Vďačné leto: 8. týždeň (prímorský)

Prímorská architektúra, celotýždenný výhľad

Radostný čas vám želám!

Ako som naznačila už minule, tento týždeň sme strávili na dovolenke pri mori. V prímorskom (a morskom) prostredí som tento týždeň žila, vnímala, ďakovala, prežívala, aj kreslila. A dnes sa chcem s vami o niektoré obrázky, niektoré dary a niektoré myšlienky podeliť.

Pondelok, 14. august

Som vďačná za pokojné ráno, za príjemnú vodu na kúpanie, za morských ježkov, ktorí "priateľsky pokukovali na nás" z vody (a ani jeden nás nepichol). Za radosť a slobodu s akou sme mohli splynúť s vodou. Som vďačná za mojich drahých, ktorí ma zastúpia, keď sa niekedy nedá... (A za myšlienku, že "Alergia s Tebou je lepšia ako zdravie bez Teba." - Tá myšlienka sa vracala počas celého týždňa a fakt mi v niektorých chvíľach pomáhala.)

Som vďačná, že sme sa rozhodli poobede vymeniť kúpanie za výlet po ostrove. Za všetky miesta, ktoré sme videli a spoznali (fotky vám ukážem neskôr). Za pohyb na čerstvom vzduchu. Za radosť z poznávania i radosť byť spolu. Za námahu aj nadšenie. Za objavené miesta, aj za tie, na ktoré nás nepustili. Za kešky, ktorých som sa vzdala, aj za tú jednu, ktorú sme našli.

Som vďačná za príjemný večer, za syrovú pizzu, pocukrovaný koláčik, aj za pomarančovú zmrzlinu. Za prechádzku po tme, za predieranie sa masou ľudí, za dobrodružstvá i pokoj. A tiež za okuliare do vody, ktoré som si kúpila (na pozorovanie morských ježkov).

15. august

Dnes je sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Užívame si ho slobodne i požehnane. Svätá omša pod holým nebom bola krásnou oslavou plnou spevu, radosti, posvätnosti, spoločenstva mnohých ľudí, ktorí tvoria miestnu cirkev (či už na stálo ako obyvatelia ostrova, alebo len momentálne ako turisti - aj my).

Doobeda som si užívala pohľad pod hladinu mora (s novými okuliarmi). Fascinovalo ma, že pod rozvlnenou hladinou sa skrýva tak pokojný tichý svet. Tichá voda, skaly, jemný štrk (takmer piesok), chaluhy zľahka sa vlniace v pohybujúcej sa vode, morskí ježkovia (pôsobili na mňa veľmi sympaticky), rúrkovité koraly, oblé hubky, mäkké morské uhorky... a kŕdeľ malilinkých rybičiek, ktoré sa striedavo ligotali pri svojom synchrónnom tanci.  Nevedela som sa toho pohľadu nabažiť.

Poobede sa zdvihol vietor, takže sme si užili aj pohupovanie vĺn. A večerné sedenie na terase s pokojom v srdci, pokojom medzi sebou, tichý večer pod jemne blikajúcimi hviezdami.

A aby som nezabudla - Som vďačná, že myšlienka Vďačného leta sa šíri. Konkrétne dnes som sa dozvedela o blogu Fragrarie na signály.cz. Potešil ma.

16. august

Z tohto dňa mi najviac utkvelo v pamäti nočné kúpanie. Zaumienila som si to už minulý rok, a teraz konečne bola príležitosť - okúpať sa v mori potme. Bolo to príjemné, ticho a tma, pokojná hladina, absolútny mier. Nabudúce, ak to bude možné, by som vzala do vody aj ostatných členov rodiny. Nech si tiež užijú ten pokojný pocit. Vďaka zaň!

Zato nasledujúcu noc sme takmer všetci prebdeli. Neviem prečo. Ale striedavo sme sa budili (a budili navzájom) a nevedeli znovu zaspať. Otravovali komáre, agresívne peľové zrnká, teplo, boľavý chrbát. Napriek tomu som sa rozhodla byť vďačná. Aj tento noci. A nadránom, keď už som nevedela vydržať v posteli, vyšla som na terasu a tak trochu pozorovala východ slnka (prižmúrenými očami, pretože ma pálili od alergie a nevyspatosti).

Ale nie som si istá, či to stojí za to. Nevie niekto, kto má s pozorovaním východu slnka viac skúseností? Zdá sa mi, že západy sú krajšie. Ráno slnko najprv rozžne svetlo na nebi a potom si len tak, akoby nič vykukne von - až sa doň nedá pozerať, ako okamžite začne páliť a svietiť. Alebo to záleží od okolností? Naozaj krásny východ slnka som zažila len raz - z lietadla. Ale iné pokusy pozorovať rannú krásu zlyhali. Tak ako to je, stojí za to privstať si? Kedy áno, a kedy nie?

17. august

Drahí si všimli - že rada kreslím. A k narodeninám som dostala ... farbičky. Akvarelové, až nečakane dobré. A uhlie, teda čierne uhlíky na kreslenie. Hneď tam, na večeri, som ich musela vyskúšať. Čo na tom, že som nemala so sebou nijaký vhodný papier. Aspoň maličký zápisníček určený na zbieranie pečiatok sa našiel v kabelke. Nuž som obetovala dve jeho strany na svoje prvé "umelecké pokusy" s novými kresliacimi potrebami.

Som vďačná za milujúcu rodinu. Za darček, ktorý ma potešil (a ktorý znamená, že na mne niekomu záleží). Vďaka aj za dobrú večeru, za príjemné posedenie, nočnú prechádzku po pobreží (tentoraz bez davov). Za to, že sa máme radi a vieme si to navzájom dať najavo. A samozrejme (pri príležitosti narodenín) som vďačná za celých tých 47 rokov života. Za každý deň, ktorý mi bol dopriaty. Za každú úlohu, ktorú som hrala v živote iných. Za radosti malé i väčšie, aj za tie najväčšie. Aj za bolesti, ktoré (už to viem!) vždy majú zmysel. Za ľudí, ktorých milujem a za všetkých, ktorých som na ceste životom stretla. Za veci, ktoré som dokázala, aj za výzvy, ktoré ma ešte len čakajú. A za to, kým som. Akú ma Boh stvoril, ako ma vedie životom, koho a čo mi posiela do cesty a ako ma každý deň viac a viac priťahuje k sebe. ... Amen.

Piatok, 18. august

Na druhý deň som si farbičky musela brať všade so sebou. Aj na pláž. Neodbytná chuť skúšať čo dokážu. Keď som vyliezla z mora, hneď som vytiahla kresliace potreby a poďho... čo nakreslím?

Ten bicykel som najprv nechcela. Nezdal sa mi byť darom. Kým som bola vo vode, postavil sa na miesto, kde som si chcela rozložiť deku. Obťažoval ma a obmedzoval. No nakoniec som podľahla. Som vďačná aj za ten bicykel (teda dva bicykle), za obmedzenia, ktoré nám dávajú iní ľudia, za nepokoj v srdci, ktorý musíme spracovať, aby sme našli skutočný pokoj (nie len ten zdanlivý, jednoduchý, ľahký a v skutočnosti plytký). Prijať veci také, aké sú. Zmieriť sa s tým, že niekto iný má iné potreby. A prijať ho aj s jeho "vyrušením mojich plánov" - takého aký je. A s láskou dopriať - napríklad aj ten kúsok priestoru, ktorý som si najprv chcela privlastniť.

Ten bicykel sa pre mňa stal napokon symbolom. Symbolom toho, že dobré nemusí byť na prvý pohľad príjemné, že láska musí bolieť a že radosť nie je závislá na splnení našich predstáv o tom, čo chceme. (Nakoniec to zase až tak moc nebolelo. :) )

Večer sme sa ešte vybrali do "mesta". Na teplú večeru (kúsok pizze, akurát taký, na ktorý nám ešte ostali kuny) a rozlúčkovú prechádzku. Zašli sme ku kostolíku sv. Juraja - rozlúčiť sa. Hodnú chvíľu sme sedeli pod vežou s troma zvonmi, pozorujúc hviezdy, pozorujúc zvony, skúšajúc funkcie foťáku v mobile, ale aj zotrvajúc v modlitbe. A pečiatku sa mi z tohto ostrova nepodarilo zohnať. Pán farár vraj nemal (dal mi aspoň podpis) a keď som sa konečne dostala na poštu v otváracích hodinách, tvrdili, že mi do zošitka pečiatku nemôžu dať, len na pohľadnicu. Nuž čo, dôležité sú zážitky a spomienky, nie hmotné úlovky. A v "pečiatkovníku" budem mať na pamiatku aspoň podpis od pána farára.

Sobotu a nedeľu ešte nemám spracovanú. Zažili sme tiež veľa krásneho a dostala som hodnotné dary. Ale v aute za jazdy sa veľmi zle kreslí, a všetky chvíle, kedy by som si mohla v kľude sadnúť a maľovať, som akosi "nútene" využila na spánok. Aj teraz sa mi už oči samy zatvárajú. Takže vám už len zaželám pokojné a radostné (ešte stále prázdninové!) dni. a veľa radosti v srdci.

PS: Som vďačná, že viem písať na počítači so zatvorenými očami (bez pozerania na klávesnicu). Takže môžem dopísať tento blog, aj keď mám momentálne veľký problém udržať ich otvorené. :)


PS: Viac o projekte Vďačné leto nájdete tu: http://www.mojakomunita.sk/web/radost-a-vdacnost/leto-2017 - Ešte vždy sa môžete pripojiť.