sobota 24. marca 2018

Bratislavský veľký piatok - 30 rokov od Sviečkovej manifestácie

.

V týchto dňoch si pripomíname 30. výročie od tzv. Bratislavského Veľkého Piatku. Alebo Sviečkovej demonštrácie, ako znie jej oficiálny názov. Bolo to asi to najsilnejšie a dovolím si tvrdiť najdôležitejšie, čo som smela zažiť vo svojej mladosti. Preto som sa s radosťou zúčastnila (a ešte zúčastním) spomienkových akcií, organizovaných počas tohto týždňa. Prinášam vám fotografie z niektorých z nich. A tiež niekoľko mojich spomienok.

21. marec 2018


21. 3. 2018 - Za život a spravodlivú spoločnosť pre všetkých.

Už v stredu 21. marca sme sa zišli na Hviezdoslavovom námestí na stretnutí Za život a spravodlivú spoločnosť pre všetkých. Vystúpili tu zástupcovia handicapovaných ľudí, zástupcovia organizácií na ochranu nenarodených detí, či pomoci mamičkám (a budúcim mamičkám) v ťažkej životnej situácii, detských a mládežníckych organizácií, občianski aktivisti za spravodlivú spoločnosť... aj napr. Jogo Mikloško, ktorý sa od mladosti stará o deti vyrastajúce v detských domovoch, či Fero Mikloško ako organizátor Sviečkovej manifestácie z roku 1988. Samozrejme nechýbala hudba a spev. Na záver sme dostali požehnanie od pomocného bratislavského biskupa Jozefa Haľka.

O myšlienkach spravodlivej spoločnosti pre všetkých si podrobne prečítajte v Manifeste za žvot a spravodlivosť pre všetkých. Svoj súhlas s obsahom môžete tiež potvrdiť svojim podpisom manifestu.

... nechýbala hudba a spev.

Prihovoril sa nám aj František Mikloško... 

Na záver sme dostali požehnanie od biskupa Jozefa Haľka.

23. marec 2018

V piatok sme si marcové udalosti pripomenuli sviečkovým sprievodom od Kapucínskeho kostola po mládežníckej sv. omši a modlitbou za Slovensko, za nás a za celú našu spoločnosť pri pamätníku Sviečkovej manifestácie na nám. Eugena Suchoňa (hneď vedľa Národného divadla a Hviezdoslavovho nám.).




24. marec 2018

Na dnešné popoludnie (sobotu 24. 3.) si organizátori pripravili rekonštrukciu udalostí z 25. marca 1988.

Bola som zvedavá, aké to bude. A musím priznať, že nesklamali. Aj keď nebolo všetko presne tak, ako pred 30-timi rokmi (to by ani nebolo možné), atmosféru, aj mnohé okolnosti - známe i menej známe - sme si pripomenuli veľmi živo.



Schválne som naplánovala náš príchod z Gorkého ulice poza Slovenské národné divadlo, kadiaľ som sa snažila prejsť na námestie aj prvýkrát. Vtedy sme neprišli s dostatočným časovým predstihom, takže sme sa už na námestie nedostali cez policajné zábrany. Zato pohľad na zásahovú jednotku ťažkoodencov nastúpenú vedľa policajného autobusu vyvolal silné emócie. Mladí muži, niektorí len o kúštik starší odo mňa - maturantky, s bezvýrazným neprítomným pohľadom na bledej tvári. Vnímala som ich obrovský strach i vplyv nejakej drogy.

Aj dnes tu boli pripravené autá "Zboru národnej bezpečnosti" - VB (Verejná bezpečnosť). Ale nevyvolávali v nás strach. Naopak, mnohí, celé rodinky, sa pri autách fotili na pamiatku, živo sa rozprávali s predstaviteľmi "Verejnej bezpečnosti", ktorí sa na nás usmievali a ochotne pózovali.


Po niekoľkých úvodných slovách sa začala samotná "rekonštrukcia". Dobrovoľníci so zažatými sviečkami, predstavujúci účastníkov manifestácie, vstúpili dovnútra vyhradeného priestoru. Organizátori pozývali aj nás, ktorí sme tu boli pred 30 rokmi, ako aj všetkých, ktorí sa chcú zapojiť. Šla som, a som rada. Bol to silný zážitok.

Stáli sme uprostred námestia so zažatou sviečkou a rozprestretým dáždnikom (aj keď dnes svietilo slnko namiesto silného lejaku z roku 1988). Počúvali sme komentár, čo sa dialo minútu po minúte. Spievali sme Československú i pápežskú hymnu, modlili sa bolestný ruženec... a do toho sa ozývali z úst ochotníckych hercov autentické slová zásahu, zvuky policajných sirén, ruchy vysielačky.

Do vyhradeného priestoru vošli typické žlto-biele autá s označením VB. Najprv sme počuli z ampliónov výzvu na rozchod. "Toto zhromaždenie nie je povolené... Porušujete zákon Slovenskej socialistickej republiky... Oficiálna cirkev sa dištancuje... Vyzývame vás, rozíďte sa!"

Keď ľudia ostávali na miestach (s modlitbou na perách), policajné autá zamierili do davu a začali nás "vytláčať z námestia". Po čase sa pridali príslušníci VB, ktorí nás "rozháňali" obuškami a niektorých odvádzali do svojho auta. Všetci herci si dávali pozor, aby nikomu neublížili, v ich tvárach bolo vidno priateľstvo a dobrota. Mnohí sa usmievali, pomedzi nás chodili fotografi, opodiaľ turisti so zmrzlinou v ruke... Ale atmosféra onoho večera bola zobrazená tak verne, ako sa len dalo. Aj s patričnými emóciami.



Dnes neboli polámané žiadne kosti, ba ani dáždniky.

Vodné delá sa nepodarilo zohnať (všetky sú už zošrotované),
tak aspoň jedno polievacie auto pre pripomenutie atmosféry.




Policajné autá vrážali do ľudí (vtedy, dnes nie).


Nakoniec pozvali na minipódium všetkých, ktorí tu boli aj vtedy - 25. marca 1988. A tak sa stalo, že stojím hneď vedľa Františka Mikloška, ktorý spomínal, ako v deň Sviečkovej manifestácie nebol na tomto námestí, pretože bol ako organizátor akcie zadržaný Štátnou bezpečnosťou.

Znovu poďakoval všetkým prítomným. Rozišli sme sa s modlitbou Pána (Otče náš...) a s predsavzatím nebáť sa, ale vždy sa odvážne postaviť za slobodu, za pravdu, za spravodlivosť.


"Mocní vtedy počítali so všeličím, ale nie so sviečkami a modlitbou." 

Určite som nenapísala všetko, čo som k sviečkovej manifestácii z r. 1988 chcela napísať. Bol to večer silných emócií. Pocit ohrozenia, ale nie strachu. Odvahy a nádeje. Viery a sily. Napriek prevahe moci na stane štátu, vnímala som silu a Božiu moc na našej strane. Verila som, že som tam, kde mám byť. A bola som šťastná. Takým iným spôsobom, než obvykle, ale šťastná. Pri spomienke na ten večer mám takmer pocit, že chápem apoštolov prvotnej cirkvi, ktorí zbičovaní a uväznení ďakovali Bohu a spievali chválospevy.

Bratislavský Veľký Piatok bol prvý a najväčší protest voči komunistickej moci od roku 1968. A dovolím si tvrdiť, že to bol prvý krok k pádu komunizmu u nás.

A prečo Bratislavský "Veľký piatok"?
- V tom roku padol 25. marec na piatok, presne týždeň pred Veľkou nocou (Veľkým piatkom).
- Pokojná modlitba i agresivita štátnej moci pripomínala agresivitu voči pokornému "Baránkovi vedenému na zabitie" a neskôr proti jeho nasledovníkom - prvým kresťanom.
- A napokon nechýbala ani tradičná súčasť veľkonočných osláv v našich končinách - bitie (obuškami namiesto korbáča) a polievanie (tentoraz vodnými delami).
- No najdôležitejšia bola hlavná myšlienka: Nech sa v našej krajine deje Božia vôľa. Nech tu vládne Božie kráľovstvo. Nech cez pravdu a vernosť zvíťazí kráľovstvo slobody, dobra, pokoja.

Zapálené sviečky pri pamätníku Sviečkovej manifestácie.

Oslavy pokračujú aj zajtra (v nedeľu 25. marca). O 10:30 bude slávená sv. omša v Dóme sv. Martina. O 15:00 modlitby pri Morovom stĺpe na Rybnom nám. Pre pozvaných hostí bude spomienkový koncert v Redute... My však už stihneme len jednu z pripravovaných akcií. Večer o 18:00 si prídeme zaspomínať na nám. Eugena Suchoňa (len kúsok od Hviezdoslavovho nám.) k pamätníku Sviečkovej manifestácie. Možno sa tam uvidíme aj s niekým z vás? (Program - link)

Želám vám pokojný večer, radostné dni a v srdci mier a odvahu postaviť sa za to, čo je pre vás naozaj dôležité.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!