Vďačný utorok: Keď nie som dosť dobrá...

Už dlhšie som poriadne nepísala svoje obvyklé vďačné zamyslenia. Akosi som si nevedela nájsť čas. Výhovorka? Možno. A spolu so zanedbávaním vďačnosti (aspoň v tejto písanej podobe) sa pomaličky začínala vytrácať aj radosť z môjho srdca. A vkrádala sa doň "depka", pocit nedostatočnosti a neschopnosti, (seba)posudzovanie a porovnávanie, beznádej. Neviem naisto, čo bolo skôr - čo je príčina a čo následok. Predpokladám, že oboje navzájom. No jedno viem určite - vďačnosť nám pomáha prekonať všetky problémy. Vďačnosť mi pomáha nachádzať radosť, aj keď sa topím v myšlienkach o neschopnosti, slabosti, nedokonalosti, nedostatočnosti... a všetkých svojich chybách.

Všetko vykonávať s dobrou vôľou, bez ľudských ohľadov.

Zvláštne, práve vtedy, keď som sa cítila najviac neschopná a nehodná, prišli ku mne rôznou cestou myšlienky útechy práve pre túto situáciu. Napríklad táto:

"Nenechajte sa ihneď zmiasť a pomýliť strachom a neodbočte z cesty, ktorá vedie k spáse. Na začiatku je úzka." (sv. Benedikt z Nursie)

Aj tieto krásne povzbudivé slová prišli práve vhod:

"Aby sme sa páčili Bohu, nemusíme veľa robiť, ale skôr všetko vykonávať s dobrou vôľou, bez akejkoľvek sebalásky a ľudských ohľadov." (sv. Ján z Kríža)

Bolo to práve v čase, keď som sa trápila tým, ako málo za deň stihnem urobiť. Keď som sa pokúšala porovnávať s inými "normálnymi" mamičkami a zdalo sa mi, že nezvládam vôbec nič. Ale Pán mi poslal odpoveď na moje trápenie. Aby som sa páčila Bohu, nemusím toho robiť veľa. Ale to, čo robím, mám robiť s láskou, z lásky, pre lásku. A potom to bude dokonalé. - Aká útecha! - Netvrdím, že je to ľahké. Sama od seba by som také niečo nikdy nedokázala a často musím zápasiť s mojou pohodlnosťou, aby som vôbec nejakej láske dovolila preniknúť do srdca. Ale nie je dôležité koľko stihnem, alebo zvládnem. Ale len to, koľko lásky ma poháňa.

Bolo to v čase, keď som sa takmer nechala znechutiť úsudkom iných ľudí, "Čo si o mne myslia?" - Ale na tom predsa nezáleží! Záleží len na tom, či to, čo robím, robím z lásky. Alebo preto, aby som sa zapáčila ľuďom? 

A ešte jedna krásna myšlienka v týchto dňoch prišla ku mne, keď som sa cítila tak veľmi neschopná urobiť čokoľvek dobré:

"Ja to nikdy nezvládnem!" povzdychla som si. "Ale Boh áno!" musela som si vzápätí odpovedať. 

Tak ti, Pane, ďakujem, že mi vždy znova pripomínaš túto myšlienku. Ja som slabá. Som len maličká ovečka, ktorá nevie vôbec nič. Nevie ani len to, ako rastie vlna na jej chrbátiku. Ale to vôbec nevadí. Dobrá ovečka nasleduje pastiera na dobrú pašu. To stačí. Keď sa dobre napasie, bude mať aj vlnu kvalitnú. A ak sa náhodou zatúla? Užije si niečo strachu, niečo bolesti. Ale jej pastier ju neopustí, bude ju hľadať a nakoniec ju nájde. A taká som aj ja. Dôležité je ostať verná. Ísť za svojim Pastierom všade, kam ma vedie. A keď sa niekedy zatúlam - nechať sa nájsť.

Ľuďom je to nemožné. Ale Bohu nie, lebo Bohu je všetko možné!.

Želám vám všetkým hlboké prežitie tajomstiev Veľkej noci (nech už pre vás znamená čokoľvek), a plnosť radosti zo vzkriesenia a (večného) života. 

Letitia. 

....................................
(Obrázky som čerpala z nášho pôstneho kalendára: http://letitia-tiba.blogspot.sk/p/postny-kalendar-4.html)

Už kvitnú?

 
Na balkóne som už vysiala nejaké semienka. Ďalšie čakajú na svoj čas, keď nebudú hroziť mrazy. Ale ešte stále nič nekvitne. Navyše nám majú čoskoro opravovať balkón, a dovtedy mám "zakázané" chystať kvetinovú výzdobu. Ale mne už tak veľmi chýbajú farby. Pri príležitosti Kvetnej nedele som si vyrobila aspoň takéto farebné kvietky na zapichovanie.

A4 zaplnená obrázkami kvetov

Hľadala som niečo jednoduché, ale aj trvanlivé do dažďa. A samozrejme farebné. Nakoniec zvíťazili jednoduché kvietky - nakreslené na papier a zalaminované. Aby bol balkón farebný zvnútra i zvonku, bolo treba kresliť kvety obojstranne. Z druhej strany som obrysy kvetov prekreslila cez sklo.

Pripravené na laminovanie.

 Na druhú várku kvetov som použila látku z vyradeného vankúša. Mala som ten vankúš veľmi rada, ale už definitívne doslúžil. Toto je jeho asi posledné možné využitie. Aby sa mi lepšie strihalo, najprv som látku nalepila na list žltého papiera. Uvidíme, či to nebude robiť neplechu pri laminovaní. Ak máte pevnejšiu látku, určite postačí vystrihnúť tvar kvetov len z látky.

Pôvodne som mala v pláne látkové kvety dotvoriť až na záver kontúrou, ale nevydržala som, a detaily som dokreslila obyčajnými farbičkami priamo na látku. Vystrihnuté kvety bolo treba už len poukladať do laminovacej fólie a zataviť.  

Zalaminované.

Hotové vystrihnuté kvietky.

Keď máme kvietky nakreslené, zalaminované a vystrihnuté, musím ich ešte pripevniť na "stonku". Najprv som bola sklamaná, keď som zistila, že nemáme doma špajle. Ale poradila som si, a na zapichnutie kvetov som využila slamky, ktorých máme doma dosť veľkú zásobu. Prilepila som ich tavnou pištoľou. 

Tavnou pištoľou lepím slamky ako stonky.

A už mám kvietky pozapichované na balkóne. Plastové slamky v pôde nezhnijú. Ale pozor pri zapichovaní - sú dosť jemné a ľahko sa ohýbajú.  Uvidíme, ako sa budú kvietky tváriť po aprílových dažďoch, vetroch a možno aj snehových prehánkach? Snáď prežijú aspoň kým mi zakvitnú "naozajstné" kvety.

Na kalváriu v Dubovej

Teší ma, že sa nám v posledných (dvoch) rokoch darí navštíviť každý týždeň v pôstnom období aspoň jednu kalváriu. Tento víkend sme si vybrali jednoduchú krížovú cestu v Dubovej. Rad štrnástich drevených krížov sa vinie do vŕška najprv popri vinici, neskôr zatočí do lesíka.

Vitaj nový Starý most (1. časť)

Už dlho som nereferovala o stave bratislavského Starého mosta. Pravdupovediac som sa oň ani veľmi nezaujímala. Zdanlivo sa nič nedialo, aspoň v okolí, ktoré som mohla sledovať pri bežnom živote. Až predvčerom sme mali cestu z Petržalky - peši - najkratšie by to bolo cez Starý most. Ale keďže most ešte stále nefunguje, aspoň sme si obzreli stavenisko najprv z petržalskej, potom aj zo staromestskej strany. A teraz vám môžem priniesť zopár nových obrázkov.

Prekvapilo nás, keď sme už zdiaľky videli kúsok mostnej konštrukcie na svojom mieste. V prvých chvíľach som nevedela, či je to ešte pozostatok starého, alebo už prvá časť nového Starého mosta. Po priblížení sme si všimli detaily, ktoré nás nenechali na pochybách - nový Starý most sa už začína stavať.

Nová konštrukcia aj s (novým) logom Bratislavy.

Prekvapilo ma to, pretože ešte nie sú ani rozobraté všetky staré piliere.

Pri pozornom pohľade vidno buldozér navrchu piliera.

Pohľad na druhý breh. (Špecialisti zakladajú nový pilier)

Neskôr som si na stránkach bratislava.sk našla viac informácií. Nový segment oceľovej konštrukcie je na svojom mieste len od posledného víkendu. Spolu je tak na petržalskej strane Dunaja vidieť už 45 metrov mostnej konštrukcie. Na strane Starého mesta sa nedávno začali prípravné práce na zakladanie nového piliera. (Zdroj informácií: www.bratislava.sk/vyrobena-je-uz-takmer-tretina-mostovej-konstrukcie (5.3.2015), http://bratislava.sk/vysunutych-je-uz-45-metrov-ocelovej-konstrukcie (24.3.2015))

Topoľčianky - aj tu majú kalváriu.

Obec Topoľčianky sa nám väčšinou spája s Národným žrebčínom, možno poznáme kaštieľ a priľahlý park... Ale túto nedeľu sme sa presvedčili, že tu majú aj krásne spracovanú krížovú cestu.  Nebudem vás zdržiavať dlhými rečami, pozrite si radšej fotografie z našej návštevy.

Ku Krížu pod Vojšínom

Hurá, zase víkend. Zase možnosť stráviť pár pekných chvíľ na chalúpke. A samozrejme urobiť si aspoň jeden kratší výlet do okolia. Tentoraz sme sa vybrali ku Krížu pod Vojšínom. (Alebo, ako sme sa dočítali na tabuľke tesne pred cieľom, k Vysielaču pri kríži.)

Vďaka za jar

Dnes svoju vďaku Stvoriteľovi za všetko, čím nám v tomto jarnom období kreje (pookrieva) dušu, vyjadrím predovšetkým obrazom. Jar je tak úžasne fotogenická. Aj keď v našich končinách ešte poriadne zaspatá, už mi srdce spieva tušením nového života, ktoré sa tak vehementne tlačí na svet...

Vďaka za jar na balkóne...

Som vďačná za balkón...

Ten kúsok očakávanej zelene v meste.

Vďaka za prvé jarné práce, prípravu na rast, ktorý ešte len príde.

Aj za cibuľku, čo po zime znova vyháňa zelené "cvíby" .

Vďaka za jar v kuchyni...

Vďaka za zelené bylinky - vitamíny, ktoré rastú aj v zime.

A za naklíčené zrná. Napríklad cícer. (Alebo hrášok?)

Som vďačná aj za nové misky na guláš.
Dlho sa nedarilo nájsť také, čo nás nezruinujú a budú sa páčiť.

Jar na chalúpke...

Som vďačná za farby...

... ktoré nás zdravia z ešte spiacej trávy.

Zem ešte zmrznutá, ani sme nestihli pohrabať...
(stopy po krtkovi a myšiach)

Kruhy jarných cibuľovín nás zdravili zďaleka.

Tá jemnosť, nežnosť, žiarivá farba, radosť, živosť, jar...

Spolu s prebúdzajúcou sa prírodou chcem aj ja spievať Bohu chválu. A vďaku. Za energiu. Za radosť. Za život. Aj za námahu. Za slnko. Za teplo, i keď ešte trochu zubaté. Za výlety. Za vtáky, ktoré ešte stále lietajú na balkón. Za veselosť vrabcov. Za farbu kvetov. Za vôňu. I za to kýchanie, čo nás každým rokom trápi trochu viac. Za vzduch. Za slnko...

Chcem vzdávať vďaky aj za nepochopiteľné fungovanie zmyslov, ktoré premenia "elektromagnetické žiarenie" na nádherné obrazy a "tlakové vlny" na úžasné zvuky, melódie, reč... Ako je možné, že vidíme? Že počujeme? Že rozumieme... Zdá sa mi to tak nepochopiteľné. A že nám to všetko slúži nielen na orientáciu v priestore, ale tiež na potechu duše. Že vnímame nádheru toho všetkého...

Vďaka ti, Pane. Stvoril si nás tak nádherne...

Prečítala som: Rituál

Trojicu knižných dojmov uzavriem rozprávaním o knihe, ktorú som prečítala  najskôr. Dokonca aj tieto riadky o nej som začala písať už veľmi dávno. Ale nedopísala. Dnes sa to pokúsim napraviť.

Recenziu pre stránku Dobré čítanie.sk si môžete prečítať tu.

Knihu Rituál som si zapísala na wishlist už veľmi dávno. Už si ani nepamätám, čo ma na nej zaujalo, a prečo som ju vlastne chcela čítať. Teraz som len celý zoznam knižných prianí poslala distribúcii recenzných výtlačkov na knižnom webe Dobré čítanie.sk a oni mi poslali 4 knihy podľa vlastného výberu. Keď som vo výbere našla aj túto knihu, trošku som sa obávala, čo to bude za čítanie. Kniha o exorcistovi z vydavateľstva Motýľ.

Prečo veriť? Scott Hahn

Prečo by sme mali veriť Bohu? Prečo vôbec veriť, že nejaký Boh existuje? A prečo by to mal byť práve osobný všemohúci milujúci Boh, ako ho opisujú kresťania? Mali by sme dokonca veriť všetkým pravdám, ktoré učí katolícka cirkev vedená rímskym pápežom?  

Scott Hahn sa vo svojej knihe Prečo veriť zaoberá postupne všetkými týmito otázkami. Ale nie nejako sucho, alebo mentorsky.

O knihe: Ako počuť Boží hlas

Štyri jednoduché kroky, ktoré nám pomôžu nielen hovoriť naučené modlitby, alebo prosby formulované vlastnými slovami, ale aj počúvať, čo nám chce povedať Boh. 

Je to v skutku jednoduchý návod. Teda ak dokážete poslúchnuť, splniť štyri uvedené kroky a uveríte, že to, čo počúvate naozaj pochádza od Boha a nie len z vašej predstavivosti. 

Mne pomohla posunúť sa v modlitbe zase o trochu bližšie k intímnej vzájomnej komunikácii s Pánom. Aj vďaka nej nachádzam viac inšpirácie a väčšiu blízkosť k môjmu Spasiteľovi. A dostávam od Boha viac odpovedí (aj keď väčšinou nie práve také, aké by som čakala) na svoje otázky a pochybnosti. 

Spomínate si ešte na môj článok o štyroch knihách, ktoré mi prišli z kníhkupectva Zachej, aby som o nich napísala recenziu? Najviac som sa tešila na knihu Ako počuť Boží hlas. A práve túto som mala v úmysle prečítať čím skôr - hneď po knihe Management času ako duchovná úloha.

Nakoniec (ako vždy) to dopadlo celkom inak. Práve toto bola kniha, pri ktorej som sa najviac zdržala. A paradoxne mám z nej tiež najviac zmiešané pocity.

Najkrajší týždeň

Moja modlitba v prvý deň jarných prázdnin odrážala viaceré zmätky, nechuť, beználadie, ktoré sa zmocňovali ak nie všetkých členov rodiny, tak určite aspoň mňa. Veď posúďte sami - ukážem vám, čo som si v ten prvý večer zapísala do svojho modlitebného denníčka:

"Vďaka za.... Chalupu. Prírodu. Čas. Rodinu. Vzduch. Hru. Čítanie. Syna. ... Umytý riad. Stálu milosť. - Aj v púšti. Aj keď mám pocit, že som bez nálady. Aj keď sa mi nechce snažiť milovať. Keď nevidím (hlbší) zmysel toho, čo robím a kde som... Ty si stále so mnou. Môžem sa s tebou stretávať vo svojej komôrke a nechať sa viesť. Po malých neistých krôčikoch. Tmou a hmlou. Vždy aspoň o kúsoček bližšie k tebe. - Len držať smer. Nestrácať jednotu. Nestrácať pokoj. Živiť sa tvojou miazgou. A dovoliť tebe, aby si žil vo mne. - Odpusť, prosím, že tak často toto nerobím. - Vďaka, že mi vždy znova odpúšťaš. Stále čakáš ako otec z podobenstva ďaleko na ceste. Čakáš s otvorenou náručou a obnovuješ jednotu. Ty sám ma hľadáš a privádzaš k sebe. Ako stratenú ovečku. Vždy, keď ti to dovolím. Vďaka!"

Mala som v ten deň podivnú náladu bez vízie, zmyslu, radosti... Predsa som sa však pokúšala ďakovať. Naladiť sa na vlnu vďačnosti a jednoty s tým, ktorý ma / nás všetkých tak nekonečne a bez akýchkoľvek podmienok miluje. A odpoveďou na túto večernú modlitbu mi bol nádherný týždeň v spoločenstve rodiny, v lone prírody, v ponorení do života. Vďaka! Vďaka za vypočutú modlitbu. Vďaka za odpovede, ktoré dostávam na otázky, ktoré mi do duše zosielaš ty, môj Pán. Vďaka! 


Jarné prázdniny sme si nakoniec užili veľmi krásne. Až tak, že sme ich vo svojich spomienkach označili za najkrajší týždeň, ktorý sme doteraz na chalúpke prežili. Trocha tvorenia, trocha (veľa) slnka, veľa prechádzok po okolí, veľa dobrej nálady, veľa vzájomných interakcií, spoločenské hry, zábava, radosť, príroda, spoločný čas... 

Trocha tvorenia - až bude hotovo, venujem mu samostatný post

Trocha (veľa) slnka

Kalvária na Bratislavskom hrade

Nie žeby sme neprežívali nič, okrem výletov na kalvárie. Len sa mi akosi nedarí nájsť si čas a pokoj k tomu, aby som písala aj o inom. Ale verím, že sa polepším a veľmi skoro si tu nájdete aj viacero iných (rôznych) článkov.

Ale teraz už - za horúca - k dnešnej prechádzke. 

Minule, keď som spracovávala návštevu bratislavskej Kalvárie, objavila som (znova) informácie o ďalšej už neexistujúcej kalvárii v Bratislave. Tiahla sa kedysi okolo hradného kopca. Dnes z nej ostali len tri zastavenia - sochy mučeného Krista umiestnené na stĺpoch. A tak sme sa dnes počas usmokleného počasia vybrali na prechádzku - po jej stopách.

Prvá zachovaná socha je na rohu Beblavého a Mikulášskej ulice. Hneď vedľa známeho domu U Dobrého pastiera.

Dom U Dobrého pastiera

Vývesný štít na múzeu oproti

Prvá z nájdených sôch:
Ježiš v Getsemanskej záhrade

Bratislavská Kalvária

Slovo "Kalvária" v nadpise som napísala s veľkým písmenom úmyselne. Túto sobotu sme sa totiž vybrali na bratislavský kopec s týmto názvom. V lesíku na jeho úbočí sa kedysi nachádzala historická kalvária zo 17. storočia. Až do polovice 20. storočia tu stáli historické murované kaplnky. Ale počas rokov vlády komunistickej strany sa o ne nielenže nikto nestaral, ale došlo "k plánovanej devastácii" (citát z link). Dnes je zachované len torzo jednej z nich a niekoľko "kôpok kamenia".

Ale už za socializmu sme sem radi chodievali, zvlášť počas pôstneho obdobia. Ktosi iniciatívny pripevnil na stromy aspoň provizórne "tabuľky" - obrázok a číslo zastavenia vytlačené na A4-ke vložené v igelitovom obale - ktoré označovali, kde približne sa nachádzali jednotlivé zastavenia krížovej cesty. (Ukážku týchto provizórnych zastavení môžete vidieť v staršom článku M. Lisinoviča - link)

V súčasnosti nám obe verzie tejto kalvárie pripomínajú jednoduché tabuľky s čiernobielymi ilustráciami veľmi podobnými (ak nie totožnými) s provizórnou krížovou cestou ako si ju pamätám z detstva.

Úvodná tabuľka krížovej cesty
len kúsok nad Pražskou ulicou.