Axel Brauns: Pestrotiene a netopierci
Tretiu z kníh, ktoré vám chcem predstaviť napísal Axel Brauns o sebe samom - autistickom chlapcovi s Aspergerovým syndrómom. Charakteristickým spôsobom opisuje príbehy svojho detstva od malého veku (2 roky) po dospelosť (20 r).
Jeho jednoduché "rýchle" vety ma zo začiatku trocha vyrušovali, pretože dej išiel na môj vkus príliš rýchlo. Akoby som nemala čas zastaviť sa. Netrávil čas dlhším opisom nejakej veci, alebo udalosti. Dej postupoval rovnomerným tempom stále ďalej a ďalej, akoby ho poháňal hodinový stroj.
Nejaký čas mi trvalo, kým som si zvykla, že medzi jednotlivými kapitolami si sama musím povedať, "stop, teraz bude pokračovať o inom," pretože kapitoly (a časti kapitol) nemajú nadpis, sú označené len číslom. Ak som ostala rozbehnutá zvedavosťou, ako bude pokračovať predchádzajúci príbeh, často som si až po pol strane uvedomila, že už sme niekde inde.
Na druhej strane mi tento "rýchly" štýl vyhovoval, pretože som akoby čítala priamo v chlapcovej mysli (a nemusela som sa zdržiavať "ničím nepodstatným")
V recenziách na túto knižku som často čítala o novotvaroch (zaujímavých slovných spojeniach, alebo nových slovách), ktoré autor rád používa. Trochu som sa toho aj bála, ale zbytočne. Jeho slová úplne presne vystihujú to, čo prežíva a čo sa snaží povedať. "Mištičkovo krásne", "dvoj-" alebo až "trojdobré"... všetky slová zapadli na svoje miesto a ja som mala pocit, že toho malého chlapca, ktorý toto prežíva doslova vidím. A nielen to, dokonale som vnímala, čo vnímal on. (Aby som bola objektívna, nie je možné vnímať dokonale to isté, o čom niekto píše v knihe, ale mala som taký pocit, že mu úplne rozumiem.) Aj slová "Pestrotiene" a "Netopierci", ktorými Axel označuje ostatných ľudí podľa toho, ako sa mu javili vôbec nepôsobili rušivo. Naopak, pomáhali mi vniknúť do spôsobu jeho myslenia a vnímania sveta i seba samého.
V knižke je veľa zaujímavých postrehov. Zaujalo ma napríklad celkom iné vnímanie bolesti. príjemnosti, nepríjemnosti, "prítomnosti"... u Axela (a pravdepodobne aj u iných autistických detí). Tiež potreba štruktúry, pravidelnosti, predvídateľnosti... "vzorky, ktorá v sebe skrýva odmenu". Vzťah k hudbe, alebo k športu. Vzťah k škole, k povinnosti, k službe. Zdanlivá ľahostajnosť k citom iných (v skutočnosti nepochopenie), ale aj usilovná snaha pomôcť (i keď to nie vždy dopadlo podľa predstáv toho, komu pomáhal). Páčili sa mi jeho opisy školy, vzťahov so spolužiakmi, spôsob trávenia prestávok... ale aj prvé vzťahy s dievčatami, alebo hľadanie svojej životnej cesty.
Niekomu vraj tento štýl nevyhovoval, tak veľmi, že kniha ostala nedočítaná. Ja som si čítanie vyslovene užívala a keď som prišla na koniec, bolo mi ľúto, že kniha nepokračuje ďalej.
Aj Andrea Šedibová v závere knihy píše, že môže byť pre nás veľmi ťažké ocitnúť sa v koži hlavného hrdinu - autistu, ale mne sa to vďaka autorovmu výstižnému štýlu darilo veľmi dobre. A kupodivu mi to ani nebolo zvlášť nepríjemné. Rozumela som mu.
Nakoniec, na obálke knihy som sa okrem iného dozvedela, že "v roku 2003 ju nominovali na nemeckú knižnú cenu v kategórii najlepší debut." Nečudujem sa.
Ja som si knihu Axela Braunsa Pestrotiene a netopierci požičala z knižnice. Ak by ste však chceli vlastný výtlačok, môžete si ho objednať napr. tu: http://www.martinus.sk/ - Pestrotiene a netopierci
Želám vám radostné čítanie (nech už budete čítať čokoľvek) a pekné leto.
Mne veĺmi pomohla táto kniha, som mama dvoch autistov a manželkou autistu, a žijem len vďaka spiritualite vychádzajúcej z...
OdpovedaťOdstrániťTúto knihu mi niekto nevrátil...tak som spozornela,teraz mám presný názov:-), tak ju skúsim znovu zohnať...
To ma teší, že som mohla trochu pomôcť :)
OdstrániťNech sa vám darí - radostné dni!