Vďačná chvíľka: Keď je vody priveľa...

"Ustavične sa radujte. A pri všetkom vzdávajte vďaky."

(1Sol 5, 16-18)

Učím sa byť vďačná. Vždy a za každých okolností. Za všetky dary, ktoré každý deň dostávam.

Len nedávno sme v skupinke vďačnosti spoločne hľadali "dary vody". Nuž, našlo sa ich veľa. Voda na pitie, voda na umývanie, tečúca voda vo vodovode, voda zo studne, teplá voda, studená voda... Rieky, moria, potoky, jazerá... prinášajú nám osvieženie, ochladenie, šport, krásu na pohľad, ryby... Dažďová voda polieva a umýva zem...

Tento rok sme si užili vody viac než dosť. Meteorológovia vraveli, že za celé leto boli tuším len tri dni, kedy nepadli vôbec žiadne zrážky. A ja si takisto spomínam, že som polievala kvety na balkóne možno trikrát za celé leto. Ale poslušne som za všetku tú vodu ďakovala. Aspoň sa rastliny dosýta napijú, narastú, dozrejú... aj bez polievania. Obdivovala som ten mocný živel. A bola som rada, ak som práve nemusela moknúť vonku a dokonca aj vypranú bielizeň som stihla včas ukryť pod strechu.

Horšie bolo, keď som sa dopočula o škodách, ktoré to množstvo vody popáchalo niektorým ľuďom. Modlila som sa za nich a prosila o dobrých ľudí, ktorí im pomôžu vyrovnať sa so stratami. Verila som, že všetko, čo sa deje je na niečo dobré. Určite má Pán pre nich pripravené niečo, čo bude stáť aj za tie nepríjemnosti s množstvom vody.

Voda v uliciach Bratislavy

Ale už sa nemusím modliť len za cudzích. Aj nám voda (tak trochu) siahla na majetok.  Jedného dňa sa mladý zobudil, a kvapkalo mu na stoličku pri počítači. A tak začal kolotoč. Prikrývať, zachraňovať, chytať vodu... volať, zháňať niekoho, kto pretekajúcu strechu opraví. Množstvo nepríjemností, vybavovania, naháňania... a dlhý výdatný dážď... "Kvap, kvap," kvapkalo synovi zo stropu.
 

Celý víkend sme spali natlačení v jednej miestnosti, pretože detská spálňa bola neobývateľná. Ale som vďačná. Hneď od začiatku sme vedeli, hoci šlo o nepríjemnosť, že nám Pán dáva len dobré dary. Prečo by dopustil problémy, ak by nemali nejaký význam?

A čoskoro sme už ďakovali konkrétne. Vďaka za spoločne trávený čas. Vďaka za problémy, ktoré sme museli prekonávať spolu. Vďaka za situáciu, v ktorej sme sa zase trochu viac zomkli ako rodina. Vďaka za dni a noci, ktoré sme trávili na menšom priestore - a vo väčšej vzájomnosti. Vďaka, že napriek nepríjemnostiam, sme si aj tento mokrý víkend vedeli užiť. Nie tak, ako sme si pôvodne predstavovali - v prírode a hrách vonku, alebo upratovaním a zveľaďovaním príbytku. Ani nie tak, ako je časté, každý pri svojej "hračke" - ale spoločnou prácou aj zábavou - všetci spolu.

V tých dňoch som písala kamarátke, ktorú tiež vytopilo:

Jej, veru, aj my sme tento víkend ratovali, chytali vodu do lavórov a uterákov a igelitov po celej izbe... Nemala som chuť ďakovať, skôr sa hnevať a nadávať... ale Boh sa nedal - stále sa mi pripomínal - svojou nežnou starostlivosťou.

Najprv podobne ako u teba - upratala som za pár hodín to, k čomu som sa odhodlávala niekoľko mesiacov.

A potom to zomknutie rodiny. Keď synova izba bola vlastne nepoužiteľná a "museli" sme tráviť viac času spolu - všetci spolu - v jednej spálni, pri jednej hre, v spoločnom priestore, v úzkom vzťahu, rozhovore... trénovať ohľaduplnosť, ktorá je pri spoločnom spaní a prežívaní času potrebná väčšia... Vzájomná pomoc, starostlivosť, myslieť na druhého a spolu s druhým...

Vďaka aj za to zomknutie. Akoby nám Pán pravidelne posielal "katastrofy", aby sme sa konečne naučili byť viac spolu.

A tak ďakujem. Ďakujem za vodu, ktorej je niekedy priveľa. A som vďačná za to, že Všemohúci aj nepríjemné veci vie použiť na dobré. A asi najviac som vďačná za vedomie, že nech sa stane čokoľvek, nemusím hromžiť, ale vždy sa nájde dôvod na vďačnosť. Pretože, ako je napísané: "Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré." (Rim, 8, 28)

Okrem toho som vďačná za mnohé veci. Asi najviac za tých xx rokov spoločného života. Za všetkých členov mojej milovanej rodiny. Za každú chvíľu, peknú či ťažšiu, ktoré nám Pán požehnal. Som vďačná aj za všetky tie drobnosti (okrem väčších obiet), ktorými si každý deň vzájomne prejavujeme lásku. A nadovšetko si vážim, že v tom "boji", ktorým spoločný život niekedy môže byť, nie sme sami. Do nášho "manželského trojuholníka" neodmysliteľne patrí ten, ktorého meno je Láska. Vďaka!

Som vďačná za všetky tie drobnosti,
ktorými si vzájomne prejavujeme lásku.

Milé "náhody" vždy potešia - len som chcela zosypať mak.
(Do našej rodiny patrí aj Ten, ktorého meno je Láska.)

Vďaka za ochranu Matky.
A za jej odkaz: "Urobte všetko, čo vám povie."

Želám aj vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci každý deň. Pretože kto je vďačný, je šťastnejší. 
Letitia.

PS: Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Rubrika bola inšpirovaná knihou Tisíc darov
a stránkou jej autorky www.holyexperience.com.

Pozývam vás k spoločnému ďakovaniu
na www.mojakomunita.sk