sobota 28. novembra 2020

Vďačná chvíľka: Jesenné premeny

 Radostný deň vám všetkým želám! 

Zajtra (vlastne už dnes večer) začína advent a tak je najvyšší čas podeliť sa s vami ešte o nejaké jesenné fotografie. Potom sa už pre nás psychologicky začne zima. 

Dnes nemám veľa rôznych záberov. Vlastne je v celom poste len jeden záber odfotený v rôznych časoch. Zaujal ma natoľko, že som ho chcela fotiť zas a znova. V rôznych dňoch. V rôznom počasí. V rôznych častiach dňa. ... Vyzerá vždy inak, s inou atmosférou a pri každej fotografii mi prichádzajú na myseľ vždy iné myšlienky. 

24. október 2020, 14:45

Som vďačná za pohľad na (Modrý) kostolík z nášho balkóna. Dokonca aj keď je zaostrené na niečo iné, bližšie, viem, že kostolná veža je tam. Je výrazne modrá, takže ju aspoň periférne vnímam aj keď väčšinu obrázka sfarbuje napr. jesenné lístie. 

Som vďačná, že Boh a Ježiš je vždy prítomný v mojom živote. A aj vtedy, keď sa práve sústredím na niečo iné, niečo čo bezprostredne zamestnáva moju myseľ, viem, že je tu. Je stále blízko mňa a ja sa môžem spoľahnúť na Jeho lásku, vernosť, milosrdenstvo. Verím / viem, že Mu stále na mne záleží a vždy čaká, kedy sa zase s dôverou na Neho obrátim.

24. október 2020. 17:53

Aj keď sa stmieva, keď farby začínajú splývať a obloha pre nás čaruje fantastické farby, viem, že ma čaká niečo krásne. Ešte neviem čo, ale dôverujem, že všetky Jeho plány pre mňa sú dobré. Aj keď ich pre tmu nevidím. Aj keď sa moje vnímanie sveta skresľuje zlým osvetlením. 

25. október 2020, 10:52

25. október 2020, 10:52 - detail

Detail. Tentoraz som objektív fotoaparátu zamerala na blízku vzdialenosť. V kvetináči, kde rastie aj halúzka z popredia je zapichnuté drôtené srdiečko. Vyrobila som ho pre moju babičku na hrob, no po čase zhrdzavelo a už nie je tak pekné, no vyhodiť som ho nechcela. Tak som si ho vzala domov a teraz mi zdobí hrantík s kvetmi na balkóne. 

To srdce mi pripomína blízkosť ľudí. Pripomína mi babičku, ktorá pre mňa bola obrovským darom. Ale pripomína mi aj možnosť vnímať ľudské vzťahy. Môžem byť s ňou spojená aj takto na diaľku - modlitbou, myšlienkou, spomienkou... A tiež som spojená s inými ľuďmi, s tými, ktorých ešte stále stretávam na tejto zemi. S ľuďmi, ktorých mám rada, ktorých stretávam každý deň - doma, v práci... A tiež s ľuďmi, ktorých stretávam občas. Rodinu, priateľov, známych... ľudí, ktorých mám rada a ľudí, ktorí majú radi mňa. Ľudí, ktorí sú blízko. Som vďačná za každého z nich.

No a niekde v pozadí - tam za tým listom vľavo hore - je stále prítomný - On. Je za každým ľudským vzťahom. Pretože každá naozajstná láska je v skutočnosti - Jeho láskou.

28. október 2020, 14:31

V jasnom slnečnom svetle... 

Vďaka za slnečné dni. Za dni, keď jasne vidím cieľ a zmysel môjho života. Za dni, keď slnko svieti na to, čo chem vidieť a nie oslepujúco do očí... 

1. november 2020, 11:54

Som vďačná aj za dni, keď je zamračené. Keď listy pomaly vädnú a ja viem, že je otázkou dní, kedy odpadnú a na strome ostane len holá halúzka. Ale nádej neopadáva, nádej ostáva. Naučila som sa, že po každej zime príde zasa jar. Musíme sa zrieknuť starého a neužitočného, aby mohlo rásť čosi nové. Zrieknuť sa odumretého, aby rástol život. Nechať sa premeniť. Zdanlivo stratiť svoju krásu a posledné zbytky života... ale - "Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho." a "Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?" a ešte "Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

Niekedy bolí, keď sa kŕčovito držím toho starého a zvädnutého vo svojom živote. Keď oplakávam veci na ktoré som si zvykla, alebo ktoré som nadšene plánovala. No konečne by som si mohla zapamätať, že vždy príde čosi nové, čosi lepšie. Ak sa s dôverou odovzdám do Jeho plánov. 

Vďaka, že smiem. Vďaka, že to viem. 

9. november 2020, 9:09

9. november 2020, 14:35

Listy už sú suché, krajinou sa plíži hmla...

Tento jesenný čas je často trochu trúchlivý. Smutný. Pripomína nám pominuteľnosť života. Hmla milostivo zahaľuje "škaredé" obnažené suché konáre. Aj my by sme niekedy radi skryli to ťažké, boľavé. Určite sa nemusíme trápiť a stále rozpitvávať svoje trápenia. Niekedy je lepšie nechať ich tak. Ukryté v hmlistom opare. Schúliť sa vo svojom kútiku a aspoň chvíľu si len tak tichučko poplakať - spolu s jesenným dažďom. Hovorí sa, že slzy liečia... 

16. november 2020, 9:00

A potom - pustiť. Odpustiť. Tak ako halúzka na mojom balkóne pustila svoje suché lístie, aj ja môžem pustiť veci, ktoré mi už nepatria. (A odpustiť tým, ktorí mi ich berú.) Nebol v nich život. Teraz sa strom ukladá na zimný spánok očakávajúc jar. Verí, že jar príde. Ale ak by si suché listy kŕčovito držal, asi by nemal síl naliať púčiky novým životom. Už teraz na jeseň vidím na stromoch púčiky pripravené na novú jar. Už teraz, o pár dní, na sv. Barboru, budeme prinášať halúzky domov, aby nám v teple krásne vykvitli. 

Tak ako halúzky, ktoré som si dnes vložila do vázy (áno, my sme boli "barborky" narezať už dnes), aj moje srdce môže znovu zakvitnúť. Stačí ho preniesť do tepla. A tiež tvoje, vaše, jeho, jej... srdce. 

Chcem prinášať tú trochu tepla do sŕdc ľudí s ktorými sa stretávam. Chcem im priniesť trochu tepla, lásky, prijatia, pochopenia, ľudskej blízkosti. Chcem sprostredkovať blížnym aspoň kúsok tej lásky, ktorou nás miluje Pán. Aby aj ich "halúzka" mohla vykvitnúť. Aby ten púčik, ktorý v nich rastie (možno s bolesťou), priniesol krásu a nový život.

Vďaka, že smiem.

18. november 2020, 15:43

Vyšlo slnko. Je zima, listy sú už dávno opadané. Ale slnko svieti a osvetľuje všetko, čo potrebujem vidieť... 

Len chvíľku pred tým, ako zapadne, sfarbuje celý svet do zlata. Než sa všetko ponorí do tmy a hlbokého spánku - načerpať nových síl do nového dňa. 

24. november 2020, 8:35

24. november 2020, 8:35

Pred pár dňami som sa zobudila do hmlistého rána. Pozrela som sa z okna a vidím - svet zmizol. Pohltila ho biela ničota - hmla. Aj som si ju odfotila. Ten istý záber ako vždy, ale nič na ňom nevidieť. Halúzka z popredia sa už presťahovala na chodbu, aby kvety okolo nej nezmrzli, listy okolitých stromov opadali a stavby v pozadí, vrátane Modrého kostolíka, pohltila hmla. 

Ale - ak kostol nevidíme, to neznamená, že tam nie je. 

Pripomenulo mi to myšlienku Ann Voskampovej. Ak v lese nevidíme vlky, ale vieme, že tam žijú, tak vieme, že tam sú, aj keď ich nevidíme. A tak aj Boh - vieme, že je v našom živote prítomný - sľúbil nám to a my veríme, že čo hovorí je pravda. Viem, že je tu stále pri mne. Aj vtedy keď ho nevidím. Aj vtedy, keď vidím okolo seba iba ničotu a hmlu. Aj vtedy keď nevidím vôbec nič z toho, kam ma vedie. Vtedy mi ostáva len veriť. Veriť Jeho slovu. Veriť Jeho prítomnosti. 

Tak, ako verím, že Modrý kostolík zo svojho miesta nezmizol, len mi ho zahaľuje hmla. 

28. november 2020, 12:10

Aha! Stále je tam! 

Stále rovnako modrý a krásny. 

Želám vám, aby ste nikdy neprestali veriť, že je vždy blízko vás Niekto, kto vás nekonečne miluje a nikdy neprestane. Nech by sa stalo čokoľvek, nech by ste okolo seba videli (alebo nevideli) čokoľvek - On je tu a má vás rád. Tak veľmi, ako si nevieme ani len predstaviť. 

Nech radosť napĺňa vaše srdcia každý deň! 


2 komentáre:

  1. Podzim k tomuhle uvažování nutí víc než jiná období. Barevné listy jsou tak krásné a přitom už v sobě mají zapsané to pomíjení mnohem víc než jarní pupeny, nebo letní zelené houští. Mimochodem, hodně teď poslouchám album Prší na habry (najdeš ho i na youtube), jsou v něm podzimní a zimní nálady, jsou to zhudebněné básně Suzanne Renaud.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ♥ Těším se, až si to tu přečtu všechno zpětně, teď mi vrcholí sezona. Díky za tenhle blog. K.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!