sobota 18. júna 2022

Prelomový pôst - recenzia



Želám vám radostný deň! 

Začínajú sa mi hromadiť prečítané knihy, o ktorých som sľúbila napísať svoje postrehy, tak je najvyšší čas plniť resty. Po niekoľkých príspevkoch zo života a trochu dlhšej pauze než som čakala teda prinášam prvý z troch "recenzných" knižných blogov. 

Na začiatok by som chcela splniť sľub spred Veľkej noci, že vám podrobne napíšem o knihe Prelomový pôst od Richarda Rohra, s ktorou som tohoročné pôstne obdobie prežívala deň za dňom. 


Na prvý pohľad ma zaujala príjemná matná (papierová) obálka s drobnými lesklými prvkami. Na dotyk hebká a farebne vyvážená. Pôsobí fialovo pôstnym dojmom, no v žiadnom prípade nie smutným. Naopak, jarné kvietky dodávajú sviežu energiu. 

Text je rozdelený na 46 pôstnych dní (vrátane nedelí) - od Popolcovej stredy po Bielu sobotu, plus predslov a úvod. Každý deň potom obsahuje Nadpis, ktorý podľa slov autora výstižne predstavuje pointu, potom ponúka meditáciu k úryvku zo Svätého Písma na daný deň (autorove myšlienky) a až takmer na záver je uvedená "kľúčová stať z čítaní", aby sme text Biblie čítali už s myšlienkami, ktoré nám autor ponúka. Na konci každodennej kapitoly nájdeme namiesto kompletnej modlitby formulovanej autorom len tzv. uvedenie do modlitby. Cieľom je, aby sme uchopili danú myšlienku a sami ju svojimi slovami a so svojimi vlastnými emóciami predkladali Bohu, vnímali Jeho odpoveď a prežívali modlitbu ako skutočný dialóg. 



Keď som knihu začala čítať, bola som ňou nadšená. 
Každý deň som v zamysleniach nachádzala zaujímavé myšlienky a ochotne som ich uvádzala do života. Nový začiatok, Rozhodnutie, Pochopiť zmysel, Pokušenie ako ponuka dobra (ale čiastkového - sebeckého)... 

Bola som si istá, že s touto knihou moja viera porastie raketovou rýchlosťou. ;-)

Neskôr sa pozvoľna začali objavovať myšlienky, ktoré mi nie úplne sedeli. Veľa som o nich rozmýšľala, zdalo sa mi, akoby autor niektoré veci zjednodušoval, alebo nechápal súvislosti. Akoby odmietal dôležité časti katolíckeho učenia (dôležitosť pokánia, vedomie hriechu). Áno, Boh nám dáva úplné očistenie, česť a slávu akú pre nás pripravil. Ale to neznamená, že by sme nemuseli uznávať a vyznávať svoju hriešnosť a slabosť. 

Prehliadla som niečo v texte? Alebo som si domyslela, čo autor celkom tak nemyslel?

Hovorila som si, že renomovaný teológ sa iste vyzná v týchto témach lepšie ako ja a snažila som sa jeho myšlienky prekvasiť v modlitbe, aby som ich neodmietala ľahkovážne, ale ani sa nevrhala do niečoho, čo nevnímam ako Božiu vôľu. 

Modlitba je vždy dobrá cesta. A myslím, že čokoľvek nás vedie k modlitbe, je nám k úžitku.

Rozhodla som sa, že v čítaní Prelomového pôstu budem pokračovať v tomto duchu aj naďalej. Utvrdila ma v tom napríklad aj táto veta: 
»... a prvé [Liturgické čítanie] sa mi veľmi nepáči. (Dúfam, že niektorí z vás v tom uvidia povolenie nemať v obľube niektoré časti Písma. Úprimne povedané, myslím si, že mnohé sú spiatočnícke a úzkoprsé.)« 
Samozrejme je to legitímny názor, a verím, že patrí do určitej fázy vývoja kresťana. Ale nemyslím si, že by sme mali pri ňom skončiť a takto viesť iných ľudí. Ježiš predsa povedal, že nemôžeme vymazať ani jednu čiarku zo Svätého Písma a tak učiť. Iste, zdá sa, akoby niektoré časti odporovali Ježišovmu učeniu o Božej láske a milosrdenstve ku každému. Ale Svaté Písmo musíme vnímať komplexne. A pri hlbšom pohľade/štúdiu vidíme ako všetko do seba zapadá. Aj tie časti, ktoré nám na prvý pohľad nesedeli. Aj vety (príkazy, udalosti...), ktoré súdobí čitatelia vnímali úplne inak, než ich máme vnímať my vo svetle Kristovej lásky.

Boj proti "dualizmu" hádam vrcholí v piatok piateho týždňa (s. 120), keď autor otvorene propaguje toleranciu a ne-dualizmus. Ale láska, ktorú nám zjavuje Ježiš, predsa nie je to isté ako tolerancia. V mnohých prípadoch je to pravý opak. Vidíme to aj u samotného Ježiša, ktorý otvorene kritizoval "skutky tmy" a hlásal, že sa musíme "znovu narodiť", "umrieť tomuto svetu" a "premeniť svoje zmýšľanie"... 

Ježiš predsa nehlása toleranciu ale lásku. Nehovorí, že je jedno, či páchame hriech. Namiesto toho nás učí, že nemáme spolu s hriechom odsúdiť aj človeka, lebo Boh nikdy nikoho neprestáva milovať. 

Je v poriadku cítiť hnev a túžbu po pomste ako Jeremiáš ["celé Sv. Písmo je inšpirované - ani čiarku nemožno zrušit!"] Paralela medzi čítaniami je, aj keď ju autor nevidí. - Ježišovi sa deje podobné príkorie ako Jeremiášovi. Jeremiáš zvoláva na nepriateľov boží hnev - tak ako to bolo v starozákonnej dobe bežné a ako je to ešte stále ľudsky prirodzené. No na rozdiel od bežných smrteľníkov, neberie pomstu do svojich rúk, ale necháva ju na Boha. Ježiš však ide ďalej. On nezvoláva na nich/nás/na nikoho Boží hnev/trest, ale dovolí im/nám aby ho mučili a zabili... a to všetko preto aby nám boli všetky hriechy odpustené, aby sme spoznali Jeho lásku, aby sme mohli byť S NÍM naveky blažení. - To je LÁSKA. Bezhraničná nesebecká bezpodmienečná Božia láska. Nie ľudská. Nie rôzne náhražky a napodobeniny lásky. Ani nie tolerancia, alebo ľahostajnosť. Ale dokonalá LÁSKA, ktorá pramení vo večnosti a človek jej vo svojej prirodzenosti nie je schopný. (Ježiš hovorí: "Ak nebudete zjednotení so mnou ako ratolesti s viničom... nebudete schopní lásky.")


Možno som autorove myšlienky nepochopila. Možno ani neviem, čo presne znamená pojem "dualizmus", ktorý autor knihy odmieta. A určite neviem ako by som sa v Ježišovej dobe zachovala ja. Neviem čo si zobrať z príkladu "židov" (akého správania sa na podnet tohto úryvku vyvarovať) a stále neviem, aký postoj by som mala zaujať k tým čo ma vyrušujú... Ale nedá sa povedať, že by som to vedela lepšie vďaka autorovi tejto knižky.

Po prečítaní celej knihy mám dojem, akoby sa autor pokúšal ponúkať (za každú cenu) iný pohľad. Nečakaný. Šokujúci. "Prelomový". 

Nenamietala by som, ak by ho ponúkal spôsobom: "Môžete sa na to pozrieť aj takto", alebo "Všimnite si aj túto stranu / myšlienku / pohľad...".  Ale nemôžem súhlasiť, ak medzi riadkami vraví: "To čo všetci hovoria (alebo dokonca: Čo vás vždy učili), je nesprávne - je to úplne inak - (pravdepodobne) takto."  A nie je to len tým, že by som nechcela meniť svoje zvyky alebo názory. Chcem veriť pravde. A verím, že "strážcom pravdy" je Učiteľský úrad Cirkvi. 

Tak neviem. Neviem či autorovi len nerozumiem, alebo jeho učenie naozaj nie celkom zodpovedá učeniu Katolíckej cirkvi. Cirkevné schválenie, tzv. Imprimatur som v publikácii nenašla, takže žiaden biskup nepotvrdil svojim podpisom, že je učenie tejto knihy úplne v súlade s katolíckou vieroukou. Čo nemusí nutne znamenať, že nie je. Ale nie je to ani vylúčené a v tom prípade verím svojmu úsudku. Vy môžete veriť tomu môjmu, alebo si vytvoriť úsudok vlastný. 



Ďakujem, že ste si moje názory prečítali až do konca. A nezabudnite, ak si chcete počas nasledujúceho pôstneho obdobia čítať niektorú z kníh vydaných na tento účel, nikdy nie je príliš skoro kúpiť si ju (aby ste nedopadli ako ja v r. 2020- link). 

Ale teraz vám už želám radostné letné dni a v duši pokoj a lásku. 




3 komentáre:

  1. Člověk někdy najde v teologických knihách neskutečné nesmysly. Já si vzpomínám na jednu, kde autor psal cosi jako, že člověk 20. století se už nemusí obětovat, protože 20. století přineslo utrpení dost. Že jsme jakoby "dál" než třeba lidi ve středověku. Epidemie, hladomory, ... to bylo asi jen takové šolíchání.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Uff... Aha, no zaujímavé... :-?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. To som ja, Letitia.
    Nejako na to odhlásilo a nechce znova prihlásiť.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!