo školy. Takmer som mala pocit, že "takto by som to mohla napísať ja" na svojom blogu. Ale "uznávaná psycholožka" by sa predsa len mala opierať o overené fakty a svojim čitateľom tiež ponúknuť zdroje, ktoré jej teórie potvrdzujú. Nepresvedčili ma ani fiktívne príbehy vykonštruované autorkinou fantáziou pre podporu jej myšlienok.


Priznávam, že už keď som túto knihu brala do ruky, mala som dosť rezervovaný postoj. Nemala som v úmysle nechať sa ňou nekriticky formovať, naopak, podrobovala som každú myšlienku a formuláciu prísnemu skúmaniu. Ale s podobným postojom som brala do ruky aj iné knihy, väčšinou také, ktorých autora som zatiaľ nepoznala, hoci mali ambíciu ovplyvniť (samozrejme kladne!) život čitateľa. A hoci som často našla myšlienky voči ktorým som sa vymedzila, väčšinou som pri čítaní objavila aj poklad, ktorý stál za to. V knihe I rodiče by měli dělat chyby - ak nejaký poklad bol - tak som ho už pravdepodobne dávno poznala.

Asi najväčším prínosom celej knihy je podľa mojej skromnej mienky posolstvo vyplývajúce z jej nadpisu: Rodičia, nebojte sa robiť niekedy aj chyby. Aj vašimi chybami sa vaše deti učia.

A ešte zopár myšlienok by sme si mohli vziať k srdcu. Napríklad o usporiadaní rodiny, ale to je myslím všeobecne známe: Najbližšie by mali stáť pri sebe manželia (rodičia). Až po manželovi (manželke) by mali byť pre mňa dôležité deti. Moji rodičia ešte trochu ďalej, a takto postupne cez priateľov, súrodencov atd. Ďalšia prínosná myšlienka z témy "rodinných konštelácií" hovorí, že tak ako nemá zmysel zatajovať dôležité veci v živote, nemôžeme ignorovať ani niektorých rodinných príslušníkov - napríklad preto, že nežijú spôsobom, ktorý by sme schvaľovali. Vždy keď sa pokúsime niečo (niekoho) dôležité(ho) vytesniť zo svojho života, ostane ako kostlivec v skrini zapáchať a postupne rozkladať tie vzťahy, ktoré sú pre nás dôležité.

Vlastne Jiřina to nepíše takto, podáva podobnú myšlienku oveľa magickejšou formou.  Bála by som sa zveriť svoju rodinu do jej rúk. Nie preto, že by nakoniec neprišla k sľúbeným výsledkom, ale skôr sa bojím, čo iné (nepoznané a v tajnosti pôsobiace) by sme si z tej spolupráce ešte priniesli.


Toto hodnotenie knihy pôsobí asi hodne negatívne. Neviem, nakoľko je to môj subjektívny názor ovplyvnený tým, čo som o autorke čítala predtým. Ale ja by som Prekopovú ako autoritu na výchovu detí, napriek niektorým názorom s ktorými súhlasím, asi neodporúčala.

Vám želám radostné dni a nech vás vedú samé dobré myšlienky. 
Letitia.

4 komentáre:

  1. Zajímavé, vzala jste to hodně důkladně a to je správně. Já jsem od Prekopové asi četla tu knihu o Tyranovi. Moc mě neoslovuje. Asi ve všech knihách hovoří tak či tak hlavně o své metodě... což chápu. Jen bych od psycholožky také čekala trochu odbornější přístup.
    Apropos... dělat chyby považuju za normální :-) Jak jsem kdysi četla... jak se děti naučí odpouštět, když nebudou mít komu???

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za komentár.
      A pekná myšlienka - o tom odpúšťaní. To si musím zapamätať. :)

      Odstrániť
  2. Přiznám se, že já jsem z osobního setkání byla nadšená, prostě jako by to byla moje moudrá babička, ne psycholožka. Což mi bylo naživo sympatické, protože dnešních teoretických pouček, citací, odborníků a koučů už mám docela dost. Asi bych toho mohla napsat hodně, ale pokusím se to zkrátit. Zajímala jsem se, co se o ní píše až zpětně, nejdřív mě spousta věcí naštvala, to díky tomu nadšení. Ale musím uznat, že "pravda" (co to je?) bude někde mezi. Neměla jsem pocit, že terapii pevným objetím propaguje jako jediné řešení, z médií jsem četla opak, že je to pro ni jediné řešení všeho. Musím říct, že si myslím, že na té metodě něco je, ale neřekla bych, že je vhodná vždy a pro všechny. Shodly jsme se s kamarádkou, že je nám inspirací, ale že ji nebereme doslova. Některé výchovné metody mi přijdou odpovídající faktu, že ona děti mít nikdy nemohla, proto mi připadají někdy mírně naivní a teoretické. Má ale můj obdiv zejména v tom, jak se jako emigrant vypracovala na světovou úroveň - v cizině začínala od začátku, učila se jazyk, budovala ...
    Díky za příspěvek - krásné dny! :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za reakciu.
      Tiež si myslím, že oba extrémy (nekritické prijímanie aj ohnivé bojovanie proti) sú asi už prehnanými extrémami. I keď, možno neviem posúdiť niečo, čo som osobne nezažila (problém a jeho vyriešenie /resp. zhoršenie, ako popisujú niektorí rodičia).

      Odstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...