Čo pre mňa znamená, byť kresťanom?
Keď sa nad tou otázkou poctivo zamyslím, musím priznať, že sme si zvykli na veľmi pohodlný spôsob prežívania svojej viery. Verím, že Boh je môj milujúci Otec, ktorý ma neustále zahŕňa svojou láskou. A ja som si tak trochu, ako rozmaznané dieťa, zvykla dostávať samé "cukríky". Pekné a príjemné veci. Keď sa mi niečo nepáči, "rozplačem sa" a očakávam, že ma Ocko zase niečím pekným uteší. Alebo ma aspoň objíme a urobí všetko preto, aby som "prestala plakať"...
Tak nejako. Hoci to považujem za mylnú predstavu Boha, predsa si Ho aj ja často predstavujem ako "čarovného deduška", ktorý splní každé moje prianie. Alebo možno nie každé, ale akosi - očakávam, že sa (pri Ňom) budem mať dobre.
A čo očakáva On? Sú krajiny, kde sú kresťania vystavení iným výzvam. A stávajú sa skutočnými svedkami. Pre svojich krajanov. Pre tých, ktorí ich nenávidia. A určite aj pre nás.
Keď som videla toto video, veľmi sa ma dotklo. Pozrite si ho v kľude (má slovenské titulky). A potom si skúste odpovedať - Čo znamená byť kresťanom? Čo znamená byť kresťanom pre nás? Pre mňa?
Modlím sa, aby sa mi darilo myslieť menej na to, čo chcem ja, a viac hľadať, čo chce On. Čo chce pre svoje deti? Čo chce odo mňa? Ja možno nemusím položiť na oltár svoj život, ani životy svojich drahých... ale môžem Mu dať... Čo? Čo asi chce odo mňa?
Rozhodla som sa viac pýtať. A viac poslúchať, keď budem presvedčená, že poznám odpoveď. Možno bude chcieť môj čas. Námahu. Pozornosť. Službu. Možno nejakú nezáživnú nudnú prácu. Alebo...
*** *** ***
A keď už sme pri tom... My (zatiaľ?) nemusíme čeliť tak krutému prenasledovaniu, ako kresťania v Sýrii. Ale aj my sme povolaní byť svedkami. Tam kde sme. Svedkami toho, čomu / Komu veríme.
A tak mi napadá - už budúcu sobotu bude príležitosť prejaviť svedectvo. Svedectvo, že je pre nás dôležitá rodina. Manželstvo. Život. Rodina, ktorú tvorí otec, mama a deti... Rodina, ktorá je stále tou povestnou "základnou bunkou spoločnosti". A tiež Cirkvi.
 |
| Klikni pre zväčšenie |
Dnes mi pristál v schránke e-mail tohto znenia:
Subjekt: Ste hrdí na rodinu a na svoje deti? A ste schopní to ukázať? V sobotu 27.6.2015 o 13:30 hod. v Bratislave pred parlamentom sa stretneme!
Milí priatelia,
otvárajú sa debaty o eutanázii, o životných partnerstvách osôb rovnakého pohlavia či o rodovej ideológii. Dá sa v tejto záplave slov povedať niečo iba svojim postojom?
Dá! Už štvrtý rok ukazujeme radosť z našich detí a z rodiny živou reťazou. Ukazujeme, že otec a mama sú to najlepšie pre deti aj poslancom v parlamente a veríme, že túto radosť z našich detí a rodiny uvidia.
Ak nemáte radi veľa slov, ale chcete ukázať radosť z rodiny, ktorú máte v srdci príďte v sobotu 27.6.2015 o 13:30 hod pred parlament v Bratislave a zapojte sa do živej reťaze.
Čím viac nás príde, tým viac radosti bude.
Príde aj kúzelník, budeme spievať pesničky pre deti a hneď potom budú môcť na korunovačných slávnostiach vidieť korunováciu kráľa Karola VI. otca Márie Terézie.
Bližšie informácie nájdete na stránke www.hrdinarodinu.sk.
Váš Tono Chromík
Tak chcem poprosiť aj vás: Tí, ktorí chcete, a ktorí môžete, príďte a ukážme, čo je pre nás dôležité. A všetci sa môžeme pripojiť modlitbou. "Príď kráľovstvo Tvoje..." Na Slovensku, v Európe, v Sýrii, všade.
Viac informácií o tejto akcii nájdete na stránke: http://hrdinarodinu.sk/
Želám vám všetkým radostné dni. A nech sa vám (i nám) darí poctivo spoznávať čo Boh chce od nás. A verne i odvážne mu to ponúknuť. Veď On naozaj je tým všemocným a milujúcim Otcom. On sa nenechá zahanbiť. Nech mu ponúkneme čokoľvek, dá nám mnohonásobne viac. Už v tomto svete a ešte nesmierne viac vo večnosti.
Radostné dni vám prajem!
To je velmi silné video. A strefilo se do mého nedávného článku o muslimských syrských dětech. Mediální představa, že muslimové jsou proti křesťanům je do jisté míry zavádějící, trpí obě strany. Znám ty děti osobně a dotýká se mě celá ta situace osobně.
OdpovedaťOdstrániťJak asi víš, mám blíž k buddhismu, ale vliv Ježíše, tak jak jsem se s ním setkala s Jeruzalémě, nemůžu nikdy pominout. Nevyrůstala jsem jako křesťanka a onen "dědouškovský-otcovský" model Boha ve mně nezakořenil. Já Ježíše potkala jako toho, kdo nese kříž. A s láskou. Možná právě proto, že jsem se s ním potkala na křížové cestě a nejvíc kroužila kolem jeho hrobu. A v době, kdy sama jsem měla dojem, že život je jen a jen kříž. A zároveň v té době silně milovala.
A skrze buddhismus jsem poznala tu sílu, která nás všechny ovládá, jako sílu, která přináší utrpení, ale zároveň nám v sobě poskytuje prostor blaženosti. V křesťanské komunitě (na mších) jsem svůj čas trávila jen velmi sporadicky, takže nevím, zda křesťané mají i něco jiného, co jim pomáhá, než modlitbu (a církev ve smyslu komunity). Buddhisté mají tu cestu, jak zvládat utrpení, hodně propracovanou a praktickou. A soucítění a láska v něm hraje velmi silnou roli. A nesobectví. Laičtí buddhisté třeba také chodí žádat Buddhu o požehnání, o to, co chtějí, ale nepřipoutanost je v posledku to jediné, co se po nich žádá. A touha (po tom, co chci) je podle buddhismu kořenem utrpení. Takže mně nedělá vůbec žádný problém propojovat křesťanské a buddhistické vnímání světa... protože pro mě nejsou zásadní rozpory mezi nimi, ale praktické vedení na cestě k tomu žít v míru sám se sebou a s okolím. Pro mě dokáže být tou branou jak Ježíš, tak Buddha :-))) A jak Ježíš, tak Buddha dokáže být i překážkou. Závisí na tom, co si z toho všeho člověk vezme :-) I islám dokáže najít (třeba v té súfijské verzi) odevzdanost Bohu a lásku... ochotu zemřít pro to světské (i pro život sám). Protože obětovat Boha pro své strachy a touhy skutečný věřící nedokáže. Využívat Boha pro své strachy a touhy, to dokáže téměř každý... a když se taková skupina sejde a ozbrojí, tak je z toho větší průšvih, než když se strach a touha nehalí do náboženského hávu, který krade boží sílu pro něco, co má daleko ke skutečné Boží vůli...
Ďakujem za obsiahly komentár. Prvý raz som si ho prečítala z mobilu a hneď som mala veľa myšlienok, ktoré som chcela napísať do odpovedi. Ale kým som sa dostala k počítaču, sú preč. Tak skúsim... možno nejaké nové? :)
OdstrániťOno, mediálny obraz čohokoľvek je väčšinou hodne skreslený a zavádzajúci. Osobne nepoznám žiadnych moslimov ani nikoho z tej oblasti. Ale čítala som veľmi silné svedectvá ľudí, ktorí ich boli navštíviť. Napr. http://www.aholyexperience.com/2015/04/into-iraq-1-love-in-the-time-of-isis/
A všetci sa zhodujú v tom, že táto situácia ubližuje rovnako (ak nie viac) moslimom.
O to viac mi je smutno z výtržností v BA tento víkend. V mene strachu pred násilím konajú násilie? Alebo v mene čoho? nenávisti? Strach má veľkú moc - to hovoríš často. A ako často je iracionálny a zbytočný... Bolí ma, keď sa ľudia rozdeľujú a bojujú proti sebe. A vlastne často ani nevedia prečo. Láska vyháňa strach. Pravá láska, nie tá "opičia", ktorá nás učí "báť sa všetkého, čo by mohlo ohroziť ju, či nášho milovaného".
Viem o tvojej skúsenosti v Jeruzaleme. Bol to iste silný zážitok, osobné stretnutie... Ja som naopak vyrastala v kresťanskom prostredí, a tak mám viac skúseností s teóriou. Tak ako každé učenie, aj kresťanstvo kladie v rôznych obdobiach dôraz na rôzne aspekty. Niekedy to bola Božia spravodlivosť (až prísnosť), Ježišovo utrpenie... teraz po II. Vatikánskom koncile sa kladie do popredia Božia dobrota, milosrdenstvo, láska, starostlivosť a dôvera k nemu. To je samozrejme dobre. Ale niekedy sa to preháňa - a môže sa stať, že sa to "dobro" (často chápané ako pohodlnosť, príjemné pocity, splnené túžby...) stane cieľom a Boh len prostriedkom, ktorý nám to má zabezpečiť. A to už je zle. Keď akúkoľvek vec dáme na miesto boha, stane sa démonom. A keď z Boha urobíme prostriedok... to má desivé následky, ako píšeš.
Preto som presvedčená, že Sýrski mučeníci sú svedectvom aj pre nás. Potrebujeme ich. Potrebujeme sa prebudiť a pochopiť, že viera, to nie je len "mať sa dobre v Božom náručí", ale predovšetkým "Milovať - a milovať až do krajnosti."
Velmi silné video. Přivedlo mne k zamyšlení. Velice za něj děkuji! Přiznám se, že i já jsem "rozmazleným dítětem", které je zvyklé prosit a dostávat. A když něco není hned, divím se ...
OdpovedaťOdstrániťVěřím, že když o něco vroucně prosíš, Pán tě dříve či později vyslyší :) Lékaři mi ve dvaceti řekli, že nemohu mít děti (leda snad pomocí IVF). Rána to byla veliká. S manželem jsme se modlili, prosili a doufali. Už jsme uvažovali nad adopcí ... a podívej. Máme dvě krásné zdravé děti. Každý den za ně Bohu děkujeme. Jsou pro nás malým zázrakem. Ve skrytu duše doufáme, že nám Pán dá do budoucna ještě jedno ... ale to záleží pouze na něm...
Přeji krásnou a požehnanou neděli.
Aneta
Áno, aj ja verím, že Pán vyslyší naše prosby. Aj keď niekedy trochu inak, ako by sme si predstavovali... ale vždy to stojí za to. Moje skúsenosti to tiež potvrdzujú.
OdstrániťAle nesmieme zabúdať aj na tú druhú stranu - dávať. Dať Bohu všetko... Aj keď to môže byť niekedy ťažké (príklad Abraháma, Jóba, Jozefa...)
Vďaka za zdieľanie osobnej skúsenosti. Nech vás Pán požehnáva celú rodinku. :)
Děkuji, proplakala jsem to a video budu sdílet dál. Myslím, že realita je ještě krutější, ale to už by ani nešlo sdílet. Můj muž pracuje s uprchlíky a nelze si nevšimnout jevu, který se již léta opakuje. Když se podaří křesťanům z takovéhoto martyria uprchnout, často po prožitém věznění, mučení, vraždění v rodinách, po všem co obětovali a vytrpěli pro víru, jsou přímo v šoku, když pak vidí naše prožívání víry. Je to takový kontrast, že se často v našich kostelích cítí cize a jako by byli v úplně jiné církvi. Problém, o kterém se nemluví nahlas, ale mezi uprchlíky je to známý jev. Afričané mají dokonce tendenci odcházet do letničních a pod. církví, protože katolické církvi v evropském podání jednoduše nerozumí...
OdpovedaťOdstrániťTo si viem živo predstaviť... Neexistuje spôsob, ako by sme sa mohli od nich (od tých utečencov) učiť - ako prežívať svoju vieru autenticky? Veľmi to potrebujeme. A namiesto toho ich svojou vlažnosťou odháňame od seba...
OdstrániťNešlo by to trebárs cez malé spoločenstvá? Prisťahovalci potrebujú byť začlenení do spoločenstva (a cez návštevu bohoslužieb to asi dosť dobre nejde - neviem ako v Rakúsku - v kostole býva často "zima" - emocionálna). A naopak v menšom kolektíve sa ľahšie dá odovzdať to posolstvo a zápal...
OdstrániťInak je fakt, že letničné a pod. denominácie sú viac postavené na emóciách a "radosti z viery". Ale mali by sme tú radosť predsa prežívať aj my. Dôvod máme!
Nevím, někdy mám sama problém se do téhle církve integrovat :-) Ono je třeba říct, že farní společenství tady funguje na 105 procent. Ochotní lidé, kteří cokoli pro farnost udělají ve volném čase a zdarma tady nikdy nechyběli. V tom problém není. Problém nastane, když jde o to nadpřirozené v církvi. Když lidem řeknete, že by měli chodit na zpověď. Že by se měli řídit tím, co říká papež a církev. Například v tom videu ta žena říká, že se modlila a slyšela hlas Ježíše. Ano, to je přesně můj styl prožívání víry. Ale tohle by tady neprošlo. I když lidé věří v J.Krista, nejsem si jistá, nakolik věří v cokoli, co odporuje logice. Minulý týden jsem četla zprávu na kath.net, že v Německu už někteří kněží popírají skutečnost Kristova zmrtvýchvstání se slovy, že přece nevěříme na zombie. Vzkříšení je pro ně jenom symbol. Pro takovou církev samozřejmě nikdo svůj život nepoloží...
OdstrániťUf, až tak? Tu mám skôr pocit (z "oficiálnej cirkvi - biskupi, kňazi, farnosti) že je viac-menej doktrinálna. V popredí je náuka, morálka... Sú aj živé spoločenstvá, dokonca charizmatické, ale treba hľadať. V kostoloch tú vrúcnosť tak necítiť (asi ako v ktorom).
OdstrániťSonja i Letitia: Myslím, že důležité je oboje, nauka i láska. Jedno bez druhého nefunguje... (Láska je nejdůležitější, ale podle mě, když ji máme, tak milujem i přikázání od Boha a Církev a celou nauku...)
OdstrániťŘíkám si ale, jestli ten pocit zklamání, o kterém píše Sonja, spojený s návratem do relativního bezpečí, není také nějakým psychologickým stádiem, post-reakcí na prožité, nebo tak, že to možná není jen vlažností evropských věřících.
Osobně se snažím nezapomínat na to, že i když nejsme pronásledováni, kdykoli se může něco stát, zároveň však to vybalancovat a nemít neustále strach... ale asi je... logický?, že v Evropě, kde zatím nehrozí podobné nebezpečí, víru prožíváme jinak.
Jinak to video mě zasáhlo velice velmi, taky jsem ho ořvala, ale zároveň mě i svým způsobem uklidnilo a povzbudilo.
Ahoj! Áno, oboje je dôležité - pravá náuka i vrúcna a činorodá láska (zdá sa, že v Rakúsku prevláda jedno, na Slovensku druhé - aspoň podľa mojich skúseností). A nezabudnime na Božieho Ducha - aby tá náuka i tá láska nebola len ľudská, ale Božia. A to je každodenný zápas pre nás všetkých i pre naše spoločenstvá.
OdstrániťNiekedy rozmýšľam, že sa zdá, akoby za komunizmu, keď bola cirkev (i keď tajne) prenasledovaná sa akosi ľahšie vyznávala a "čistila" naša viera. Akoby nebolo miesta pre zvykovú "akože-vieru" (niekde, azda na vidieku a u ľudí, čo im komunisti "nemali čo vziať", zrejme aj bolo). Niečo nás to stálo, a preto sme vedeli, že to "za niečo stojí".
OdpovedaťOdstrániťAle možno zdanie klame. V mnohom to bolo vtedy jednoduchšie, a o čo je to teraz ľahšie navonok (pomaly už asi ani nie), o to menej sa vyznáme sami v sebe. [Čo je tým mojim pokladom? Kde je/bude moje srdce?]
Chcem tým povedať že aj to znechutenie zo slobody (a možno aj posudzovanie "viery iných") a možno aj frustrácia tých, čo prežili naozaj veľké prenasledovanie - môže súvisieť s očakávaniami, ktoré sa v tej miere alebo forme neuskutočnili...
Takže, možno máš pravdu. Že tie pocity rozčarovania môžu súvisieť aj s inými (objektívnymi) vecami. Že tá naša európska viera nemusí byť nutne "vlažná", ale je zákonite iná - lebo aj naše podmienky sú iné.
V Čechách jsme měli kněze, který vždycky říkal, že církvi nejvíce "prospívá" mírné pronásledování. Něco na tom je :-)
Odstrániť