streda 17. novembra 2021

17. november



Dnes je 17. november. Pod oknami máme protestné zhromaždenie nespokojných občanov, ale v srdci radosť a vďačnosť. Vďačnosť napríklad aj za to, že môžeme slobodne vyjadriť svoju nespokojnosť a naši blízki sa kvôli tomu o nás nemusia báť (alebo dokonca my o nich, pretože podobné výstrelky si často odniesli aj rodinní príslušníci). Vďačnosť, že môžeme slobodne dýchať (aj keď niekedy cez rúška, ale bez strachu myslieť si, a nedaj bože prejaviť, niečo čo nie je v súlade s tou jedinou správnou ideológiou). 

Iste, táto doba nie je dokonalá a sú veci, ktoré sa mi vôbec nepáčia. Dokonca začínam vidieť začiatky novej ideológie, aj so snahou (v mene tolerancie) trestať tých, čo hlásajú "inú pravdu". A práve preto si myslím, že si musíme pripomínať, aká totalita naozaj je. Akákoľvek. Pretože každá totalita začala "s pekným navrch". Každú občania najprv prijímali a verili jej. Pretože sa zdalo, že prináša niečo dobré. Napríklad rovnosť majetkov, sociálne istoty, bezpečie pred imperialistickým nepriateľom... Nepriateľ - boj proti (triednemu) nepriateľovi bol asi základným heslom totalít. Aj tej našej poslednej. Tej, ktorá padla po 17. novembri. Nedovoľme, aby sa v mene boja proti nepriateľom nášho presvedčenia začala ohýbať pravda. Pravda a láska (nie ľahostajnosť, ani nie tolerancia k akémukoľvek správaniu, ale láska a pravda) sú základnými kameňmi zdravej spoločnosti. Nedajme si ich. Nedovoľme nikomu, aby nám bránil hovoriť pravdu. Pretože PRAVDA A LÁSKA ZVÍŤAZÍ nad lžou a nenávisťou. 

Vtedy na námestiach po 17. novembri 1989 sme si "sľúbili lásku. Sľúbili sme si vravieť pravdu len..." Tak teraz dodržme ten sľub (aj keď možno vy osobne ste nestáli na námestí, neštrngali kľúčmi a možno ste ešte ani neboli na svete). Pretože keď sa budeme navzájom milovať. A keď budeme hovoriť pravdu. Keď každý bude môcť nahlas povedať pravdu - akokoľvek by tá pravda bola bolestivá alebo pre niekoho nepríjemná - len vtedy budeme naozaj slobodní. 




Cez víkend sme si urobili prechádzku na Devín. 

Pobudli sme chvíľu aj pri pamätníku železnej opony. Hranica s "kapitalistickým svetom" viedla stredom rieky. Cestu od Bratislavy k Devínu lemoval široký pás "pohraničného pásma" s ostnatými drôtmi, ostrými psami a vojakmi so samopalom vždy pripraveným "brániť hranice socialistickej vlasti". Čo na tom, že ich "bránili" predovšetkým pred vlastnými občanmi túžiacimi dostať sa z tejto klietky von. 

Tu, na sútoku riek Moravy a Dunaja, kde rieka tesne obopína bralo so zrúcaninou Devínskeho hradu sa široký pás ostnatého drôtu nezmestil. Ale beda, ak sa niekto priblížil k riekam príliš blízko, alebo ponad rieku hľadel na našich "západných susedov" s priveľkým záujmom. Nevyhol sa "záujmu" štátnych orgánov. 





Dnes vedie ponad rieku (a štátnu hranicu) cyklomost. Slobodne prístupný a otvorený každému, kto chce prejsť z jednej krajiny do druhej. Rakúšania sú už zase naši susedia a chlapci zo Záhoria už zase môžu hrávať futbal spolu s rakúskymi kamarátmi. Na cípe medzi Moravou a Dunajom sme pozorovali rybárov, ktorí tu už zase môžu slobodne sedieť. Pri brehu rieky akási skupinka žien vykonávala nejaký rituál spojený hádzaním kvetov do vody. ...

Užívala som si voľný pohľad do diaľky. Do diaľky, ktorá je nám už zase prístupná.  

Ale musela som myslieť aj na Jožka, žiaka piatej triedy národnej školy, zasiahnutého 140 nábojmi z guľometu, keď sa plavil na doske po rieke. Chlapčenské huncútstvo. Chcel sa len plaviť po vode, prežiť dobrodružstvo. ... A stal sa z neho "narušiteľ bezpečnosti socialistickej spoločnosti". 




Myslím, že sa autorovi tento pamätník podaril veľmi výstižne. Vidno železné mreže, poohýbané a zlomené. Vidno diery po guľkách, ktoré mierili na tých, čo sa pokúšali "železnú oponu" prekonať. Vidno mená ľudí, ktorí takýto pokus neprežili. V zemi sú zapustené štyri tabule, ktoré v štyroch rečiach (slovensky, česky, nemecky a anglicky) hovoria:
"Počas komunistického teroru viac ako 400 ľudí bolo zastrelených pri železnej opone.

Bola tu železná opona. Tá sa nedá odtiahnuť, tá sa dá iba rozbiť. Štyristo ľudí tu položilo život, keď sa prebíjalo za svojimi právami. Človeče, voľný a neobmedzovaný, nezabudni, že sloboda pre myslenie, konanie a snívanie je hodnota, pre ktorú sa oplatí nielen žiť, ale aj dávať obete."




Ústav pamäti národa,
Konfederácia politických väzňov Slovenska

Na pamiatku občanov vyhnaných zo svojej vlasti

Odvlečených do sovietskych gulagov bolo viac ako 20 000
Deportovaných po roku 1945 bolo viac ako 2 200 000
Utečencov pred komunistickým útlakom bolo viac ako 180 000
Za pokus o prechod hraníc bolo vo väzení skoro 80 000

Na pamiatku mužov a žien zabitých na úteku do slobody

Komunistický režim postrieľal, mínami a elektrickým prúdom zabil a iným spôsobom zavraždil pri pokuse o útek cez "železnú oponu" na československých hraniciach v rokoch 1948 - 1989: 

Anděl J., Aranoť V., Babič F., Bačík L., Bakoš R., Balák, Barta J., Bartoněk B., Bass B., Bašta J., Bauer H. E., Baumgartner J., ...




Dnes sa modlím, aby sme si tú slobodu uchovali. Hlavne slobodu v srdci, ktorú nemôže zničiť žiadna totalita, len my sami. Aby sme vždy boli ochotní milovať a hovoriť pravdu (v láske). Aby sme vždy prejavovali lásku ľuďom s ktorými žijeme. Aby sme hľadali Pravdu, verili Pravde a žili Pravdu. Lebo len vtedy nájdeme Život. 

Svätá Alžbeta Uhorská, patrónka Bratislavy, ktorej sviatok dnes oslavujeme - oroduj za nás!


Zaplavované jazerá pri Devíne (teraz suché).
V pozadí Devínska Kobyla.


Aj vám, moji milí čitatelia, dnes želám predovšetkým slobodu v srdci, pravdu a lásku vo vzťahoch a život v radosti.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!