streda 22. októbra 2014

Po dlhšom čase: Spomienka na Šaštín

Neviem, či to poznáte aj vy. Keď nejakú činnosť preruším na dlhší čas, je vždy tak ťažké vrátiť sa k nej. A ak je tou čínnosťou písanie, je to o to ťažšie. Už v detstve som "musela" písať listy svojej krstnej mame. Ak som dodržala interval napísať každý týždeň, alebo aspoň každý druhý, listy sa mi písali ľahko. Opísala som všetko, čo som za ten čas zažila, o čom som premýšľala, pridala som zopár zdvorilostných fráz a samozrejme odpovedí na list, ktorý som dostala od nej. Ale ak som sa s odpoveďou oneskorila, formulácia dopisu bolo jedno veľké utrpenie. Čo mám napísať? V hlave ostávalo jedno veľké prázdno. Všetky veci sa mi zlievali do beztvarej neforemnej hmoty a čokoľvek som z nej chcela vytiahnuť, zdalo sa mi tak neaktuálne...

Podobný pocit mám aj teraz - po trochu dlhšej odmlke na blogu. Bolo o čom písať, vždy je o čom. Ale v poslednom čase sa mi zmenil časový plán dňa a ťažšie si nachádzam spontánnu chvíľu, kedy by som len tak napísala, čo sa mi preháňa hlavou. A neskôr je stále ťažšie povedať si: "teraz si k tomu sadnem a napíšem to a to". Väčšinou potom skončím len prezeraním vašich blogov, alebo dokonca niečoho celkom iného.

Dnešný príspevok by mal byť pokusom o prelomenie mlčania. Tak hádam - snáď sa zase vraciam do svojho obvyklého tempa a prijateľnej frekvencie príspevkov. (Prijateľnej pre mňa - aká frekvencia je vhodná a prijateľná pre vás, o tom mi môžete napísať do komentáru. Vďaka!)

A teraz už zopár obrázkov ešte z pred-pred-minulého týždňa.

Cestou
 
Už začiatkom októbra som bola pozvaná ako dobrovoľníčka Domova seniorov Charitas na Púť charít do Šaštína. Cestovali sme spoločne mikrobusom a zažili sme krásne chvíle - v Šaštíne i cestou. Prinášam vám zopár obrázkov (a sebe zopár spomienok).


Tu bola uložená "milostivá socha".

Sv. omša i modlitba "korunky" bola vysielaná aj na TV LUX.
 
Sv. omšu celebrovali spišský biskup Štefan Sečka
a bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko.
  

Bol to nad očakávanie príjemný deň. Splnilo sa mi všetko, po čom som hoci len v kúštičku srdca dúfala a samozrejme mnoho ďalšieho. Najmä duchovného povzbudenia bolo hodne, ľudského, príklady mnohých obetavých "chatiťákov", povzbudenie do práce i do rodinného života. Pri našej nebeskej Mamičke som načerpala povzbudenie a príklad aj do svojho života matky. Zažila som spoločenstvo mnohých premnohých zamestnancov a dobrovoľníkov charity. Ani som nečakala, že sa nás v Šaštíne zíde toľko (úplne plná bazilika bola). A to ešte koľkí museli ostať v práci, aby sa mohli postarať o svojich núdznych.

No dostala som aj kopu "svetských" potešení. Dobré jedlo, prehliadka nevšedných priestorov... pečiatku do "pečiatkovníka", kamienok do fľašky, prechádzku, kešku, kvetinku... Ale radšej vám niektoré, pre mnohých neznáme, slová vysvetlím.

Už veľa rokov zbieram pečiatky (razítka) z každého miesta, ktoré navštívim. V Šaštíne som už bola niekoľkokrát, ale odtlačok pečiatky som tu ešte nezískala. Až teraz. A práve v jubilejnom roku Sedembolestnej Panny Márie, ako podotkol kaplán, ktorý mi ju dával. Som vďačná, že sa to tentoraz podarilo.

Geocaching som už tu na blogu spomínala. Zjednodušene povedané: na mnohých miestach sveta sú poskrývané malé škatuľky, ktoré potom môžeme hľadať (a zapísať si, že sme ich našli). V Šaštíne bola tiež jedna taká, ktorú by som teoreticky mohla nájsť. Ale neverila som, že by sa v nabitom programe púte našlo dosť času na prechádzku a hľadanie.
No nakoniec som mala nielen čas, ale aj príjemnú spoločnosť. Prešli sme sa spolu popri jazierku, príjemne sme sa porozprávali, a popri tom sa mi podarilo aj siahnuť na to správne miesto a zapísať si nález. Vďaka!

Vždy ma poteší, keď si odniekiaľ prinesiem kvietok, ktorý môžem ďalej pestovať. Najvďačnejšie sú na to sukulenty - rozchodníky. Prvý som si priniesla z pútnického miesta vo Francúzku - z Lurd. Teraz sa na mňa usmial jeden prerastený rozchodník z trávnika priamo na parkovisku, keď sme už nastupovali do mikrobusu na cestu späť. Ani túto drobnosť mi Pán neodoprel. :)

Kamienok do fľašky som si zdvihla už krátko po príchode. Je to taký rodinný zvyk. Kedysi som si z navštívených miest nosievala väčšie kamienky. Niečo také, čo sa dá položiť na poličku a pamätať si (alebo ešte lepšie napísať permanentnou fixkou), odkiaľ je. Ale začali sa priveľmi hromadiť. A tak sme prešli na čosi menšie.
Z každého výletu prinesieme len taký maličký kamienok, ktorý sa dá prepchať cez hrdlo fľaše. Už máme rodinnými výletmi zaplnené dve celé (zapečatené) fľašky, tretia bude plná čoskoro. Už je v nej kamienok aj zo Šaštína. Som vďačná za všetky tieto (aj iné) drobné radosti...

Juj, a skoro by som zabudla spomenúť nečakané stretnutia. Niektoré po rokoch (20r., 10r.), iné prvý raz po niekoľkých márnych pokusoch (známosť cez internet). Samozrejme som tiež vďačná za mnohých nových ľudí, ktorých som spoznala až počas tejto púte. Vďaka za ľudí, za stretnutia, blízkosť, priateľstvo...


Želám pokojné chvíle a veľa čakaných i nečakaných, drobných i väčších radostí aj vám. 
Letitia.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!