Streľba na Zámockej a 13. október

Bol to zvláštny týždeň... 

Minulú nedeľu opitý vodič vrazil do skupinky mladých ľudí čakajúcich na zastávke smerom na vysokoškolský internát. Boli sme otrasení. Na tej zastávke som roky čakávala aj ja, chodievam okolo a predstava, že niekto sadne za volant v takom stave, že ani poriadne nevie, čo sa okolo neho deje je desivá... Cena, ktorú za jeho nerozvážnosť zaplatili tí študenti a ich rodiny je obrovská. Takisto bolesť a zdesenie všetkých nás. 

Ešte sme sa nespamätali z jednej tragédie, už sa na nás zo správ valí ďalšia. Len kúsok odtiaľ si mladý muž, ešte vlastne chlapec, so zbraňou v ruke počkal na svoje obete, ktoré sa rozhodol zabiť. Zabíjal z nenávisti. Chcel nasledovať teroristov, masových vrahov z iných krajín. Bol to jeho spôsob boja proti... Opísal to vo svojom "manifeste" na 60 stranách, no myslím, že nezáleží až tak veľmi na tom, proti čomu vlastne chcel bojovať. Moje srdce plače nad mladou dušou naplnenou takým množstvom hnevu, nenávisti, zloby... Ako skončil? S guľkou v hlave, to vieme, ale čo jeho duša?

A ako dopadli jeho obete? A pozostalí? Čo tieto udalosti urobia s našou spoločnosťou, s naším mestom, s našim Slovenskom? Akým hnutiam a emóciám dáme priechod? Vidím okolo hnev. Paradoxne tentoraz nie primárne na toho nešťastníka, vďaka Bohu ani na skupinu proti ktorej bol namierený útok. Ale na domnelých vinníkov. Každý sa snaží na niekoho ukázať prstom. 

A ja mám pocit, že sa v tom hneve a zmätku topím ako v bahne. Nestačí nám, že sa ľudský hnev vylieva v podobe vojny v susednej krajine? Nestačí nám odmietanie a rozbroje voči ľuďom, ktorí pred tou vojnou utekajú? Nestačia nám vzájomné útoky, čo prúdia z tlačových besied, diskusných a spravodajských relácií, či dokonca priamo z parlamentu? Alebo toto všetko sú cesty, ako sa hnev, nenávisť a neodpustenie zakoreňuje v našich srdciach, kde klíči a rastie... a ak má na to podmienky, vyrastie až to takýchto obludných rozmerov? 

Je mi z toho smutno. A práve v tomto rozpoložení som šla na druhý deň - vo štvrtok 13. októbra na svätú omšu. Potrebovala som stretnutie s Kráľom. A s jeho a našou Matkou. Pretože 13. októbra bol sviatok Panny Márie Ružencovej. 

A veru dobre som urobila, nielen že som dostala ten kus útechy, ktorú som potrebovala, ale aj povzbudenie naviac. A cestu, po ktorej chcem ísť v týchto smutných časoch. Aby som svojou malou troškou prinášala na svet lásku, keď sa zdá, že tu panuje nenávisť. Chcem ponúkať odpustenie, keď sa množia urážky. Budovať jednotu, kde vládne nesvornosť. Chcem prinášať pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu v tmách a dokonca radosť tým, čo prežívajú smútok. 

Kňaz sa nám na začiatku omše prihovoril slovami: "Dnes som si chcel obliecť fialový ornát na znak pokánia za obete posledných dní v našich uliciach. Ale potom som si uvedomil, že je dnes výročie posledného zjavenia Panny Márie vo Fatime..."

(Nepamätám si, ako presne to povedal. Škoda, vyjadril sa veľmi výstižne.) Pripomenul nám posolstvo Fatimy - modlitbu za mier, obzvlášť modlitbu ruženca a výzvu: "Pokánie! Pokánie! Pokánie!"

Zasväťme sa znovu Márii. Seba, naše rodiny, naše mesto, našu vlasť, celý svet (a zvlášť Rusko). Modlime sa za pokoj - vo svete, v rodinách, v ľudských srdciach i v našej duši. Čiňme pokánie za seba i za spoločnosť...

Cestou z kostola som si ešte urobila dlhšiu prechádzku s modlitbou ruženca. V ten deň som sa modlila stále dookola len Ruženec svetla. Tie tajomstvá sa mi videli priliehavé. 

- Krst Ježiša v Jordáne, kde Otec hovorí - "Toto je môj milovaný syn." A ja som vedela, že rovnaké slová platia o každom jednom človeku. Každý je jeho milovaný. Každého miluje tak veľmi, že bol ochotný zomrieť bolestnou smrťou, aby hriešnik mohol žiť. 

- Na svadbe v Káne Mária hovorí obsluhujúcim: "Urobte všetko, čo vám povie." A to isté hovorí aj nám. Počúvajme Ježiša a robme, čo nám hovorí. A možno potom tiež uvidíme zázrak. 

- Keď Ježiš učil zástupy, uzdravoval choroby, vyháňal zlých duchov a odpúšťal hriechy. On aj nás vyzýva na pokánie a zároveň ohlasuje Radostnú zvesť. Pretože Ježiš zvíťazil. Božie kráľovstvo už je medzi nami. Len ho musíme prijať. Odmietnuť zlo v nás, vzdať sa všetkého, čo nás oddeľuje od LÁSKY a prinášať Jeho kráľovstvo na tento náš svet. 

- Na hore Tábor sa pán Ježiš ukázal v božskej sláve. Aby učeníci neostali po ukrižovaní uväznení v beznádeji. Predsa videli ako ich Majster celý žiaril. Videli ho rozprávať sa s najväčšími prorokmi o udalostiach, ktoré ho čakali. Aj my si vo chvíľach strachu a beznádeje môžeme pripomínať jeho slávu a moc. Uvedomiť si, že Božie plány sú pre nás často nepochopiteľné a jeho zvraty neočakávané. Že prehra v očiach sveta je často cestou ku konečnému veľkému víťazstvu. 

- Napokon vo večeradle nám dáva jesť svoje telo a piť svoju krv, ktorú vylial za nás. Aby sme ostali v ňom a On v nás. Aby sme boli stále bližšie k nemu a aby sme mu boli stále viac podobní. 

Modlím sa za všetkých... Za bielych, farebných i dúhových... Za obete... aj útočníkov. Za pozostalých, smútiacich, nahnevaných, frustrovaných, aj za ľahostajných... Prosím za zodpovedných... aj za tých nezodpovedných. ... Modlím sa za obrátenie hriešnikov - nie tých druhých, ale nás všetkých. (Lebo to náš hriech a naše neodpustenie otvára dvere zlu okolo nás.)

Nech nás všetkých Matka skryje pod svoj plášť. Nech nám vyprosí pokoj v srdci ... a mier v našej krajine, aj vo svete okolo. Nech znovu patríme Bohu a jej Synovi Ježišovi. Nech tu zavládne Kráľovstvo Božie.

Lebo ona povedala: "MOJE NEPOŠKVRNENÉ SRDCE ZVÍŤAZÍ."

Aj vám želám pokoj v srdci a nádej na večnú radosť.