Vďačná chvíľka: Boh medzi hrncami

Radostný deň vám želám, priatelia!

Je utorok a teda najvyšší čas prispieť svojou "vďačnou chvíľkou". Cez leto som si už myslela, že ostanem pri pláne písať vždy v pondelok (alebo dokonca v nedeľu) o uplynulom týždni. Ale zdá sa, že mi to nijako nevychádza a môžem byť rada, ak stihnem utorok. Tak sa teda vrátim k tradícii Vďačných utorkov (ktoré som takisto často v utorok nestíhala).  No... dosť bolo rečí, poďme si ukázať, za aké dary som bola vďačná v minulom týždni.

Stále som vďačná za moje pravidelné "večerné chvíľky". Stíšiť sa, ideálne odísť do ticha a zažať sviečku, naladiť sa na stretnutie s Najvyyšším. Uznať Jeho veľkosť, slávu, moc... a poďakovať za všetky veci, ktorými ma dnes obdaroval. Pospomínať si na konkrétne dary a darčeky, prípadne spomenúť aj také, ktoré dostávam už dlhodobo, no pri nejakej príležitosti mi práve dnes prišli na myseľ. A spýtať sa svojho svedomia, čo mi dnes vyčíta. Prosiť o odpustenie a nápravu.

Trochu o ten čas bojujem. Nie vždy sa mi podarí nájsť si čas a priestor, venovať modlitbe patričnú pozornosť. Niekedy deň utečie prirýchlo a ja už som priveľmi unavená a viem, že budík zazvoní príliš skoro... Tak aspoň malá chvíľka pri posteli, vziať pero do ruky, alebo aspoň v mysli poďakovať za tých niekoľko vecí, na ktoré si polospiaca ešte spomeniem.

Aj za tieto chvíľky som vďačná. Pretože viem, ako veľmi pomáhajú mojej niekedy unavenej duši vnímať, že je milovaná a s dôverou sa uložiť do náručia nežného Ocka. A "zajtra" zase s odhodlaním (až takmer nadšením) vstať do nového dňa.

19. septembra 2017

20. septembra 2017

Som vďačná za knihu Ann Voskampovej Cestou zlomenosti. Za myšlienky, ktoré mi z knihy skáču priamo do srdca .. a ktoré často končia v mojim modlitebnom denníku / denníku vďačnosti. (Budem sa o ne postupne deliť aj s vami.)

Napríklad o tom, že keď sa cítime zlomení (alebo možno rozlámaní na drobné kúsky), keď sa nám vidí, že náš život je nanič a my sami sa ani trochu necítime byť hodní Božej lásky a dôvery... Práve vtedy môžeme prežívať Božiu lásku, ktorou chce obviazať naše rany. Že "keď je srdce zlomené, či sa nedostane láska ľahšie dnu?" Že Ježiť prišiel práve preto na svet, aby nechal svoje srdce doslova prebodnúť - aby sme sa my všetci mohli sýtiť jeho láskou a čerpať ŽIVOT.

A napokon - My sami sa môžeme stať DARom pre druhých. Jeho darom. Dávať A Radovať sa. Dávať s radsoťou. Dávať A dostať Radosť.

Pretože "Dávať je blaženejšie ako dostávať" (Sk 20, 35). Sama to cítim už dlho. Chcem byť darom. Túžim priniesť dar. Tak veľmi by som chcela každý deň prinášať bratom sa sestrám (známym i neznámym) to svetlo, radosť, úsmev, aspoň kúsok šťastia, Život, ktorý môže cezo mňa prúdiť ak som v spojení s Prameňom. A som vďačná za každú možnosť, kedy môžem byť ja darom pre druhého človeka / druhých ľudí.

20. - 22. septembra 2017

Napríklad tento týždeň som veľa času prežívala v kuchyni domova seniorov. Vždy po obede (počas obeda) treba spracovať obrovské kopy riadu. Vyhodiť zbytky, opláchnuť, vložiť do umývačky... a potom zase vyložiť, utrieť, odložiť. Naložiť nový riad, čo sa nezmestí umyť ručne... a tak ďalej stále dokola. V prvý deň ma prekvapilo, keď som si po zdvihnutí, opláchnutí a odložení už neviemkoľkého taniera uvedomila, že ma bolí ľavá ruka. Nuž, záťaž (pohyb) na ktorú nebola zvyknutá.

Ale zároveň som vždy mala radosť v srdci. Práca, ktorá má zmysel. Pomoc. Ochota. Láska. Služba. Lámať sa a dávať. Bola som práve tam, kde som mala byť a smela som byť nápomocná. Bolo to ako tanec. Tanec medzi hrncami. V rytme a s radosťou.

Pondelok 18. 9. 2017

V pondelok sme sa po práci vybrali na cintorín. Odkladám tú návštevu už nehorázne dlho. Z rôznych (objektívnych i subjektívnych dôvodov). Ale konečne sme tam boli. Priniesli sme babičke trochu krásy. S vďakou som spomínala, čo všetko som od nej dostala, čo ma naučila, aké svedectvo života (a práce, a tvorivosti, a modlitby...) mi zanechala. Chvíľka modlitby... a veľa gaštanov, ktoré musíme každý rok vyzbierať priamo z hrobu a okolia. Tentoraz som ich nenechala uschnúť (ani zhniť) a ešte v ten večer som sa pustila do tvorenia. (Výsledok ste mohli vidieť napr. TU.)

Som vďačná za spomienky, za moju babičku, za tichú chvíľku pri hrobe, za kúsok krásy, za spoločenstvo rodiny (živých i spolu s tými, čo nás už predišli do večnosti). Som vďačná za tvorivú chvíľku doma pri stole. Za radosť z tvorenia. Za odpočinok pri tvorivej činnosti. Za krásu, ktorá takto môže vzniknúť. Za jesennú krásu na balkóne. Za odkvitajúce, ale stále krásne kvety. Za čas, za kolobeh času, stálu zmenu, za plody leta i jesene. Za vlhké počasie, ktoré prinieslo úľavu alergikom. ...

Som vďačná aj za tieto naše stretnutia, ktoré ma vždy donútia zamyslieť sa nad uplynulým týždňom, vzdať vďaky, pripomenúť si, čo som prežívala a čo som sa naučila. Aby som nezabudla. Aby sa moje srdce plnilo vďačnosťou a aby som sa vždy znovu vracala na tú Cestu, ktorú som si vybrala. Aby som sa stále usilovnejšie dostávala bližšie a bližšie k Cieľu.

A ďakujem aj vám a za vás, milí moji čitatelia. A prosím - nech je aj vaše srdce stále viac naplnené radosťou, vďačnosťou a vedomím, že na vás Niekomu záleží. A že aj vy môžete byť DARom pre iných.