Letitia svetu: Vďačné chvíľky: Niekedy som nevďačná.

Už zase. Zase prešlo toľko času a nič. Žiaden nový článok. Neviem si nájsť čas, aby som myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou, zachytila pre vás do tohto virtuálneho priestoru. Nie, nechcem povedať, že "nemám čas". Je to otázka priorít. A organizácie času. Kyvadlo sa rozhýbalo. Kým kedysi robilo len malé výkyvy okolo stredu (takže čas na písanie blogu som si vždy našla), teraz sa kýve chvíľu tam, chvíľu zase inde... a okolo priestoru na sedenie za počítačom a pokojné zaznamenávanie myšlienok len tak preletí. Horko-ťažko stihnem vložiť pár fotografií so stručným popisom víkendu, ale väčšinou len venujem chvíľu potulovaniu sa virtuálnym priestorom a kochaniu sa tým, o čo sa zdieľate vy.

Otázka priorít. Chcem písať. Naozaj chcem. Problém je v tom, že tie ostatné "chcem" sú akosi nástojčivejšie, akčnejšie, zdanlivo (alebo aj skutočne) rýchlejšie, možno aj "objektívne dôležitejšie"... alebo skôr subjektívne dôležitejšie? Asi ako ktoré. Ešte s tým zápasím. Som vďačná, že si dokážem nájsť čas na veci, ktoré som vždy pokladala za dôležité a predsa som ich dlhé roky nevedela uchopiť a zvládnuť. Dnes to ide. Ešte to škrípe, a žerie podľa mňa priveľa času, ale ide. A som za to vďačná. Som šťastná, že sa konečne ako-tak darí.

Sú aj ďalšie veci, ktoré sa rozbiehajú. A idú... a stoja ma čas. A dávajú - radosť, pokoj, pocit užitočnosti.

A písanie? Je dôležité? Myslím, že áno. Aspoň pre mňa. Možno aj pre niekoho z vás, neviem. Len si musím vyhradiť čas. Čas, ktorý budem venovať vám, a zdieľaniu toho, o čo sa s vami chcem deliť. Tej Dobrej zvesti, ktorú každý deň viac a lepšie objavujem. Alebo skôr, ktorá sa mi dáva objavovať. A ktorú chcem, aby ste objavili aj vy.

Napríklad tento týždeň sa vám chcem priznať. Bola som nevďačná. Naozaj. Aj slzičky boli. A pritom som dostala tak veľa. Žeby práve pre to? Dostala som vzácne chvíle (dva úžasné dni) - a chcela som ich VIAC. Dostala som krásnu prírodu a vzduch a čas na chalúpke - a chcela som VIAC. Dostala som nádhernú prechádzku spoločne s rodinou a chcela som VIAC. Chcela som aj huby a dary prírody a žiť ako ... ako.

Chamtivosť. Nikdy som si nemyslela, že sa ma týka. Nikdy som netúžila po peniazoch, po majetku, po moderných alebo drahých veciach. Ale asi je to v nás - následky dedičného hriechu - chceme VIAC. Čokoľvek dostaneme, vždy chceme VIAC. A potom sme nespokojní. Namiesto, aby sme sa radovali z toho čo máme, smútime za tým, čo nemáme.

Ale už nechcem smútiť. Chcem sa tešiť a ďakovať. Za všetko, čo každý deň dostávam.

# Za prechádzku a nájdenú prášivku (aj keď som ju nakoniec nezjedla).
# Za rodinu. Za mojich úžasných chlapov.
# Za vzduch, a kus slovenskej zeme, kam môžeme chodiť.
# Za čas. Za ten vzácny tovar, s ktorým môžeme nakladať podľa svojho rozhodnutia. (Čo na tom, že nestíhame byť na dvoch miestach naraz a v jednej chvíli robiť aspoň tri rôzne veci)
# Za Chvíle, keď sme spolu.
# Za stromy. A kopce. A za vôňu jesene. Za pohyb a za únavu.
# Za spoločenské hry.
# Za cestu. Kamkoľvek ideme, môžeme si aj chvíle strávené spolu v aute (alebo inom dopravnom prostriedku) užívať ako spoločné chvíle. (Alebo naopak, ako chvíle samoty - so svojimi myšlienkami, s knihou, s obrazmi mihajúcimi sa za oknom...)
# Za modlitbu. V týchto dňoch sa veľa modlíme. Osamote i spoločne. Za našich zosnulých. Aj za tých, ktorých sme nepoznali a za ktorých sa nikto nemodlí. Som vďačná, že tieto vzácne chvíle môžeme prežívať spolu.
# Som vďačná za sviatosť zmierenia. A za povzbudenie, ktoré každý deň od Pána dostávam.
# Som vďačná za návštevy - Návštevu rodiny a s rodinou. Návštevu hrobov našich predkov. Návštevu u Otca nebeského v Jeho chráme...
# Som vďačná za všetky svoje malé víťazstvá. A tiež za prehry. Lebo mi pripomínajú, že nie som dokonalá (len PERFEKTNÁ :) ). Že svoj poklad mám v hlinenej nádobe. A že to čím som až tak veľmi nezáleží od toho, čo robím a už vôbec nie od toho, čo sa mi darí, alebo nedarí. Som vzácna a dôležitá, pretože SOM. Pretože ma tu Niekto chce. Pretože ma zahŕňa Svojou Láskou. A keď niečo robím - je fajn, keď sa darí. Ale rovnako dobré je aj vtedy, keď sa nedarí... Dôležitá je snaha, láska, rozhodnutie. Dôležité je CHCIEŤ.
# Som vďačná aj za únavu. A za urobenú prácu. Aj za tú, čo som (ešte) nestihla urobiť, alebo ktorú vôbec nestihnem.
# Som vďačná za chvíľky tvorenia - aj keď som nestihla dokončiť. Však ešte nie je všetkým dňom koniec.
# Vďaka za malé darčeky pre dedka a babičku - tentoraz venčeky z jesenných darov na drôtenom základe. Za lásku, ktorú som mohla dať.
# Som vďačná za rozkvitnutú levanduľu. Nie je zvykom aby kvitla v tomto čase, a predsa ešte zakvitla. Asi chcela rozvoniavať na venčeku pre babičku. ;-)
# Som vďačná...